Čierne balady

Pusto v dome, zvonia,
chladná tichá tôňa
od hôr, od planín
nešepkaným krokom
ide pod oblokom
— vädne rozmarín.

Asnáď dym, snáď pena,
asnáď duch bez mena
hodil vločku slín,
kvietok blízko steny
bude zamárnený
— vädne rozmarín.

Povieš, kvet môj, vari,
kto ťa bil po tvári,
osud? Boží stín?
ticho zatvára sa
za nebesmi krása
— vädne rozmarín.

Anjel — duša nemá
oči ružové má,
padá do hodín,
v domku prázdnom stlela
voskovica biela
— vädne rozmarín.

Nikto nebýva tu,
plakať šli pred chatu
otec, dcéra, syn,
poďte kvíliť, ženy,
bude usmrtený
— kvietok rozmarín.

Ach, sen trúchlivý je,
zomieľa mdlé šije
neláskavý mlyn,
a len spod kolesa
bolesť vrátiť vie sa
— vädne rozmarín.

Padá mráz zo stromov,
kolom dumných domov
zíva hrobu klin
a smrť odokrytá
knihu temnú číta
— vädne rozmarín.

Okruh zeme duní,
Bože, v novoluní
zbav nás hriechov, vín,
zomrie v prvom slede
toto kvieťa bledé
— vädne rozmarín.

Beží posol smrti
do veľmestských štvrtí,
beží do dedín:
smúťte pod oblakmi
s nami úbožiakmi
— vädne rozmarín.

V rúchu apoštola
ktosi kričí, volá:
pomôž, Hospodin!
Lásky bude málo,
srdce zašepkalo
— vädne rozmarín.

Bože spravodlivý,
necháš príval divý
hučať z pustatín?
Z jari do jesene
nečuť nás po mene
— vädne rozmarín.

Zmĺkol básnik včera,
tíchnu pevci šera
s piesňou okarín,
od hviezd nezažblnká
papršlekov vlnka
— vädne rozmarín.

Čí bol ten kvet vlastne?
Plače polohlasne
sníček devuškin,
odpočívaj pekne,
slova nepreriekne
— vädne rozmarín.

Koho ľúbia kvety,
trasú sa mu rety,
ústa od malín,
dušu svojej zeme
s láskou odnesieme
— vädne rozmarín.

Potom jak v deň súdny
vyjde plameň bludný
z hôr a rozvalín,
zosype sa zora
do riek a do mora
— vädne rozmarín.

Láme sa čas v drieku,
zošalel zvon veku,
tancuj, podivín!
Hrajú slzy znovu
na pokraji rovu
— vädne rozmarín.

Vták sa rúti z chrasti
dolu do priepasti,
smej sa, harlekýn!
V srdci poranenom
zadusí sa blenom
— zvädlý rozmarín.

Blesky zotnú sosny,
víchor neúprosný
šibne do starín,
potom dúha zhorí
ponad pusté dvory
— zomrie rozmarín.

Nieto nikde tváre,
prach sa dvíha k chmáre
z vekov usadlín,
iba kvietku popol
na srdce mi klopol
— umrel rozmarín.