ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Noc zniesla sa jak mura dravá,
noc hrozivá, noc polotmavá,
spia pohlavári,
spí bedár, spí ľud holubičí,
len ja sám bedlím, ja syn ničí
— jak orol starý.

Vek duní ešte v ťažkom zlome,
je pusto v poli, mŕtvo v dome,
pomreli snári,
v izbe mi ponad smútku rumy
útrapy letia, krúžia dumy
— jak orol starý.

Do mrákot zízam nepohnute,
v chatrči mojej, v tmavom kúte
veštica čarí,
v hodine chimér blúdim snami,
fantóm mi letí pred očami
— jak orol starý.

Von víchor besnie, búrka divá
a praská štítov temná hriva,
ženú sa chmáry,
valia sa k vrchom v čiernej šate,
zniesla sa noc ku mojej chate
— jak orol starý.

Púšť dolu sviští severákom,
zem trasie sa a dravým vtákom
krv strieka z tvárí,
izbou mi hučia v chmúrnej vrave
dva obloky, dve oči tmavé
— snád orol starý.

V hodine nočnej hrôzou zmieram,
podídem k oknám, stúpim k dverám,
slúcham cez škáry,
do ušú padá mi ston tupý,
tam kdesi v diaľke v skalách úpi
— snáď orol starý.

Vystúpim z chaty, kročím do tmy,
blesky mi k nohám šibú hrotmi,
som v pekle vari?
— Cyklón ma trhá, kmášu besy,
čierňava letí ponad lesy
— jak orol starý.

Púšťam sa tmou v ten pelech drakov,
rútim sa besne do oblakov,
do ríše pary,
lejak ma reže, v kostiach ryje,
šmahá a švihá, krídlom bije
— jak orol starý.

Mecem sa rokľou, bežím kdesi
cez úžľabiny, cez útesy
do mliečnej žiary,
ach, na temene vrchov lysom
zastanem, svetom zhŕdol by som
— jak orol starý.

Ale tu ston, jak z mrakov tlamy,
prešľahol, striasol strminami,
snáď sa mi marí,
tŕpnem a hľadím na balvany,
reťazou k skale prikovaný
— je orol starý.

Hľa, ty tu kvíliš v čas ten temný,
kráľ vzduchu, vládca nadpozemný:
syn svätožiary?
Vrav, kto ťa zoťal, aké víry,
keď tebe patrí vesmír šíry
— vrav, orol starý!

Vrav, zbitý vták môj pod nebesmi,
ruveš sa s vetry, biješ s besmi,
zatínaš spáry,
kto sputnal ťa pre akú vinu?
kto vzal ti azúr-domovinu
— môj orol starý!

Opustili ťa vtáky dravé,
ty sám tu lkáš a tvoje tmavé
oko vzdor kvári,
chcel by si skríknuť ponad bralo,
ach, ku slobode je to málo
— môj orol starý.

Tvoj vzhľad ma raní ako strela,
si krvavý a z tvojho tela
padajú cáry,
nad perím tvojím víchor zúri,
krúžiac s ním ponad skalné múry
— ach, orol starý.

Zem skrúca sa, svet mrie pod knutou,
na teba gánia z chmúrnych kútov
živáni, lhári;
vrhnú ťa tvárou k strašnej smrti
a telom tvojím víchor zvrtí
— ty orol starý.

Vravia ti: tvoje plemä hrdé
rozmrvia blesky v krutom srde,
povíchric sváry,
mrak ponesie ťa v prachu čiernom
po kraji pustom, nedozernom
— ty orol starý.

Hrom jasný krídlo tvoje skresne,
bude ťa sto ráz trhať besne,
o skalu šmarí,
dve oči svoje necháš v zemi
ako dva mŕtve diadémy
— ach, orol starý.

Nech ťa už zraky nezabolia,
zletel si na zem, do údolia,
kde súdia tmári,
v tej ríši smutnej zhasli zore,
tam kvíli plaču siné more
— môj orol starý.

Už k výškam nič ťa nevysotí,
kde srdce nahlas zvonilo ti
jak kvietok jari,
či ja som jeden z tvojich ľudí?
k nohám mi toľko krvi prúdi
— hľaď, orol starý.

Aj moje pole bagan zoral,
plačem a spievam ťažký chorál
tam po chotári
a trasiem sa pri svojom mene,
nehľad na ústa poranené
— môj orol starý.

Hej, mal som i ja výšky, diale
a orkán zvial ma, šibnul k skale,
zbil na končiari,
hľaď, pri mne kvília toľké rody,
v okovách som a bez slobody
— môj orol starý.

Snáď v búrkach kdesi zavrávorám,
dve oči upriem k rodným horám,
dve zlaté čiary
a na blankyte na nebeskom
s ostatným budem biť sa bleskom
— môj orol starý.

V mesačnom svite vzbĺknem ešte
a hviezdy zovrú ma jak kliešte,
vložia na máry,
snáď padne na mňa smrtná duma
a z chaty mojej vynesú ma
— môj orol starý.

Ale ty, vták, znej hlasom zvona,
svieť večne, blč jak obeť vonná
tu na oltári,
i keď v stých nociach nespočinieš,
trp hrdo, lebo nezahynieš
— môj orol starý!