ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kvíli vesmír, hučí more,
v diali za mnou temná noc je,
ľúta zver má na obzore
spáry dokrvavené,
bežím šerom, hasnú tmami,
jak dve zore nad horami,
oči moje znavené.

Čo tak kvíliš, zem ty smutná?
čo tak hučíš, siné more?
čierna hruda, voda mútna,
jak vám v ústach jačí stesk!
snáď strach máte, že na hory
padnú ťažké meteory?
do vôd šľahne neba blesk?

A či s hrôzou vyčkávate,
že zem šíra zatrasie sa
a v jej hĺbkach puknú hate,
roztrhnú sa závory?
a že v tlame strašnej lávy
zmĺkne vtáctvo, uschnú trávy,
popol ľahne na hory?

Alebo že sám Boh večný
pošle s ohňom archanjela
a meč jeho nebezpečný
rozotne zem napoly?
snáď už má prísť súdiť živých,
prekliatych i spravodlivých
v Jozafatskom údolí?

Ach, nie, hviezdy pevne stoja,
ani zem sa nezatrasie,
anjel proti nám do boja
nejde s mečom krvavým,
to je len vzdych milióna,
to zem duní, more stoná
pod pochodom boľavým.

To je výkrik spod kolesa
satanových múk na zemi,
hadie peklo výska, plesá,
pripravené na tanec,
a zem jačí, more hučí,
nesie obeť na náručí,
meno jej je: vyhnanec.

To hlas hrôzy, šialený chór
chrčí svoju besnú pieseň,
divý démon ako víchor
mece mi v tvár pľuvanec,
a zem, more monotónne
nesie obeť v svojom lone,
slabikuje: vyhnanec.

Hydra mrzká z pekla brány
vrhá sa na dielo Božie,
padá život podupaný,
zabitý, jak mravenec —
a kým vrah sa krvou sýti,
more v tupom vlnobití
slabikuje: vyhnanec.

Oplakal si chvíľu zrodu,
kto ťa splodil, úbohý tvor,
tu si padol za pochodu,
kto ti ruku podať má!
ešte prejsť máš mrákav sprchy,
ešte kopce, ešte vrchy,
volá noc a volá tma.

Za tebou sa dymí z rumov,
nemysli už na dom, na vlasť,
bež do sveta s ťažkou dumou,
smutný a bez mena bež,
neplač, nikto nečuje ťa,
tvoje slzy nezasvietia,
domova už nenájdeš.

Nepýtaj sa, kde máš kráčať
nemá zmyslu tvoja kviľba,
stratíš sa jak odlet vtáčat,
tvoje bôle načo sú!
hľadať strechu? skryť sa niekam?
pritúliš sa k chladným riekam,
na námestí k súsošiu.

Hladný si a zima ti je?
zakrývaj sa všehomírom,
oblak, čo ho orol pije,
do úst sa ti zaborí,
kvitnú v poli odokrytom,
ako ruže pod blankytom,
koncentračné tábory.

Spomínam si, v dávnych rokoch
zachmúrené mraky noci
búšili nám do oblokov,
luna prišla k peľasti,
ako vtedy i dnes svieti,
sťa mdlý uhlík cigarety,
na púť mojej bolesti.

Pod skaliská i na púšti
zložím hlavu proti búrkam,
trosky smrští, vietor v húšti
skrýšami sú pre môj stesk,
vyhnali ma mestá dymné,
v rumoch chrámu plače pri mne
rozmrvený arabesk.

Ach, tam, kde ma šero stihne
a kde líham pod kúrňavou,
z krbov dávnych ako z vyhne
svieť mi, cesta polesná,
bojím sa, keď z môjho stínu
trhá kvietok rozmarínu
ruka čiasi bolestná.

Mati moja, mati krušná
s bôľom si ma vypeľhala,
bežím ako tôňa vzdušná
k svetlu tvojho kahanca,
odišla si, v čiernej zemi
spíš a nikto nepovie mi,
kde je domov vyhnanca.

Mati moja, mati drahá,
ako môžeš tichý sen mať,
v stopách mi je ruka vraha,
čakám smrti hodinku,
potom, keď ma celkom zrania,
o mne anjel umierania
donesie ti novinku.

Mati moja, mati v hrobe,
mati v zemi pochovaná,
potácam sa, padám v mdlobe,
končím cestu skrútenú,
do roka a do hodiny
otvoria mi cintoríny,
dáš mi ruku studenú.

Nado mnou mrie šumot stromov,
podo mnou je chladná hruda,
z ktorých vekov do prelomov
hodiť zhorklú nádeju!
kde sa podieť v prázdne kraje!
domovina zakliata je,
iba mŕtvy nájde ju.

Pod nohou mi lebky škrípu,
ponad priepasť blesk sa láme,
dokmásanú rodnú lipu
vetry nesú do sveta,
zúfalý ston z tamtej strany
ponad smutné karavány
vydáva vlasť omdletá.

Horúca noc ešte páli,
mašírujú zatratenci,
tratia sa a miznú v diali
malé bodky za bodmi,
bez vlajky a lampiónov
miesi sa prúd miliónov
krajinami, národmi.

Ľud ten Boží, bedač ničia,
apatridi nevítaní,
ktorým lásky nedožičia
rozhnevané planéty,
trpíš — nevieš, v koho mene,
iba oko prižmúrené
trpkým vzdorom planie ti.

A len kvília hory-doly,
hučí more rozbúrené
a tam stojí ktosi chorý,
asnáď tvor, snáď stínna vec,
nebo a zem chvie sa v mukách,
drží obeť v svojich rukách,
slabikuje: vyhnanec.