ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď raz nebu smutno bolo za zemou zvestovanie anjel niesol za ženou deti slnca choré boly na ústa teplo bolo na prvého augusta za hviezdami králi žili v stromoví alchymisti mali smútok hrobový smutne stáli u našeho domu haluz niesli s kráľovského stromu teplo bolo na prvého augusta lebo teplom zlomila sa haluz tá na nebi ju porodily stálice v noci prešla ako zbeh cez hranice potom padla tvárou k zemi zavolala smutno je mi človek sa tak nenarodí z dúhy na zem príde iba básnik púhy podobá sa mladosti a smútku lebo on sa nenarodí vskutku širokými očami si otvára sen dietok toto dieťa cmiterový kvietok povykráda fialkové kasníky a balíčky planých bludov nabere do hlavičky zmenil som sa na ružovú hádanku premýšľam o dobrodružstvách bez spánku zanovitý zákerný a zlý maminka sa s takým deckom nemazlí v kolíske sme nemysleli na peklo ale dieťa ani slova nerieklo malé sníky sklamaním ho trápily tak dve očká zármutku sa napily ešte sú i krušnejšie tmy oveľa v noci lampa pri postieľke horela otec mával hrubé ruky drapľavé pohladil ho smutnou dlaňou po hlave lebo dieťa mnohé noci nezaspí lebo dieťa zamyslí sa na astry lebo dieťa zaletí ku oblakom sní o žiali ale nevie o jakom v zime sníva na jar sníva cez leto ale nevie nikdy nikdy čo je to tak som rástol s maskou ako obluda človek masku v živote raz dolu dá keď sa zardie po prvýraz pred milou alebo sa nájde v sieti omylov v nepokoji utekal by z domu vyžalovať neni sa však komu rozprával by nerozpráva o čom vie lebo chlapec všetko doma nepovie lebo chlapec nemodlil sa nespával otec za to remeňom ho trestával s tuláčkami s tulákmi raz utiekol ale doma ani slova neriekol ukrýval ho v tmavej hore čarodej prikrádal sa v noci k víle čarovnej zdala sa byť ako krásna Ráchel najtemnejšou rozkošou sa zachvel v podolku sme schovávali ružičky v jazere sa kúpavaly družičky prišla láska usmiala sa na chvíľku potom šla ó viniču ó motýľku utekala nevedela kade šla pozeraly smutné ryby na veslá zelenými potokmi sa pokryla bola biela táto vzdušná flotila v tvári niesla oblak oblak bledých hmiel on sa díval díval sa a nevidel bola biela táto panna hrobová trúchla ako soľná žena Lotova bola biela ako keď sa zrodila ako keď k nej nemá luna chodila ja som plakal za zelenou stenou chlapec šalel šalel sladkou penou noci smútil na bukovej posteli neprichádzal nikto nikto do cely prekliate mám oči ja som sviežim Pán Boh prevzal na nebesiach režim nebojte sa nebojte sa lastovky smutných je tu na tisíce na stovky chlapec hľadá chlapec hľadal cestičku lesklú ako ty po tvojom nehtíčku bežal k Bohu lanom abo po stezke čítal mnoho kníh o svätej Terezke chcel byť svätým svätožiarou v oblohe toto dieťa zmýlené a úbohé lebo život zná nás iných ako sme v živote sme celkom iní ako v sne lebo rozmar svätými nás nečiní ale Pán Boh odpúšťa nám prečiny preto chlapec života sa nebojí lebo život so snami ho nepojí preto chlapec oblaky už pochodil spomienka je modrá ako krokodíl nemá nič len sopár básní červených nevie nik a všetci vedia že je mních teplo bolo na prvého augusta kráľovsky je dolámaná haluz tá zavolajte s husličkami cigána už sa mojej smutnej básni vyzváňa vyzváňa sa nevyzváňa čo po tom dneska sme tu ako chlapci pod plotom schovávame ľalie a papeky ako bolo na počiatku tak bude až naveky