ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krása ma poslala raz hľadať formy, ja zakrýval som divné kvety v lícach, do seba zabudnutý rozhovormi v ten deň som chodil smutne po uliciach. To si si, Krása, svoje ženstvo stretla, ale ten chlapec nevyzná sa v svete, v meste ho zajmú fantastické svetlá, do neba cesta stratí sa mu v kvete. Ten chlapec nebol ľahší ako páper, ten chlapec nikdy nemal krásnej štice, na oblohe mal popísaný papier, oh, miloval len hviezdy pobehlice. Ten chlapec púhy plachú lunu lákal a chytal vánok za strieborné vlásky, ten chlapec krásne do potokov skákal, do lesov bežal, navštevoval jasky, ten chlapec, ktorý na motýľov čakal, nepoznal lásky rozvlnené telo… To som sa Kráse spovedal a plakal a oblak sypal smútok mi na čelo. Podivný oblak, padal v závej ulíc, apokalypsou prachu vír sa zhojdal, za belostný a biblický pár mulíc, za krásne zviera bol bych život svoj dal. To bolo mesto mojich prvých jarí, vtáci mi snivo oblietali hlavu Teraz som bol už zúfalý jak chmáry a túžil som ísť ku modrému splavu. Jaro ma zvalo, neskryl sa môj sen tu, mesto ma zradné nebavilo nijak, ku belasému neba atramentu priložil som si srdca svojho piják. V sépii výšin farbily sa zory, deň z perín ruží odokryl si telo a čo len šľahol bičom zlatým hory, ráno sa zbožne na mňa zahľadelo. A mal som ruky — samé vtáčie sídla, volal som šťastne: nebo, ty ma poľub, kým ráno mylo v blankyte si krídla a jaro bolo ako v krvi holub. I zradil ma ten rudý úsvit výšiek, už neviem celkom, kde pod nebom spáva, v raji mal Ježiš modré oči mníšiek a mne sa z toho zatočila hlava. Z raja som prchal do hôr ako Adam, Eva ma zvala fialovým slovom, mach mäkký v lese nevedel, že padám, živica spala v kríčku malinovom. Kým v horách pil som mora vodu slanú, labutiam hral som piesne tisíceré, nádherné zvery išly na poľanu pásť svoje krásne udivenie v šere. Nemal som nikdy času ako srny pozerať farby diaľok nalomených, skúmal som bolesť do najmenšej škvrny, s anjelmi mladý a zas smutný bez nich. Oh, bol bych vzletel rosou ponad lúky, zásterkou mával svetlým kvetinárom, keď Foebus môj mal liací plné ruky, žeravou brázdou preháňajúc jarom, akoby zvlnil polia hexametrom, zem, ktorú dávno posýpal som snami, doliny zavial bielobielym vetrom a vrchy opil sladko oktávami, akoby tôňou líhal pri pahrebe, pastierov hladil po voňavom vlase, keď riavy svodne shýňajúc sa k sebe milostnou krivkou lomily sa v páse, akoby videl holubicu sadať, kde šuhaj snil o muškátovej zkazke, keď ovce rosou rozbehly sa hľadať zvesť javorovú o devinej láske, akoby potom zaspal požehnane na stráni, kde sa povil biľkou každou, keď role svoje atlasové dlane podaly nežne vodám jarných dažďov. Oh, mladých dažďov perleťové riasy! i ja som stúpal s rosy na fialky, keď som sa v detstve díval v oči Krásy, keď som sa smutne zahľadieval v diaľky, keď som sa skrýval cestami a v lese a keď som k hniezdam modrých vtákov klesal, jako v snách spal som pri striebornom plese, tieň gaštanový kadere mi česal — Koľko som plakal v laňom precítnutí, ronil som slzy mäkko ako žena, vždy som sa vracal k drahej prvej púti a kľakal som si zbožne na kolená: Ó, Krása, čo sa étericky ľakáš a ligotavé sväté nepokoje do mojich očú drahocenne lákaš, hľaď, zúfalstva a pokorenie svoje tu som ti večne k bosým nohám skladal a menil som sa od tvojeho vína, dovoľ mi, by môj ohnivý vták padal, bo cesta moja nebude už iná. A Krása bola ako blankyt v pene, jak hra o večné tisíceré formy, kým odpútaný v tisícerej zmene všetkými šiel som nebies, zeme pórmi.