ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Noc tmavá ako rúcho kňazské horela hviezdam v ústach, keď prevrievala mojej Láske krv s júla do augusta. Sny mŕtvych poľutoval Pánboh, noc pila čierne hroby, obloha skandovala v jamboch opilé svoje mdloby. Ku tancom divým mŕtve všetky kriesili mŕtvi nemí, kým mesiac núkal cigaretky zhýralej mladej zemi. Po bielych krížoch cintorína liala sa Dráha mliečna, nám zrely v stráni ťažké vína a viala cesta večná. Nebo si vzalo s krížov muku, tma krvavejšia bola, vtedy mi Láska dala ruku: poď, milý, noc už volá. A šli sme, šli sfér cez oranže, blankyt sa začal meniť, mračná si vzaly rudé kamže a gloriolu zenit. A keď sme striasli strašidlá pút, tázali sme sa dvaja: kam táto desne desivá púť? do pekla hrôz? do raja? Míňal sa svet, čo mračná rudly a penily sa vztekle, pobozkať sme sa nezabudli, zbadal som, že sme v pekle. Nemáme vín, len sladké telá, z jedu sme krvi pili, hriech fascinoval archanjela ku prvej čiernej chvíli. Milenci mesiačkov a prútia s Nikým sa objímali. - Povedz mi, peklo, prečo smútia najmladší kanibali! Čo rozsypali z divých dialí satanské slnce lásky, povedz mi, peklo, sú to králi, či mali zlátovlásky? A tu som videl tragédiu, div — krv mi nevystydla: zmätená milá kryla zmiju, milý si lámal krídla. Márie, Marty, mladé Anny ešte sa zdaly k pannám, čert trýznený bol, milovaný až k fialovým ranám. Hriechy sa čierne v mraky ryly jak víchor na neba skle, smilníci v besnom víre vyli, dunely hĺbky prasklé. Lucifer sršal s kliatych mrakov olovom vzteklej viny, na osedlaných pádil drakoch do temnej domoviny. Povedzte, telá zatratencov, ste zatratenci lásky? — Nás do ružových vili vencov raz krásavci a krásky. My sme sa hviezd a raja báli a Eva krásna bola, s rozkošou hada opájali sme vínami s jej stola. Na spodku všetkých roztúžení, po škálach hroznej vášne Zakliati láskou v telo ženy my padali sme strašne. Jablko Evy uväznilo labutie dievčie zvuky, do nocí dvanásť uderilo, koniec je! Muky! Muky! Hej, noci, noci, šly ste k panne za tancu nahých jarí, videl som smilstvá potrestané, dym strašne rudých tvárí. A tak som prešiel pádov trosky, zavrite peklo nemé! Nezhrešil som a neznám bozky, ja bledý pútnik zeme. Poď, moja Láska, vyššie, vyššie, veď ja som ešte čistý… A šli sme, šli, kým z temna ríše lámal sa výkrik hmlistý. Tajomne hnaly biele mračná jak opojenia tucha a sladká vlna nadoblačná vystrela dlhé rúcha. Už nemala tie mračná v moci zúfalstva krehká clona, Duch svätý svietil hviezdam v noci pri krokoch Oriona. Videl som raj jak zaclonila ho svätíc gloriola, kde zrodila sa prvá víla a Láske sestrou bola. Tu nesvíjaly lásku zmije rozkošou prvej sily, tu telá snov a ilúzie o krásnych svätých snily. Tu nezhlodával vášní rivál zomdlené Meluzíny, anjelik rúčkou vo sne kýval fialkám zpod periny. Tu v Lásky kvet tráv žhavé rety vpily sa poľúbkami, kvet uložily medzi kvety dievčatká s družičkami. Mesiac sa menil v bledé srpy neznesiteľne smutne. — Povedz mi, Láska, kto to strpí, kým trávam hlavy utne! Ukáž sa, Láska, zpod obrázkov, podeľ sa s trpiteľmi, i ja som chorý, chorý láskou a raj ma bolí veľmi. Noc odela si rúcho kňazské do čiernej mrakov peny. Vtedy som vravel mojej Láske, že Láska láskou neni, že mŕtvi sme už oba spolu a nocou vládnu mdloby, že pod nami sú dolu, dolu na cintoríne hroby.