Venčok básní a spevov slovenských

I. Pred oponu vystúpi dievka v slovenskom kroji a prednesie báseň Andreja Sládkoviča: „Omladinám“. (A ticho odstúpi.) — S dozvukom posledného slova zaspieva žiactvo za oponou.

II. Karla Kuzmányho: „Kto za pravdu horí…“ Pri druhej sloke a poslednom verši piesne sa otvorí opona k živému obrazu: nádejná omladina v slovenských krojoch so slovenskou vlajkou; v pozadí žehnajúca bohyňa Sláva so svojimi dcérami, symbolickou Tatrou a Nitrou.

III. Proslov: Pohádková minulosť slovenského národa. Scéna upravená podľa Mánesovho obrázku „Slovenské povesti“. Proslov odrieka v pravo sediaci dedko.

IV. Do sveta! Dramatická scéna, pri ktorej mladý synok vyprevádza starého otca, ktorý musí opustiť rodnú dedinu, aby sa uživil v cudzine. Po rozlúčení sa u starého buku s obrázkom odchádza otec a synáček sa s pláčom vráti obzerajúc sa ľútostive a túžobne stále za otcom. — S jeho odchodom vystupuje z pozadia symbolický „Osud“ a prednesie báseň

V. Janka Kráľa: „Orol“, v ktorej sa ztotožňuje básnik s vtákom, ktorý nemá nikde domova, ktorému je domovom celý svet. Jemu neni súdeno prežívať život v spokojnosti v rodnej dedine, jeho život vyrastá v širej púšti. Odchádza, aby bol vystriedaný malým drotárom, ktorý v IV. výstupe vyprevádzal svojho otca na ceste do sveta a s dramatickou gestikulaciou prednáša báseň Svet. Hurbana Vajanského:

VI. „Malý drotár“ na mieste lúčenia sa s otcom — u starého buku s obrázkom. (Opona sa zatvára.)

VII. Pred oponou sa zídu dvaja symbolickí otroci. Mladší prednáša starému báseň Ivana Krasku: „Otrok“, na ktorú naväzuje

VIII. starý otrok Hviezdoslavovu báseň „Svobodu“, spoločne — starý opierajúc sa o junocha — odchádzajú.

IX. Proslov: Doba zotročenia. (Pred oponou.)

X. Na scéne bohyňa Sláva so svojimi dcérami Tatrou a Nitrou, pred ktorou na zemi predčíta Mater Historia z foliantu „Minulo“ báseň Sama Chalupku: „Mor ho!“, na ktorú prednesie bohyňa Tatra, naplnená spravodlivou ľútosťou nad ztratou minulých slávnych a šťastných dôb ku bôľom zlomenej Nitre.

XI. báseň: „Nitra milá…“ S dozvukom posledného slova básne zavzneje z pozadia melodia piesne „Nitra milá, Nitra…“ a opona sa zatvára.

XII. Za oponou — po okamžiku uklidňujúceho ticha — vpadne rázny spev chlapcov-zbojníkov: „Kráľohoľská“, báseň od Sama Chalupku. (3 slohy.)

XIII. Na otvorenej scéne v pravo ohník (vatra), okolo ktoréhož sa soskupujú prichádzajúci Jánošíkovi hôrni chlapci vesele, jare, oduševnene, odboju plní, hrdí, ktorých okamžik od ľava so záľubou pozoruje dedinské dievča; na to prednesie čiasť z prvého spevu básne Jána Bottu: „Smrť Jánošíka.“

S posledným slovom zavzneje z pozadia solove prvá

XIV. sloha Jánošíkovej piesne: „Hej, hore háj, dolu háj…“, s ktorou Jánošík vystupuje na scenu medzi svojich chlapcov, srdečne sa s nimi víta a udeluje rozkazy. Nasleduje

XV. živý obraz: Jánošík sebavedome a hrde jako spravodlivý mstiteľ slovenského ľudu vztýčený, ladne obklopený oddanými „dobrými chlapci“, pri čom z pozadia zavznieva sborove druhá sloka piesne: „Hej, hore háj, dolu háj“ a opona sa zatvára.

XVI. Pred oponou vystupuje zosmutnelá starena a prednáša ďalšiu časť prvého spevu Jána Bottu: „Smrť Jánošíka“. („Horí ohník, horí, nie jak voľakedy…“) S posledným veršom sa otvára opona a objavuje

XVII. živý obraz: V pravo pri ohníku desať zamĺklych chlapcov, zdrtených Jánošíkovou smrťou, z pozadia doznieva sborove pieseň: „Boly časy, boly, ale sa minuly…“. Medzi tým sa opona zatvára.

XVIII. Na scéne, upravenej jako pri výstupe XI., sa pýta bohyňa Sláva v údivu a prekvapení svojej, dosiaľ bôľom zkľúčenej dcéry Nitry: „Slovensko, ty ešte spíš?…“ Nitra pozdvihne hlavu a odpovedá, básňou Viliama Paulínyho-Tótha (k stejnomenej básni Ad. Hejduka) — zatým, čo Tatra chmúrne a úzkostlive, v obave pred ťažkou budúcnosťou halí si tvár do smútočného závoja… Z pozadia vpadne:

XIX. „Nad Tatrou sa blýska“ a opona sa zatvára.

XX. Proslov: Prebúdzaním k slobode. (Pred oponou.)

XXI. Za tej istej úpravy javiska ako pri výstupe XI. a XVIII. prorokuje bohyňa Sláva svojim dcéram Tatre a Nitre básňou Sama Chalúpku: „Bolo i bude“; pri tom všetky tri ustupujú do pozadia a žehnajú prebúdzajúcemu sa a prichádzajúcemu národu,

XXII. ktorý sa za nadšeného spevu: „Hej Slováci!“, medzi sebou víta. Pri tom bohyňa Tatra pomaly odkladá smútočný závoj, ktorý dosiaľ zosmutňoval celú jej postavu.

XXIII. Pred oponu vystupuje symbolický spútaný otrok — slovenský národ — a prednáša Martina Rázusa: „Hymnu Slobody“, pri jejž ostatnom refrému roztrhne putá. Súčasne sa roztvára opona a zjavuje sa

XXIV. živý obraz: Prebudený slovenský národ — idylická slovenská rodina, dedinčania v krojoch, sokolovia, legionári, skupina Jánošíkova — v pozadí žehnajúce bohyne Tatra, Nitra a uprostried Sláva, pred ktorou otrok pokľakne — — — Z diaľky chorál: „Už Slovensko vstáva, putá si strháva!“ — — —

*

Jednotlivé náladové scény sú sprevádzané klavírovými, harmoniovými lebo aspoň huslovými improvizáciami.

Úprava javiska

Kde niet bohatšieho výberu, dostačí pre celý cyklus háj s primeranými zmenami a farbistými efektami podľa jednotlivých výstupov. Kde niet ani najjednoduchšieho kvetinového zátišia, v bársktorej primeranej školskej sieni, doporučuje sa zadržať program v tom istom poriadku (bez javiskových scén) vo spôsobe žiakovskej recitačnej a spevnej produkcie.

Kostymovanie osôb

Bohyňa Sláva: dlhé, biele, rasnaté rúcho so všeslavianskou trikolorou cez prsia. Vlasy vo dva vrkočie zapletené sú spustené napred cez ramená.

Bohyňa Tatra: dlhé, blankytné, rasnaté rúcho, na prsiach znak Slovenska (trojvrch s dvojitým krížom.) Nad čelom má smútočný závoj, ktorým vo výstupoch X., XI., XVII. a XXI. pokrýva rozpustené vlasy aj rúcho. Vo výstupe XIX. sa bohyňa doňho bojazlivo halí pred ťažkou budúcnosťou; vo XXII. výstupe ho pomaly odkladá a v živom obraze „Už Slovensko vstáva, putá si strháva“ závoja už nemá.

Bohyňa Nitra: dlhé, rasnaté, zlatožlté rúcho, rozpustené vlasy s kniežacím diademom na hlave.

Mater História: šedé, antické rúcho, prepásané tepaným opaskom s mocným mečom, vlasy vo dva vrkoče zapletené, sedí u nôh bohyne Slávy, držiac ľavou rukou knihu in folio „Minulo“, pravou sa opiera o „antickú trúbu dejín“.

Otec vo IV. výstupe: šedovlasý dedinčan, trenčanského typu s dlhou halenou. Cez ramená má zavesenú vandrovnú kapsu, v ruke palicu.

Otroci: v najjednoduchšom robotníckom ústroji s putami na rukách.

Ostatné jednajúce osoby v primeraných slovenských krojoch.