ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred dávnymi a dávnymi časmi žil v úrodnej, slnečnej zemi pod ochranou vysokých hôr šťastlivý, pokojný národ. Nebol to len národ, lež bola to rodina a otcom jej bol statočný panovník. Usmievavé slnko hrialo všetkým rovnako, povzbudzovalo všetkých k spoločnej práci; všetci s radosťou sa ujímali svojich podielov. V celej zemi len posvätný mier, posvätná láska a radostný život vládnul.

Prišiel však strašlivý drak: zadusil otca, rozohnal rodinu a znivočil krajinu; slniečko zatienil. Zničil pokoj a chcel vyrvať zo sŕdc zotročilého ľudu i lásku k rodnej hrude a k materinskému jazyku. Lásku, v ktorej vyrástol, ktorá mu bola najväčším pokladom. Tu sa však ľud nepoddal.

Jeho materinskú reč nemohol mu nahradiť nikto ničím iným, tá mu bola jedinou relikviou zo starých pokojných časov.

Ľud neprijal cudzej reči. A keď mu tyran vzal i úrodu jeho rodnej zeme — aby ho tak prinútil zriecť sa reči jeho pradedov — lúčil sa s domovom. Radšej vyvandroval do cudziny, len aby si zachoval svoju ľubozvučnú reč, svoje piesne, lásku k svojmu rodu a krásne spomienky. Bol ako vták, ktorý sa vznesie vysoko nad hory, preletí chotár svojho rodného hniezda a je mu potom celý svet domovom. Nedbá, kde schýli sa k večeru a kde zas za rána vtisne mu slnko bozk nového dňa. Ako ten vták blúdi svetom, stretne sa s cudzincami, priateľmi aj svojimi odpôrcami a predsa nechce a nemôže zabudnúť na svoju reč, na svojich bratov a na rodnú zem. Putuje šírym svetom, len do vlasti svojej nemôže — v svete si hľadá a najde nových priateľov, ktorí mu pomôžu zotročenú vlasť oslobodiť a národ v nej k novému životu vzkriesiť…