Venčok básní a spevov slovenských

Keď išiel tatko do sveta, pri tomto kľakol buku, na hlavu moju položil tú svoju ťažkú ruku; i pomodlil sa otčenáš so slzou v starom oku. Šiel — — viacej sa mi nevrátil… i matičku som utratil v tom samom smutnom roku. Nuž s Bohom, rodná dedina! už ranný vetor dýše; jak ladno kynie kostol náš z lipovej svojej skrýše. Náš chodník biely, haditý, rád by ma volal zpiatky: „Hoj, nechoď, šuhaj, z dediny, niet v svete druhej otčiny, vráť sa do pustej chatky!“ Oj, svet je veľký, drsnatý — tys ako kvapka v mori: tys ako lístok z javora sám v húšti veľkej hory. Veď sa tá kvapka rozplynie, list burné vetry skmasnú, hoj, vráť sa, šuhaj, v dedinu, chráň srdce, bodrosť, nevinu, i dušu svoju krásnu!“ Ach, a ja musím neborák sám šírym blúdiť svetom, veď rodná naša dedina nedáva chleba deťom! Nuž — pomodlím sa otčenáš pri tomto starom buku: blesk slnca kraje ožiari, ja cítim slzu na tvári, na hlave — otca ruku.