Venčok básní a spevov slovenských

Horí ohník, horí na Kráľovej Holi. Ktože ho nakládol? — Dvanásti sokoli. Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, akých ľudské oči viacej nevidely! Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, akoby ich bola mala jedna mater; jedna mater mala, v mlieku kúpavala, zlatým povojníčkom bola povíjala. To sa chlapci, to sa ak oltárne sviece, keď idú po háji, celý sa trbliece. Košieľky zelené, striebrom obrúbené, klobúčky obité, orlom podperené; valaška, karabín a pištoliek dvoje: to sa, chlapci, to sa, potešenie moje! — Keď vatru rozložia na hronskom pohorí; v dvanásti stoliciach biely deň zazorí; A keď si od zeme chlapci zadupkajú: dvanástim stoliciam žilky zaihrajú. Hoj, a keď nad hlavou palošík im blyskne: to až hen v Budíne srdco pánom stisne! Hory, šíre hory — to ich rodné dvory, hole, sivé hole — to ich voľné pole — a na tom Kriváni zámok murovaný: ktože tým pod slnkom voľne žiť zabráni?!… Lipa (1862)