ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dobách násilného odnárodňovania, keď zbitý národ bol už len na to určený, aby znášal všetky ťarchy miesto zhrdlých pánov svojich, keď pre uľahčujúce povzdychnutie bolo vždy len väzenie, pravým balzámom a liekmi z neba utrápeným dušiam boly tie hrejivé slová, ktorými nám poet Hollý našu dávnu minulosť tak bohatiersky vylíčil. V ten istý čas kriesil, budil národ básnik Kollár, nad ktorého mohylou básník Botto slávne volá: „Slovanstvo žije — a duch Jeho (= Kollárov) medzi nami!“

A tieto potešujúce slová národných prorokov boly čistým zrkadlom národného života už skoro na kraji hrobu stojáceho slovenského národa. Kto dúfal — nielen dúfal — ale i pevne veril, len ten žil. Jednoduchá, ale významná veta: „Som Slovák“, čarovne pôsobila na živoriacich. Keď sa Slovák nesmel cítiť už Slovákom ani vo vlastnej domovine, v uhorskej dvanásťmillionovej rodine, prečo by mu vtedy nepadlo lepšie cítiť sa radšej vítaným, milým a slobodným členom osemdesiaťmillionovej rodiny slavianskej?

Pokojný, mier ľúbiaci Slovan-Slovák, akonáhle jeho výbojný súsed Maďar priblížil sa k nemu so lstivou nabídkou zdanlivej rovnoprávnosti, Slovák zabudnul na krivdy do neba volajúce, úprimne stisnul podávanú ruku Judáša, aby — súc hanebne oklamaný — tým viac pocítil tvrdé jarmo historického šliapateľa ľudskosti. „A ešte pôst. — Oh, koľko ponížení a úrazov čo — až im počtu neni — zniesť musela tá jeho biedna hlava, tvár koľko hany mrzkej zprava, zľava. Čo strádaní mu prišlo horko prežiť, tmy stroviť v duši! — lepšie nebyť, nežiť! — A nad všetkým tým reptu nečujete, zaspieval leda o zmotanom svete — A ešte pôst!“ zalknul veľký kňaz národa…“

Ale dosť už prosenia, dosť sĺz, vyvolávajúcich škodoradostný úškľabok, dosť! Hej, vstaňte, prebuďte sa Slováci!!

I nadišiel prvý krok a prvé rázne odhodlanie: Dňa 10. mája r. 1848 sa schádzajú Slováci v Liptovskom Sv. Mikuláši. Národ po prvý raz predkladá významné „Žiadosti národa slovenského“, kde sa Slováci otvorene domáhajú svojich práv: Chceme zvláštny snem pre každý národ Uhorska a školy s vyučovacou rečou materinskou!

Ale miesto priaznivej odpovedi mali byť najlepší slovenskí vodcovia Hurban, Štúr a Hodža zavretí. Ti ale včas ušli šťastlive do Prahy, kde sa súčastnili „slovanského sjazdu“. A keď v Prahe vypukla červencová revolúcia, odišiel Hurban do Záhrebu, Štúr a Hodža do Viedne, aby tam pripravovali slovenské povstanie proti Maďarom. A skutočne v septembri vtrhli pod vodcovstvom Hurbana a Štúra Jablonkovským priesmykom na Slovensko zadržiavajúc všade v mestách, kade prechádzali, ľudové shromaždenia. Od počiatku decembra 1848 až do konca februára 1849 obsadili pomocou cisárskych a ruských vojsk celé Slovensko od Čadce až po Košice. Ale ani tento obrat nemal žiaľbohu trvalých úspechov.

Medzitým, sotva sa rozletel po krajine chýr o výsledkoch národného shromaždenia v Liptovskom Sv. Mikuláši, už podľa ministerských opatrení lietali komisári po stoliciach, lapajúc a väzniac nielen tých, ktorí sa naozaj zúčastnili tohoto národného shromaždenia, alebo tých, čo doma prisviedčali obsahu týchže „žiadostí“, ale i každého, ktorý sa opovážil verejne vyznať, že je Slovákom, ba často i tých, čo boli len v podozrení, že si kedysi kúpili dajakú slovenskú knižku, alebo že slovenské spisy čítavajú.

Keď sa sišli Slováci druhý raz 6. júla 1861 v Turčanskom Sv. Martine, vypracoval Štefan Daxner memorandum, v ktorom žiadali „uznanie slovenského národa v priestore tom, ktorý on skutočne zaujíma; neomýlne potrebné je tedy vyhraničenia národa slovenského na základe národopisnej čiary, ako okolia slovenského. V slovenskom okolí jedine reč slovenská môže byť žľabom-tokom života verejného, občianskeho, cirkevného a školského v sebe obsahujúcim.“

Ani toto memorandum nezmäkčilo kamenné srdcia pánov, nepohlo zatvrdelou dušou.

Po dlhých bojoch konečne si smeli Slováci sriadiť vzdelávajúci spolok „Slovenskú Maticu“ a tri slovenské gymnázia: v Revúci, Martine a Kláštore pod Zniovom. Ale ani tieto nepatrné úspechy nemaly dlhého trvania, lebo o štrnásť rokov neskoršie boly zas na rozkaz uhorskej vlády Slovenská Matica i všetky tri gymnázia zatvorené a Slovák znovu zotročený.

„Roku 1868 dal kráľ v Uhorsku voľnú ruku maďarským grófom a veľkostatkárom, v Rakúsku Nemcom. Ľud slovenský zostal teda i naďalej tou úbohou sedlačou, na ktorú mohol každý napľuť. Keď hlásili sme sa o svoje práva, zatvárali našich najlepších ľudí do väzenia, školy nám vzali, naše hospodárstvo podkopávali, slovenské rieky neregulovali, slovenské hradské neoprávali a železnice viedli len do Pešti. Slovák smel iba pracovať, daň platiť, vojakov dávať a mlčať.“

No jestvovaly ešte slová, žilo ešte proroctvo jednoho z najväčších Slovanov — Jána Amosa Komenského: „Verím i já Bohu, že po prejití vichríce hnevu, hriechy našími na hlavy naše uvedeného, vláda vecí tvojich k tebe sa zase navráti, o ľudu český!“

A naozaj! Po čas svetovej vojny sa opäť sišli ďaleko za hraniciami — násilnosťou vypudení i dobrovoľne svoju vlasť opustivší Slováci s Čechmi, aby sa vrátili s počestným štítom trestajúc spravodlive maďarskú i nemeckú neprávosť. —

Tak sa vtedy skutočne vyplnily slová Komenského! 28. október 1918 doniesol nám slobodu, po ktorej naši predkovia už dlho — ale až dotiaľ vždy len darmo — túžili.

Spomínajme vďačne všetkých, ktorí nám vydobývali svojím utrpením i svojou prácou túto slobodu — a môžeme veriť, že najlepšou oslavou ich bude naša úcta k nim a naša poctivá práca v prospech našej oslobodenej vlasti.