ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horí ohník, horí — nie jak voľakedy — a okolo ohňa desať chlapcov sedí. Sedia oni, sedia, do ohníčka hľadia — do ohníčka hľadia, slovka nepovedia. Len keď bor zašumie, keď vetor zaveje — skočia, zavzdychajú: „Jaj, naše nádeje! Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko! Čakáme na teba sťa na ten deň z neba. — Svitaj, Bože, svitaj, žeby bolo ráno, aby nás ohrialo slnko maľovanô!“ Už vatra dohára jak obetnia žiara, — a chlapci sťa sochy okolo oltára, sedia oni, sedia, do ohníčka hľadia — do ohníčka hľadia, slovka nepovedia. Už plamenček malý — už len blysk slabušký na nich sťa na hroboch svätojanské mušky; už i ten plamenček pomaly zhasína — už temno, už ticho, jak v stred cintorína. A kdesi čo zvolá jako nadzemská moc: „Jánošík lapený! — Šuhajci, dobrá noc!“ — Zahučaly hory, zahučaly doly — zanôtili chlapci: „Boly časy, boly! Boly časy, boly, ale sa minuly — po maličkej chvíli minieme sa i my Keď sa my minieme, minie sa krajina, jakoby odlomil vŕštek z rozmarína; keď sa my minieme, minie sa celý svet, jakoby odpadol z červenej ruže kvet.“ Lipa (1862)