ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sleteli orli s Tatry, tiahnu na podolia ponad vysoké hory, ponad rovné polia; preleteli cez Dunaj, cez tu šíru vodu, sadli tam za pomedzím slovenského rodu. Duní Dunaj a luna za lunou sa valí, nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci, okol neho cárska stráž, tuhí to paholci; a pred cárom družina neveliká stojí: sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. Pobelavé kaderia šije jim otáča, modré ich oči bystro v okolo si páča. Rostom sú ako jedle, pevní ani skala: zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. Krásna zem — jej končiny valný Dunaj vlaží, a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží, tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy: to vlasť ich, to kolíska dávnych synov Slávy. Slovenský rod ich poslal zo slávneho snemu, aby išli s pozdravom k cárovi rimskému. Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú; taká otroč neznáma slovenskému kraju; lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi; a smelými sa jemu primlúvajú slovy: „Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša kroz nás ti, slavný care, svoj pozdrav prináša. Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, to je zem naša, daná Slovänom od Boha. Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží, tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží. A zem to požehnaná! Chvala Bohu s neba, máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba. Zvyk náš nie je napádať cudzie vlasti zbojom: Slovan na svojom seje, i žnie len na svojom, cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere kto je, ten je; či je on z blízka, či z ďaleka, vo dne v noci na stole dar boží ho čaká. Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom: Pána mať — je neprávosť, a väčšia — byť pánom. A človek nad človeka u nás nemá práva, sväté naše heslo je: Sloboda a sláva. — Nieraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý, na púšť obrátily sa bujné naše nivy; mestá ľahly popolom, a ľud náš úbohý, bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy. Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti vôľu svoju na veky po slovänskej vlasti, a žiť z našich mozolov, ale bláhal darmo! Dal nám Boh zas dobrý deň — zlomili sme jarmo. A tí, krutým železom čo nad nami vládli, kdeže sú? — My stojíme, ale oni padli. — Lebo — veky to svedčia — vo knihách osudu tak stojí napísané o slovänskom ľudu: Zem, ktorú v údel daly Slovänom nebesá, tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. Nuž, povedzže nám, cáre, mocná ruka tvoja čože nám nesie? či meč, či vetvu pokoja? S mečom ak ideš, cáre, meče máme i my, a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi, ak s pokojom — pozdrav ťa pán neba i zeme lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. Tieto dary božie sú priazne našej znaky, z ďaky ti jich dávame, ber ich aj ty z ďaky.“ Nevzal car božie dary; s jeho mračnej tvári urazená sa pýcha ľutým hnevom žiari. A so stolca zlatého takovým sa heslom ozvaly ústa jeho ku slovänským poslom: „Mocný pán, ktorému Boh celú zem podnožil, a osudy národov v ruku jeho vložil, ten pán velí: Slovänia! Pozrite po svete medzi národy jeho, či jeden najdete, ktorý by putá minul abo nezahynul, akže proti Rímu prápor svoj rozvinul. Skloníte šije i vy — tie krásne roviny, túto zem vašich dedov dostane ľud iný a spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť, strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť. A junač vašu svojim junákom pripojím, a z nej krajinám rimským obranu pristrojím. A kto sa proti mojim rozkazom postaví, beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví. Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu. To moja carská vôľa, to vám na odvetu.“ Hríma pyšný cár, hríma so stolca zlatého, len že Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho. — Hoj, rozvrela tá krv slovänská divoko; a junák ti cárovi pozrel okom v oko, a z oka ti mu božia zablyskla sa strela, ruka sa napružila a na zbroj udrela, a jedným veľkým citom srdcia im zahraly, a jeden strašný ohlas ústa im vydaly: „Mor ho!“ — kríkla družina slovänská odrazu, a meč zasvietil v pästi každému víťazu. „Mor ho!“ — kríka a razom na cára sa metá. To ti na rímsku pýchu slovänská odveta. No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči, koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. Ale ten nie — — zbroje sa bojí podlá duša, a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. Skočil medzi stráž svoju cár bľadý od strachu, a zlatý jeho stolec už sa vála v prachu, a mečom za ním Slovän cestu si preráža, a junák za junákom padá carská stráža. Zasurmily surmity, volajú do zbroje, povstal tábor, do šikov svíjajú sa voje. A voj za vojom divým útokom to letí, kde boj na cára bijú tie slovänské deti. Husté prachu kúdoly po poli valia sa, zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. A tá naša rodinka, tá slovänská čata už vám je zôkol — vôkol od vrahov obstatá. Sto mečov sa každému nado hlavou blyští, lež Slovän nečítavá vrahov na bojišti, ale morí. — Hoj, mor ho! detvo môjho rodu, kdo kradnou rukou siahne na tvoju slobodu, a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom, mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom — Zúri boj a našina stala si do kola: to vie, že premoc rimskú jej moc nepredolá. Lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji, to že mi padni, jako víťazom pristojí. — A môj Slovän ešte raz hodil bystré zraky ponad té šíre rovne, na kraj svoj deľaký. Tam na tých horách siné mihajú sa väže, čo strežú slovänského národa čierťaže. Svätoháj, stovekými zelený lipami, v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy. A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý, a v čistom poli dedov posvätné mohyly, dedov, ktorých niekdy ľud riadievaly rady, ktorých meč divých vrahov odrážal nápady. Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje, ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije. A sláva zašlých vekov junáka oviala, a duša jeho svätým ohňom zplápolala, a meč v jeho pravici strašnejšie sa svíja, bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja. Praštia zlomené raty; bité štíty zvonia, a pyšné prilby rimské do prachu sa ronia. Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi! Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí, vďačne lejú vernú krev po osudnom poli — — oj — veď padnúť za národ — oj, veď to nebolí! A boj pomaly tíchne… Strašná búri sila divým svojim zúrením sama sa zničila. A kde naši, čo bili ten Rím svätovládny, lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný, kde naši? — Hojže, Tatro, jasných orlov mati, nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti. Páč! Nad valným Dunajom krvavé pobrežia, tam ti tvoji synovia povraždení ležia. Neostal ani, kto by tú zvesť niesol bratom: „Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.“ Lež každý na junáckej spočíva posteli, na kope vrahov, zbitých od jeho oceli. Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá, tá ruka zmeravená meč odjať si nedá. A cár s okom sklopeným na bojišti stojí, a čo? — Azdaj tých padlých Slovänov sa bojí? Nie, lež bezdušné svojich hromady tam vidí, a zo svojho víťazstva radovať sa stydí. No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša, čo o svobodu dobrý ľud môj mi pokúša. Lež večná, meno toho nech ovenčí sláva, kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva. A ty, mor ho! — hoj, mor ho! — detvo mojho rodu, kto kradnou rukou siahne na tvoju svobodu: a čo aj tam dušu dáš v tom boji divokom, mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!