ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nespím už viacej! už raz i mne svitá, otváram už oči, hľadím po domove; vidím, že Tatra v chmár smútku zavitá, bo v putách je pod ňou plemä Ábelové. Oj, žiaľne, trpké je moje precítenie, bo mojej neresti v svete páru nenie. Nespím už viacej! Vidím tú pustotu, do ktorej cudzinec vsotil rod môj milý, vidím jeho zbytky, moju nahotu, v nejž si putá ľúbe národ zotročilý. Oj, zle je, Slováci, oj, zle je, nedobre: krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre. Nespím už viacej! Vidím i tie väzy, v ktorých stŕply moje údy zmeravené, po nichž vláča sa zmije, zemeplazy, vyssať mi konečne telo vycivené. No, verím, že raz Boh splní moje prosby: a dopraje slávnej dožiť sa dňa kosby. (1875)