ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyletel orol ponad zem vysoko — zem sa mu tratí, temer ju nevideť. Nehľadí na ňu — na čo že by hľadel: má on pred sebou celkom inakší svet! Na čo by hľadel? Dolu on nesíde, čo hneď i búrka, čo hneď orkán príde! Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú, vešť sedliakovi, svojmu susedovi, či on dožije ešte tohto roku vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi; spievaj, sláviček, na zelenom kríčku, v tichej húšťave, kde všetko zaspáva, s nocou povoľnou, ticho prichodiacou, keď hora, pole v tíši usedáva; spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku: osud môj inší, môj dom je vysoký, nie to halúzka, nie to lísťa stromu, nie to dolina, nie to háj hlboký, nie je to hniezdo, nie to stromu temä — môj dom, kde bývam, konca kraja nemá! Striasla sa lipa, šumel háj zelený, belie sa domček a pri ňom mohyla; striasla sa lipa, šumel háj zelený, synovi svojmu mati hovorila: „Môj synak drahý, moje potešenie ak to uznávaš, že som ti ja mati, prijmi poradu — ktože ti ju môže, ak len nie tvoja vlastná mater dati — prijmi poradu: ďaleko sa nepusť, na šírom poli prítulky nenajdeš; milý je domček, milá je rodina, všetko ťa víta, kdekoľvek tu zajdeš — šíry svet chladný, v ňom vďaka nezkvitá, a doma každý strom ťa vďačne víta!“ Mať moja drahá, môj všetek zlatý svet, uznávam tvoju materinskú radu: milý je domček, milá je rodina, v cudzine žiadnej prítulky nedajú; doma je pokoj, v svete búrky budú — ale darmo je: kto proti osudu? Nie mne súdenô v domácom pokoji časy prežívať života tichého, napájať dumkou starodávnych časov dušu pri ohni času večerného, nie mne súdenô žiť v tichej doline; osud môj rastie v širej pustatine! Zaskučal víchor ponad háj zelený, kníše sa javor, ponad brezy, bory, kníše sa, kníše, chýli sa ľahúčko, háju tichému orol prehovorí: „Milý tvoj pokoj, hájiček zelený! Každá halúzka, s mocami divnými keď šumie, šumie, prebúdza dumania, ktoré zahasly s časami dávnymi; šumie — nešumie, tak je srdcu milo, sťa by sa dačo ale ako snilo. Oj, zelen, zelen, hájiček zelený! Okolo mňa sa chmáry čierne vijú, znad mňa, popod mňa hromy vyvierajú, ja letím, letím, kým ma nezabijú. Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám, hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám. Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú, ja letím, letím, kým ma nezabijú… (Orol Tatránsky I. 1845)