ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako sa dozvedáme z dejín, bývali Slováci už pred Kristom na Slovensku a to na juh až po rieky Dunaj a Ipeľ, na východ za mesto Tokaj.

Asi v VI. storočí po Kristu vtrhli z Azie do terajšej uhorskej nížiny Avari, národ divoký, bojovný a ukrutný, ktorí opanovali a zpustošili krajinu, vypalovali dediny, starcov a deti zabíjali, mužov a ženy odvádzali do otroctva. Iba francskému kupci Sámovi, ktorý prišiel do tých končín za obchodom sa podarilo túto zem znovu oslobodiť spojením všetkých Slovanov niekdajšieho Rakúska, Štyrska, Korutanska, Krajnska a Prímoria v jediný národ, ktorý sa potom už bol v stave obhájiť oproti každému nepriateľovi.

Tejto moci sa počal aj Dagobert obávať, kráľ v súsednej ríši francskej! Keď však bol v nastalej preto válke od Sáma voľakde v západnom Česku porazený, poddali sa Sámovi ešte i lužickí Slovania bývajúci na sever od Česka.

Ale po Sámovej smrti sa rozpadla jeho ohromná ríša na menšie čiastky, ktoré na severovýchode opäť spojil jeden z jeho potomkov v ríšu Veľkomoravskú. Bola to krajina silná a slávna, bohatá a úrodná. Jadro jej tvorili terajší Slováci, Moravci, Češi a Slezáci. Slávny jej panovník Rastislav povolal zo Soluňa dvoch múdrych a dobrých bratov Konstantina (Cyrilla) a Methoda, ktorí mali poučiť jeho dosiaľ pohanský ľud v novej viere a položiť základy kresťanstva vo Veľkej Morave.

Oba títo apoštolovia plnili svedomite svoje poslanie, zakladali kresťanské kostoly a školy, preložili písmo sväté do slovenčiny, uviedli slovenské bohoslužby, vychovali národu veľa dobrých učiteľov a upevnili moc Veľkomoravskej ríše tou mierou, že sa jej začali obávať na severe a západe Nemci, na juhu Rímania a vôbec všetky súsedné národy.

Najmä Nemci závideli šťastie a blahobyt Veľkej Morave, a preto si zavolali na pomoc divokých Maďarov práve z Azie sa dohrnuvších a společne s nimi sa vrhli na túto krajinu.

Svätopluk bol už mŕtvy a jeho traja synovia sa medzi sebou vadili, že ktorý má byť v ríši kráľom. Tak porazili snadno spojení Nemci a Maďari rozvadený československý národ a krajinu si rozdelili. Tu pripadly slovenské kraje k takrečenému Uhorsku a od tých čias sa už nemohli z otroctva oslobodiť.

Iba po vymretí Arpádovcov roku 1301 nastala Slovensku opäť na čas sloboda. Trenčiansky župan, Matúš Čák, ktorý už pred tým držal Slovensko vo svojej moci vyše dvadsať rokov, pomohol totiž na uhorský trôn českému kráľovičovi Václavovi III. Za to dostal odmenu kráľovský hrad Trenčín a celú trenčiansku stolicu. Keď však r. 1306 bol Václav III. na Morave v Olomúci úkladne zabitý, stal sa sám Matúš Trenčiansky „pánom Váhu i Tatier“ a majúc aj svoje vojsko, pozostávajúce zo Slovákov a Moravcov rozšíril panstvo svoje od Bratislavy až po Šariš. Ač bol v nastalej válke r. 1312 pri Rozhanovciach neďaleko Košíc od Karla Roberta, niekdajšieho vzdorokráľa Václava III. v Uhrách, premožený, predsa vládnul neobmedzene ďalej až do svojej smrti r. 1321.

Za vlády Matúšovej vydýchnul si slovenský národ — ač len na krátko — národne, ale hospodársky ešte vždy bol otrokom; tak to vyžadovala doba. Ale smrťou Matúša Trenčianskeho bola zlomená moc i sila ostatného bohatiera slovenskej slobody a od tej doby až do r. 1848 len nepreniknuteľná mhla pokrývala všetok obzor národnobuditeľského života. Slovák usínal, lebo behom času prestal sa cítiť čo do občianskych práv Slovákom — on bol Slovákom len rečou, ale občianstvom bol Uhrom, a pretože toto uhorstvo bolo neskoršie stotožňované aj s maďarismom, pozbýval Slovák konečne odvahy ohlásiť sa za svoje národnostné práva. Ale čím skromnejší bol Slovák v tomto ohľade, tým viacej sa vzmáhala smelosť a opovážlivosť so strany maďarskej, takže napokon i to bolo za zradu ústavy a vlasti vykládané, keď sa chcel Slovák súkromne vzdelávať v svojej materinskej reči.

Najmä XVII. storočie znamená pre slovenský národ smutnú dobu, lebo vtedy bol ľud utláčaný so všetkých strán v ohľade náboženskom, národnom i sociálnom a od svojich pánov nebol za viacej považovaný, len ako za vec, so ktorou je slobodno zachodiť podľa ľubovôle. Od rána do večera pracoval pre svojho pána ako dobytok. Po Dóžovom povstaní v Sedmohradsku prestal byť poddaný človekom — poneváč stál mimo zákona. No vždy sa našli ľudia, ktorí sa radšej vylúčili z tejto otrockej spoločnosti a žili obdaleč od ľudí v horách a pustinách. Mladík, zprotivivší sa svojmu zemepánu, nemal už miesta v dedine, ale túlal sa v horách. Takto povstali tak zvaní hôrni chlapci, ktorých sa chudobný ľud nebál, poneváč sa potajomky s nimi stýkal. Neboli to obyčajní zbojníci; boli to ľudia, ktorí neobyčajne ľúbili slobodu, prírodu a pravdu a naše čarokrásne Tatry boly im najrozkošnejšími palácmi. Keď sa spolčilo viac chlapcov, tvorili jednu družinu, ktorá mala svojho kapitána — obyčajne najsilnejšieho a najobratnejšieho zbojníka. Ľud ich ospevoval — oslavoval — zveličoval.

Najslávnejším takýmto zbojníkom bol Jánošík, ktorý sa čoskoro stal postrachom zemepánov. Našiel si dvanásť pomocníkov, dobrých chlapcov, s ktorými pristavoval pánov a bohatých kupcov slovami: „Daj dušu Bohu a mne dukáty!“ Peniaze rozdával potom chudobným a študentom, ktorí ho radi v horách vyhľadávali, donášali mu zprávy o pánoch, o nových nespravodlivostiach, chlapcom rečnili a za to bývali od Jánošíka bohato odmieňaní. Pre dievky dával Jánošík súkno, ktoré im meral za pekné slovenské národné pesničky — vždy podľa svojej miery „od buka do buka“.

Ľud naozaj ľúbil Jánošíka a vždy sa o ňom, ako o svojom dobrodincovi vyslovoval. Ale pánovia len premýšľali, ako by ho mohli lapiť. Aj to sa im raz pošťastilo. — — Ale miesto zlatých pokladov, ako sa uňho nazdali nájsť, našli len: pre nich odbojné, ale spravodlivosti, svojej reči a svojmu národu verné srdce slovenské…

Jánošík následkom svojej vysokej inteligencie stal sa národným hrdinom, ktorého ešte dodnes ospevujú všade na Slovensku. Ľud si o ňom vypráva so všetkou vrúcnosťou a najmä v minulom storočí boly spomienky na tohoto ozajského národného hrdinu pravým balzámom pre otroctvom utrápenú dušu slovenského rodoľuba. Mnohí spisovatelia a básnici sa zaoberali v svojich spisoch životom a smrťou jeho a menovite od básnika Jána Bottu máme o ňom dlhú báseň „Smrť Jánošíkova“.