ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nespadne, nespadne!“ volalo piskľavým tónom šestnásťročné dievča, bijúc trstenicou na rozletené kolo z bukového zohýbaného dreva, aké majú malé deti k zábavke.

Jej pristala detinská hra, lebo všetky jej pohyby boly ešte detinské. I sukničku mala polokrátku, tak že pri rujných skokoch bolo vidno jej strunisté nôžky v tuho natiahnutých punčoškách, i v drieku bola tenušká.

„Nuž nech sa zabáva ešte po detinsky,“ pomyslela si mať, ktorá ticho kráčala cestou po boku staršieho, veľmi módne odetého pána.

Išli domov s krátkej prechádzky. Starší pán prišiel k vdove Biankovičovej na návštevu, veru nečakanú. On bol bohatým, vysokým úradníkom z hlavného mesta. Vdova počula jeho meno z úst nebohého muža, a to v spojení s nádejou, že by mu hádam intímny súdruh školských rokov mohol pomôcť z úzkosti. Či Biankovič urobil nejaký pokus, či obrátil sa na „intímneho súdruha“, nevedela. Vedela len toľko, že pomoc nezavítala odnikiaľ, a meno bohatého Černošínskeho neprišlo jej na um, až ho čítala na vizitnej kartočke, ktorú jej poslal zo špinavého hotela malomestského, s prosbou, či smie navštíviť vdovu svojho najväčšieho priateľa. Vedela, že teraz, keď jej muža zabily nešťastné, zavinené i nezavinené pomery, ktoré mohla reparovať dosť malá pomoc, jej všetky školské intímne priateľstvá mužove nič neprospejú. Jednako prijala Černošínskeho, ako známeho… Veď jeho meno počula od muža.

„No, už ticho,“ zavolala Biankovičová na dcéru, „blížime sa k mestu!“

„A práve tam je hladko!“ veselo riekla Mária. Jej tvár horela, mladé, ledva znateľné prse dmuly sa od behu.

„Hľa, veľkomožný pane, takúto dievku mám! Je neposlušná, neposlušná! Divok dedinský.“

A skutočne. Mariška rozohnala kolo a bežala za ním, ďaleko predbehnúc starých.

„Vy máte diamant,“ riekol vážne Černošínsky, pohladkajúc svoju bradu, šedinami silno spestrenú, „sirotu — ach, ako bôľno pomysleť! Ach, keby žil Biankovič, či by sa tešil dcéruške. Rosná kvapôčka v rannom slnku!“

Biankovičová nečakala od cudzieho človeka takej súcitnej poznámky. Počal hovoriť o nebohom, o divných osudoch, ktoré trhajú sväzky najvernejšieho priateľstva. Keď prišli k nízkemu domku, kde vdova mala byt, a Černošínsky chcel sa lúčiť, Biankovičová bola už rozcítená a so slzami v očiach prosila Černošínskeho, aby sa „uponížil“ k nej na skromnú vdovskú večeru.

Elegantná figúra úradníkova, jeho brilliantová ihla na tuho škrobenej košeli, veľký brilliantový prsteň, lisnúci sa cylinder a celá bytnosť človeka vyšších kruhov silne kontrastovala v malej, nízkej, biedne vystrojenej izbe. Bolo vidno, že je to izba parádna… To jest, boly tam tri fotele, bol diván i stôl, pokrytý albami, zlatorezmi, aby to upomínalo na „salon“. No bola i posteľ, a na biednej kasni s olúpaným furnírom prozaické veci dennej potreby: taniere, lyžice, lacný, neglazírovaný hrnček s mliekom. Malé oblôčky maly lacné záclony, ale až po zem — celkom ako v skutočnom salone. Tak chápe sa upadlá rodina vždy len nahor, aby aspoň tieň starej formy upomínal na prešlé časy…

Černošínsky prezrel jedným pozorom všetko. Videl nepokoj vdovy, videl, že jej dcéra na chvíľku zmizla, a potom priduseným hlasom radila sa s matkou. Vedel, že ženské majú starosti o večeru. Zbadal jasno, že domácnosť Biankovičovej je bez riadnej slúžky, lebo obstarná žena, čo konečne priniesla taniere a postavila na kasňu, bola zrejme len občasnou posluhovačkou. No pani Biankovičová vedela všetko tak ustrojiť, že jej hosť necítil nepríjemného citu, ktorý vzbudzuje núdza. Jemu chutila pečienka (iste kúpená v hoteli, lebo prišla polostudená na stôl), chutil i čaj. Menovite čaj mu chutil, ktorý ľúbil hodne sladký. I to videl, že na tretí pohár už nedostávalo sa dosť cukru…

Marišku ani najmenej nemýlily nesnádze materi. Hľadela veľkými očami na cudzieho pána, a bola pevne presvedčená, že si taký starý pánko musí považovať za česť také neobyčajné uhostenie. Ešte i fľaštičku rumu bola sama kúpiť za celých 35 krajciarov. I sucháre. Nebadala, ako ostro pozerá na ňu pán s bradou, preskočenou striebornými nitkami šedín, a divila sa, keď ju bral za ramienko, hladkal po tvári a chválil jej krásne vlasy. No súčasne nepríjemné jej bolo, že hodne krátkozraký približoval svoju tvár k jej tvári, k hrdlu, robil tesné oči a ovial ju akýmsi mydlovým zápachom.

„Čo ma do teba, obluda?“ pomyslela si. „Škoda suchárov!“

Ona si totiž myslela, že jeden suchár jej ostane, ale nie, „veľkomožný“ v tichom, šeptmo vedenom rozhovore s matkou vzal i posledný a máčal v zastydnutom, slabo ocukrenom čaji.

„Spať, dieťa moje,“ razom riekla mať, a jej ruka sa triasla.

Mariške to bolo po vôli. Ona skočila radostne, uklonila sa staromódne pred hosťom a matke bozkala ruku. Zo spalne ozýval sa tichý spev, potom zamĺkol.

„Pre Boha!“ riekla Biankovičová, len čo bola vyšla dcéra. „Aký dlh — ja o ničom neviem.“

„Áno, dlh, veľký dlh,“ prešiel Černošínsky zo šepotu do hlasnejšieho hovoru; „dlh, ktorý som nemohol splatiť živému… Áno, on mňa zachránil, váš Gusto, zachránil! Nie môj život, viac, moju česť, moje všetko… A čo viac, zachránil s obetovaním samého seba. Urobil som niečo, pravda, v mladistvom nerozmyslení, čo by ma bolo zhubilo navždy… Z kajúcnosti vyznám vám to… mal som sverené peniaze, rozhorúčený kartovou hrou prehral som všetko. Gusto vytrhol ma, vzal vinu na seba… ja som nahradil všetko, vyšiel som čistý, no fľak zostal na ňom… Áno, tak sa stalo, že váš muž nemohol vyššie, zostal za nami druhými, nepovšimnutým úradníkom — a ja som postupoval…“

Biankovičovú pojal strach pred novým jej človekom. Razom objasnily sa jej všetky útrapy mužove, jeho márny boj, jeho daromné námahy vymaniť sa z postavenia subalterného, nezodpovedajúceho jeho vysokému vzdelaniu, pilnosti a talentu.

„No, tu som, aby som, nakoľko možno, napravil chybu…“ riekol Černošínsky, priblížiac tvár k tvári vdovinej a žmurkajúc, akoby v rozpakoch, svojimi trochu prižmúrenými očami. „Vidím, že ste v zlých pomeroch…“

„Nie, nie! Zadržte! Vy chceli by ste ma almužnou obraziť preto, že tristozlatová penzia núti ma k najkrajnejšej skromnosti. Nie, pane! Viem, môj muž spomínal, že azda bola by pomoc u vás…“

„Áno, a to je, čo ma žerie! On mi písal… a viete, čo robí zbohatlý priateľ s listom biedneho priateľa v tisícich pádoch? To som i ja urobil. List bol hodený medzi stá iných žobráckych. Áno, to som urobil, a to ma dohnalo sem, keď dozvedel som sa o smrti Gustovej. Slovo smrť je veľké, vážne slovo… Chcete, aby som mohol upokojiť dušu?“

Biankovičovej prišlo na um, že nie ona sama je obeťou akéhosi temného diela, ale i jej dcéra. Hrdosť počala ustupovať materinskej láske. Kto vie, či bohatý priateľ jej muža nezabezpečí budúcnosť dcérinu?

„Nebránim,“ riekla ticho.

Černošínsky vstal s divánika.

„Dajte mi svoju dcéru,“ riekol trasľavým hlasom.

Biankovičovej urobily sa mžiky pred očami. Pokryla tvár rukami a položila hlavu na stôl.

„Verím, že ste prekvapená,“ počal Černošínsky a bral ruku vdovinu, útlo, otcovsky zohnúc sa nad jej hlavou; „primnoho nového ste počuli. Ale počuli ste slová muža čestného. Noc má rozum, hovorí sa… Pohovoríme si zajtra… Ďakujem za pohostenie.“

Ona vstala a hľadela na cudzinca, ako v nedorozumení.

On bral svoj svrchník s hodvábnym futrom, klaňal sa a vyšiel.

Biankovičová počala chodiť po malej izbe rýchlym krokom, ako v klietke. Chytala sa za hlavu, časom zahíkala suchým plačom. Počala sberať so stola, zo zvyku. Pod tanierom hosťa našla nové novučičké štyri stovky. Celá jej hrdosť sa vzbúrila. Pochádzala z nebohatej, ale intelligentnej rodiny, bola vychovaná skromne, čestne; jej muž odvodzoval meno svoje od Brankovičov, a iba akési nešťastie prinútilo ktoréhosi predka premeniť si meno. A tu razom akási strašná, ohyzdná historia! Ona si už chystala celú zásobu hrdých slov, akými privíta neznámeho votrelca. Jej muž previnil sa na sebe i na rodine, zanechal ženu i decko v biede, ale to neoprávňuje cele cudzieho človeka peňažnou almužnou urážať Biankovičovú.