E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Jarný mráz

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

VI. Gazella

Mária zatíchla v nádhernej spalni, ako myšička, keď spozoruje v blízkosti pažravého kocúra. Premáhala návaly bôľa a nespokojnosti, ale čím viac utlumovala v sebe horkosť a odháňala čudnú fantáziu, stávala sa tichšou, mlčanlivejšou a smutnou.

A to ešte väčšmi rozjarilo muža. Má to byť vzdorovanie, či výsmech? Ona mlčí pri raňajšej káve, mlčí pri obede, mlčí pri večeri. Na jeho otázky odpovedá slovom, dvoma, a to akosi nechutne, z prinútenia. Na jeho nežnosť odvetí chladom, a keď stane sa prísnym, nemo trpí jeho nežnosti, ako baránok pod obetným nožom. Potom striasa sa zimnične, utiahne sa do seba a trpí nemo ako laskanie, tak i búrky hnevu, výčitky a obvinenia, bez odvety, bez obrany.

Nežnosti ubývalo, búrky sa množily. Konečne i búrky prestaly a počala sa podivná borba medzi manželmi. Môže byť niečo intímnejšieho, ako je sväzok manželský? Nemôže, na celom svete, medzi všetkými ľuďmi bližšieho byť nemôže. A tu razom nepriateľstvo, akého niet ani medzi indiánskymi kmeny, bojujúcimi o škalpy. Žena stane sa nepriateľkou, muž nepriateľom; vojna panuje. Vojnu pretŕhajú krátke prímeria, ku ktorým núti príroda, zvyk, až konečne i vojna prestáva a ľahostajnosť pripraví mier. Ale v najhlbšom srdci ľahostajných sokov drieme iskra rozdoru, nemajúceho nijakého smyslu.

Černošínsky nevzdal sa nádeje, a sladkej nádeje, prervať navždy hlúpu vojnu, nemajúcu nijakého smyslu. Počal ženu „kurovať“, pravda, svojím spôsobom. Počal ju kurovať narážkami, ktoré viacej rania, než otvorené výčitky; najprv robil zlostné narážky, len keď boli sami. S úsmevom na perách, pri každej nepatrnej veci, vedel dať slovám svojim trpkosti. Neľútostne dotýkal sa jej chatrného pôvodu, ba i otcovho previnenia. Pochvastal sa svojou veľkodušnosťou, ktorá natkýňa sa na čierny nevďak. Mária vždy obrátila naňho prosebný pohľad, položila obe ruky na prse a slzy zjavily sa v jej veľkých čiernych očiach. V ňom takáto pokorná „sentimentálnosť“ vzbudila iba hnev. „Bezcitná“ je pri svojej mľandravej sentimentálnosti, lebo múti jeho život, jeho pôžitok, jeho karriéru.

Keď nepomohlo surové urážanie, počal jej nevideť, nepozorovať. Obedúval mimo domu, po večeri ztratil sa do klubu, prichádzal nad ránom. Mária počula jeho kroky schodmi, počula, ako zachlopoval dvere na svojom kabinete. Deň prešiel, zase noc. Zase nad ránom kroky na schodišti, zachlopnutie dvier…

Neskôr robil narážky i pred inými, nepamätajúc, že robiť o rodine a žene narážky pred svetom poukazuje na nízke smýšľanie, na vlastnú slabosť, že škodí nielen žene, ale i sebe. Šľachetný človek, keď sa už musí vyžalovať, robí to priamo. Narážka raní, ale nehojí, je to zbraň chabcov, nehonetná a vždy jedom napustená. Z narážok si každý vyberie najhoršie.

Černošínsky stál čistý a nevinný sám pred sebou a nešípil, ako mnoho pretrpelo útle stvorenie, ktoré vyrval z nízkeho stavu, z chudobnej záhradky a „presadil do svojho pyšného skleníka“. Mária mala nielen oči, ale i prírodu gazelly; bola plachá, čistá, útla. Sú i nepresaditeľné rastliny, ktoré hynú, čo by sme ich ako dobre opatrovali. Keď po dlhom vnútornom boji privolila stať sa ženou Černošínskeho, nevedela, že preceňuje sily svoje. Fanatickou láskou vzplanula k matke, lebo iného predmetu pre jej bohaté srdce nebolo. Ona už nekonala ničoho pre seba, konala všetko pre mať, v jej smysle. Preto i priviazala sa s takým ohňom k skromnej rechtorke, a i rechtorka v svojej milej, ale krátkozrakej prostote jej len prichvaľovala matkino rozhodnutie.

Ale už na druhý deň v hlavnom meste hlboko pocítila celú faloš svojho položenia. Ako studená pivnica prichodily jej nádherné izby a teremy bohatého výskočku. Ohromná spalňa s nízkymi, širokými posteľami pod ťažkým baldachýnom upomínala ju na momenty priamo dušu ubíjajúce. Akýsi temný cit uníženia odstrkoval ju od muža. Nezdravá túžba za domovom, nostralgia, vyvýšená na stupeň duševnej choroby, lomcovala celou jej bytnosťou, schytila jej malé, bohaté srdce, ako do klieští; trepala sa, akoby v kŕčoch. Všetko jej bolo odporné: jedlo na miešanskom porcelláne, víno v brúsených pokáloch, mlsy, cukroviny, ovocie na podstavcoch z hôrneho krystalu. A najviac bála sa nežností Černošínskeho, jeho silných, trasľavých objemov, jeho mydlového zápachu, keď priľnul blízko k jej tvári a mihal krátkozrakými očami na jej bledú, ustrašenú tvár. A predsa jej ho bolo i ľúto; veď ho vlastne ona oklamala pred oltárom. Až keď bol nahnevaný, keď sa v ňom búrila zlosť, cítila smutné poľahčenie, sladkosť pokuty, ktorá ako-tak tíši svedomie. Keď narážal na jej biednu minulosť, keď ju upodozrieval, že musela nejaké vrelé city doma zabudnúť, keď ich do jeho domu nepriniesla, keď žiarlil na prešlosť, jej sa zdalo, že má k tomu úplné právo. Ale potecha krátko trvala.

„Tu ma bolí,“ riekla chyžnej, ukážuc na sluch, „tu klope čosi; ale nie je to horúčosť, to je mráz, tuhý mráz…“

Znamenití doktori, ktorých posielal k nej muž, nenašli nijakej zvláštnej choroby, radili kúpele, premenu vzduchu, zábavy, prechádzky, telesný pohyb. Nakoniec prišlo sanatórium. Muž ju zaviezol do drahého ústavu, a v ňom zkrsla myšlienka, či by nebolo najlepšie tak vec ustrojiť, aby ostala čím dlhšie, ba navždy v tomto luxurióznom väzení. I porobil aké-také kroky. Veď bol veľkomožný nielen titulom, ale i vlivom a mocou.

Jaseň bola krásna, z tých, ktoré nám málokedy dožičí drahé nebo.

„S Bohom, duša!“ riekol nežne, keď sa lúčil so ženou, okolo ktorej stály dve opatrovnice a chladno hľadely na lúčiacich sa manželov.

Mária bola tichá, poslušná, oddala sa ústavu, ako by sama verila na pomoc. Len keď už Černošínsky sadol do voza pred ohromnou bránou, Mária otvorila oblok a zavolala prenikavým hlasom:

„Chceš ma pochovať? Nie, ja som ešte živá!“

Sestry ľúbezným násilím odtiahly Máriu od obloka. A ona sa utíšila. Všetko, čo jej kázali, plnila do slova, bola krotká, jemná, rozumná, láskavá a skromná. Mladý lekár, ktorému odovzdali klientku, krútil hlavou nad svojou pacientkou. Na piaty deň bol si už istý. Osvobodil ju od všetkých mier, ktoré by ju boly nemierne hatily v svobode. Mária svobody nezneužívala. Sestry i ostatný personál ústavu prestaly nad ňou bdieť, ako bolo prikázané fermanom, ktorý zaopatril Černošínsky.

Už prišla zima… Černošínsky sa vrátil z klubu. Šiel hore schodmi rozladený: mal veľkú priehru, ktorá sa dotkla nemilo i jeho hlbokého vrecka.

„Pán veľkomožný!“ zašeptala chyžná, ktorá, sediac vo foteli v prednej izbe, očakávala jeho príchod.

Černošínsky pozrel surovo na rozospatú chyžnú.

„Pani veľkomožná sa vrátili,“ riekla chyžná a otvárala dvojité dvere spalne.

Černošínsky sa zarazil. Z hlavy vyletel mu chmeľ po šampanskom, ktorého neobyčajne mnoho užil pri rozčuľujúcom bakarate.

„Vrátili? Nemožno!“

„Sami sa vrátili, v bundičke, s malou kapsičkou. Všetko tam nechali.“

Černošínsky váhal, no nešiel do spalne.

„Nech sa vyspia,“ riekol chyžnej a šiel do kabinetu.

Bol rozčulený hrou i vínom, spať nijako nešlo. Nad ránom nevydržal. V chaláte a papučiach, v ruke strieborný svietnik, bez šumu otvoril dvere na spalni. Za portierou baldachýna zašuchotal hodvábny paplon. Keď odhrnul portieru, ruka sa mu triasla. Nepokojné svetlo sviečky padalo na tvár i prse Márie. Spala ticho a, ako sa zdalo, veľmi hlboko. Nikdy mu Mária neprichodila taká krásna. Tiene dlhých, hodvábnych mihalníc ostro padaly na bledú tvár, rozpletené vrkoče ležaly na pleciach a ramenách. Cez vlasy predieral sa úbel jej mladého tela. Černošínsky spustil portieru, zadusil sviečku a potme bez šumu vyšiel zo spalne.

„Krásna je, ani grécka socha,“ pomyslel si. „Dobre, že prišla; možno, všetko sa urovná.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.