ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A Biankovičová i upotrebila zásobu prichystaných hrdých slov na druhý deň. Čakala Černošínskeho sama. Dcéru poslala na blízku dedinu ku známej rechtorke, osobe milej a úslužnej, prosto zamilovanej do Marišky.

Ale tu pomaly badala, že jej rozbúrené more láme sa o nehybnú, tvrdú skalu. Černošínsky vypočul všetko s tichou, ba prívetivou tvárou. A keď vdova už nemala čo povedať, keď sa jej búrne vlny čím dial, tým viac drobily na skalnej pokojnosti protivníkovej, i sama cítila upokojenie. Mnohé, čo si premyslela nocou, čo povedala v tvár Černošínskemu, razom pozdalo sa jej prehnaným. Jeho krotké slová, jeho tvrdenie, že rozumie jej rozhorčeniu, že neočakával nič iného, že práve ho teší, že našiel taký blahorodný odpor, ale že sa toho odporu neľaká, chránený a posmelený čistotou svojich úmyslov — účinkovaly ako olej na rozbúrené more. Ono sa tíšilo. Čím viac rozprával hosť o svojom skvelom postavení, tým hlbšie cítila pred sebou priepasť biedy a bezpomocnosti. A keď jej predstavil, čo bude s Mariškou, keby sa ona tak pominula… Hrozná myšlienka… Žiť v chudobe nebolo jej hrozné — ale zanechať jediné dieťa, dievča v šírom, pustom svete…

A vyšlo, že Černošínsky nebol rodine Biankovičovej taký celkom ďaleký… Veď on už päť ráz po smrti Biankovičovej bol v D. a videl zďaleka mať i dcéru, dopytoval sa… Videl Marišku na ochotníckom divadle v malej úlohe — vtedy dozrel v ňom úmysel. On si zaľúbil ladný zjav, on nie je len chladný, vypočítavý, je pri tom i srdce… Prečo teda neurobiť dvojaké blaho: osviežiť a ošťastniť svoje osamelé dni a smieriť starú vinu? Nie každý tak pamätá na starú dlžobu…

K poludniu Biankovičová bola už celkom mäkká, len prosila nazpäť prijať štyri stovky. Ona nežiada daru. To bolo nedelikátne. Černošínsky ju presvedčil, že to bola od neho síce smelosť, ale keď zbadal ich veľkú ohraničenosť, myslel si, že… no, jedným slovom, zle volil prostriedok umom, ale úprimne dušou. Ostatne vzal banknóty a strčil do vestového vačku. Prišla babka-posluha.

„Ah! babka — včera zabudol som vám dať diškréciu.“

Vytiahol stovku a vstrčil babe do tvrdej, nečistej dlane, tak, aby vdova nezbadala.

„A tak dovolíte — mňa už volá povinnosť… odcestúvam! Škoda, že nevidím váš diamant. No, smiem prísť? Smiem?“

Biankovičová bola celá omámená. Rozum počal hovoriť veľmi hlasno, dobrý cit bol zahalený, ako by razom hmla bola sadla na jej biednu dušu.

„A odpustíte biednej vdove?“ riekla a pozrela prosebne na tvár úradníka.

Videla, že jeho tvár je síce chladná, ale že je dobrá, majestátna, dôveru vzbudzujúca. Veď čože by ho tiahlo k žobrákom, aký záujem? Aký egoizm? K nim, takým biednym, nepatrným? Ťažko bolo niečo zlého si mysleť. A jeho kajúcnosť! Duševná tichosť, trpelivé vypočutie všetkých obžalôb! Černošínsky opustil chudobný byt vdovin; ona sa rozplakala po jeho odchode, potom sa rozveselila a zamĺkla tupou, bezmyšlienkovou nemotou.

„Urodzená pani, urodzená pani!“ kričala babka-posluha, vrúťac sa strmhlav do chyže. „Pán veľkomožný dali mi do ruky stovku… iste sa pomýlili… chceli mi dať zlatovku. Pre Boha prosím, urodzená pani… zanesú sami, mňa vyhovoriť, ja sa bojím! Mňa môžu chytať — Bože môj — taký veliký peniaz! Nebola bych ani vedela, ale môj muž — tužibuď s lápsikom! Že vraj trinkeld! Pekný trinkeld — stovka! Ty nešťastnica, čos’ to urobila? U tej bedárky stovku trinkeld! Ach, nech mi odpustia… on je už taký…“

Vdova uhádla, že je to stovka z tých, ktoré hosť nechal pod tanierom.

„Uspokoj sa, ševcová; daj, uschovám peniaze. Pán skoro príde.“

„Len aby na mňa nič nevyšlo… a môj muž?“

„Choď… hneď prídem za tebou, neboj sa.“

Ako babka vyšla, Biankovičová klesla kolenačky k divánu.

„Bože môj! Biedna ševcová vracia darovanú stovku… a ja som na skoku prijímať strašný, strašný dar! Veď je ona ešte len decko! Útle, slabé, nevinné decko! Ó, Bože môj, čo som urobila!“

Aký veľký dar to bol, zvedela až neskôr: Černošínsky vyrovnal všetko, čo jej nebohý muž udajne previnil. Jeho veľkému vlivu v hlavnom meste nebolo ťažko pri najvyššom súde process Biankovičov pristaviť a zabiť, tým ľahšie, keď už vinník bol nebohý a všetky hmotné záväzky vyplatil Černošínsky. Slovom, on sotrel s mena Biankovičovho škvrnu, a tým uspokojil dušu vdovinu.