ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dlho, dlho, záduševne, citne hovorily medzi sebou dve priateľky, rozumiace druh druha, ako jedna ruka rozumie druhej ruke. Čo hovorily, nemohla uhádnuť ani mať, ani zaťko, ktorý, najdúc byt v starej, širokej kurii, vrátil sa na sucháre a čaj. Zbadali len toľko, že k čaju vyšla Mária tichá, sústrednená, akoby pokojná, obľahčená, rechtorka uplakaná, roztržitá, nesvoja; akási pomýlená bola, na otázky neodpovedala, ako by sa bála zotrvávať v tejto spoločnosti. Na Černošínskeho hodila pohľad, preplnený úžasom, podtiahnutým zlobou. To neušlo Černošínskemu. Svojím rozvitým rozumom a prenikavosťou verne vedel, že sa Mária spovedala rechtorke. Spoveď má vlastnosť, že obľahčuje spovedajúceho sa a na dušu spovedlníka nakladá ťarchu. Je to prelievanie citov z jednej duše do druhej, a keď i nevyleje sa bôľ a úzkosť celkovite, časť jeho predsa zmizne, aspoň na istý čas. Černošínsky nenahneval sa na zlý pohľad — možno, i to prospeje Márii. A keby i nie — Černošínsky už pevne uzavrel urobiť koniec svojmu neurčitému položeniu. Bol si povedomý, že vyčerpal všetko. Že pri svojej formálnej korrektnosti, starostlivosti a štedrote neukázal teploty srdečnej, zabúdal a nemohol nezabudnúť, keď srdca — nebolo.

Po čaji Mária prosila muža i mať, aby jej dovolili odprevadiť na kus pani rechtorku.

„Pôjdeme všetci,“ riekol Černošínsky. „Usedeli sme sa, dobre bude nohy roztiahnuť.“

„Ach, nie, nie,“ veľmi pospešne, s prosebným akcentom v hlase odvetila Mária. „Načo vás unúvať? Veď len na chvíľku. My sa máme ešte poshovárať. Večer je taký krásny!“

Černošínsky nemal poznámky. Jemu páčila sa spoveď, lebo javno uspokojovala Máriu. Nech si potrepú. Ženské pokolenie! Ako panuje nad nami… Väčšej tyrannie niet. A ešte sa žalujú na nevoľníctvo.

A naozaj, bol večer, z krásnych, jasných jarných večerov, ktoré tak dlho sa predlžujú, ako by im bolo ľúto rozlúčiť sa s dolinou a horami. Sú jasné, ako by slnko bolo pozabúdalo časť svojich lúčov, keď sadlo za hory. V takých večeroch ukazuje vesna svoju silu, zvestuje svoj príchod v celej triumfálnej sláve. Zora obe krýdla rozprestiera od severa až k juhu, vzdorovito pozerá na západ i jeho tmy, rudne od hnevu a strachu, že konečne predsa len musí ustúpiť, no chytá sa neba kŕčovite až do konca.

Priateľky išly ruka v ruke cez mestečko, potom na poľnej ceste Mária ovila rameno svoje okolo drieku rechtorky. Plná, hrdokrásna ruža vedľa skromnej, vädnúcej ľalie — tak išly spolu, tesno jedna pri druhej, rovným krokom, jednakými vlnami chôdze. Mária skláňala hlavu k jej uchu. Všetko, čo ju tiesnilo v posledné časy, opísala jej s akuratessou, zriedkavou pri ženách, lebo ich cit je síce možno jemnejší a hlbší, ako u mužov, ale plastike a vlievaniu myšlienok a citov do foriem menej sa rozumejú. Z Márie viala pravda i vtedy, keď ju unášala fantázia. Seba nevyhovárala, nešetrila, Černošínskeho priamo neobviňovala, ba niekedy i chválila jeho mnohé námahy vyviesť ženu z čudného labyrintu, no že námahy boly márne, zväčšovalo jej neresť.

„Viete, že som vinná i pred vami, duša moja, môj tichý, trpelivý anjel?“ hovorila už hlasnejšie, keď pred nimi i za nimi bola samota, pole, ktoré tiež všetko počuje, ale nič nevyžaluje.

Pani rechtorka postála a udivená pozrela na Máriu.

„Vinná predo mnou? Nemožno. Vy ste môj nevinný holúbok, moja lastovička, ktorej jedinou vinou je, že opustila rodné hniezdočko. Ale opustiť musela…“

„Ja som nikdy, ani v najväčších úzkostiach nemyslela na vás, o vás sa nestarala, s mojou biednou dušičkou k vám sa ani v mysli neprichýlila. A veď ste mi boli oporou a útechou, keď som žila žitie pokojné a len s času na čas smútila, nevediac, prečo. V mojom hrdom dome, v pohodlí a lieni, v rozbrojoch a borbe, v zúfaní a neresti mohla som aspoň rozpomienkou zaletieť k vám, k vašim milým deťom. Ale nie. Neviem, ako sa stalo: vy ste mi vymizli z pamäti. Azda preto, lebo ste čistá a šťastná i v biede, starostiach a večnej zžierajúcej námahe…“

„Počula som všetko, mnohému som porozumela, mnohému nie. Chcela bych vám povedať slovíčko, ale sa bojím.“

Mária pritúlila sa ešte bližšie k priateľke.

„Čoho sa máte báť? Vidím, i vy ma odsudzujete!“ zavolala hlasom smutným, ako by pred očima mladej ženy mizly posledné lúče nádeje.

„Nie, nie!“ naľakano povedala rechtorka. „Ale povážte, my sme všetky odsúdené — odsúdené trpeť, znášať veci, o ktorých ničoho nevedia mužovia. No Boh dal nám pomoc. To je láska. Láska posvätí naše utrpenie, ona robí znesiteľným i to, čo ste vy pomenovali rúcaním svätyne, mordovaním duše. Sám Boh rozriešil…“

Mária mlčala. Až po chvíli, hlboko vdýchnuc do pŕs sviežeho vozduchu, riekla, akoby len pre seba: „Láska…“

Vedľa poľnej cesty kvitly ranné čerešne, len práve čo sa boly rozvily ich biele kvetné šupinky, odhodiac zelené lupienky. Bolo chladno. Nebo pnulo sa nad rovným, málo zvlneným krajom, bez najmenšieho obláčka. Ľahunký, ledva znateľný vetierok šumel priamo od severa.

„Ach, milá, sami si robíte netrebné starosti! Že ste na mňa nemysleli? Kdeže vám bolo mysleť vo veľkom svete na biednu rechtorku! Ale ja som každé ráno, obliekajúc deti, myslela na vás a často spomínala vás na modlitbe. Nerovnako Boh utvrdil osudy. Mne dal tichú dedinku, vám veliký, široký svet…“

Mária oddelila sa od priateľky a išla nemo, v hlbokom zadumaní. Pani rechtorka ukutrala sa do svojho šedého vlniaka, lebo vetrík počal byť citeľný, prosto ako by sa lepil na tvár a prebíjal šaty.

„Široký svet!“ riekla po chvíli Mária. „Ach, aký je on vlastne úzky! Väzenie a muka.“ Jej zuby počaly jaktať. „Vidím, ani vy mi nerozumiete; vy ste neuverili mojim slovám. Pravda, boly slabé. Kdeže mi slovami znázorniť to, čo vo mne búri, nyje, čo ma bolí! A či som pred vami neotvorila dokorán dušu? Nepovedala som vám všetko? Vy ma tiež oklamete! Oklamala ma dobrá mať — netušiac, nevediac, mimovoľne. Vy ma tiež oklamete!“

„Oh, nikdy, dušička, nikdy! Nerozumeli ste ma. Dovolíte, i zajtra prídem… Deti mi síce nedajú pokojnej chvíle, ale prídem… No, tu je už môj chodník. Vy sa vráťte. Buďte pokojná.“

„Ach, ešte kúštik, až tam po lesík, kde som chodievala so ševcovou. Rozpomienka. Potom sa vrátim.“

„Tak už dosť,“ riekla rechtorka, keď hore miernym svahom prišly k lesu, ktorý počínal pučať.

Útla, nehustá, žltkastá zeleň lesa bola taká svieža, taká jemná, ako hodváb. Lístočky stromov ešte nemaly rozvitých foriem, ony sa len práve vytisly z lupeňov, také nezrelé, mliečne. Zdalo sa, že sa trasú od chladu, ktorý privial severný vetrík.

„S Bohom!“ riekla Mária, bozkávajúc rechtorku na čelo, na ktorom ukazovaly sa prvé vrásky. „S Bohom! Zajtra vám poviem ešte mnoho, mnoho. Porozumieme si. Ale či vás to neraní, nerozhorčí, nevytrhne z vášho šťastia? Ja vidím obrazy, hrozné obrazy! Ony ma obletujú vo dne, vtierajú sa do mojich snov v noci. Ja cítim hnusenie, ja som sama hnusná, a bojím sa, že i vy skoro pocítite odvrátenie. Ach, milá, ja už nie som vašou niekdajšou Mariškou! Ja sa bojím, že i vás pošpiním…“

„Ale aké sú to reči! Vy ste krásna, bohatá pani, moje útle, čisté holúbiatko! Odhoďte prepiate myšlienky. Pomodlite sa vrúcne, Boh vám pomôže. On je láska.“

„Krásna, bohatá pani!“ vykríkla Mária.

Jej zúfalý krik niesol sa pustým poľom, ako by sa vrýval do mlado-zelenej hory, ako by bol pohýbal útlym, jasným listím osík a briez, ktorých biele stvoly svietily v žltkastej zeleni. Nad brezami a osikami vypínal sa vekovitý, ohromný dub, ešte celkom pohrúžený v zimnom spánku. Na ňom nezelenalo sa nič. Jeho lanskoročné listie, šedo-žlté, tu i tam triaslo sa vo vetríčku. Ozrutný, hlbokými vráskami rozoraný peň sa černel.

Pani rechtorka postala.

„No, už je svrchovaný čas. Večerí sa silno. Mňa čaká muž, deti, i vás čaká matka i muž.“

Rechtorka vložila do Máriinej mäkkej, malej ruky svoju tvrdú ruku. Rozlúčily sa.

Mária ostala stáť; videla, ako rechtorka, náhliac sa nie na žart, zahýba za stromy.

„Láska!“ zavolala za ňou.

Rechtorka, plná starosti o deti, neobzrela sa. V jej ušiach zavznel výkrik Márie, ako nejaká zúfalá výčitka. Slovo také pekné, pravdivé, ale hlas, tón hlasu akýsi neveriaci, pochybujúci, tvrdý.

Mária pošla nazad, ako by sa išla vrátiť do mestečka D. Ale keď už asi šípila, že rechtorka bola už dosť hlboko v lese, zdvihla sukienku a výskokom bežala do lesa na ľavo od chodníka. Bežala maninou do húšťavy. Jemné, málo rozvité lístky šľahaly ju do tvári, ktorá blčala purpurom od behu i vnútorného, strašného rozčulenia. Ratolesti suchého dubového kríčka schvátily s jej ramien teplý, hodvábny ručník, ktorý jej temer nasilu zavesila mať na rameno, že sa jej zíde, keď sa tak schladilo. Ztraty ručníka nespozorovala. Prišla čistinka; Mária ju prebehla, ako srna, ktorú prenasleduje honák so zvonivým, zlostným brechotom.

Čistinka bola vlhká od roztopeného snehu, nôžky Márie borily sa po členky do bahnistej, lipkavej pôdy. Skĺzla sa, padla; ruky vryly sa do mäkkej, vodou presiaknutej trávy, i kolienka jej zvlhly, lebo sukienku mala vysoko vykasanú. Ale Mária sa sobrala a zase vnorila sa do húštiny.

„Kam to bežím?“ pýtala sa samej seba, ale odvety nebolo v nej, bola len divná, fantastická túžba bežať, vnoriť sa do prírody, do tieňov, do tajnej hĺbky mlčiaceho, ľahostajného lesa. Ani jeden kríček, ani jedna osika, ani mohutný, rovný ako svieca buk jej nezavolal: Nechoď, tys’ nie kríček, nie buk, nepatríš medzi nás!

Mária bežala pred samou sebou, ale nemohla ubehnúť. To, pred čím bežala, niesla so sebou. Bežala pred svojimi myšlienkami, ale myšlienky letely s ňou, za ňou. Tuhý telesný pohyb odháňal len na chvíľky obrazy, ktoré vystupovaly v jej rozohnenej fantázii. Jej krásne prse dýchaly a dmuly sa, ako dve morské, družné vlny.

Malinové ostré tŕnie zachytilo jej šaty. Obzrela sa ustrašeným pohľadom, so zúfalým bleskom v čiernych očiach, ktorý tak často v nich vzplanul, keď sa borila s Černošínskym a jeho čudným chladom. Obzrela sa, ako by chcela videť obludu, ktorá ju schvátila. Potom sa trhla a nechala v maliní kus šiat.

„To si nie ty, hrozný fantom! To je malinie, sprosté malinie!“

Išla už pomalšie: veď už ustaly jej údy, dych bol kŕčovite silný a častý.

Pred ňou ukázal sa otvorený kraj, ale už pokrytý jarnou, večernou šedosťou. Nad hlavou vypínal sa jej ohromný dub, musela tedy húštinou urobiť kolo a tak sa vrátiť na predošlé miesto. Dub bol suchý, bez šťavnatej zelene, rozkonárený na široko. Dvíhal k nebu mohutné čierne ramená a vyššie krivolaké, sukovité ratolesti, ako by hrozil nižším, zeleňou sa pýšiacim stromom.

Behom prišla Mária do tuhého potu, a keď zmiernila chod, cítila, že je celá vlhká, nohy mala mokré, spodná suknička ju studenila. A už i sily ju opúšťaly. Pod dubom klesla na koleno, potom na druhé, potom na lakeť pravého ramena. Chcela sa zdvihnúť, lebo ju zase divná túžba hnala ďalej, ďalej, do hory, do púšti, von zo sveta, preč od ľudí. A o chvíľu zase zatúžila za materou onou fantastickou túžbou, ktorá v nej zkrsla v prvých dňoch mestského života. Ľúto jej bolo, že jej nemá pri sebe.

„Mamička!“ zakričala zúfale a celá sa zatrepotala.

Nad ňou nemo stál starý, ohromný dub a mlčal, hrozil temnými ramenami; nemé boly i svieže kríčky, i nebo bolo nemé, šíro-šíre.

„K mamičke!“ podumala a s celou silou chcela sa podňať so zeme.

Ale síl nebolo. Podňala sa na moment, ale zase klesla. A keď tak bezvládne klesla, cítila, že je dobre oddýchnuť si po takom divom behu. Len málo-máličko oddýchnuť si, potom pôjde prosto domov k matke.

Vetrík bol už prestal, prišiel mráz.

„No, už idem,“ podumala.

No tu obliala ju sladkosť, akej ešte nikdy nepocítila. Bola to sladkosť omamujúca, bežala po údoch, tisla sa do prsú. Chcela sa jej brániť, ale nemohla, musela sa jej poddávať. Jej prse vdychovaly akýsi opojný aromat, akési blaho. Trasúce sa údy prechádzala sladká, upokojujúca triaška. Ešte raz chcela sa zdvihnúť, no rameno neposlúchlo, neposlúchly nohy. Zdalo sa jej, že nemá nijakého ramena, nijakých nôh. Tvrdá skala, na ktorú si ľahla lícom, zdala sa jej mäkkou, nevýslovne blažiaci pocit poskytujúcou poduškou. Otvorila oči, a badala, že to ju stojí námahu, víčka boly ťažké. Zatvorila ich. Až po chvíli ich s námahou otvorila, a už sa bála ich zatvoriť. Hľadela prosto dohora.

Nad ňou dvíhal k jasnému, už hviezdnemu nebu dub svoje suché, príšerne veliké ramená. Dĺžily sa, rástly, rozťahovaly sa do šírky. A nad ním jasné, nedostižiteľné nebo smialo sa dubu a všetkým námahám jeho ozrutných konárov. „Nedosiahneš ma, nedosiahneš, čo sa ako budeš namáhať a ramená vystierať, nedosiahneš! Ja som vysoko, ďaleko! Tys’ proti mne toľko, ako drobná trávička!“

A nebo sa šírilo do nekonečnej diaľky i hĺbky, osvetľované drobnými punktíčkami hviezd. Ale i nad nimi práve tak víťazilo, ako nad dubom i trávkami — nad nimi pnelo, letelo, unikalo hlbšie a hlbšie, ale čo ako letelo a unikalo do hlbiny, predsa len bolo tu, vznášalo sa a panovalo nad všetkým.

Sladkosť, ktorú Mária cítila vo všetkých údoch, v prsiach, počala opúšťať i údy i prse. Údov si necítila. Už nemala ani rúk, ani nôh, akosi sa odlúčily… Zavrela pokonno krásne, veľké, čierne oči. A potom mizlo všetko, i pocit sladkosti, i príjemný chlad skaly. Posledný, slabý cit blaženej mdloby, v prsiach koncentrovaný, mizol, zmizol. Nastúpil mier, hlboký, neobsiahly, nevysloviteľný mier…