ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Domov, domov!“ S takýmto výkrikom, prichádzajúc z úradu, stretol sa Černošínsky na piaty deň po tom, ako presadil provinciálnu prostotu do svojho skleníka. Výkrik niesol sa zo spalne, no hlasu nepoznal. Vbehol. Videl svoju ženu polosoblečenú. Sedela u stolíka; jej lesklé vlasy, rozpletené, padaly v hojných, temných vlnách belunkou šijou. Bohato vystrojená spalňa bola v pološere, čipkové záclony ešte neboly zdvihnuté. Ohromná posteľ s ťažkým baldachýnom nebola postlatá a svietila bielizňou a hodvábmi. Pred paňou stála čiperná chyžná, veľkými, naplašenými očami hľadiaca na svoju veliteľku. Mária zdvihla prosebne ramená oproti vchádzajúcemu.

„Ó, prosím, pre Božie smilovanie… pusťte, pusťte ma domov! Ja sa už nemôžem ďalej premáhať. Smilujte sa, Boh vám to odplatí…“

Černošínsky sa zarazil, roztiahol ramená a blížil sa k tvári Márie, žmurkajúc krátkozrakými očami.

„Ale, duša, čože sa stalo? Aké to náreky, aké prosby? Veď ty môžeš rozkazovať, načo sú tedy prosby?“

Obrátil sa k chyžnej, keď žena mlčala a položila hlavu na stolík.

„Pán veľkomožný, ja neviem, čo sa stalo. Zvonili, prišla som. Pani boli ešte neoblečená, nechceli z postele. Konečne vstali a ja som im počala pomáhať. Ale oni pustili sa do plaču a zalamovali rukami. ,Domov, domov!‘ volajú…“

„Choď von, choď von,“ skorým hovorom pretrhol ju Černošínsky, nerád, že slúžka počula, čo počuť nemala.

Chyžná šibla zo spalne, ako mačka.

„Čo ti je, dušička? Azda si chorá? Čo nehovoríš? Pošlem po lekára, no prvej mne povedz. Veď som tvoj muž. Čo ti chybí?“

Mária neodpovedala, ale štkala, až sa jej nežný chrbátik potriasal.

„Nože povedz. Čo ma trápiš? Čo sa stalo? Veď si bola tichá, ako ovečka, keď som odchádzal.“

Položil studenú ruku na jej obnažené plece. Mária sa strhla, ako by jej bol na telo priložil žeravé železo, a zase položila hlavu na chladnú tablu stolovú.

„Ako to milo chladí,“ počala ako zo sna. „Mňa páli hlava, mne je strašno…“

„Tys’ chorá, duša! Ľahni si, zavolám doktora. Keď ťa hlava páli, znamená, žes’ prestydnutá. Ľahni si, duša, upokoj sa!“

„Nie, nie som chorá… do postele nejdem!“ Zase sa striasla, ako by bola stupila na tŕň. „Nie, nie som chorá, ale zlá, špatná… Ja som hriešna, ja som hnusná… ach, aká hnusná! Hnusí sa mi toto rameno, hnusia sa mi tieto škuty…“ Počala si vlasy mrviť. „Vytrhala by ich… Odhodila bych niekam hriešne údy, rozdriapala líce… Hriešna som! Ach, aká som hnusná!“

A potom, zdvihnúc hlavu, pozrela na muža s takou zúfalou nenávisťou, s takým ostrým výrazom odpornosti, až hnusenia, že Černošínskemu šiel mráz chrbtom a cítil akési zahanbenie.

„Pusťte ma, pusťte ma!“ zavolala akýmsi nadlomeným hlasom a počala sa svíjať na stoličke a stole.

„Upokoj sa,“ už menej nežným tónom povedal Černošínsky, nahrbiac sa, čo vždy robil, keď bol rozčulený. „Vidím, to je akási hysteria, ktorú treba potlačiť. Ako si ma naľakala, až ma hlava rozbolela. Dúfam, že to prejde, ak len sama zachceš.“ Nesmelo položil ruku na jej čelo. „Hlavu nemáš rozpálenú.“

Mária sa zase striasla, ako osika, keď na ňu naletí vietor. Silou, ktorú u nej nepredpokladal, odklonila jeho mäsitú ruku.

„Musíš sa premáhať,“ doložil urazený a už i nahnevaný.

„Už som sa premohla!“ zavolala Mária akosi zhlboka, s hlasným vzdychom, a zdvihla hlavu, odhodiac vlasy na chrbát.

Tvár mala bledú a oči plné sĺz.

„Už to prešlo,“ dodala a trasľavou rukou zakryla si obnažené hrdlo a prse. „Naľakala som ťa? I ja som sa bála. No, už je dobre. Pošli mi chyžnú.“

Černošínsky vyšiel a poslal k žene slúžku. Bol skutočne veľmi naľakaný, ale i do hlbín duše rozmrzený a rozladený. Jemu bolo fatálne nepríjemné každé vyrušenie z mieru, každé pokolimbanie v jeho sladkom užívaní života a jeho príjemných darov — a tu bolo ešte čosi horšieho, akýsi čudný nápad na jeho plány a už hotový sklad žitia. Celý sa triasol, vychádzajúc zo spalne. Na také veci nikdy nepomyslel, na taký preryv nebol pripravený. V jeho životnom a manželskom rozpočte nebolo nijakých scén, historií, čudných poryvov. Veď práve preto vybral si družku zo zdravého dedinského vzduchu. Nevinnú, nezkazenú ani len lektúrou. Dlho sa prechodil v kabinete a premýšľal… Ono boly čudné momenty. Bol pre úbohú ťažký prechod. Pamätá jej úzkostlivé oči, jej čudné prosby. No veď to býva. Trpelivosť, trpelivosť!

Na poludnie vyšla Mária do jedálne, ktorej vysoké steny boly vykladané dubovými tapetami a poval okrášlená massívnymi dubovými kassetami. Na prostriedku stál taktiež dubový, obrovský stôl, okolo neho stolce s vysokými operadlami. Mária v svojom novom-novučičkom chalátku z indickej látky bola tichá, bledá, ba i usmiala sa, keď zazrela manžela. Černošínsky vítal ju, ako obyčajne, bozkajúc galantne palce jej útlej, mladistvej ruky. Sklonil sa až k ruke, potom sa narovnal a pozrel zblízka do jej očú. S tvári Márie zmizol úsmev a akýsi tieň preletel jej hladkým, ako srieň bielym čelom.

Černošínsky, muž taktu a diplomat, ani slovkom nezmienil sa o scéne, ktorá mala na neho taký účinok, ako keby niekto krhlu studenej vody bol vylial na jeho neveľkú ešte plešinku navrch hlavy. Obed bol priamo príjemný. Mária málo jedla, no milo ponúkala muža. Po obede, nedočkajúc dessertu a čiernej kávy, odišla.

Černošínsky sám srkal svoju mokku, kúril tlstú havannu a premýšľal. „Domov, domov!“ volala. Čo chce s tým „domov“? Akýže má dom? Sirota nevoľná, ale sebevoľná… Čo chce s čudnou túžbou po biednom, najatom domku v D.? A to na šiesty deň po svadbe!

Cítil sa byť jej velikým dobrodincom, čo mu uznávala celá spoločnosť, celé mesto, celý svet, ba ho až ľutovali, že vybral si dobročinnosť s takými osobnými žertvami a ťažkosťami. Svet mienil, že Černošínsky prihlboko nadol siahol a temer urazil kruhy, ktorých bol vareným-pečeným členom a zákonodarcom.

Dobrodenie a nevďak sú súsedi, to je stará pravda, ale taký nevďak, aký zrkadlí sa v scénach, vyvolaných sirotou nevoľnou, hraničí už na hriech.

Keď pozrel z jedálne na dlhý rad izieb, ktorých dvere boly pootvárané, na blýskavé náradie, anglické fotele, do ktorých sa celý človek zaboril, ako do teplej vane, na zrkadlá od blýskavých parketov až po plafon, obrazy, mramory a bronze po stoloch, čin jeho veľkodušnosti rástol pred ním do obrovských rozmerov a nevďak chudobnej dievčice s menom nie celkom bezúhonným černel, černel až do žúžoľa… Na sebe nijakej viny nenašiel. Veď si nebral ženu len na okrasu svojich izieb a salónov! Čože si myslia biedne ženské? I mať robila celé flauzy pri lúčení. Ach, aké poklady! Černošínsky temer hnevom vzkypel pri spomienke na čudné momenty svojho mladého, šesťdňového manželstva.

No práve, to je preto, že je mladá. Pravda, k tomu, že je mladá, ledva prestúpila šestnásty rok, príde jej malá rozvitosť a priamo jarná útlosť. Všetko milučké biedy, ktorým čas pomôže. I do neobyčajných pomerov prišla, ju všetko rozčuľuje, a keď navykne, bude tichá.

A skutočne, dni išly pokojne. Mária bola síce tichá a chladná, často ju našiel s vyplakanými očami, ale to už nebúrilo jeho cirkule. Vtrhne ju do spoločenského ruchu, a prinedotknuteľný pel odpadne sám.

Voviedol ju do spoločnosti, porobil stá vizít, voziac v elegantnej ekvipáži svoju ženu od domu do domu; potom i sami prijímali revizity. Chodili do zábav, spoločností, na domáce bály, i sami prijímali hostí. Mária pri spoločenských povinnostiach neukázala veľkej zručnosti, mlčala, uťahovala sa, tratila sa v spoločenskom huriavku, ako fialka v ružovej hriadke. Ani jej krásy nepozorovali valne. „Krásavica,“ bolo počuť, „ale chladná, ako socha.“ „Driečna, ale bez života,“ hovorili druhí. „Ako sa oblieka! Taká boháčka! Tri razy bola v opere v jednej robbe!“

Černošínsky vycítil kritiku, a chlad objal jeho srdce. „Čože vláčim túto ženskú po svete?“ pomyslel si v nedobrej minúte, keď Mária urobila u ministra akýsi malý poklesok proti šiku a on zazrel ľutujúce úsmevy ľvov a ľvíc.

„Mňa ľutujú! Mne nezávidia!“ On z duše chcel, aby mu závideli. A mýlil sa: mnohý mu závidel krásnu ženu, ale mu toho nedal znať. Ešte viac ženských závidelo jej, chúďatku. Ako rady boly by obetovaly svoju mladosť elegantovi, bohatému, vysokému, ktorého naiste čaká ministerské kreslo.

Razom Mária osvedčila mužovi, že viac do spoločnosti nepôjde.

Dosiaľ sa premáhala a chodila s ním do salónov, na zábavy, do opery preto, že chcela ukázať dobrú vôľu a vydobyť si jeho spokojnosť. Ale už ďalej nemôže. Prosí ho pre všetko milosrdenstvo, aby ju nenútil do vozduchu, ktorý ju dusí. Ona i doma má dosť múk…

„Pekný medový mesiac si mi nachystala, moja milá,“ riekol tichým tónom Černošínsky; slovám „moja milá“ dal falošno-nežný prízvuk, až tak prehradilo Máriu. „Pekne plníš svoje povinnosti! Zabúdaš, že si pani Černošínska, moja milá, a nie viac decko, nie dedinská húska. Vôbec ihračka na akési äterické decko, na fantastického anjela ti nepristane. Vydala si sa. Tys’ povinná mať ohľad i na moje vysoké postavenie vo svete, pomáhať mi v mojej karriére, nie ma zadržať, kompromittovať. Čo povie svet? Ničoho horšieho sa mi stať nemôže, ako hrať smiešnu figúru! Zajtra máme ísť k präzidentovi. Azda nepôjdeš? Oznámil som ťa. Bude tam celá smotánka hlavného mesta.“

„Ja prosím, neprotivím sa násilne. Vliecť ma môžeš kamkoľvek, som tvoja žena, tys’ mojím pánom. Ale prosiť môže ešte i nevoľnica, nielen pani. A tak teda prosím, uspor mi muky, choď, choď sám, vyhovor ma chorobou. A veď som i chorá, keď zazrem blesk cudzích teremov a nával blýskavej spoločnosti. Dýchať mi nedá, hlava sa mi krúti; raz ti spadnem a urobím nemilé pohoršenie… Ó, prosím ťa, smiluj sa!“

Černošínsky šiel sám k präzidentovi. Tam každý pýtal sa po jeho žene, vyzvedal sa na jej zdravie, chválil jej krásu a sviežosť. Pýtali sa so záujmom po osobe, ktorú tak málo pozorovali, keď bola prítomná. Černošínsky najprv ju vyhováral, potom neodpovedal na otázky a ztratil sa zo spoločnosti bez odobierky. A bol tam prítomný i minister, od ktorého záviselo povýšenie Černošínskeho. Hľa, ako ďaleko siaha vliv ženského vrtochu, ako počína mútiť jeho čistú vodu!

Máriu našiel ešte hore nad modlitebnou knižkou. Vidno bolo, že plakala. Jeho trhlo.

„Čo zase máš?“ riekol nevrlo. „Aké plače, čo je to za večný dážď? Mne sa zdá, slzy sú ti veľmi ľahké a — lacné. Čo sa len toľko modlíš, ako sviečková baba! Čo chceš ešte? Prosila si, nechal som ťa doma, nie bez naštrbenia mojej spoločenskej reputácie. A ty tráviš podaromne noc a smoklíš sa. Čo to má znamenať?“

Mária sa sobrala duševne, vstala a usmiala sa. No bol to akýsi vynútený úsmev pod temným bleskom vyplakaných očú. Muž spozoroval neúprimnosť úsmevu a rozjaril sa ešte väčšmi.

„Rozumiem citu, bôľu i slzám, keď je príčina. Ale, odpusť, smokliť sa bez najmenšej príčiny, ukazovať doma i pred svetom mučenícku tvár, keď človek oplýva všetkým a je pod vernou opekou milujúceho srdca — to je prinajmenej nechutné. Povedz, udaj príčinu, abych rozumel, abych sa nerozčuľoval márne.“

Mária klesla na stolec, úsmev zmizol a na čelo sadla jej chmára.

„Si mnoho sama, keď ma volá povinnosť. Chceš, abych ti zaopatril kompaňonku? Chceš mať matku? Privediem ti ju. Nehľadím na seba.“

Mária hľadela prosto pred seba, do vzduchu. Na jej očiach bolo badať, že hľadí, ale ničoho nevidí.

„Matku?“ razom riekla povýšeným tónom a celá sa striasla. „Matku,“ doložila tupým hlasom, „matku som ztratila. Nie som jej hodna! Hľa, aký oblak letí nad mestečkom… nie, nie oblak — šarkan letí… Ako mácha krýdlami, ako otvára zubatú tlamu… Aké divné potvory ženú sa za ním… a za potvorami noc, temná, hlboká noc…“

Mária hľadela vo vytržení na povalu. Černošínskemu bolo ľúto ženy. Priblížil sa k nej. Veľká lampa na vysokom stojane, pokrytá belasou pokrývkou s gréckymi ornamenty, slabo osvetľovala jej tvár, jej veľké, akoby strachom vypúlené oči. A keď muž sklonil sa k nej a ramenom objal jej úzky driek, odsotila ho oboma rukama.

„Preč, hrúza ma trasie! Čo som urobila? Povedz, čo som ti urobila, že si ma tak nemilosrdne zhubil? Preč, uteč! Šarkan! Ja som hnusný tvor, ja nezaslúžim žiť na svete! Tak sa zachovávajú Božie prikázania? Pred súd so mnou, pred súd, na pranier; ó, Bože, pred tvoj prísny súd!“ Mária bila rukou po ramene. „Všetko na mne je odporné, odporné! Aké je slizké toto rameno, ako koža salamandra! Ako len vyliezť z tohoto hadieho tela? Veď je nečisté… daj vody, umy, umy!“

Černošínskeho bodlo priamo do srdca odstrčenie ženino, na prsiach pocítil temer fyzický bôľ. Nedôvera v ňom rástla každým momentom. A práve teraz ženina krása ho rozčulila akýmsi dravým, požadujúcim rozčulením. Sú prírody, ktoré pri cudzom bôli pocítia nevoľnú, senzitívnu rozkoš. V jeho duši lomcovala smyselná túžba s hnevom a urazenou dôstojnosťou.

„Mária! Prvý raz odhadzujem slabosť a dobrotu, nemiestnu, ba hriešnu shovievavosť. Prvý raz hovorím ti slovo seriózne.“ Hlas jeho bol rovný, prísny, tvrdý, ako oceľová dýka. „Mám toho dosť. Struna je prepiata — ešte málo, a ona praskne. Čo to všetko má znamenať? Keď si chcela hrať Ofeliu, mala si ísť k divadlu, ale nie ko mne, do tejto nádhernej spalne. Spamätaj sa, pováž, že predo mnou trasú sa ľudia mocní. So mnou sa nik neopováži žartovať. Mám toho dosť.“

„Ty si žartoval?“ radostne vykríkla Mária. „A to všetko bol len žart, to bol iba hrozný sen? Toho nebolo?“ A už vstala, vystrúc obe ramená oproti mužovi.

Razom ramená klesly, ona sa obrátila a kľakla k ohromnej posteli.

„Ó, nie, nie, to nebol sen! Oj, keby to bolo všetko len špatný, ťažký sen, len mura v temnej noci! Aké by to bolo blahoslavenstvo! Ja bych bola čistá, jasná, ako lúč zornice! Ale tomu nie je tak!“ doložila šeptavým tónom. „Cítim pravdu a skutočnosť na prsiach, na mojich biednych lícach. Veď si tu! Tu stojíš… Áno, vidím, cítim. To je strašná skutočnosť! Bože, som prekliata, zatratená!“

S Černošínskeho soskočila túžba i ľutovanie ženy. Iného necítil, ako ztratu svojho mieru, svojej sladkej rovnováhy. Na búrne slasti hodil rukou a prvý raz zkrsla v ňom myšlienka sprostiť sa toho, čo mu ruší jeho životný pokoj.

„Dobrú noc!“ riekol prísne. „ldem nocovať do svojej chyže, Mária. Vyspi sa pokojne, a vedz, že očakávam, že prikazujem, aby sa takáto scéna viac neopätovala!“

Zazvonil na chyžnú a vyšiel, silne zachlopnúc dvere na spalni. Uzavrel, že bude prísny. Blúznenie Márie pochádza z toho, že ju priveľmi maznal. Maznaniu je už koniec. Nevďačnica!