E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Jarný mráz

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

VIII. Premena povetria

Černošínsky konečne uzavrel vzmužiť sa k nejakému činu.

Mária sedela za španielskou stienkou, bledá, hodne schudnutá, no vždy ešte krásna. Schudnutím tvár jej zduchovnela, oči zjasnely ešte väčšmi, ešte väčšmi sa zväčšily a dostaly výraz tichej, krotkej melancholie.

Černošínsky už dávno nebol u nej v salónku, preto, keď vstúpil, Mária sa zľakla, bojac sa scény.

„Moja milá,“ riekol, sadnúc si na malý diván pod veľkolepými hodinami, ktoré sa iba za rok raz naťahovaly, „počuj, čo som uzavrel.“

Mária so strachom pozrela na muža; jej prišlo na um sanatorium, večné zakľúčenie do väzenia, do klietky, hoci i zlatej, ale predsa klietky.

„Neľakaj sa! Idem ti urobiť po vôli. Jaro sa blíži, v meste bude čo chvíľa dusno. Zaveziem ťa do D. k matke. Rozveselíš sa. Bojím sa, že v takomto ovzduší prijdeš o rozum i zdravie. Postarám sa, aby vám nič nechybelo. Neskôr sám prídem letovať za tebou. Si spokojná?“

Na tvári Márie nebolo iného badať, len strach, nedôveru a ľahké, slabé vzdorovanie.

„Chceš ma zase odohnať,“ riekla tupým tónom. „Čoho som sa dopustila? Sanatorium? Nie, ja nie som duševne chorá, môj um je v poriadku.“

„Nie sanatorium! K matke pôjdeš. Veď po nej túžievaš. A už som písal. Najmem vám druhý byt.“

„Pre Boha, neodháňaj ma!“ razom zavolala Mária a spustila sa na kolená. „Čo som ti urobila? Pokojná som, ako zajaček v kríčku. Odháňaš ma, odhadzuješ!“

Počala nervózne, kŕčovite plakať.

„Zas tá stará melodia! Tvoje slzy sú naozaj lacné! Čo bych ťa odháňal, čo bych ťa odhadzoval? Vidíš, že sa starám, hľadám cestu z tohoto pekla! Iný by rozmýšľal o rozsobáši, moja milá, o rozsobáši, moja milá. No ja idem na próbu, na ostatnú próbu. Chystaj sa! To je moja železná vôľa.“

Posledné slová povedal studeno, určite a vyšiel zo salónka na palcoch, ako vychádzame z izby ťažko chorého človeka.

Slovo „rozsobáš“ priamo ohromilo nežnú, bôľnu dušu Márie. Už sa v ničom nepriečila. S chyžnou, ktorá, vidiac, že pán zase stará sa o ženu, stala sa úslužnou, milou, ukladala Mária svoje veci do ohromného koša cestovného, ale nie tak nechutne a neriadne, ako na cestu do inštitútu. Na stanici priľnula k mužovi, kupujúcemu karty. „Sláva tebe, Hospodine!“ vzdychla, keď počula, že Černošínsky kupuje karty na malú stanicu v D. Bolo jej ľúto, zahanbila sa sama pred sebou, že ho upodozrievala v klame. Nie, on neklame. Vezie ju k matke.

Černošínsky netrpelive očakával vlak. Na rukách vyzdvihnul ženu do vozňa prvej triedy. V teplom oddelení vagóna obľahčene vydýchnul, ako by sa bol osvobodil od veľkej ťarchy. Ženine nohy zamotal do pléda; pýtal sa, či jej neškodí prievan, či jej je dobre sedeť, či jej nič nechybí. Ach, ako ináč konal túto cestu predtým! Aká čudná elektrina behala jeho žilami, keď pomyslel na cieľ svojej cesty, na prekrásne, útle dieťa, na rozkošný kvet, ktorý išiel presadiť do svojho hrdého skleníka. Kvet sedí teraz u jeho boku, ale skláňa čudnú hlávku na plyšové podušky vagóna.

Na stanici v D. Mária osviežela; keď sa blížili k domku Biankovičovej, soskočila s koča a bežala oproti matke, ktorá u dvier očakávala dcéru s roztvorenými ramenami. Ale divno: mať čakala u dcéry slzy radosti, výkriky, objemy a plesania — ale toho nebolo. Mária akosi zdržanlivo blížila sa k matke, objala ju nemým objatím, zavisla na jej ústach dlhým, tuhým bozkom. Mať sa osvobodila, hodila hlavu nazad a pozerala na dcéru dlhým pohľadom. Matkine oči sú bystré, hlboké, prenikavé. Videla, že jej dcéra je nešťastná. No zaprela sa a zavolala:

„Ach, aká si mi krásna! Aká veľká, vážna!“

Pani rechtorka, privolaná matkou čakať vzácnu hosťu, stála obďaleč a smiala sa celou chudorľavou tvárou smiechom radosti a uspokojenia. Ona, osoba utrápená, deťmi obsypaná, s dôchodkami opravdu rechtorskými, celou dušou želala mladej priateľke šťastia a bohatstva.

„A vás som, pán syn, sotva zbadala,“ povedala zaťovi, keď sa už natešila a dosť narmútila nad dcérou. „Ó, ja hlúpa stvora! Odpusťte materi! Veď som jej od sobášu nevidela — moju perlu, moju milú dcéru! Nech sa ľúbi bližšie — čo tu budeme vonku stáť, nech sa ľúbi!“

Vošli do chyže. Mať ešte raz vítala, nateraz najprv veľkomožného, potom objala dcéru a zaplakala. Mária neodvetila bozkami na bozky materi, ale keď sa obzrela po izbe, takej známej, drahej, s ktorou boly spojené rozpomienky najväčšieho ľudského šťastia, rozpomienky na útlu mladosť, sneho-bielu nevinu, a za sebou cítila veľkolepú, majestátnu figúru muža s rádom na prsiach — zafarbila sa purpurom jej tvár a potom náhle zbledla, ako bielené plátno. V očiach mala zlý, rodiacou sa slzou ľahúnko temperovaný lesk.

Pani rechtorka stála skromne v kútku a nemohla očú odtrhnúť od Márie, od jej šiat, jej ľahunkej ako páper bundičky. No Mária ihneď stala si pred ňu a chytila ju oboma rukami za vychudlú tvár.

„Ach, ako som rada, že vás vidím! Čože robia vaše deťúrence? Samko ešte vždy chce byť námorníkom a Zuzuľke ešte nenarástol predný zub?“

Černošínsky ledva poznával svoju ženu. Že mu to prvej neprišlo na um! Veď Mária zrovna ožila, osvežela; veď takého purpuru nevidel na jej lícach, ako pred chvíľkou, a i bledosť, ktorá skoro zamenila rumeň, je inakšia, ako v meste; do leta tu nechá ženu.

Odobral sa do mesta hľadať byt, lebo doterajší bol pre jeho ženu úzky a temer neprístojný. Na večeru sa sľúbil.

„Ale mi takých suchárov dajte, ako vtedy,“ riekol Biankovičovej, „i takého čaju. Odvtedy som takého čaju nepil.“

Mať išla hotoviť večeru. Mária utiahla sa s rechtorkou do druhej, malej a úzkej izby, ktorej polovicu zaujal Máriin veľký cestovný kôš s visiacimi zámkami. Obe sadly na kôš, objaly sa tuho, a Mária počala šeptmo hovoriť do ucha panej rechtorke. Šepot nemal konca-kraja, pretŕhaly ho len slabé vzdychy rechtorkine a potom i jej slzy a objímanie mladej priateľky.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.