E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Jarný mráz

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

VII. Pustý dom

Ale neurovnalo sa. Za čas panovalo prímerie, hoci v Márii zkrsla až chorobná nedôvera k mužovi. Nešla už ani na krok s ním, bála sa nejakého prekvapenia. Prišla zima, dom pustnul. Prestali chodiť hostia, lebo ani on nechodil, a keď niekam vyšiel, to sám.

Mária sedávala v malom salónku u kamína za španielskou stenou z hodvábu, vyšitou polovypuklo zlatom. Stienka bola posledným darom mužovým. Boli na nej fantastickí vtáci s hlavami nepomerne veľkými a s dlhými, krivými zobákmi. Okolo krajov bežal mäander v orientálnom vkuse.

Černošínsky raz akosi strmo vstúpil do salónka. Mária sa striasla, ale nepohla sa s miesta. Hľadela do obloka, tuho omrznutého. Ľadové kvety a listy na oblokoch maly podobu s mäandrom na španielskej stienke.

„Moja milá,“ počal známym, jej takým odporným tónom falošnej zdvorilosti, „mohla si sa presvedčiť, ako bezzištne starám sa o teba a tvoje dobro. A propos! Ešte sme ani nehovorili o tom, čo ťa pohlo prekrižovať moje plány… Z inštitútu mi písali, žes’ bez dovolenia vyšla, sama sadla do vlaku. Nuž dobre. Ale keď ti je môj dom takým väzením, prečo si rovno doňho nazad vletela, ty svobodné vtáčatko? Prečo si nevolila biednu chatrč matkinu? Prečo si nebežala k svojej rechtorke, alebo niekam do kláštora, ty svrchovanosť pobožnosti? Ja sa musím ospravedlniť pred svetom. O mňa sa otierajú zlé jazyky. Hovor! Čo tu hľadáš, keď som ti taký protivný? Ja už ďalej nehodlám znášať neisté položenie!“

Za stienkou bolo ticho. Černošínsky sa rozhneval jedom velikým. Jeho tvár blčala, ako oheň, tesné inokedy oči sa roztvorily. Na malom stolku stála drahá váza z malachitu. Schvátil ju pravou rukou a udrel o zem. Pribehla chyžná, pribehla kompaňonka. Odložily stienku. V nízkom koženom kresle našli Máriu v hlbokej mdlobe.

„Nevďačnica!“ zúril Černošínsky, zabudnúc cele na svoju dôstojnosť; no skoro sa utíšil a sám pomáhal kriesiť omdletú.

Od tohto momenta Maria prestala čo i len formálne predstavovať domácu paniu. Černošínsky ju považoval za chorú, neplnoletú, a vieme, ako čujno vycíti služobníctvo zlý pomer medzi manželmi. Hneď zbadalo, že ich veliteľka ztratila právnu moc domácej panej, a Mária pocítila veľkú premenu: málo si jej všímali, ich výslužnosť obmedzovala sa len na vyplnenie priameho rozkazu alebo želania. To, čo robí výsluhu naozaj príjemnou, ochota, istá radostná hotovosť, vycítenie, uhádnutie želania — to sa ztratilo.

Formy Černošínsky neurážal, zovnútorne tiekol život starým ruslom, ale to už nebol zdravý tok. „Babie leto“, ktoré veľkomožný tak dychtive očakával, ho sklamalo; všetky jeho nádeje, všetek tichý pôžitok, ktorý odkladal k vôli karriére až na posledný, zrelý vek, sa nesplnily. I formality, ktorými ešte uznával Máriu za svoju manželku, boly mu obťažné. Mária ho v ničom netiesnila, ale predsa cítil sa sputnaným na rukách i nohách bez äkvivalentu rodinného šťastia. Na potomstvo už ani neopovážil sa mysleť.

Neraz, keď videl jej krásnu, útlu postavu, jej mladé, bezúhonne sformované ramená, ničím, leda občasne jemu odpornou slzou neskalené, veľké, temné oči, ešte veril, že sa všetko napraví. No keď počal sa k nej blížiť, keď v slabej hodinke, ako sám potom tvrdil, prehovoril k nej v smysle svojho očakávaného leta, razom zavial od nej chlad, tupý, hrozný chlad, ktorý zmrazil jeho city.

„Ja nechcem žertvy,“ pomyslel si, a sluchy mu bily, „ja očakávam, keď nie lásky, aspoň oddanosť, priateľstvo, dôveru, vďačnosť…“

V tom bola veľká mýlka v jeho kalkule. Keď nepožadoval, ani nedával lásky, ostatné bolo nemožné. Len pretvárkou bola by oddanosť, pretvárkou priateľstvo, pretvárkou dôvera bez lásky. Len láska premáha i to, čo je na manželskom spolužití čisto materiellné a smyselné.

U Márie nebolo schopnosti pretvárať sa. Jej chybela sila, zručnosť, faloš, ktorá je potrebná k pretvárke. Úbohá, nevedela, že veliká väčšina ľudí žije pretvárkou, ako nevyhnutnou potrebou, ako nevyhnutným surrogátom pravdy a úprimnosti. Hovoria, že v symfonickej hudbe je prepotrebný kus falošného tónu. Faktum je, pri gréckych stavbách pozorovať istú nesymmetriu, ba i malú krivku línií pri architrave. Hovoria, že pri opravdu krásnej tvári oči nestoja symmetricky, ani ovál je nie pravidelný.

Mária vyrástla až do panenského veku prosto, bez všetkých duševných zkúseností. Nábožná mať vštepila jej vysoké pochopy o kresťanskej duchovnej čistote, o tom, že i telo naše je Božím chrámom, v ktorom On sám prebýva. Bohaté jej srdce prijalo naučenie nie na žart, ale s ohňom a k živému, blúznivému rojčeniu náklonnou dušou. Rechtorka jej všetko potvrdila, a hoci umom málo rozvitá, vedela vlívať na jej srdce prostotou, hlbokým cítením a priateľskou oddanosťou.

Mária mala o rodine také pochopy, aké majú dievčence o svojich bábikách, keď im kážu ihrať sa na dom, na rodinu, na vizity, hostinky, krsty. A veď Černošínsky ju prosto z bábikinej chyžky vytrhol pred oltár. Od bábik a od kolesa z ohýbaného dreva.

Premena, ktorá sa s ňou stala, bola prisrázna, priveľká. Ona bola pravým opakom decka vycibreného a, možno, až príliš ponechaného v neuvedomení a nesamostatnosti. Jedináčik, vždy pod dohľadom až prepiatym, nechodiac do verejnej školy, ani len detských rujností neprežila. V nesvobode izbovej nepoznala ani oblokom, čo je svet, čo je surový, skutočný život. Nevedela, že v bábikinej izbe všetko to chybí, čo požaduje prísny, divný, veľmi spletený život. Útla telom, ostala i dušou pridlho deckom. Arci, rozvila sa po šestnástom roku až prirýchlo. Bol to kvet, akoby razom, cez noc rozvitý. Rozvitý v plnej kráse a vôni jarnej. Ale na kvet, rozvitý, razom prišiel najhorší mráz, mráz jarný.

K istému, čo i chúlostivému ospravedlneniu bonvivána a diplomata slúži, že o tom všetkom nevedel, nešípil, ani v svojom sucho-brutálnom a materialistickom smýšľaní vedieť a šípiť nemohol. Žil rozumom a, dľa jeho mienky, ctnostne a poriadne. Až v zrelosti, po veľkej práci, po nekonečných trampotách, úklonkoch, nebezpečných špekuláciách, tuhých borbách chcel pocítiť sladkosť ženskej nehy, ktorú jeho druhovia brali v mladom veku plnými rukami. Bol zachovaný, bol príkladom muža čistého.

V horkostiach, pri ruine domáceho šťastia, razom do žitia jeho kvapla hodná kvapka medu. Vyplnila sa jeho dávna túžba: bol povýšený až ta, kde počínajú sa najvyššie dôstojnosti a miesta svetskej slávy a sily, a pritom bol mu udelený vysoký rád. Na jeho prsiach zaskvela sa briliantová hviezda prvej veľkosti.

Zabudol na vyrátanú metodu nevideť ženy, „kurovať“ ju narážkami a obídením; prišiel do spalne s tvárou veselou, svieťacou pýchou, radosťou, zadosťučinením.

„Pozri, duša! Nové prekvapenie! Povýšili ma! Som tajným radcom! Odmenili moju prácu. Hľa, aký rád som dostal! Pozri!“

Mária polosedela, pololežala na ohromnom koženom diváne, oprela hlávku na ruku a hľadela zádumčivo na muža, čudujúc sa jeho láskavému tónu. Videla jeho rozjarenú tvár, videla na čiernom fraku velikú hviezdu, ktorej brillianty svietily v intímnych lúčoch plynového lustra. I rozjarila sa na moment.

„Ach, ako sa to blýska! Je to krása…“ a vystrela ruku, ako by chcela hviezdu omakať.

On ju nežne pritúlil k sebe.

„Mária,“ riekol záduševne a po dlhom čase mäkko, „prestaňme sa už raz pravotiť touto hroznou, schválnou, bezpríčinnou pravotou. Už sme oba dosť trpeli. Čo žiadaš, všetko urobím! Podelím sa s tebou so všetkým!“

Na Máriino čielko sadol zlovestný mráčik. Jej jasné, pri pohľade na rád ešte mlunno iskriace sa oči zatiahly sa tenunkou hmlou. To bola rodiaca sa slza.

„Čo chceš?“ temer so strachom zvolala. „Rozkáž, tu som; rob so mnou, čo sa ti ľúbi! Či sa ti protivím slovom alebo skutkom? Neoddala som ti všetko, i dušu, i dušu? Och, Bože môj veliký! Povedz, čím som sa previnila?“

„Ničím, ničím,“ skorohovorkou povedal Černošínsky, už trochu pomýlený. „Ale či nemám právnych i morálnych, spravedlivých nárokov, aby si žila so mnou jedným žitím, aby si nezatemňovala môj i svoj život vrtochmi, chladom, fantáziou a prepínaním? Otvor predo mnou dušu, dieťa! Viem, že je medzi nami veľký rozdiel vo veku. Ale sama povedz, či neusilujem sa túto, odo mňa nezávisiacu okolnosť temperovať svojou dobrotou, ústupčivosťou?“

Černošínsky siahol do bočného vrecka a vytiahol remenné etui, otvoril ho a v jeho rukách blysla sa dlhá šnúra veľkých periel.

„Hľa, aby som len sám nebol dekorovaný skvostom, prinášam ti okrasu na tvoje útle hrdielce…“

Priblížil perly až k samému nosu, kukal na ne, žmurkajúc svojimi krátkozrakými očami. Perly kĺzaly sa medzi jeho suchými prstami od najmenšej až po veľké na prostriedku kollié. Perly svietily matovou, hlbokou belosťou. Šnúru rozvinul, nahol sa nad Máriou a chcel ju ovinúť okolo hrdla manželky.

Mária nehľadela na perly, ale na rozčulenú tvár jeho, na trasúcu sa spodnú čeľusť. Akási hrozná sila nútila ju: musela, musela ramenom odtisnúť Černošínskeho. Perly padly do jej lona.

„Nerozumiem, ničomu nerozumiem! Ó, moja biedna hlava! Čo chceš ešte? Ako sa môžem usmievať, keď ma obkľučujú samé smutné obrazy?“

V tom jej tvár obledla, oči sa zväčšily a dostaly matový lesk, ako mužom prinesené perly.

„Smutné, hrozné obrazy, a ja sa ich bojím. Nie, neodstrkujem ťa, ako si myslíš; ja odstrkujem samú seba, ja bych chcela odhodiť od seba tu tieto ramená, ktoré tak silno, protivne silno celuješ, keď si dobrý. A veď si dobrý, perly si mi doniesol…“ Vzala šnúru periel z lona a pritisla na ne pery. „Milé sú i chladné, ako mŕtva ruka! Chladné, ako smrť!“

Položila ich na stôl.

„Najradšej bych odhodiť od seba srdce… Vytrhnúť ho, ako boľavý zub — veď i ono bolí, bolí… A nie je zlé… Veď som mohla zo sanatória preč, preč, k matke, alebo do sveta, alebo — pod rušeň… Tak sipel, šepkal, vravel, volal! Ale ja som letela rovno k tebe… Ach, aká som biedna, slabá, úbohá! Poľutuj, poľutuj!“

Razom vyhŕkly hojné slzy z jej veľkých, čiernych očú, ako by boly už dávno prichystané, nastiekané a len teraz prelomily sa na vonok. Slzy tiekly jej cícerkom po tvári, ale tvár ostávala nepohnutá, netknutá grimassou plačlivou.

Černošínsky sa celý striasol a odstúpil od ženy. Starý vzdor, hnev, cit urazeného egoizmu vzbudil sa v ňom silou nevídanou. Jeho prse sa dmuly, neisté, behajúce sem i tam očká sa ziskrily, ako u nočného dravca.

„Chcel som ti urobiť radosť, akú nemôžu urobiť tisíci manželia, čo by boli mladí ako Narciss a krásni ako Apollo, a ty, moja milá, zase len hudieš starú nótu! Chcel som ťa liečiť, ak si skutočne chorá — tys’ ušla! Vzal som ťa pod prísnosť — onemela si, ako peň! Veď je to peklo! A tys’ jeho dämon!“

Odišiel, ľahol si v kabinete na diván a prehadzoval sa na ňom, ako v kŕčoch.

Ale život ide ďalej, bez zastávky. Mária stala sa v dome nepotrebným, zavadzajúcim predmetom. Pustý bol dom bohatého egoistu. Černošínskemu samému zdalo sa, že i on sa obracia na predmet nikomu nepotrebný. Povýšenie a vysoký rád ako nemohly ženu vzkriesiť k životu, tak mu ani vo svete nepriniesly pravej radosti. Mnohým jeho „priateľom“ išly oči vypadnúť od závisti, iní sa potešovali jeho rodinným nešťastím; iní zase, a to boli najlepší srdcom, boli duševne radi, že už vyššie nepolezie po hodnostnom rebríku, lebo je už na ostatnom sprušli, a teraz už skoro príde — penzia. Tiež potecha. Černošínsky utiahol sa zo spoločnosti a žil len kancellárii a klubu, kde hral šach s večne mlčiacim penzionistom. Pekné „babie leto“! No, veď bola zima. Minula sa a prišla mladá vesna. Ale len do prírody.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.