ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Černošínsky išiel prosto k cieľu, ktorý si bol postavil v svojom veľkom, pevnom ani skala rozume. Rozložil Biankovičovej rozumne, jasne, že on už síce nepomýšľa na šťastie s inej strany, po takom hroznom stroskotaní ani pomýšľať nechce a nemôže. Ale žiť s Máriou je pre neho úplnou nemožnosťou. Urobil všetko možné, no pri Márii trpí jeho karriéra a najviac jeho duša. On sa neodhadzuje, dá jej takú a takú rentu, opatrí ju či v sanatoriume a či tu doma u matky. On chce po ľudsky požiť niekoľko rokov, ktoré mu Boh ešte uštedrí, no Mária mu robí nemožným už i dýchanie v jeho vlastnom dome.

Biankovičová otvorila oči na zaťa a onemela prekvapením. Zaháňa ženu, jej dcéru, jej skvostnú, drahú, anjelskú Máriu! Či mladé ženy nemávajú často vrtochy v prvom roku manželstva, pri veľkej premene života? A odháňa, rentu sľubuje! A s akou studenou tvárou, s akou ľadovou ľahostajnosťou! Ach, srdce jej dávno hovorilo, a prvá jej myšlienka nedopustiť spojenie takých rozdielnych ľudí bola iste Bohom vnuknutá…

Už bolo desať hodín. Biankovičová razom sa strhla a, hľadiac strmo na ľadovitú tvár Černošínskeho, ustrašene riekla:

„Bože môj, kde je toľko Mária? Povedzte jej to do očú, veď o ňu ide! Bože môj, ja ničomu nerozumiem! Oj, moja biedna hlava!“

No Mária nechodila. Černošínsky sa znepokojil.

„Musíme ísť za ňou,“ riekol.

Ševcovú poslal pre ľudí a sám sa s nimi vybral. Prešli poľnou cestou, prešli chodník, les, až sa dostali do dediny. Černošínskemu pani rechtorka povedala, že sa Mária vrátila z pol cesty a šla domov. Černošínsky zanemel. Možno ešte, že je niekde u susedov. Rýchlo poberal sa s ľuďmi domov.

„Ó, Bože môj,“ vzdychal starý sused Biankovičovej, ktorý šiel popri Černošínskom, „máme strašný mráz. Už som starý človek, ale takého nepamätám o tomto čase. A tak sa všetko pekne rozvíjalo. Budeže škody na ovocných stromoch!“

Zavčas rána, len čo slnko vyšlo, Černošínsky a Biankovičová vyšli s ľuďmi do lesíka. Možno, Mária zablúdila. U chodníčka, ktorý viedol k dedinke, našli pani rechtorku, naplašenú, s očami do ruda vyplakanými. Šli pomaly lesom. Smutno bolo hľadeť na sviežu, žltkavú zeleň, obloženú mraznými krystalmi. Blyšťaly sa v ranných slnečných lúčoch, ako pravé brillianty. Ale ako slnko prihrialo, kryštály sa topily, lístočky vädly, schúlily sa dohromady a odvisly na slabunkých stopkách. Roztopená inovať kvapkala s nich na zem. To boly slzy mrazom spálenej listvy.

Ľudia našli v mäkkej pôde stopy malých, úzkych topánok. Išli za šľakom.

„Jej ručník!“ zvolala rechtorka a trasúcimi sa rukami brala hodvábnu šatku s dubového kríčka, pritisla k tvári a zaplakala.

To nebol dobrý znak. Všetci pribavili kroku a, silno dýchajúc, išli po stope. Stopa viedla k osamelému, vysokému dubu.

Pod ohromným osamelým dubom našli ležať Máriu v rozdriapaných šatách, hlávku na skale. Jej bledú, stuhnutú tvár krášlil tichý úsmev nepochopiteľnej blaženosti. Jarný mráz!

Mať vykríkla, až sa jej výkrik dvojno ozval lesným echom. Hodila sa na mŕtvolu a bozkávala jej studenú, od srieňu vlhkú tvár. Černošínsky hľadel na ženu meravo, jeho tvár mala výraz mrzutosti. „Ako sa mohlo stať, že ja, veľký a vysoko stojaci muž,“ hovoril výraz jeho vznešenej obličaje, „som tak hrozne znepokojovaný v mojom majestátnom, povedomom pokoji?“

Pani rechtorka stála nad matkou a dcérou, ako socha. Nemohla viacej plakať. Len jej chudá tvár skrivila sa a oči uprely sa k nebu.

Keď doviezli mŕtvolu na doštenom nahodivšom sa voze do nízkeho domku Biankovičovej, osvietený pán Černošínsky, viac ráz dekorovaný tajný radca, sadal do železničného kupé prvej triedy, mračný, mrzutý, no studený, ako obeť mrazu — jasenného. Pohodlne sa rozložil na mäkké podušky vagóna, zavinúc nohy do skvostného koberca. Istou útechou mu bolo, že náhlym, neopovedaným útekom vyhnul ďalším potraseniam, pohrabným zúfalým scénam, dušu znepokojujúcemu nariekaniu vdovy svojho najlepšieho priateľa.