E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Jarný mráz

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

III. Osudná mýlka

„Mama, drahá mama,“ vbehla Mariška do chyže, „videla som pána, čo bol u nás pred mesiacom… veru on to bol, ten samý. Šiel so sudcom a s inými pánmi. Tak sa mu klaňali, až smiešno. Celý dvor, a on ako kráľ, taký starý, vážny kráľ.“ Zasmiala sa a ukazovala, aké komplimenty strúhal notár, aké tučný farár. „A on len takto,“ a pritom urobila vážnu pózu, rozhodila rukami a nadula sa. „Celkom iný človek. Ale ja som ho poznala po šedivastej brade. On bol, on.“

Biankovičovú bodlo do srdca. Už vedela, že má prísť. Krásne dary, ktoré poslal matke i dcére, boly zatvorené v kasni; dary boly sprevádzané utešeným listom.

„Nuž a čo viac? Čo tak ľahko hovoríš o vážnych ľuďoch? On je náš dobrý známy, náš priateľ. Možno, príde.“

„Ale potom musíme kúpiť viac cukru,“ povedala Mariška opravdove.

„Vidíš, maj rozum, už nie si decko…“

„To mi hudie i pani rechtorka…“

„Nie si decko. Maj rozum, Marienka. Ten pán, pán radca Černošínsky, chodí sem po úradných povinnostiach. On bol priateľom tvojho otca — jedným slovom…“

Nemohla ďalej, hoci v utešenom liste boly vážne slová o príprave dcéry.

„Marienka, počuj. Tys’ už nie decko, ešte raz ti hovorím. Pomysli si, čo by bolo, kebych tak umrela… Marienka…“ Zastala.

Marienka otvorila široko svoje i tak veľké, navlhlé oči.

„Čo je to, mama? Ah, už viem, už viem! Preto to skrývanie kľúča od kasne. Šusterka videla na šaty, videla brošu. Mama, čo je to? Mňa už dávno mrzí, že čosi tajíš. Čo je to?“

„Áno, skrývala som pred tebou, skrývala…“

Marienka kľakla na kolená a položila hlávku do matkinho lona.

„Ale, mama moja drahá, prečo ma tak tresceš? Veď ja nie som také decko, ako sa zdá, ja som už veľká, mama moja, a priznám sa, i ja som niečo skrývala pred tebou. Ja som začula niečo od súsedov, ale som ti nič nehovorila, bála som sa. Ako hovoriť, keď ty mlčíš? Mne sa zdalo, ako by si sa čohosi bála.“

Marienka počala bozkávať matkinu ruku s vrúcnosťou a krotkým, prítulným lichotením, čoho nebolo v jej spurnom, trochu divom ráze.

„Nie, mama, nemaj strachu, ja už nie som také decko. Mne sa všeličo objasnilo v poslednom roku, čo mi bolo predtým tajné. Ja som predtým necítila, ako bolí chudoba — tys’ mi toho nedala pocítiť, moja drahá, utrápená mať! Ah, aká si mi pekná…“ Počala ju hladkať po tvári. „Ver mi, pani rechtorka ťa vrúcne miluje, ako rodnú sestru, i povedala: ,Ej, ako tvoja mať kvitne, ako sa mladí!‘ I súsedia šepcú. Ó, moja drahá mať!“

Biankovičová bola celá udivená a zčiastky i sklamaná. Jej dcéra hovorila naraz jazykom, nikdy nepočutým z jej utešených úst. Všetky obavy, ktoré mala, počaly miznúť, a to, čo bolo také hrozné v neočakávanej žiadosti Černošínskeho, počalo tratiť svoju odstrašujúcu moc. Ona po prvý raz videla, že jej dcéra už naozaj nie je decko — ale so zmiznutým deckom mizly i blažiace predstavy o jej detskej, milej, ničím netknutej Mariške.

„Nuž ty bys’ teda vedela, ty by si sa nebránila…“

„Mamička, to sú horké rozhovory… Musím ti vyznať, že s rechtorkou hovoríme celkom zrelo, ako sa svedčí na vyrastlých ľudí. Ale nič zlého o nej nemysli. Ona ťa miluje, ona ťa zbožňuje. Čo sa mňa máš pýtať? Ako ti ja mám brániť? Čo ty chceš, to mi je zákonom, mamička moja pekná!“ A zase počala celovať matkinu ruku.

„Nie, nie. I samej seba sa opýtaj. Som iba dobrým radcom, nie zákonom. Možno, už skoro príde na riešenie. Zpytuj samú seba.“

„Čo sa mám radiť? Mám k tomu právo?

Čo najmenšie právo? Nie si mi mať, nie si mi všetko?“

„Ja sama všetko nemôžem znať…“

„Ale znajú iní… Myslíš, že je to taká tajnosť? Ľudia všetko vedia, a najviac to, čo sa ich netýka. Pravda, prvej som cítila antipatiu! Neľúbil sa mi jeho odmeraný spôsob, všetko ako kružidlom, studená vážnosť… Jeho čudné zvyky, jeho ostré žmurkavé oči… Ale teraz, keď som ho videla, bol mi cele iný… A keď ty chceš, mama, mama moja drahá!“

Niekto zaklopal na dvere. Černošínsky vstúpil, Mária vyskočila, poutierala navlhlé oči a stala si do kútika.

„Smiem rušiť rodinnú idyllu?“ riekol, vidiac pohnutie na matke i dcére.

„Ah, smiete, smiete,“ riekla veselo zvučným, trasľavým hlasom Mária, s detskou smelosťou predstúpiac pred vznešenú figúru hosťa, a chcela ujsť.

On ju zadržal.

„Milostivá pani… zdá sa mi, zo slov slečny badám, vy ste ju dobre pripravili. Nemám rád dlhých rečí.“

„Nebolo treba, nebolo treba dlhých príprav,“ všetečne riekla Mária.

Biankovičová pristúpila k hosťovi a vzala ho za ruku.

„Vidím, sám Boh obľahčil mi všetko. Neviem ani, ako. Pred tým, čoho som sa bála, zmizla bázeň. Po vôli Božej…“

Černošínsky pristúpil k Márii, vzal ju za ruku.

„A tak smiem byť šťastný?“

Jeho čeľusť sa potriasala, objal driek mladej devy a tisol tvár k jej tvári.

Umom Márie razom blyslo jasné, hrozné svetlo.

„Bože večný!“ vykríkla zúfalým, steny prerážajúcim krikom a sadla prosto na dlážku, u nôh Černošínskeho, ako sadajú spurné, vospustné deti, keď ich chcú trestať.

Ona uverila šuškaniu súsedov, že veľkomožný pán uchádza sa o ruku jej matky. Teraz videla, že on uchádza sa o ňu samú.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.