ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V hroznom, velikom rozčulení, po prestátom prvom úžase, prvý cit, ktorý ovládal celou bytnosťou Márie, bola hlboká, nevysloviteľná láska k matke. Videla zrejme, že jej doterajšia láska bola ničím, bola zvykom, bola hrou, ba v istej miere farizejstvom. Teraz videla, že láska k matke je celkom niečo iného, než mačacia prítulnosť, že je ona veľkou duševnou potrebou. Všetko, čo bolo zemné na jej matke, spŕchlo s nej, a zostal iba anjel, niečo nadtelesného, čisto duchovného. Keď odišiel Černošínsky s poklonou, hovoriac, že ponecháva rodine rozhodnutie „bez vlívania svojej osoby“, druhým živým a spolu strašným citom bolo jej zimničné odvrátenie sa od človeka, ktorý padol, ako bomba, do tichého príbytku úbohej vdovy. Priamo pálil ju pás, kade sklzlo sa rameno jeho, i pliecko, o ktoré oprel sa jeho bok. V myšlienkach bola privykla na to, že on môže sa stať jej otčimom, a s takým citom vítala ho vo dverách, hoci i to ju stálo námahu. Usilovala sa vpratať do zástoja siroty, ktorej mať pôjde za druhého muža. A všetko úsilie, vyznať treba, že dosť bôľne, no statne víťaziace, bolo zmarené, a niečo celkom iného zvírilo sa pred jej zrejúcou, ba už vyzretou dušou.

Ako rýchlo premení sa ženská, ako razom vhupne z detstva, od bábiky, od bukového kola do zrelosti! No nie lacno. Potrasenie duševné pri takom rýchlom prielome býva väčšie, než u mužských, pomalšie zrejúcich. Minulo niekoľko mesiacov, a už nedalo sa ani pomysleť, že by Mária Biankovičová mohla skákať za bukovým kolesom po hradskej ceste do mesta.

Biankovičová uznala: s Černošínskym vec dozrela tak ďaleko, že nazad nemožno bez zadania cti. Ona mohla mu vrátiť v kasni zatvorené hodváby a skvosty, no nemohla mu vrátiť to, čo urobil, že očistil škvrnu, ľpiacu na mene mužovom. Sám Černošínsky ďaleko nebol mužom, ktorý by sa bol dal odstrašiť prvými antipatickými vrtochmi mladej devy. Konal dielo svoje, dľa vlastnej mienky, čestne, na každý prípad s istotou, trpelivosťou a dôslednosťou. A všetko bolo by sa dalo vyrovnať. Mladé devy vychodia za muž za starších ľudí, a často i šťastne. Len jedna podmienka chýbala. Černošínsky nemal srdca. Nech čokoľvek hovoria o srdci, ako o niečom zbytočnom, ba práve škodlivom na púti životnej, bez neho niet ani opravdového života, ani šťastia, ani ľudskosti. Srdce je skryté, k nemu je ťažký prístup, neblýska sa, neoslepuje, ako rozum, ale ono je neoceniteľným darom Božím. Trochu srdca napraviť môže mnohý krivý výpočet rozumu. Bolo v Černošínskom mnoho egoizmu, a on myslel konať altruisticky. V jeho dobrodení, ktoré robil, bol čistý egoizmus.

A srdca nebolo. Černošínsky vzal si biednu sirotu priateľovu nielen z osobných záujmov, omámený jej sviežosťou a neobyčajnou krásou, ale skutočne z dobrých úmyslov, pravda, čisto rozumových. Vyhladí starý dlh a okrášli pritom život svoj, ktorý mu počal byť nudný. A zaprísahal sa, že vyplní všetko verne, že za obeť, ktorú prináša mladučká deva jemu, už temer starcovi, poskytne jej všetko, čo môže poskytnúť jeho majetok, jeho postavenie vo veľkomestskej spoločnosti. On sľuboval si krásnu, teplú jaseň, ohriatu krásnym slnkom, nové dojmy a šťastie, ktorého nevidel u ľudí, ktorí vzali si za ženy mestské dcéry. „Kus provinciálnej prostoty a neviny chcel zasadiť do svojho skleníka.“ Aký je on čistý, aký puritán! Iní osladzujú si život ženskou prelesťou za peniaze — on oddáva svoju ruku, svoju osobu, svoj majetok a uzaviera zákonné manželstvo! Nevinným, vysokým sa cítil. Ale srdca nebolo.