Zlatý fond > Diela > Bohyne na Žítkovej


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Bohyne na Žítkovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov

1. Bohyne

Keď jedeme dráhou od Nového Mesta n/V. ku Trenčínu, prijedeme k zástavke „Vágegyháza-Alsó Záros“, — predtým sa to menovalo „Kostolná-Zárječ“, — a odtiaľ ideme peší (2 km.) do Drétomej. (Drietoma.)

Z Drietomej vedie silnica, či hradská, na Moravu. Na pol ceste k hranici pri malom hostínci, potom ďalej za majerom, alebo až na samej hranici „na šiancoch“, dáme sa chodníčkom cez vrch, a prijdeme na Žítkovú, malú to obec, vlastne len kopanice, patriace ku Starému Hrozenkovu.

Je to malé hniezdo, táto Žítková, ale široko-ďaleko známe. Tak asi, jako boly voľakedy Boršice pri Uh. Brode. Veď tu bývajú práve tak chýrečné bohyne, jako bola voľakedy boršická bosorka. Bohyne, ktoré vedia nielen „kurírovať“, ale aj kradené, počarované, ztratené a nevyzpytateľné veci vymáhať; spory a sváry vyrovnávať; milencom napomáhať, alebo ich rozlučovať, — jedným slovom: všetko tajné objasňovať. A že tento „kšeft“ dobre ide, dokazuje tá okolnosť, že sú teraz, — roku 1910, — na Žítkove ešte tri bohyne, z ktorých ale len dve vynikajú.

Stojí to námahu, ba i groše, aby človek do ich kuchyne nazrel, to jest: aby sa o jejich bohovaní dačo skutočného dozvedel. Karel Dočkal, niekdajší učiteľ vo Starom Hrozenkove, vyzkúmal a uverejnil mnoho o nich v olomúckom „Pozore“ a inde. On mi poskytnul mnoho látky, ale viacej som musel sosbierať sám, čo sa od nespokojných náhončích, ošialených klientov a od nepriateľov bohýň docieliť dá. Inu, groš svetom vládne, a kvit, lebo slivovica, kopaniciami. A tak som prišiel k tomu, že môžem hodnoverný obraz podať o jejich činnosti a spôsoboch.

Jako som spomenul, tieto osoby veľmi dôležitú úlohu hrajú a sú ďaleko odtiaľto rozhlásené.

Bohyne, vlastne ale bohovanie, či čarovanie, je na Žítkovej už od dávnych časov udomácnené. Obyčajne je to v istých rodinách dedičné privilegium. — Mamka vyučila svoju dcéru, táto zas svoju a tak až na naše časy.

Najvýchyrnejšia bola stará „Pagáčiná“ a potom stará „Belohlavá“. Obydve už zomrely, v rodine si neboly. Tá prvá mala štyri dcéry, ale len dve mohla vyučiť, bo tie druhé dve slúžily, a tak nie sú súce k bohovaní. Belohlavá ale zanechala len jednu dcéru, vycvičenú, a tak na teraz žijú tri bohyne na Žítkovej.

To sa samo sebou rozumie, že jedna druhej dosť závidí a každá hľadí si čo najviac „kundšaftov“ získať. Všetkým trom ale dobre sa darí, čo môžu len ľudskej hlúposti ďakovať.

Najchýrnejšia je teraz Anča Pagáčiná, známa pod menom „Fuksena“. Ona je medzi nimi najstaršia, najprefíkanejšia a najsmelejšia; no, i úradmi najviacej honená.

Každej nie je treba do kuchyne nazreť; je to všade jednaké. Pridržme sa len „Fuksene“.

Kto sa chce účastným stať bohovania, alebo dajakú radu od nej dostať, musí byť, alebo aspoň sa stavať, hodne nešťastným a troška prihlúpym. Kto to nevie, ten darmo ide k bohyne. Odpraví ho lebo grobianstvom, alebo aspoň dajakým paprikovaným vtipom.

Terajšie bohyne sú už postrašené, troška zahriaknuté. Ony boly už dosť prenasledované od lekárov a od súdov. Ba zosnulá stará Pagáčiná môže vraj len lekárom čo ďakovať, že sa dostala na druhý svet, — isteže na Olymp. Bola zatvorená, potom v nemocnici, kde ju tak dlho kurírovali, až ju odkurírovali. Po smrti, že vraj zčernala ani uhol. Teda nemôžeme sa čudovať, keď včuľajšie bohyne sú až nad mieru opatrné. Jak vidia dajakého pána, radšej sa vytratia, aby nemusely bohovať.

To ony dobre vedia, že páni lekári po nich pasú; ale iste len zo závisti, lebo im ony kapustu pred nosom trhajú. A prečo, načo? Veď ony nielen lieča, ale aj zažehnávajú, zlodejov vyhľadávajú, a veru to lekári na vzor university a doktorátu, — nevedia.

Je to opravdové šťastie, že matky než zomrely, svoje dcéry k tomu vychovaly a tak pokolení ľudskému, či vlastne hlúpemu, veľkú službu preukázaly. Bola by to za ztrata pre človečenstvo!




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.