Zlatý fond > Diela > Bohyne na Žítkovej


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Bohyne na Žítkovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov

7. Príklady vševedúcnosti

1. Požiar.

Medzi Illavou a Púchovom v jednej dedine staval žid, krčmár, novú stodolu. Ovšem, že drevenú. Aby to bolo lacnejšie, najal si tesárov sám a sám tiež dozeral k práci.

Dohotovili ju; bola veľká, pekná, všetko v poriadku. —

Žid bol spokojný a vyplatil robotníkov, ale každému strhnul to, čo bol u neho strovil na potravinách a nápojoch, čo ovšem bez dohadovania neminulo. Prepustil všetkých až na dvoch tesárov, ktorým dal ešte prácu pri dome. Jeden bol Čierny a druhý Červený.

Tu naraz v najbližšej noci strhnul sa v dedine pokrik, že horí. I židák vyskočil s postele a vybehnúc von, vidí, že jeho nová, sotva dohotovená stodola je v plameňoch. No, než dobehla pomoc, než pritiahli striekač, bolo na ratovanie neskoro. Stodola zblknula do základov, ostaly len úpalky; a čo najhoršie, nebola ešte ani assekurovaná.

Nastalo vyšetrovanie. Žandári behali, hľadali, vyšetrovali, ale všetko márne; palača nenašli. Konečne bolo všetko zastavené a žid mohol stavať znovu.

U židov slúžilo asi 18 — 20-ročné dievča, Moravanka a poneváč bola pracovitá, mali ju radi a mnohé iné veci jej preminuli. Táto dievka hovorila raz pri príležitosti panej, že ona by vedela, jako palača najsť, keby len pán chcel ju uposlúchnuť. To sa rozumie, že pani to hneď za tepla mužovi sdelila a tento vzal dievku na examen.

„Ja nič neviem, ale to viem iste, že keby ste išiel na Žítkovú k Bohyni, táto Vám palača najde aj keby bol pod zemou.“

„Eh, plkoty-lapoty! Čo by taká baba vedela, keď ani žandári, ani úrad, nemôžu dačo vyzkúmať,“ — odvetil žid.

„No, žandári neni sú ešte najmúdrejší,“ — odvetila dievka, — „a tá bohyňa už nejedného zlodeja popísala tak, že ho bolo treba len lapiť. Ja som mnohé veci už o nej očula.“

„Daj pokoj s bohyňou, neverím tomu,“ — krútiac hlavou odvetil žid.

„No, oprobovať by si mohol,“ — mienila žena, — „však čo ti na tom sejde? Do Trenčína ideš každú chvíľu, mohol by si aj tam zaísť.“

Žid máchnul rukou, ale nehovoril nič. No, pokoja mu to nedalo, vŕtalo mu to modzgom. Čož, keby predsa dačo viacej vedela, jako ostatné baby?

A pri najbližšej príležitosti, keď išiel do Trenčína, zabrúsil aj na Žítkovú. Na celej ceste nikomu nič, ani slovíčka nehovoril; nikoho sa na nič nepýtal, iba na hranici starého žida, kade sa ide na Žítkovú. A preto nemálo bol prekvapený, keď prišiel k bohyni, ktorú mu bola dievka označila, keď ho táto privítala:

„Vítajce u nás! — Pravda, Vy ste od Illavy?“

„Som; a viete, čo chcem od Vás?“

„To nie, ale keď mi ukážete ruku, poviem Vám.“

„Žid jej podal ruku, ona nazrela do dlane a po chvíľke riekla:

„Vám sa stalo ,neščastie‘, Vy ste vyhoreli a neboli ste assekurovaný; teraz hľadáte podpalača. — Či je tak?“ —

Žid pozeral na babu vyjavený: teda predsa baba dačo vie! Ale ešte nedôveroval.

„A jako to viete, ženo?“

„Ale máce to na dlani napísané,“ — smeje sa baba. — „A ja Vám poviem ešče inšie. Bola to stodola, čo Vám shorela a nová, novučičká; veď hľa, toť to vidím na tomto palci!“

A skutočne mal žid na palci malý švík, ešte nie celkom zahojený, čo si bol triesku zadrel pri stavbe. Teraz bol už presvedčený o vedomostiach babyniných.

„A viete mi povedať, kto to podpálil?“

„Hm, musím sa opýtať voščíčka. — A čo mne dáte, keď Vám pravdu poviem?“

„Desinu Vám dám; ste spokojná?“

„Som a keď to nebude tak, jako ja poviem, môžte si pre ňu prísť, vrátim Vám ju.“

Teraz sa dala liať vosk a keď ho prezkúmala, dala sa vykladať:

„Je noc, ale ja vidím, že na povale spia dvaja ľudia, jeden má čierne fúzy, druhý ale zrzavú bradu. A tento vstáva a hundre: Počkaj, žide, tú päťku, čo si mi obtiahnul, tú ti vyženiem! — A teraz lezie dolu rebríkom a ide ku stodole. — Hm, čo to je v tom sude? — Čosi čierne, jako smola. — A ten sud stavia do stodole a kladie naň drvá. — Brr a už to blčí; zo suda ide plameň a chlap uteká zase na poval a ľahne si na svoje predošlé miesto a spí ďalej… Viac nevidím.“

Žid zbľaďnul a onemel. Vidí, že má pred sebou bosorku, ktorá sa domakala pravdy. Keď vie o päťke, o ktorú ošudil tesára, keď vie o sude, deheti (thér), teda iste je pravdou aj ten palač, tesár. Bol celý poľakaný a cítil strach pred touto ženou. Beze slova vytiahnul budelár a položil desiatku na stôl a chcel odísť. Baba ho ale zadržala.

„Tú päťku, čo ste tomu tesárovi nespravodlive obtiahnul, musíte tu nechať, bo ináče nebudete mať šťastie. — A to Vám povedám, že keď sa ten chlap nebude chceť priznať, prijdite sem ešte raz a ja Vám dám svedectvo, jako a čo. — Teraz môžete ísť s Bohom, ale nehovorte nikomu nič.“ — Dostala i tú päťku. —

A žid ponáhľal domov. Najprv sdelil žene, čo zkúsil a táto sa tiež nemálo čudovala. Potom ale ponáhlal pre žandárov a dal milého tesára lapiť.

Tento ovšem tajil, ale žid stál na tom, aby bol pred súd postavený. I tam tajil, ale keď žid mu celý dej do očí povedal, jako liezol s povale, deheť postavil pod stenu stodoli, nahádzal naň drevo a potom podpálil, — tu sa potom skutočne priznal. Bol posúdený na tri roky žaláru a pri odchode povedal židovi: „Tej Vašej dievke rozbijem hlavu, bo len ona ma vyzradila; jej okno ide práve v tú stranu; ale prečo to neurobila hneď, to neviem.“

No, ale ja to viem a cteným čitateľom to aj poviem. Bola to jedna zo štýr dcér starej Pagáčinej, ktorá u žida slúžila a táto skutočne bola svedkom podpalačstva, ale bála sa žandárom to vyzradiť. Radšej to odpísala mamke a prímela žida k tomu, aby išiel na Žítkovú. Keď prišla zo služby domov, verejno sa tým chvastala, že mamke dopomohla k 15-zlatovému zárobku, sama ale dostala od žida 10 rýfov kanafasu a 5 rýfov plátna. Žid ovšem nevedel, že je dcérou bohyne. —

2. Posmeškár.

Dvaja šustri z Bánoviec išli k bohyni v istej záležitosti na radu. To jest len jeden; ten druhý ho len zo všetečnosti doprevádzal, bo neveril v bohyňu a tropil si z nej posmech.

V krčme medzi Drietomou a Hrozenkovom stavili sa obidvaja na pohárik slivovice a pýtali sa na cestu. —

Jedno, asi 12 — 13-ročné dievča sa núkalo, že ich zavedie. Bol to „andzel“. — Ale oni hovorili, že nepotrebujú nikoho. Dievča odišlo; oni si ho ani nepovšimnuli.

Keď sa potúžili, dali sa na cestu. Od silnice, keď sa na chodníčok odbočí, je tam dosť hlboký járčok a poneváč tam lávky neni, musí sa preskočiť. Na ľavo od járčoku sú role a lúky, na pravo krovie a prútie a ďalej borina, či jedlovina.

Prihodilo sa, že keď preskakovali, ktorémusi dačo uvrzlo, ako sa hovorí: „pustil ducha z poza brucha“, a posmeškár so smiechom zvolal: „Eh, to bude pre bohyňu na „trinkgeld!“ —

Asi za hodinu boli u bohyne. Jednými dvermi vnišli a druhými v tom okamihu vyvrzlo dievča, čo malo práve takú sukňu, jako tá mala v krčme, čo sa núkala za sprievodčího. Ale nepovšimli si toho; ba nemali k tomu ani času.

Bohyňa ich totiž rozhorčeno privítala: „Vy idete z ďaleka, aby som vám dala radu v istej záležitosti. No, z toho nič nebude!“ A obrátiac sa k tomu posmeškárovi, dodala: „Ten trinkgeld, čo ste mne oferovali, keď ste járčok preskakovali, ten si ponechajce; to je pre vás; ušite si z toho vrecko na tabak, alebo rukavicu na nos, vy ševče zasmolený! Tam sú dvere, idzte s Bohom! Pre vás neni som na svete!“

Remeselníci pozreli jeden na druhého; boli prekvapení a zamrzeli sa; ale bohyňa ich tisla von a buchnula za nimi dvermi.

Odišli. Po ceste nehovorili nič. Každý mal svoje myšlienky. Čo zkúsili, bolo nevšedné.

Keď prišli ku krčme, stavili sa zase na pohárik.

„No ale ste sa skoro vrátili,“ — prehovorila krčmárka.

„Mali ste ísť so mnou, boli by ste lepšie pochodili,“ — ozvalo sa dievča, ktoré tu zase sedelo.

Posmeškárovi sa v hlave zablisklo, ale nehovoril nič. Až keď vypili a odchádzali, popošiel ku dievčaťu a vylepil jej poriadne zaucho.

„To je trinkgeld za špehovanie,“ riekol vonku kamarátovi. —




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.