ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blud zaklínania a čarodejstva je pozostatkom stredoveku a bárs aj boly už proti tomu rôzne a prísne zákony do života uvedené, to nič, alebo veľmi málo pomohlo. Vzdor všetkým zákonom a trestom udržaly sa nielen v tomto zanedbanom, temnom kraji, ale aj po mestách a bohužiaľ, aj medzi lepšími triedami. Vykladanie karát, čítanie planéty, veštba z ruky a iné podobné bludy, majú práve tak otvorené dvere u vzdelaných, jako aj u sprostých členov našej ľudskej spoločnosti.

Nadovšetko na moravskej Slovači, na Valašsku, na uhorských pohraničných kopaniciach a v Beskydách, čarovanie, bohovanie, zaklínanie a bosorovanie je domovom. Tu máte: boršické bosorky, žítkovské bohyne, vyškoveckého zaklínača, slatinského čarolekára a mnoho iných, čo patria do toho cechu. Najchýrečnejší zaklínačia sú predsa len na pohraničných kopaniciach, od Javoriny počínajúc, až po Jablunkov. A či to veríte a či nie, i jeden učiteľ, ktorého meno bárskomu sdelím, zaoberá sa mimo školy aj s vykladaním karát a liečením „poslaných“ neduhov! — Čudujete sa potom pospolitému ľudu? —

Môže dakto hovoriť, že takéto pomery môžu len v tomto najtemnejšom kraji, kde i na 4-5 hodín cesty školy nenajdete, panovať. Ale tu musím dosvedčiť, že ačkoľvek zaklínači a bohyne v týchto krajoch ponajviacej jestvujú a dejstvujú, predsa nie tento nevzdelaný ľud berie výhradne k ním svoje útočište, ale priam z takých krajov prichodia klienti, ktoré sú jako uvedomelé známe; ba ináče aj dosť vzdelaní ľudia veria takým poverám.

To sa samo sebou rozumie, že všetko bohovanie, čarovanie, zaklínanie, vykladanie karát, veštby a podobné výkony, sú v prvom rade chlebovou otázkou. Je to hnusné remeslo, ale výdajné. Veď všetko, čokoľvek sa za to dostane, je čistý „profit“. Režija neni žiadna; material k tomu netreba, iba maľučkosť; nástrojov tiež nie je treba; no a daň sa z toho neplatí. Toto je jediný cech, ktorý pracuje za číročistý zisk, treba len pri tom rozmýšľať, kombinovať a papulovať. Ani predbežných škôl nie je treba k tomu, len troška ošetnetnosti a vtipu. Už to potom ide.

Ja som tiež mal príležitosť súčastniť sa jednoho takého výkonu a presvedčil som sa, že takéto ináče prosté a väčším dielom nevzdelané osoby, vedia prehnane a bleskurýchle kombinovať.

Bolo nás viacej pohromade, samí cudzí, neznámi ľudia, ktorých len nepohoda zahnala pod útulnú strechu hostínca. Pršalo, blata po kotníky a tu sa to príjemno sedelo. Soznámili sme sa a rozhovor započal. Prišlo aj na to, kto je z nás najstarší a menovali sme svoje roky narodenia. Pri súsednom stole sedel jakýsi párik, muž a žena, jakých vídame často po jarmakoch a na pútnych miestach; preberali sa v rôznych tlačivách a sortirovali si ich. Naraz vstane žena a prihovorí sa k nám, žeby sme si dali planétu čítať. Ihneď to voľaktorí prijali, ovšem len pre rozveselenie. Čítala po poradí. Ja som bol tretí. Čo mi všetko čítala, to už ani sám neviem; bol to celý slovník dobra a zla, ale jeden bod nezabudnem nikdy. Hovorila mi, že keď dožijem tridsiaty rok, že budem osemdesiat rokov starý. Toto mňa už dopálilo, lebo pred chvíľkou som bol hovoril, že som sa 1850. roku narodil. „Bábo ošemetná, to viem aj ja, že keď rok 1930. dožijem, že budem osemdesiat rokov starý! — Dobre ste za chrbátom načúvala!“

Prestala čítať planetu a smiechu bolo dosť. Jak si to na rýchlo vykombinovala!

A bosorovanie je to isté; kombinácia, vtip a všímanie si každej podrobnosti.

Avšak ja chcem ešte ctených čitateľov oboznámiť s istým druhom bezžistných bosorákov, ktorí nie za peniaze, nie na požiadanie, ani nie s vedomosťou iných pracujú, ale jakosi za svoju úlohu to považujú.

Takým bol i pred niekoľky rokmi nešťastne zahynutý —