Zlatý fond > Diela > Bohyne na Žítkovej


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Bohyne na Žítkovej

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov

2. Návšteva u nej

Teraz ale pozor! Pôjdeme k „Fuksene“ na radu. Čo najviac utrápení, prihlúplu tvár ukázať; svoje chovanie, pohyby a reč ovládať! Fuksena síce neštudovala dušovedu (psychologiu), ale vie na prvý pohľad vyčítať s tváre žiaľ, nemoc, skľúčenosť, ba aj pretvárku. Jestli túto zbadá, je zle-nedobre. Ona sa nedá tak ľahko oklamať.

Veľmi šikovno vie sa vypytovať, prehnane kombinovať z odpovedí, a na to dbá, aby vševedúcnosťou prekvapila svojho „kundšafta“, či „klienta“. Ku svojej vševedúcnosti užíva rôznych prostriedkov, pomôcok, o ktorých cudzinec ani zdania nemá.

Každá bohyňa má svojich náhončích jak na Žítkovej, tak v Hrozenkove; jak v Kostolnej, tak v Drietomej, a všade po kopaniciach; ba i ďaleko v krajine má svojich dôverníkov a sprostredkovateľov. Najviac náhončích má po šenkoch pri hradskej a pri chodníčkoch, ktoré ku jejich chalupám vedú. Títo náhončí dávajú pozor na každého cudzieho človeka, aby im žiadon neušiel. Tak sú praktickí, že hneď na prvý pohľad badajú, či ide k bohyni, a či inšie hľadá. Ktorého poznajú, že ide k bohyni, toho sa hneď pridržia a odprevádzajú ho. Na ceste hľadia čo najviac vyzkúmať, prečo a začo ide k bohyni, aby to neskoršie mohly potajomne bohyni vyzradiť. Oni aj po krčmách vysedávajú, a dávajú dobrý pozor na všetko, čo sa tu hovorí, najmä, keď sú tam ľudia cudzí.

Keď taký sprievodčí, ktorých už patričný krčmár pošikuje, kundšafta odprevádza, dačo vyzvedel, zavedie cudzinca hneď k bohyni. Keď sa to ale „anzelovi“, — tak totiž sprievodčích menuje, — nepodarilo, vedia si rady. Zavedú klienta nie hneď k bohyni, ale „panthátovi“ do krčmy na Žítkovej. On má svoj „hotel“ na blízku a v centrume kopaníc, na mieste najviac frekventovanom. Žid vie, od čoho muchy kapú! Však tento huncút vytiahne aj z nemého dačo, čo bude osožné pre bohyňu. Jak „anzela“, tak aj „panthátu“ čaká dobrá odmena, keď dačo vyzkúma. Bohyne platia dobre za každý pokyn, za každý krok, a mimo toho aj klient dajaké zprepitné vypustí, a židovi dá voľačo utržiť.

Nie vždycky ale sa to podarí! Niektorý klient mlčí, ani ryba. Tu si potom bohyňa musí pomáhať sama. Vie to! Napred cudzinca pekne privíta, prezre ho od hlavy po päty, poprosí ho, aby si sadnul, že ona musí ešte do maštale „statky opatric“, — alebo dačo inde upratať, že však prijde hneď. Ale nenechá cudzinca samotného; vždy je s ním voľakto; buď jej muž, lebo niekto z domajších, po prípade aj iný „andzel“, ktorý na pohotove býva. Ona ale neide do maštale, ani tam, kam bola hovorila, ak vylezie na poval a postaví sa ku komínu.

Kto pozná kopaničiarske chalupy, ten vie, že cez otvorený komín dá sa všetko na povale očuť, čo sa v izbe hovorí. Bo neni to vlastne komín, ale nad ohnišťom taký štvorhranatý, hlinou omazaný koš, ktorý ide cez strôp, a odvodí na poval dym z ohniska. Teda keď si voľakto na povale ku nemu stane, stojí jakoby nad putnou, a vypočuje všetko, čo sa v izbe hovorí.

Muž, či iná osoba cudzinca sa vypytuje, zkúma, kladie otázky a bohyňa očúva. A keď už vyzvedela, čo jej bolo treba, zíde dolu, vojde do izby a opráši so seba seno, lebo slamu, — aby bolo vidno, že bola v maštali, — a prehovorí:

„Teda som tu, ľudkovia moji! — Viem ja, čo vás sem priviedlo. Stalo sa vám veru nešťastie a ,prichodzíce hladač pomoci‘. No sadnice si len, s pomocou božou vám pomôžem, veď som bohyňa.“

Teraz udivenému cudzincovi vypráva, čo bola tajne od anzela, od žida, alebo na povale, vypočula a čo sama vykombinovala. Na to je veľmi chytrá, chytrejšia, jako bárs ktorý sudca v našich okresoch.

A klient sa čuduje nad tým, že odkiaľ to ona už vie, keď ešte s ním nehovorila a nikdy pred tým ho nevidela. Je to prekvapujúce.

Potom posháňa všetky prostriedky k bohovaniu. Keď má chorého pred sebou, pošle dakoho pre „tú ščasnú vodzičku“, ktorú poslaný naberie obyčajne z válova, alebo načrie z járčoka. Prichystá potom vosk, rozloží pod komínom oheň. A teraz prikročí k bohovaniu.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.