ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Zdar.

V jednom kúpele, — neviem, či v Tepliciach, na Rožňave, alebo v Luhačoviciach, — bol istý továrnik z Viedne, ktorý trpel na žalúdok; pochodil už rôzne kúpele, chodil po doktoroch, bol na klinike a nikde mu pomôcť nemohli. A keď aj, nemoc sa skoro vrátila. Nemohol jesť, žalúdok netrovil a on pri tom veľmi slábnul. I v tomto kúpeli bol už skoro mesiac a nič to nepomáhalo; keď jeden-dva dni bol lepšie, ihneď na to prišlo zase horšie.

Jakosi sa dozvedel o bohyni na Žítkovej; azdaj sluha v láznich, alebo dajaký kramár mu o tom hovoril a pán továrnik, ktorý už všetko proboval, umienil si, že i túto babu navštívi. Nehovoril nikomu nič, ale naraz zmiznul, zanechajúc všetku batožinu v hostínci s tým rozkazom, aby mu to ošetrili, kým nepríde zpäť. Bola mienka, že odišiel za obchodom do Viedne, alebo voľakam inam.

Prišiel na Žítkovú a „pantháta“ ho upravil, kam má ísť. Bohyňa ho privítala, ale poneváč ona nemecky a on slovensky nevedel, musel žid tlumača robiť.

Bohyňa, keď všetko vyočula, riekla: „Jestli sa mi pán odovzdá do úplnej moci na dva týždne, bude zdravý ani ryba; avšak nesmie prerušiť kúru a poneváč by ma zavreli, keby ho tu zbadali, nesmie ani z domu vykročiť. Toto sú moje podmienky.“

A pán, — iste na popud „pantháty“, — pristal na to.

Bohyňa upravila komôrku, posteľ a všetko potrebné prichystala, ba aj istú truhlicu na nevyhnuteľné výkony zaopatrila a pán továmik ustatý od cesty, spokojeno ľahnul a usnul.

Dlho spal, ale keď sa prebudil a chcel vstať, zbadal, že mimo nohavíc, iných šatov tu nemá. Chcel ísť von, ale, beda! izba bola zamknutá. Okienko malé, viedlo kamsi za chalupu, kde nikoho nevidel.

Čakal; no, mal už aj hlad, ale nikto neprichodil; v dome bolo mŕtvo. Až keď zvonili poludnie, prišla bohyňa a priniesla asi pol litrový hrnčok kyslého mlieka a jednu žemľu. To položila na stôl a na otázky pánove mrdnula len plecom a zase odišla, zamknúc za sebou dvere.

Pán stál jako oparený. Žalúdok žiadal svoje a keď nebolo inšieho, vpratal doňho to, čo bolo a ľahnul zase na posteľ, dúfajúc, že obed príde pozdejšie. Ale darmo čakal, nik viacej sa neukázal. Bol jako v žalári. Až večer prišla baba a zase priniesla pol litra kyslého mlieka a jednu žemľu; viacej nič. Upravila posteľ a zmiznula.

Darmo sa k nej prihováral, darmo sa vypytoval, ona nerozumela a keď mu voľačo povedala, zase on nerozumel, ale to pochopil, že mu chce s týmto pokrmom žalúdok vyčistiť a dúfajúc, že zajtrá iste dostane záživnejšiu stravu, pojedol a ľahnul spať.

Na druhý, tretí a štvrtý deň, bolo to isté a bez premeny. Továrnik mal hlad, žeby bol i klince pojedol; prosil, klnul, ale nič na plat. Už na tretí deň chcel babe uvrzgnúť, ak keď to zbadala, bola skôrej vonku jako on a už potom len oknom podávala jedlo.

Továrnik zúril ako besný a keď už priveľa vykrikoval, zavolala bohyňa žida na pomoc. Tento potom vyjádril pánovi, že musí mať 4-5 dní strpenie, baba len dobre s ním smýšľa a že keď bude k tomu čas, že dostane aj inšie jedlo.

Uspokojil sa teda a odovzdal sa celkom do vôle božej, — ach, nie, do vôle bohyne.

Konečne na piaty deň dostal k obedu pol pečeného kurata a žemľu. Sotvy že dajaká kôstka ostala. Ale na večeru bolo zase len kyslé mlieko a žemľa. Snídanie nikdy žiadne, iba čerstvá voda.

To trvalo zase päť dní. Továrnik už ani nevstával. Ale na ten desiaty den prišlo i snídanie. Hrnčok sladkého mlieka a chlieb s maslom. Na poludnie celé kuriatko, ale večer zase len kýška.

Jedenásty a dvanásty deň to isté a až na trinásty deň riadny obed: polievka, pečené mäso a kus buchty. Na večer dve vajcia a čaj. A komôrka už nebola zamknutá. Továraik s veľkou chuťou pojedol a prestal hundrať.

I na štrnásty deň tak a teraz mu bohyňa dala i šaty, ale pomocou žida požiadala ho, aby tu ostal ešte i na zajtrá, aby mohla pozorovať účinok kúry.

Všetko išlo dobre a továrnik po obede ponáhľal preč, zanechajúc bohyne dvadsať korún i svoju adressu a sľúbil, že keď bude za týždeň tak, jak dnes, že jej pošle stovku. Bohyňa mu dala ešte radu, aby prvý mesiac žiadne pivo nepil a veľmi mastných jedál aby sa chránil.

Na druhý deň prišiel práve k obedu do kúpeľov. Prezrel lístok na stole a rozkazoval si dľa poradu: polievku, mäso, pečeňu dvoji, múčne jedlo a naposledy sýr.

Kto ho poznal, každý sa čudoval. A keď bol v najlepšom, pristúpil k nemu lekár a riekol:

„Pane továrniku, už dosť! Keď to pojete, tak Vás do týždňa pochováme!“

„Pochováte Vy čerta, ale nie mňa! Ste Vy mne za lekári, toľko sa namáhate a nemôžete nič spraviť; a jedna sprostá baba mňa vyliečila, kdežto všetky vaše lázne a patiky nemohli pomôcť! — Idzte mi s Vašim mudrlantstvom; zajtrá jedem domov!“

Pravda, všetci boli všeteční a továrnik musel vyprávať.

„Tu to máme!“ zvolal lekár. „On sa nechá zatvoriť a pije kýšku! Čo by ste ale bol urobil, keby to tak našinec s Vami vykonal? — Pravda; tam ste museli, tu ale neposlúchli ste našej rady a jedli ste a pili, kedy sa Vám čo zaľúbilo. Potom sme my chybujúci a nie Vy!“ —

Továrnik odjel zdravý, poslal bohyne aj sľúbených 200 korún, ale lázeňskí lekári oznámili babu a ona musela kurirovanie odpykať 14 denním väzením.

Či ten továrnik doposiaľ je zdravý, to už neviem.

2. Nezdar.

Istý pán, majiteľ pekného domu v Prešporku, pil mnoho a bol veľmi často spitý, jako sa hovorí: „na mol“. Ba častejšie sa stalo, že ho kamaráti museli naložiť na fiakra a tak ho dom dopratať. Jeho pani mala veľké trápenie s ním a keby ináče nebol býval tak veľké dobrotisko a tak rozšafný a rozumný muž, bola by ho už dávno opustila. On, keď nebol opilý, bol samá dobrota a úslužnosť, ba i keď bol podgurážený, neublížil ani kuriatku. No a keď bol spitý, zase nemal toľko sily, aby dačo zlého vykonal; hundral síce, ale čo skoro usnul jako dudok.

Paniu to veľmi trápilo, ale pomoci nebolo; on pil a pil každodenne a pred pol nocou nikdy dom neprišiel.

Tu jej ktosi rozprával o žítkovských bohyňách, čo že vraj ony všetko vedia. Iste to bola daktorá súsedka, ktorá už mala v tom zkúsenosť, alebo to inde očula, vybrebentila. Panička nehovorila síce nič, ale už jej to z mysle nevyšlo. Hútala, až v nej uzrel plán, že to oprobuje. Ale kde to je, tá Žítková? Aj to sa dozvedela. Chodila dotiaľ po meste, až našla drotára, tomu podstrčila korunku a pýtala sa ho na cestu. A on ju jak náleží upravil.

Mužovi riekla, že pôjde na dva dni do Trnavy k sestre, už ju dávno nevidela. Nemal proti tomu nič a tak sa sobrala a jela do Trenčína, tam si najala povoz a zajela do Hrozenkova a tak sa dostala na Žítkovú.

Keď ale prišla k bohyne, nemálo sa čudovala, keď videla pred sebou obyčajnú sedliačku, sprostú vonkovanku a nechcela ani veriť, žeby táto dačo vedela. A povedala jej to aj do očí. Bohyňa sa usmiala.

„Chcete vedeť, či som bohyňa? Presvedčím Vás,“ — odpovedala bohyňa a priniesla z komore ošiatku a v nej slepačie vajcia. Potom vzala veľkú konopnú šatu a podala ju panej, aby ju rozprestrela. Na to dala do nej dve vajcia, zabalila ich a položila na zem.

Teraz dala sa ich obchádzať a mrmľala čosi pre seba. Naraz však skočila na ten uzlík a dala sa po ňom šľapať a skákať hodnú chvíľu. Keď stanula, hovorila panej, aby teraz šiatku rozbalila. A hľa, keď to pani urobila, neboly v nej vajcia, ale… umrlčia hlava, tak že hrôzou odskočila.

Teraz už uverila a vyrozprávala bohyni svoj bôl a žiaľ.

Táto vedela pomôcť. Navarila jakýchsi zelín, pridala do toho rôzne nápravy a keď to vychladlo, naplnila flašu túto tmavou bryndou a dala panej s dôkladným poučením, jako má s tým zaobchodiť. Stálo to všetko dohromady len… desať korún.

Prijdúc domov, pri najbližšej príležitosti, namiechala toho pani do vína a muž, nezbadajúc ničoho, vypil víno. Asi za hodinu po obede začal sa hniezdiť a škňúriť, potom aj stonať.

„Kýho šľaka! Čo že to mám v žalúdku? — Nie ináče jako keby som tam mal osie hniezdo!“ žaloval sa. „Brr, jak to tam škriabe, hniezdi sa a štípe! — Čo som osy pojedol, alebo prčkov vypil?“

Ale to neprestávalo, ba k večeru bolo ešte horšie. Nebolo to k vydržaniu. Pani dostávala strach, že snáď muža otrávila a ponúkala čiernu kávu. Avšak on nie.

„Eh, však ja tomu nadbehnem,“ zvolal a hodil na seba kabát a hajdy do hospody. A tam pil a pil, až tie zprepadené zvieratka v tom žalúdku úplne udusil, či vlastne utopil a prišiel domov zase až k pol noci na mol spitý.

No pani nezúfala; opakovala dávku každý deň a mužíčok mal každý deň osie hniezdo v žalúdku, ktoré musel vytopiť. Teda bolo ešte horšie.

Pani nedôverovala: ale aby sa o účinku presvedčila, namiechala zase do sklienky a zavolala domovníka, ktorý bol tiež pijan. (A ktorý-že domovník nepije? Pozn. sadz.) — Ponúknula ho s vínkom a on vypil. A zase to isté stalo sa u neho, čo u pána; lenže on nemal osie hniezdo v žalúdku, ale samé šidlá a cvoky (bol totiž ševcom) a tie sa mu tam rojily. Nepomohlo nič, iba utopiť to v rostopšíne. A tak mal nápoj celkom opačnú moc a účinok a pani od zlosti vyhodila flašu von oknom. Tam tých desať korún, ale na bohyňu nenadávala, bála sa jej, bo tá umrlčia hlava predsa ju miatla. Bola presvedčená, že jej bohyňa preto tento nápoj dala, bo jej nedôverovala, teda jako za pokutu. No ale druhý raz predsa k nej nešla, bála sa tej umrlčej hlavy.