ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hovoril som, že bohyne majú nielen na okolí, ale aj ďaleko-široko svojich naháňačov. A o jednom takom chcem sa zmieniť.

Blízo Fraštáku v jednej väčšej dedine je jeden pastier, ktorý sa tiež zabýva čarovaním a bosorovaním. Je veľkým nepriateľom žítkovských bohýň. Že by on mal dajaké spojenie s nimi, to nikomu nenapadne, ba ani by to nikto neveril. Veď im vždy nadáva a sám sa zapodieva tým remeslom.

Raz ukradnul ktosi rychtárovi, majetnému gazdovi, budelár a v ňom jednu stovku v celkosti. Práve chystal sa do Fraštáku, platiť jakési úradné peniaze. Keď všetko hľadanie bolo marné, pobehal v dedine všetkých obchodníkov a dal im na známosť, že keby voľakto so stovkou prišiel, ktorá na zadnej strane má tintou naznačený krížik, toho aby lapli. To isté nechal rozhlásiť aj vo Fraštáku, kam bol ešte toho dňa zajel.

Za pár dní raz v nedeľu odpoludnia, prišiel k rychtárovi pastier prosiť o dajakú zálohu na svoj ročný plat z obecnej kasy a pri tejto príležitosti došla aj spáchaná krádež do reči.

„A je to aj skutočne pravda, rychtárko? Snáď ste budelár ztratil,“ — hovoril pastier.

„Ale veď som ráno budelárik mal, a keď som sadal na vôz, už bol fuč; teda mi ho voľakto len z kabáta mohol ukradnúť.“

„A máte na voľakoho podozrenie?“

„Nemám na nikoho, a predsa sa to len v dome stalo. — Však ty, vraj, bosoruješ; nevieš rady?“

„Rychtárko môj, ja veru neviem; tie zprepadené žítkovské bohyne preložili mi krížom slamu popod nohy, mne sa už nič nedarí. Závideli mne. Ale to som istý, že tá Pagáčiná na Žítkovej, bodaj sa prepadla, vedela by rady. Stovka stojí za to, mohli by ste veru oprobovať.“

„Daj pokoj, ja na bobony neverím!“

„Žiadne bobony, rychtárko; tá baba vie viacej jako kašu jesť.“

„Eh, čo! Škoda by bolo peňazí, čo by som zmárnil na ceste a tam!“ — „A koľko že chceš zálohy?“

„Desať zlatých!“

Rychtár vyplatil, ale pastier neodchádzal. Po chvíľke riekol: Je mne Vás ľúto, rychtárko; ale viete čo? — Ja potrebujem tieto peniaze až vo štvrtok na jarmok. Vezmite si ich, a iďte k tej bohyni. Keď Vám nepomôže, čo strovíte a zmárnite, to si obtiahnite, a ostatné mi vo štvrtok ráno dáte. Keď Vám ale pomôže, dáte mi duplom spiatky.“

Rychtár hľadí na pastiera, krúti hlavou a povie: „Teda tak veľkú dôveru máš k tej bohyni?“

„Mám, ale keby som aj prehral, nebudem banovať, lebo budem potom presvedčený, že ani ona nič nevie, a že mne nemôže tiež škodiť.“

Rychtár rozmýšľal, potom ale odvetil: „Teda dobre; hneď zajtra tam pôjdem. Ale to ti hovorím, že čo zmárnim, to bude z tejto desiatky! Ani krajciar ti neodpustím, na moju dušu nie!“

„A keď dobre pochodíte?“

„Dostaneš vo štvrtok dve desiatky!“

„Tak teda šťastlivú cestu!“ —

Rychtár skutočne odišiel. Vyhľadal bohyňu Pagáčinú. Sotvy že vošiel do izby, bohyňa si ho prezrela a hneď prehovorila: „Vítajce rychtárko! Odkiaľ ste, to neviem, ale na čele máte napísané, že ste rychtárom.“

„A uhádnete, prečo k Vám idem?“

„Azdaj ste ztratili peniaze?“

Rychtár sa zarazil. „Ukradli mi,“ — vyrazil zo seba.

„Ukradli?!“ — zvolá bohyňa. — „No to sa prepýtam voščíčka!“

A dala sa do práce. Keď bola hotová, prehovorila:

„Nie, neukradli Vám nič. Vám vypadol budelár z vačku, keď ste sa pri studni umývali a že ste mal oči mokré, nezbadali ste to. Ale ten, čo budelár našiel, — kto je to, ten je to; potom ma nič, — ten nemá z toho choseň. Je to veľká bankovka a poznačená, kto že by mu ju premenil? Čo že bude s ňou robiť? — Keby ste nebol sem išiel, už by ste mali Vaše peniaze v rukách, lebo ten istý podhodil ich v maštali na okienko a postavil na ne lampáš. Ponáhľajte sa domov a najdete ich“… „A kedz nie, nech sa tu hnedz prepadnem!“

„A odkiaľ to viete?“ pýtal sa zadiveno rychtár. „Ale, ale, vedz to mám tu na vosku napísané! — Pravda, kto to nevie čítac, ten tomu nerozumie. No však som za to bohyňa!“ —

„A čo som Vám dlžen za to bosorovanie?“ pýtal sa rychtár.

„No, kedz nájdece peniaze, pošlice mi desiatku; však Vám ostane ešče devac! Tu máce môj adress!“ Pri tom podala mu poukážku s adressou už napísanú a vyprovodila ho von zo dverí. —

Rychtár ponáhľal domov. Bola už noc keď prišiel, ale predsa hneď rovnou cestou poberal sa do maštale a skutočne: v okienku pod lampášom trčal budelár a značená stovka v ňom nechýbala.

Celú noc nemohol spať; rozmýšľal nad tým, čo bol zažil a konečne uveril v bosoráctvo.

Babe poslal 10 zlatých a keď vo štvrtok ráno prišiel pastier, beze slova dal mu desiatku duplom a tak predsa mal 80 zlatých nahradených.

Ale šidlo sa predsa vyklubalo z vreca. Rychtár to vyprával na fare. A pán farár čo na to?

„Ej, rychtáru, rychtáru: Ten pastier je dobrým kamarátom bohyne; dujú do jednoho vreca. On peniaze našiel, ale keď videl, že ich potrebovať nemôže, navliekol to s bohyňou tak, aby aj on, aj ona dačo z toho mala. Merkujte si to!“

„Nechám ich zatvoriť, tú bandu!“ — zvolal rozpajedený rychtár.

„Nič im neurobíte! Pastier sa neprizná a bohyňa býva na Morave. Jazdiť k súdu do Hradišťa, alebo kam do pekla; a s advokátom premárnite iste viac jako tých dvadsať zlatých, keby ste ich aj skutočne dostali nazpäť, o čom veľmi pochybujem. — Nechte to tak a druhý raz buďte opaternejší.“

*

Majú ony svojich naháňačov medzi pastiermi, šintarmi, krčmármi, ba poznám aj jednoho kupca, ktorý s nimi pracuje, ale poneváč som s nim v spojení, musím jeho meno zamlčať.

No majú ony aj spojenie s pôrodnými babičkami v bližšom okolí. Tieto pomáhačky pri pôrodoch, keď už samé padlým dievkam pomáhať sa boja, posielajú ich k jednej lebo druhej bohyni na radu. A tieto vždy uvaria dajakú „medicínu“, s ktorou potom dievka zase svoju poctivosť zachráni.

Mám po ruke tiež príklady, ale poneváč neviem, či sa táto knižočka nedostane aj do rúk takých, o ktorých sa hovorieva, že „sú ešte bosí“, — nemôžem to tu podať. To by bola zvláštna kapitola a… nepekná.

Teda to pominiem.