ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Zdar.

Pred niekoľko rokmi prišiel istý bohatý gazda až z Hanej, i so svojim synom, pekným to šuhajom, k bohyni na Žítkovú, aby mu pomohla vyzkúmať zlodeja, ktorý mu ukradnul 100 zlatých.

„Mne neide o tú stovku,“ hovoril Hanák, — veď chvala Bohu mám; ale poneváč to cudzí nemohol urobiť, bo ten by bol vzal všetko, ale len domajší zlodej a pred takým treba sa chrániť, rád by som sa domakal pravdy a dľa toho sa riadil.“

Bohyňa bola sa od „andzela“ dozvedela, že po celej ceste, čo ich viedol, ten šuhaj najviac sa vypytoval na bohyňu a jej umenie; ba keď andzel uisťoval, že veru ona vie mnoho, stal sa jakosi zamĺklym. A preto bohyňa z neho ani oči nespustila, keď otec vyprával o zlodejovi a keď spomenul remeň a facky, zbľädnul. To bohyni veru neušlo a hneď mala plán hotový.

„Áno,“ — povedala tíško, — „zlodeja najdem, to je isté, ale keď budem bohovať, mimo Vás nesmie tu byť nikto, — ani Váš syn nie. Nemalo by to účinku.“

„Teda nech ide zatiaľ von,“ — riekol otec. „Zavediem ho do záhrady, môže si tam vybrať niektorú hrušku,“ — riekla bohyňa a vyviedla ho von. Avšak za chalupou ostala stáť, pozrela šuhajovi ostro do očí a ďupnúc nohou, prísnym hlasom spustila: „Ty si ten zlodej; máš ešte tie peniaze?!“

Šuhaj sa otriasol, sklopil oči a nesmelým hlasom odpovedal: „Mám,… ale nie všetky. — Pre Boha vás prosím, nezraďte ma!“

„Koľko máš ešte?“

„Len osemdesiat zlatých. — Bol som dlžen…“

„Mlč, to ja nepotrebujem vedeť! — No, dobre, keď máš. Teraz ti poviem, čo a jako máš robiť. Ale pamätaj si dobre! Keď neurobíš tak, jako ti ja rozkážem, vyzradim ťa otcovi a potom bude mať remeň robotu a tá hanba nadovšetko! 10 zlatých mi pošleš hneď jak domov prijdeš; 70 zlatých ale položíš v sobotu večer pod hrnčok na kuchyňské okno a viacej ani muk! — Teraz poď, môžeš očúvať, čo ja budem s tatkom hovoriť.“

Zaviedla ho zpäť do pitvora, postavila za dvere a keď vnišla do izby, nechala dvere pootvorené, aby mohol načúvať.

„Máte to za driečneho šuhaja,“ — hovorila bohyňa a rozkladala oheň, aby uliala vosku; — „jak malina a iste je aj hodný.“

„Nemôžem si sťažovať,“ odpovedal gazda.

Keď bol vosk rozpustený dala sa bohovať. „Dajte teraz pozor, gazdo!“

Chvíľu hľadela do vody na vosk, potiahla gazdu blížej a ukázala na vosk: „Pozrite zlodeja, tu stojí; už ho poznám; máte v dome rozpustilého chasníka, ten hraje rád karty; dajte si naňho pozor a keď zbadáte, že hraje, vyfackujte mu! — Ale hľa, čo je to? — Zázrak! Verabože zázrak!… Toť hľa, on ľutuje svoj skutok a sopína ruky. A hľa, tu kladie na kuchyňské okno banknoty. Počkajte… jedna, dve, tri, štyry, päť, šesť, sedem…! Viacej nemá! Oj, chudiak, plače. No, tomu musíte odpustiť, on sa polepší. Ja ho nevyzradím, ale zaprisahám ho… Šuhaj, šuhaj, čo tam stojíš, zaprisahám ťa, zaklínam ťa, aby si sedem desiatok vrátil a polož ich tam, na to okno, jako si ukázal a keď nie, tak ťa zradím a budeš v hanbe. Vred aby ťa pokrúcil, polámal, kebys toto nevykonal!“ —

Oddýchla si. Prekvapený Hanák stál tu so založenýma rukama; nehovoril nič.

Potom pokračovala: „Idzte len domov a v sobotu o pol noci hľadajte v kuchyni na okne, peniaze tam budú, ale nesmiete na zlodeja stríhnuť, bo on by sa naľakal a peniaze odniesol. A dávajte si pozor, kto z vášho domu rád hraje na karty; kto hraje, ten kradne. Tak! Som hotová.“ —

Gazda dal bohyni dva zlaté a sľúbil, že keď peniaze najde, že jej pošle ešte päťku. Teraz ponáhlali obidvaja, — starý s mladým, — domov. Pravda, doma sa všetko prihodilo tak, jak bola bohyňa povedala. Syn poslal 10, otec 5 zlatých a tak zarobila bohyňa za malú chvíľku 17 zlatých.

Pravotári! Záviďte bohyni remeslo!

Syn možno, že neni úplne presvedčený o vševedúcnosti bohyne, ale teraz musí už čušať, aby sa sám neprezradil. A veru, chránil sa karty vziať do rúk, aby tatko nemal príčiny na neho podozrenie brať. A toto bol jediný dobrý výsledok celej cesty, no a ten už sám bol hoden taký bagateľ.

2. Nezdar.

Bohyne neni sú rady, keď k ním príde dakto z blízkeho okolia, aby vyzkúmala krádež; a to má svoju príčinu v tom, že pochybujúc o svojej neomýlnosti, nechcejú sa v páde nezdaru vystaviť dohováraniu, po prípade snáď i horšiemu. A potom nechcú si to pokaziť s okolitými obyvateľmi, čo by sa iste stalo, keby jedno-druhé vyzradila, o čom vie. No a najhlavnejšia príčina bude v tom, že poneváč okolitý ľud neoplýva bohatstvom, veľmi málo by jej priniesol na kuchyňu.

Avšak i ľud nemá veľkej dôvery v jej umení; vie sa tu dobre, jako si pomáha. Ale i to vie každý, že keď chce, i pomôcť môže. A práve tu je to: „keď chce!“ —

Nuž ale, ona si nechce nepriateľov získať; má ich dosť medzi lekármi a pri súdoch. O tom sa už mnohý presvedčil.

Na Zvrácenej bola hostina a medzi účastníkmi bol aj jeden Machnáčaň, ktorý sa tam tak dobre častoval, že keď nastal čas k rozchodu, sotvy mohol na nohách stáť. A že by sa domov dostal, asi hodinku cesty odtiaľ, nebolo k pomyšlení. Ale predsa sa pustil, než ďaleko nedošiel; nohy mu solhaly. Zakrútil sa teda do haleny a bácnul sebou na trávnik. Spal jakoby ho do vody hodil a neprebudil ho nikto, až vychádzajúce slnko.

Ale beda! Čo sa stalo? V spánku sa jakosi sošmiknul s haleny a ktosi prišiel a odrezal mu nožom všetko, na čom neležal, tak že zostal pod ním len chatrný kúsok jednej polovice.

Predstavte si tú jeho zlosť. Nuž ale darmo; fuč je fuč. On síce hľadal, zkúmal, ale darmo. Konečne sa odhodlal, že pôjde k bohyni, nie tak skrz halenu, ale aby sa dozvedel, kto to asi bol, aby mu mohol dobrou sukovicou chrbát narovnať.

Bohyňa ho privítala: „Aj, Machnáčaň ide ku mne, to je dačo nového! — A čo sa ci stalo, ty neščasný Ščasný?

Okradený vyrozprával všetko.

Baba sa len uškŕdala. „Tak, ty by si mu chcel trošku rebrá narovnať? — No počkaj, ulejem vosku.“

Keď sa to stalo, vážnou tvárou vysvetľovala: „Je to blízky človek a bez mála jeden z hosťov, ktorý tiež domov išiel; nuž ale ja ho nepoznám. Na tebe závisí, aby si ho dovolal. Idz o pol noci s kravským zvoncom na to isté miesto, kde sa ti to stalo a zvoň od jedenástej do dvanástej. Príde k tebe človek, ktorý tí povie, aby si už prestal. A to je ten zlodej.“

Machnáčaň sa poďakoval, dal korunku na hriate, a sľúbil odmenu, keď to dobre dopadne.

Vybral sa on v noci so zvoncom a pevnou palicou na miesto nešťastia a keď badal, že je už na čase, dal sa zvoniť a zvonil o prekot. Na Zvrácenej začali všetci psi vyť a blafať, jako by horelo; ľudia vybiehali von z domov a načúvali cenganiu, ale nikto nešiel sa pozreť, čo to; báli sa. A tak, chudiak Machnáčaň zvonil darmo. Už pol noc minula, ruka mu ustala a rozhorčený nad nezdarom, hodil zvoncom na zem a dal sa jak zlodejovi, tak aj bohyni nadávať, ich preklínať a prisahal pomstvu.

Na Zvrácenej sa povrávalo, že na lúkach jakási mátoha chodí so zvoncom, bodaj že to je dajaká nešťastná dušička. Avšak čoskoro sa dozvedeli pravdu. Machnáčaň vo svojom vzteku to vyrozprával svojmu súsedovi a ten zase ďalej, až sa to rozšírilo po všetkých kopaniciach. Ľudia sa smiali, že vraj išiel na zlodejov so zvoncom.

Šťastie bolo, že Machnáčaň čoskoro zomrel, bo ináče bol by sa musel od zlosti puknúť, keď sa dal tak napáliť a na posmech uviesť.