E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Danko a Janko

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 174 čitateľov

10. „Vynalezenie“ pušného prachu, jarmok a škola

Jeseň pokročila, ale naša dedinská mládež ešte vždy užívala zlaté dni slobody. Veď v našej dedine odjakživa zachovala sa tradícia, že sa škola začala len po tisovskom jarmoku. Vtedy mamičky predali hus alebo plátno a za utŕžené peniaze zaodiali svoje deti. Tu kupovali i šlabikáre s kohútom, s ktorými potom deti hrdo a sebavedome kráčali do školy.

Naši šarvanci usporiadali veľké vojenské cvičenia vo farskom sade. Daňo, ktorý vždy unúval Srnčíka, aby ho zasvätil do vojenského umenia, viedol svoje „mužstvo“, ozbrojené drevenými šabľami, puškami a zásobou streliek. Raz, dva, raz, dva, kráčali hore sadom, a keď Daňo myslel, že sú na mieste, zvolal: „Holt!“ Obrátiac sa k „chlapom“, muštroval ich pozitúry. A veru nebol celkom spokojný s nimi, lebo jeden zastal pravou, druhý ľavou nohou napred a niektoré zhrbené a skrčené postavy neslúžili na česť vojenskému stavu.

„Ako to stojíte? Mišo, nevieš regulu? Nohy rovno a nie tak ako kačica; brucho dnu, prsia von!“

Mišo sa naprával, ako vedel, ale celkom podľa reguly to nebolo. Pritom sa mu smiala tvár, ústa široko roztvoril, ruky pritisol tesne vedľa kolien (boli o hodne dlhšie ako po kolená), ale ani pri dobrej vôli nedostalo sa mu pochvaly.

Daňo ďalej komandoval svoju čeliadku, keď však prišlo na komando: „fajér“, zarmútil sa, lebo jeho puška nevydala oheň! Čo je z takej vojenskej hry, kde niet zbrane, a čo z takej zbrane, ktorá nevypáli, nezabíja? Čo sa už natrápil za pušný prach, čo všetko podujal, a všetko podaromnici. Už by ho bol aj kúpil, lebo peniaze by si bol „zaopatril“, ale jemu alebo niektorému z kamarátov v Tisovci by aj tak nedali, lebo aj tam už poznali jeho náruživú, nebezpečnú žiadosť.

V ten deň Janko neprišiel na vojenské cvičenie a možno by sa mu od prísneho veliteľa bolo dostalo pokarhania alebo príslušného trestu, keby sa nebol zjavil. Hra sa blížila ku koncu, keď Janko bežal hore sadom zadychčaný, rozčúlený a držiac v ruke knihu, kýval ňou a volal:

„Hurá, chlapci, už máme pušný prach!“

Chlapci sa obzreli a zabudnúc na disciplínu, vyšli z gliedy, ba sa pustili oproti Jankovi. Janko im ukazoval knihu: Fejérpatakyho kalendár! Všetci zastali v nedorozumení, mysleli, že kamarát nesie hotový pušný prach, a on im ukazuje starú knihu. Daňo vytrhol Jankovi knihu a spýtal sa trošku opovržlivo a nedôverčivo, čo chce s tou knihou.

„Tu to stojí, tu,“ hovorí zadychčaný Janko.

„Ale čo?“ spytuje sa Daňo netrpezlivo.

„Nuž, ako sa robí pušný prach!“

Toto slovo zelektrizovalo Daňa, že schytiac knihu, vrhol sa s ňou na pažiť, roztvoril ju a začal hľadať. Janko mu ukázal, kde to stojí, obaja sa ponorili do čítania, zabudnúc na druhov, ktorí sa potom už na svoju päsť zabávali, ako sa vedeli.

Daňo sa pustil do študovania známeho receptu, ako keď sa kuchárka s pozornosťou dáva do čítania predpisu na chutnú tortu. A čítajúc hútal, ako dostane a rozváži potrebné čiastky vyžiadaného pušného prachu! 74 čiastok sanitry, čo je sanitra a kde ju dostane? — 16 čiastok švábu, oj, ten má, našťastie zadovážil si ho, z otcovej zásoby, a 16 čiastok uhlia z lieskového dreva. Čo len to, liesok narúbu hocikde a uhlia si napália sami. A pokiaľ ide o vážky, vážky si tiež urobí. Do práce teda, do práce! S vyjasnenou tvárou vstal a hneď vydal rozkazy. Zajtra ráno mali chlapci ísť rúbať liesky a nad sadom, na príhodnom mieste, majú ich zložiť, kde potom založia „míľu“. Janko pôjde do Tisovca po sanitru (jemu by ju nedali, to tušil podľa predošlých skúseností). Len sa dozvie, čo je tá sanitra a kde ju predávajú. Preto hneď zo sadu zobral sa k „mamovke“, ktorá vyhládzala konope pred domčekom, a rovno ju oslovil:

„Mamovka!“

„Čo, syn môj, čo?“

„Čo je to sanitra?“

„Sanitra?“ spytuje sa stará žena začudovane a rozmýšľa, čo Daňo zasa kutí? Ale na pravú príčinu starenka zďaleka neprišla. Sanitru poznala ako nie nebezpečnú vec, potrebnú v istých prípadoch v domácnosti, povedala, že ju v Tisovci dostať v apatéke.

To bolo Dankovi dosť; i vypravil Janka hneď zrána do mesta, aby ju priniesol, a to za tri groše. Potom si spravil vážky z veľkého jablka, aké rástli pod menom funtovky v školskej záhrade, a keď si vypálili uhlie, rozvážil veľmi pozorne čiastky a podľa udaného predpisu pripravil a pomiešal. Bola to malinká hŕbka, ktorú vysypal na papier. Tešil sa tomuto výdobytku, ako sa azda teší chemik v svojej „kuchyni“ podarenému experimentu.

A že bol podarený, to skúsili skoro, keď jeden zo súdruhov, chtiac vedieť, či vybúši, zapálil. A tu milý pušný prach vyfúkol a zasyčal a buchol Mišovi do nosa, čo sa zohol, aby to lepšie videl. Ale našťastie nebolo toho veľa a tak i nešťastie nie veľké. Rovnaký účinok mal aj experiment s kapslíkom, ktorý položil ktorýsi na skalu a druhou udrel naň, nasledoval výbuch, jeden obišiel s oškúleným palcom, druhý s opáleným nosom.

A do týchto radovánok prišiel prísny rozkaz, že sa má otvoriť škola a začne sa vyučovanie. I prišiel túžobne očakávaný tisovský jarmok. Hneď zrána, ba ešte predo dňom, bolo počuť melodické spiežovce na statkoch zvoniť, cesta ožila, ľudia, kone, vozy, rožný statok šli cestou, a kde sa zišli známi, pozdravovali sa i ozýval sa živý, čulý rozhovor. Pri Skalici sa rozložil slepý žobrák a spieval svoju zvyčajnú nábožnú pieseň, ale nábožnosti nebolo; vzťahoval ruku k okoloidúcim, upozorňujúc na svoju biedu a nedostatok. A ľudia tu i tu mu hodili grajciarik do umasteného klobúka, za čo obdarený spustil celý chválospev a požehnával darcu, ako len vedel najvyberanejšími slovami. Naopak, keď sa mu dostalo od niektorého furtáka miesto almužny nejakej poznámky, nevzal to za žart, ale na jedno slovo padlo desať takých, akoby mlatkom na nákovu udieral. Popoludní pridružili sa k nemu i deti z dediny a mendíček Mišo. Deti tu čakali svoje matky a dary, ktoré im mali priniesť. Vyzerali túžobne, kedy sa na zákrute zjaví postava ženy v obrúsku alebo ktorá z tých, čo išli pospolu domov, je mamička.

Každé z detí s radostným krikom túlilo sa k svojej materi, vypytujúc sa, čo mu doniesla, a siahajúc po vytúženom predmete. Bol to hneď nožík s červenými črienkami, čo vzbudil u šťastného majiteľa obdiv a radosť, u druhých však úžas a často i závisť; tu zasa harmonika, tam koník, čo mal píšťalku namiesto chvostíka, drevená bábka, medovníkové srdce a šatky od výmyslu sveta. Potom čižmičky, kožúšky, látky na teplé šaty ukazovali sa vytešeným zrakom detí, no najviac to boli šlabikáre, čo budili úctu a radosť zároveň. Šlabikáre s kohútom, ktorý v pyšnej pozitúre stojí nad hniezdom plným vajíčok. Deti žobrali o dovolenie, aby si mohli samy niesť svoje poklady, a keď ich dostali, pritisli tesne k sebe jarmočnô, nasledovali svoje matky do dediny. Ach, ale nie všetky kráčali tak hrdo, tak šťastne k svojim skromným príbytkom! Nejedno smutne pozeralo na šťastné družky alebo druhov, túžobne hľadelo, ktorá ruka sa otvorí, aby aj jeho obdarovala, ale tá, čo by to urobila, už hlivela v hrobe a zarmútené dieťa, sklamané v neistej nádeji, že sa nájde predsa niekto, čo myslel naň, odchádza smutne domov medzi ostatnými. Večerom odchodí i slepý žobrák, aby kdesi v krčme užíval radosti, zodpovedajúce jeho túžbam.

Teraz už mohli ísť deti do školy; doma sú nie potrebné a sú zaodiate. A čo sú nie zaodiate, tie už aj tak inak nebudú, niekto im len nejakú odhodenú hábku podaruje, aby aspoň zimu netrpeli.

Cestou do školy stretajú sa ženičky, vedúc za ruky deti, i pozdravujú sa a rozprávajú si o udalostiach dňa. Škola čaká na malých obyvateľov vybielená, lavice a táfle sú vyšúchané. Prichádzajúce ženičky vedie pani rechtorka do izby, víta ich, núka sadnúť, kým učiteľ dieťa zapisuje. Mamičky šeptom a príslušným posunkom hovoria: „Nech prijmú vďačne“ a podávajú šatôčkou zakrytý tanier s hrachom (často splesnetým) alebo geršňou a fazuľou. Pani rechtorka ďakuje, odloží dar a núka chlebíkom. Ženička odkrojí s poďakovaním tenučkú skyvočku, aby neohrdila, a dieťa hanblivo prijíma jabĺčko alebo oriešky z rúk dobrej pani rechtorky. Teraz je v škole hojnosť! Strovy „quantum satis“, ešte i vajíčko nejaké, nuž netreba sa báť hladu cez dlhú zimu. Hľa, i drevo deti prinášajú po polene, aby v zime zimu netrpeli, ale, žiaľbohu, dreva bolo málo a zima dlhá a ukrutná.

Podľa chápania nášho ľudu a podľa jeho vlastných skromných potrieb nechýbalo teda pánu rechtorovi a jeho rodinke nič inšie, len to báječné „vtáčie mlieko“.

Aj tak bol učiteľ často zadumaný, trápil sa, ako vychová svoje deti? Najmä teraz, keď nová starosť zaľahla nad domom, radostná, a predsa ťažká: vydaj druhej dcéry Julky. Milka už bola zaopatrená, Ľudovít odišiel do Prahy na konzervatórium, kam ho ťahala neodolateľná túžba a nevšedné nadanie. On si už zarábal sám na seba: hodinami na klavír, ale predsa ešte bol ďaleko od cieľa.

V dome sú dve dospelé dcéry: Julka a Linka, pomáhajú matke a čakajú, až príde ženích a odvedie ich do nového domova. Obe boli dobré i pekné, skromné a pracovité a vzbudili pozornosť, ba i náklonnosť u ľudí, najmä u mladých. Vtedy sa ešte mladí ľudia nezháňali výlučne za bohatým venom. Ani vtedy neopovrhli povestnými päť P, kde bolo všetkých päť pohromade, ale keď to peňažité aj chýbalo, nebolo tak zle. Len aby tie druhé P nechýbali, najmä pracovitosť. Poriadnemu a pracovitému dievčaťu i vtedy šla povesť naširoko a ďaleko; takú povesť neniesol ani telegraf, ani pohľadnice s fotografiami, ani platení agenti, ale podaním z úst do úst a poradením vandrovala z doliny na dolinu: „Poradím ti muža“ — nebol bludný sľub, ale skutočnosť, ktorú vykonávali dobroprajné osoby mužského i ženského pohlavia.

Povesť o dievčencoch vychovaných na píľanskej škole zaletela aj na druhú dolinu, až hen do veľkej železnej maše, do skromného príbytku úradníka. A odtiaľ sa vybrali vohľači presvedčiť sa na vlastné oči, či ozaj povesť zodpovedá pravde. Možno tá istá fáma, čo odniesla jednu zvesť, priniesla naspäť druhú do školy, aby boli prichystaní na vzácnu návštevu.

Hostia prišli a prijali ich s príslušnou úctou, vďačnosťou a vľúdnosťou, ako to duch času a etiketa vtedajšej spoločnosti prikazovala. Hosťom predložili chutné pokrmy, ale nič od „bryndze“, „aby nešli indze“, radšej niečo od prasacinky. Obed bol jednoduchý, ale výborný.

Po obede mladý zať, oblečený veľmi elegantne, na rukách prstene, zavolal Janka na chodbu. Janko skočil na rovné nohy, postavil sa pred nádejného švagra i pýtal sa ho:

„Čo rozkážu?“

Mladý pán siahol do vrecka a vytiahol z neho za hrsť strieborných peňazí. (Nebodaj to bola celá jeho mesačná pláca.) Bolo tam hodne dvadsiatnikov, ba, ako Janko uspel pozorovať, bol tam aj tvrdý toliar! Z tých peňazí vzal mladý pán dvadsiatnik a povedal:

„Ši by si mi nešól na cigaróvy?“

Janko kývol hlavou, že vďačne. Vzal dvadsiatnik a už len letkom počul, že má priniesť štyri kusy a ostatné drobné aby nestratil.

Janko letel ako na krídlach do jatky, kde mali trafiku, vrátil sa čosi-kamsi a svedomite oddal peniaze i cigary. Ander, tak sa menoval nádejný švagor, prijal oboje a potom veľkodušne vtisol Jankovi šesták do rúčky.

„Tu ti, Janík, za posluhu,“ povedal a šiel k svojim. Janko sa zdráhal, ale prijal. Bleskom mu kmitla hlavou myšlienka, že i týmto zveľadí svoj malý poklad. V jeho očiach bol Ander strašný boháč! Ako dobre bude sestre Julke, keď bude mať toľko peňazí! — (No nebolo jej veľmi dobre, nebola šťastná a niekoľko rokov zatým umrela.)

Hostia odišli so sľubom, že ešte prídu! Nová starosť! A to je isté znamenie, že treba chystať výbavu a svadbu. Väčšia časť ťarchy a starosti zaľahla, prirodzene, na dobrú matku, a kým ona s poradou dobrej kmotry Ambrózičky z Tisovca kupovala, strihala, šila, za ten čas sa otec zaoberal Jankovou výchovou.

Imricha, po nezdarenom učňovstve v obchode, dali do gymnázia, Frica, na radu dobrej pani Gyürkyčky z papierne, do cukrárskeho obchodu v Lučenci.

Z Janka chcel mať otec aspoň dobrého organistu a podať mu aspoň začiatky tohto umenia. Vzal noty a ukázal chlapcovi, čo je na prvej čiarke, čo je na prvej prázdnine, zasa na druhej čiarke a na druhej prázdnine, potom, čo je nad a čo je pod čiarkami a ako sa menujú tie noty, čo majú raz cez hlavu, a zasa tie, čo majú raz cez hlavu a raz cez krk… a to aj pod aj nad čiarkami, až kým neprešli celú škálu. Janko napínal svoj rozumček, kým sa to nenaučil naspamäť akoby hrachom sypal, a potom to musel ukázať i na klávesoch. A keď to už aj tam našiel, dal mu otec noty a povedal: hraj! Noty len poznal, ale čo je takt, čo je celá, čo pol a čo štvrťnota, o tých ostatných ani nehovoriť, a za koľko má ktorú držať a o pauze nemal ani poňatia. Ale hral, ako vedel, a čo mu vrčalo, to si naprával podľa sluchu, kým mu lepšie neznelo a ucho neurážalo. Otec ho nikdy viac nepoučoval a nikdy nechválil. Bol i tak skúpy na slová a len kedy-tedy povedal vtip, ale ten už bol podarený. Na svojom vlastnom vtipe sa nezasmial, ale vedel do smiechu priviesť iných.

Aby Janko svoje muzikálne vlohy aj prakticky využil, chodil s otcom k organu a pomáhal slabému Mišovi ťahať mechy a spievať. Spieval tak horlivo, že prekričal aj organ a ľudia obdivovali jeho hlas. Starý Rádňan krútil šedivou hlavou a neraz pred kostolom zastavil organistu i speváka a vážne prehovoril:

„Verrabože, haj, jaj, verrabože, bude z Janka rechtor, verra bude, verra bude, haj, jaj, verrabože, akurátny rechtor, haj, jaj!“

Ten istý starík, keď Janko asi o desať rokov prišiel domov už ako kandidát teológie a s pánovým farárovým dovolením kázal, povedal, ukazujúc na Jankove mladé fúziky:

„Verrabože, nenačim, verrabože, haj, jaj, kňazovi nenačim, nenačim bajúzy, nenačim, verrabože, jaj, haj, hoj!“

Hlásil teda Janko pri boku svojho otca a vyťahoval, čo mu hrdlo stačilo. Nebol by býval div, keby od toho spevu zatriasli sa drevené steny a keby sa boli splašili čudné postavy i vtáci na obrazoch, ktorými boli chóry pomaľované.

Obrazy, každý osebe jeden štvorec, vyrážajú istú myšlienku a na každom vidieť oblaky a pod nimi strom alebo aj viac stromov. Na niektorých sú i nebeskí vtáci, zver a ľudia. Ale najviac je tých s oblakmi a so stromami. Na jedných sú oblaky ešte nevinné a stromy stoja ticho a nehybne, na inom je už strom akoby víchrom rozkolísaný a oblaky celkom nízko, a konečne je už strom napolo rozpáraný a z oblaku vidieť červený blesk.

„To ti udrelo do toho stromu,“ šepkali si chlapci, keď sa prizerali na tú krásu…

Vidieť i pelikána, ako si zobákom rozpáral prsia a ako červená krv tečie z otvorenej rany. Ale čo najčudnejšie: na jednom obraze stojí lovec s puškou. Lovec stojí na skale, dolu naľavo stojí medveď na dvoch nohách, lovec mieri, ale nie vľavo do medveďa, ale vpravo, a to do zeme! A na druhom boku sedí nevinný zajačik, akoby si z toho robil smiechoty.

Naši chlapci mali úctu pred tým milým kostolíkom, o ktorom asi o päťdesiat rokov neskoršie povedali českí umelci: Váš hezounký kostelík!

Istú nedeľu pán farár musel ísť odbavovať služby božie do filiálnej cirkvi Hačavy; tu doma mal kázať len učiteľ. Keď išiel do kostola, kývol na Janka, aby šiel s ním, a hneď ho aj posadil k sebe. Keď mal otec ísť na kanceľ, ukázal synčekovi, aby prevzal organ a hral, kým sa pieseň neskončí. Janko poslúchol, zachytil tón a hral, hral, kým chlapci kamaráti ťahali mechy. Nikdy nepomyslel, že by ho mohla pochytiť taká bázeň, ale už ako tam sedel a organ začal hučať, začalo hučať aj okolo neho, celý svet sa točil a on s ním: pred očami sa mu tmilo, chrbtom mu bežal mráz i triaška ho pochytila, že mu kolená jedno o druhé klepali. Keby strach pred prísnym otcom nebol býval väčší ako čudná bázeň, bol by nechal organ organom, bol by zletel dolu schodmi a skryl sa niekam do myšacej dierky. Ale ohlásila sa v ňom istá ambícia, a preto sa premohol a hral, ako vedel. Preludoval i sprevádzal ťažkú pieseň: Díky Bohu vzdejme. Možno počas jeho hry chvíľami nevedela pravica, čo činí ľavica, ale, item, skončil. Medzitým otec zišiel z chóru, pomaly prešiel cez kostol a vyšiel na kanceľ; ako odzneli ostatné zvuky, začal kázať.

Janko nečakal, kým otec skončí, ale hybaj dolu schodmi, bránkou do školy, do malej izbičky a za pec. Stade ho potom vytiahla dobrá matka obedovať. Pri stole len tak ukradomky pozeral na otca; či je nie nahnevaný? Nahnevaný nebol, naopak, Jankovi sa zdalo (a deti v takom prípade sú veľmi bystroumné), že sa otec potuteľne usmieva, že mu v kútikoch úst čosi sedí, ako utlmený smiech. Malý organista si vydýchol a upokojil sa, že je všetko dobre.

V tú zimu páni otcovia priťahovali svojich synkov ešte prísnejšie do učenia. Teraz sa učili vokabuly hen v trojakej reči, niekedy ešte prišla aj nemčina, nuž mali čo prežúvať. Donát museli „pertraktovať“ od začiatku; a to bolo to najhoršie. Či div, že toto „trápenie ducha a tela“ sa našim šarvancom spríkrilo a keď len mohli, unikli mu ku kolešni, kde mlatci mlátili na holohumnici a za otvorenými vrátami vysoké stohy slamy vábili dedinskú mládež športovať? Na tieto stohy sa chlapci škriabali a spúšťali sa o zlomkrky nadol. Mlatci sa na to hnevali a zakazovali, lebo že im chlapci hubia robotu, ale čože si Daňo robil zo zákazu mlatcov? Raz zletel dolu, ale tak nešťastne na sane zasypané tam slamou, že si rozpáral nielen nohavičky, ale aj nohu. V prvej chvíli vykríkol od bolesti, ale ešte aj vtedy chcel pokračovať v zábave, ale musel prestať. Nasledovalo liečenie, mamovka zasa musela ranu vymývať, obviazať, pričom sa nemohla zdržať, aby raneného Daňa nehrešila.

„Nešťastný, nezbedný chlapčisko! Nebodaj sa ešte niekde dobiješ. Hľa, už môžeš ísť za vojaka, už si vyslobodený od vojenčiny!“

Hrozná to potecha pre Daňa! Nemôže byť vojakom! Jeho i tak biela tvárička zbledla viac od tejto obavy ako od telesnej bolesti. A nadto ešte pokuta: domáci árešt, dlhé hojenie špatnej rany, ktorú spôsobil hrdzavý klinec v pohodenej korbe. Myšlienka, že by nemal byť vojakom, trápila ho dlho, ale iste to vôľa božia, aby nebral meč do ruky, ktorý zabíja, ale aby bojoval mečom slova božieho, ktoré dáva život.

Ešte kým bol doma, zatriasli mu mladou dušou dve smutné udalosti, ktoré dali jeho duši podnet pre vážne rozjímanie. Mladosť síce premohla dosť skoro tie dojmy, ale kedy-tedy vynorila sa rozpomienka a dala smer i jeho básnickým a filozofickým prácam.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.