ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom čase bola u nás drahota a zápäť za ňou kráčal a strašil jej desný sprievodca: hlad. Zbožie sa neurodilo, a kde ho bolo, doprava bola drahá a neľahká. Na našich stranách musel ľud pristať i na ovsenom chlebe, a keby ho len bolo bývalo nadostač! Nám deťom neskoršej doby zdá sa to neuveriteľné, že boli časy, keď sa ľud živil chlebom pečeným z brezovej kôry, no ešte aj teraz žijú svedkovia tých čias. A predsa aj my stoneme a ponosujeme sa a ľud zanecháva svoju rodnú zem a uteká za chlebom do Ameriky.

Vtedy ešte o Amerike nebolo chýru, len ak v školách počul niečo hmlistého o nej. A ľud si vypomáhal, ako vedel, aby udržal seba i svoju detvu. Povesť hovorí, že keď deti vstali hladné a pýtali chleba, matky im dali konopného semiačka do rúčok, a kým to žuvali, „premátali“ sa ako-tak. Ráno deti nečakali, aspoň väčšina, varené jedlo, ale sa uspokojili s tým, čo bolo poruke: s kúskom čierneho chleba, ak bol, alebo s krompeľkou, kým trvali, štiepanky, nejaká zadrhľavá hruška, alebo oriešky „pometívali“ matky deťom a s tým sa poberali do školy. A to temer za tmy. Bolo to už zvykom detí, že ako svitlo, chytro sa „preučili“ a hybaj i s raňajkami do školy. V spoločnosti seberovných im to vari lepšie chutilo. Potom si ukazovali, čo ktoré donieslo, a „čarívali“, ba i pôžičky sa robili. Ktoré donieslo chleba, cítilo sa byť boháčom a stalo sa predmetom obdivu, azda aj závisti, lebo je to hnutie srdca také ľudské, žiaľbohu, časté. „Požič mi kus chleba, veď ti ja vrátim, koj mati napečú.“ — „A keľo že ti?“ — znela priaznivá odpoveď. „Aspoň teľoto.“ Pritom prosiaci ukázal pravou rukou na ľavú cez tri-štyri prsty, a veriteľ odlomil chleba, primeral na ruke toho, čo pýtal, a riekol: „Ale že mi aj ty teľo vrac, aha, od tadeto po toto.“ Po vykonanej pôžičke veriteľ i dlžník pustili sa s chuťou do chlebíka a bolo dobre. Hlad bol na čas zahnatý a tak sa prešlo na denný poriadok. (Aj Janko zo školy „čaríval“ svoj dobrý chlebík, lebo školský chlebík bol vždy dobrý a chutný, deťom, často vari aj dospelým zdá sa cudzie žiadúcnejšie a lepšie, ako povedal ktosi kedysi, že vôľa človeka je jeho nebom.)

Deti sa už aj preto usilovali do školy, lebo pán rechtor povedali, že o tri týždne bude „ekzáment“. Veľká noc sa minula, bolo práve v deň pred Ďurom. Zo školopovinných detí už veľká časť nesedela v škole, ale sa preháňala po vŕškoch a stráňach za barancami a iným dobytkom, dievčatá za husami. Tí už povedali škole vale. A poniektorí ani pásť nešli, ale do školy sa im nechcelo: veď knižka ni líška, škola ni zajac (aby ušla).

A že tak zavčasu prišli, aby nerobili šantu, bolo zvykom, že niektorý z chlapcov mal dozor nad školou. Prípadne aj vyexamenoval deti a referoval pánu rechtorovi o výsledku svojho úradovania. Janko zo školy sedel tiež medzi deťmi, lebo by ho doma nebolo trpelo, ale on ešte neexamenoval, najviac ak tie mladšie. To musel taký spomedzi starších, čo v liternom umení už pokročil, ako napríklad Janko Selčanove.

Bolo to niekoľko rokov po revolúcii r. 1848 a v dedinských školách začala sa „pertraktovať“ medziiným aj maďarská reč. A že grunt, základ a fundament reči tvoria jednotlivé slová, mali sa deti učiť slová anebožto vokabule. Mluvníc nebolo, tak sa museli slovká písať do zošitov z tuhej pargamieny s kartami silnými ani remeň. Keďže to bol silný papier, zachovalo sa z tých dokumentov niečo i po naše dni na ukážku, aby mladí učitelia a učiteľky videli, ako sa vtedy vyučovala „reč“ a s akým výsledkom.

Školský rok chýlil sa ku koncu, malo sa teda všetko, čo sa deti cez zimu učili, teraz repetovať. Keď repetovať, tak repetovať, mysleli deti a rapotali naučené vedy, akoby hrachom sypal, nerečeno, ako straky. Lenže, tuším, s tým malým rozdielom, že straky vedia, čo rapocú, ale nejedno z detí vedelo, že rapoce, ale čo a načo, to už nie.

Vokabule si starší žiaci, lebo sa to len po piatu a šiestu zimu učili, odpisovali do svojich štúdií. Okrem týchto ešte boli iné vokabule, a to v troch rečiach s nadpisom: Vocabula latino-hungarico-slavica. No tieto boli len pre dvoch: pre Danka a Janka.

Aby to detvákom lepšie utkvelo v pamäti, vtipní učitelia poskladali slovká tak, aby sa rýmovali a všetko išlo pekne „skladne“, nehľadiac na význam, roztriedenie reči, ale len aby bol rým celý. Na večnú pamiatku nechže slúži niekoľko tých vokabulí, ale vopred prosím tých príliš chúlostivých, aby nezazlievali, keď prídu na niektoré slovíčka, čo urazia ich útlocit; veď sme v dedinskej škole a každý učiteľ vie, že medzi deťmi také slová kedy-vtedy musia prísť. Konečne, čistému je všetko čisté, je to v knihe napísané, a že vraj: čo je v piesni, nech sa kliesni.

Janko Selčan, vyzvaný Jankom školove, aby examentoval, vyšiel spoza táfle naprostred školy, zastal si sebavedome, podal svoj zošit najbližšiemu žiakovi, aby sám prvý vyrectoval a ukázal, čo vie. Pre lepšiu bezpečnosť odvrátil tvár, aby ani knihu nevidel, nie ešte to, čo je v nej napísané. A tak repetoval:

Fejer = bíly, drága = milý, széles = široký, vad = divoký, esztendö = rok, ugrás = skok, lúd = hus, darab = kus, élöfa = strom, mennydorgés = hrom, szoros = tesný, bomblott = besný, fösvény = skúpy, éktelen = hlúpy, homály = mrákota, drágaság = drahota, fésü = hrebeň, szarvas = jeleň, hamu = popel, takony = sopeľ, szamár = somár, szúnyog = komár, vétek = vina, agyag — hlina, éjszaka = noc, birodalom = moc, katsa (starý maďarský pravopis) = kačica, rosta = riečica, garas = groš, tetü = voš, édes = sladký, sima = hladký, liszt = múka, rét = lúka, tréfa = žert, ördög = čert, ajak = pysk, nyereség = zisk, híd = most, vendég = hosť, falu = ves, zab = oves, pap = knez, kutya = pes, szappan = mydlo, szárny = krídlo, hásab = poleno, térd = koleno, hold = mesíc, nyúl = zajíc, reggel = ráno, igenis = áno, János = Jano.

Toľko na ukážku, myslím, dostačí. Ale keď to tak išlo, akoby hrachom sypal, horlivo a zhurta, okrem toho ešte tým naším slovenským prízvukom, nuž, nie div, že zo všetkého vyšlo všeličo smiešneho. Našinec by sa azda od smiechu za boky chytal, a možno ak by to bola počula princezná, o ktorej naša povesť hovorí, že sa nikdy nezasmiala, len keď ju konečne Kubo, pastier z našej dediny, rozosmial, bola by sa zasmiala smiechom strieborným (lebo princezné sa iste len strieborne smejú) a bola by oblažila kráľa i celý dvor. Takto ale komikum toho repetovania mohol postihnúť len sám učiteľ. Iste i postihol, lebo hoci bol flegmatický a bieda ho tlačila, bol vtipný, duchaplný človek. Sám rád povedal vtip, ale sa málokedy zasmial, najviac mu v kútiku úst trhlo. Vedel anekdotu tak predniesť, že na konci kyjak rázne dopadol, a to málokto vie.

Janko vyrectoval, vzal knižku do ľavej ruky a kriedu do pravej, aby prípadne mohol meno niektorého odbojného neposlušníka „priklincovať“ na tabuľu. Ale nie všetci vyrectovali tak bez chyby a na jeden dúšok ako Janko a nejeden sa aj pomýlil, zviedol ho rým a on potom improvizoval a povedal: aratás = vartáš, alebo salma = slama, papuľa = tlama. Na druhom mieste, tam, kde sa chlapci ešte dve reči odrazu učili (veď azda Uhorsko bolo štát mnohojazyčný a bolo treba vedieť aspoň štyri reči, aspoň vokabule z nich), Edko v horlivosti povedal: Akci piter = starý Piter, nidrig = nízky, a po nemecky klain. Ani s naučenými slovkami neodniesli si naše deti veľa z tých múdrostí do života a čo sa týka maďarčiny, tú, keď príde na trh do Soboty, náš Píľan všelijako mondokuje. Raz vraj priniesol Píľan do maďarského mesta drevo a gazdiná, chtiac ho poučiť, kázala mu odkrojiť chleba. Najprv mu však na jeho pozdrav odpovedala: „Pánboh pobila!“ Náš človek krúti hlavou i myslí: „Nuž ale začo? Veď som ti nič neurobil?“ A ona mu vraví: „Krájala kleba, krájala!“ „Ej, na mou hriešnu, ja som ho nekrájau, ani som ho nevideu!“ „Ale krájala, veď zitrá pečená, puha!“ „No, veď si ty vera sama pľuha, len ju vidz! Najprv ti hreší, potom ťa potvára za chlieb a naostatok, že vraj pľuha! Čudo velijakô!“

Keď sa vokabule odbavili, Janko vzal pred seba katechizmus. On i to vedel, mal dobrú pamäť a bol aj usilovný a vyrectoval. Ale pri niektorých sa mu stalo, keď sa pýtal: „Co jest to?“, že mu opýtaný horlivo začal: „Máme se pána boha báti a jej milovati, abychom abychom — Jano, veže mi pošopni! — Abychom, počkajže, Jano, nak sa ešte preučím.“ Ba i samému učiteľovi sa stalo, že mu žiak, nevediac už kam z konopí, s výrazom úzkosti na tvári povedal: „Počkajte, pán rechtor, musím ísť ta von,“ a bežal, nečakajúc každodennú akademickú štvrť, na dvor.

Že bolo blízko pred exámentom, deti dostali už aj rečňovanky alebo perorácie. Už vtedy perly slovenských rečňovaniek, Škultétyho rečňovanky, boli uvedené v školách, najmä v našej, do ktorej ich pán farár, Škultétyho príbuzný, priateľ a ctiteľ, uviedol. Komu by neboli známe? Veru škoda by bolo zanedbávať ich pre nové, bezumné. Jeden veršík ale nie je vradený medzi rečňovanky a ten mal, tuším, Janko Selčanovie.

Znie takto:

Jankovi školove sa z rečňovaniek najlepšie páčila o Šalamúnovi. Daňo si mal tiež vybrať, ale jemu sa veru nezdala ani jedna. Jemu by bola bývala milá len taká bojovná, ale tie sa v školách a pred dekanmi nemohli prednášať. Keď starší ešte aj druhé vedy a známosti prerepetovali (rozumie sa, nie celá škola všetko, lebo na to by nebolo času), prišli na rad prváci a druháci. Tu museli slabikovať, ukazujúc si prštekmi po zamazaných kartách. Šlabikár, prvá kniha dieťaťa! Stupeň medzi hrou a povinnosťou! Aké milé rozpomienky viažu sa na túto knihu a ešte na tú, čo vtedy bola v užívaní! Na nej bol kohút nad hniezdom vyobrazený neznámym umelcom, ktorého meno sa nezachovalo pre ďalšie veky, v pozitúre, akú zaujíma, keď chce zakikiríkať. Rozumie sa, kohút bol deťom milý a známy priateľ, veď im aj doma spieval, len sa tak hlásilo.

Aj pri Jankovej „auktorite“ nebolo by v škole bývalo bez kriku a šmrku, lebo nezbedníkov má každá škola viac ako treba, ale že v tej čiastke miestnosti, ktorá tvorila kuchyňu, vrtela sa pani rechtorka a jej dve dcérky, Julka a Linka, neopovážili sa deti pustiť uzdu rozpustilosti. Najmä dievčatá obracali hlávky k ohnisku a pozorne sledovali varenie kávy. Už i sama vôňa kávy s cigóriou ich príjemne šteklila. Prítomnosť Julky a Linky, ktoré sa ako vyššie bytosti pohybovali pri domácom zamestnaní, budila u dievčat pozornosť a údiv. Nejedna by bola vďačne išla pomáhať kávu drviť v odštrbenom železnom mažiariku (mlynčeka nebolo), alebo ísť po vodu, len čakali, kedy ktorú zavolajú.

Deti vedeli, že je Ďura; to bola pre nich veľadôležitá a radostná chvíľa! V ten deň nielen ovce sa vyháňajú na salaš, valasi a honelníci za svojím stádom opúšťajú dedinské príbytky, nielen hora sa rozvíja, tráva len tak „vavčí“, ale pán rechtor svätia mena a v ten deň deti dostanú veniam.

Učiteľ, kým deti rectovali Jankovi Selčanovi, vybavoval niektoré notárske veci. Bol aj obecným notárom a za to dostal platu 20 zlatých šajn. (Veru šajn!) Nuž ale čože bolo robiť? Je to lepšie ako nič. Písal zmluvy, viedol obecné počty, lebo nie každý richtár vedel písať, a tak mal učiteľ dosť práce. Ba opravoval i hodiny, brúsil britvy a to kedy-tedy tiež donieslo niečo na kuchyňu.

V určitú hodinu vstúpil do školy. Deti zatíchli, povstali z lavíc, povedali jednohlasne: Dobrô ráno vinšujeme! a zložiac ruky, začali spievať, potom monotónne, spevavo sa modliť. Učiteľ si sadol na svoje miesto k stolíku a oprel si hlavu do rúk. Bol veľmi skľúčený, lebo rozličné starosti valili sa mu na hlavu. Vypočúval deti a potom prišli ešte počty, písanie a Nový zákon. K deťom bol zhovievavý, keď vo svojej detinskosti a samopaši niečo vykázali, ale cigánstvo a krádež trestal neúprosne. Ešte dnes žije jeden z jeho bývalých žiakov a dobre si zapamätal, ako ho učiteľ potrestal za krádež peňazí zo školskej kasy. Najprv tajil, ale keď sa na neho dosvedčilo, vtedy kázal, aby vinník ľahol na lavicu, tvárou dolu, a vezmúc prút, podal chlapcom. I každý z chlapcov musel jednu prišiť na istú časť odsúdencovho tela. To urobili vďačne, podľa toho, ako sa s ním kamarátili. A odsúdenec obracal hlavu a pozoroval, ktorý ho ako šibne. Pravda, vrieskal, ale potom sa chválil, že ho veľmi nebolelo. Zlý svet však vraví, že to nebola prvá krádež a že ani posledná. Je to uveriteľné, lebo naši ľudia veľmi ťažko chápu rozdiel medzi mojím a tvojím. Spásť susedov ovos, to je každodenné (ale len v lete, keby bolo možno, aj v zime by ho spásli), ovocie a ruže, ale veď to pre všetkých pánboh požehnal! Ukradnúť teľa z rechtorovej stajne, prečo tak žalostne bľačalo? A dosky pánom, drevo z dvora, i veď to pánom neškodí, azda pre niekoľko kusov dreva ide zamrznúť, keď v susedovom dvore jest dosť, alebo plot ešte celý! A kŕmené husi, azda aj chudobný človek môže niekedy husacinu koštovať? No, ale väčšej krádeže sa nedopustí, to len taký „kvár“, a viac zo samopaše.

Učiteľ rozpustil deti a dal im na poludnie veniam.

V ten deň prišli milí hostia: dcéra Milka, vydatá za Ondrejom M. v Sobote, lebo sa im trafila dobrá príležitosť a tak ju použili a doviezli sa, aby zasvätili meniny; Imrich, gymnazista, prišiel ešte pred Veľkou nocou a pripustil si niekoľko dní. Julka, ktorá sa bavila dlhší čas u príbuzných v L., Linka, ktorú dali do Spiša pre nemeckú reč, už tiež prišla domov. Okrem týchto boli doma ešte chlapci Frico a Janko. Ale Milka, o ktorej už vieme, že u nej plač a smiech boli v jednom miešku, plakala a smiala sa radosťou, keď prišla domov a objímala matku a deti. Potom už nebolo rozprávaniu konca-kraja. Z krúžku detí chýbal už len Ľudovít, mladší od Milky, ale medzi chlapcami najstarší. Ľudovít pred niekoľkými mesiacmi odišiel do Prahy, aby sa zdokonalil v hudbe. Bol v tomto umení vynikajúci mladík, a keby ho nebola neúprosná smrť privčas vytrhla životu a práci, bol by iste mnoho vykonal v svojom povolaní. Miesto seba poslal len list, milý a tesklivý. Otcovi opisoval mesto Prahu, kostoly a chválil v nich hudbu; potom písal, že ako prišla jar, chodí do prírody, zvlášť každé ráno k Vltave, kde sa na člnku dá previezť, ba často aj sám vesluje na druhý breh. Jeho listy vždy radostne vítali a čítali nielen doma, ale i na fare. Dnes jeho list čítali aj hostia. Hostia boli najmä: z fary pán farár, ktorý ako duchovný kmotor prišiel zavinšovať kmotrovi, pani farárka, Julka, najstaršia, krásna dcérka, Janko, Imrichov vrstovník, Danko a malá Pavlínka. Ďalej z Tisovca pani krstná, jej brat učiteľ (starý mládenec), druhý učiteľ s paňou a synkom Danielom. A bol tu ešte jeden milý hosť, úprimný a verný kmotrík, ktorého treba menovať plným menom: Matej Hrebenda. Azda niekto z milých čitateľov ešte vie, kto to bol, najmä tí, čo majú ešte kdesi schované fotografie bývalých profesorov revúckeho gymnázia. Medzi nimi v pravom rohu malej fotografie nájdete postavu v širici, postavu chudobného slepého starca. Je to on, Matiš, „básnír slovanský“, v tom čase takrečeno jediný kolportér kníh a slovenskej literatúry. Poznal každú knihu; videl ju, ale nie očami, lebo oči mal slepé, ale prstami, rukou, ako ju hladil. Dal si prečítať všetko, čo mohol dostať, a medzi tými, čo mu predčitovali a odpisovali, boli mu najmä naši malí priatelia vítanými tajomníkmi. Precestoval Slovensko; na farách a v školách bol vítaný hosť. Na slávnostné príležitosti napísal vzletné verše a sám ich doniesol. Za také priateľské služby dostalo sa mu rovného priateľstva a lásky. Nemal nič, ale nič nežiadal. Čo každodenne potreboval, to mu uštedrila láska priateľov. Jeho chalúpka na úpätí Ostrej poskytla mu útulok a bol spokojný a šťastný. S ním sa ešte v našich rozpravách stretneme, lebo je úzko spriaznený s našimi milými z našej dediny.

Ani raz nezabudol priniesť svojmu úprimnému kmotríčkovi Vansovi verše na počesť menín, z ktorých úryvok prinášame. Písané sú švabachom:

Vlídnému a výborne učenému pánu pánu Jiřímu V, k památce

Tak vám toho Hačavský preje básnír slovanský

Keď toto predniesol, všetci ho pozorne poslúchali. Veď tí, čo stolovali pri tejto malej slávnosti, boli všetci vysokoučení ľudia, farár sám básnik a spisovateľ (lenže jeho básne nikto nečítal), a vedeli oceniť Hrebendovho ducha. Všetci boli radostne nadchnutí, ešte aj deti, najmä chlapci s pozornosťou sprevádzali staríkove reči. Rukopisy niekoľkých takýchto veršov sa zachovali, najmä na Milkinu svadbu prednesená báseň, kde „básnír“ rozpráva, že videl orla, ako sa vznášal ponad našu dolinu, a vyzrúc krásnu hrdličku v školskom dvore, spustil sa a odniesol si ju; potom básnik teší hrdličku a uisťuje ju o šľachetnosti toho kráľovského vtáka. Každá báseň končí sa však podobne, alebo: „Váš ctiteľ verný a pravý slovenský básnír z Hačavy.“

Nemožno povedať, že víno tieklo potokom, to nie, ale pre obveselenie mysli bolo ho dosť a všetci sa výborne cítili. Po večeri sadol domáci pán ku klavíru a obe Julinky spievali. Najmä Julinka z fary mala utešený hlas. Pani krstná medzitým nemohla mlčať a spytovala sa kmotry o domácich veciach, lebo zo všetkých prítomných tuším ona jediná nebola muzikálna. To dosvedčuje aj udalosť, ktorá sa o niekoľko rokov neskoršie odohrala v tom istom školskom príbytku. Ľudovít prišiel domov už ako profesor a o jeho umení už išiel chýr medzi známymi. Chcela ho teda počuť aj pani krstná, prišla a kázala mu hrať. Hral jednu z Beethovenových skladieb, hral s citom a porozumením, vžil sa do hry ako pravý umelec, takže nevidel a nepočul nič. Až raz, keď mu prišlo hrať pianissimo, počuje hlasno ostrý hlas pani krstnej: „… a akože im vzišla petruška?“ Odvtedy viac pred pani krstnou nehral.