ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krutá zima držala ešte v ľadových okovách spútanú, odpočívajúcu prírodu. V jasných februárových nociach zvíjala ešte svojím žezlom, ukovaným z mrazu, postriebreným inovaťou. Ale za dňa už vystupovalo víťazné slniečko vždy vyššie a vyššie na čistom obzore a krok za krokom odbíjalo krutú kráľovnú zimy ďalej na sever. A čo deň, to nový úspech, nové víťazstvo svetla nad tmou, slnca nad zimou, nový prebúdzajúci sa život. Po stromoch, hľa, ešte inovať, ale stará broskyňa v záhrade pod stenou učiteľského príbytku už prejavuje prúdenie nového života v bujných, tuhých pukoch. A cez poludnie zlietne na ňu vtáča a zašteboce, akoby naschvál, do obloka: „Tite, tite, nepradite.“ To znamená toľko, aby ženy odložili praslice a vretená a vyťahovali spoza krokiev krosná.

V našej dedine pre vysoké hory neskoro vychodí slniečko a skoro zapadá. Ale keď ráno zasvieti do malých oblôčkov, každé srdce sa mu poteší a čo nábožnejší vzdychne si vďačne raňajšiu pieseň: Již vidím s plesaním, zlatým plápoláním… jak slunce vzchodí… Temná noc pak hyne, měsíček se kryje, deň blesk rozvodí…

Aj v to jasné februárové ráno, na deň svätého Blažeja tak milo zasvietilo to krásne svetlo do oblokov školského príbytku. Vniklo hneď troma oblôčkami, z ktorých boli už lacné, kartúnové záclonky poodťahované, lojová sviečka už zahasená. A ako slniečko vyhuplo spoza Vlčej paseky, tak plným prúdom vnikali jeho lúče do izby. Chudobná to bola izba, ako vôbec izby dedinských rechtorov za onoho času.

Izba bola rozdelená doskovou stenou na dva nerovné priestory. Nad doskovou stenou bola priečna hrada, takzvaná „meškerenda“. Slúžila obyčajne za podporu povaly (stropu), ale i za príhodné miesto, kde sa pri stavbe vniesol letopočet. V gazdovských domkoch slúžila aj za skrýšu rozličných písomností, kníh, ba ta si gazdinky odkladali i brdá a aj staré sadlo, aby bolo poruke, keď treba — na osoh.

Prvá izba, do ktorej sa vchodilo rovno z pitvora, bola priestranná a jasná. Do nej svietilo slniečko od rána do večera, lebo mala dva obloky na východ a dva na juh. A to svetlo, okrem toho príkladný poriadok a čistota boli jediná nádhera tohto domu. V tomto ovzduší počestnej chudoby cítil sa každý dobre, tak domáci ako hosť, tak pán ako sedliak.

Druhá izbička mala dva obloky, jeden práve vedľa spomínanej broskyne, ktorá vlastne rodila moruľky (marhule), na východ, druhý ku kostolu, na sever. Prvá izba slúžila viac za obývaciu, druhá za spálňu celej rodiny.

Hneď od dvier z chodby (tam sa povie aj „piklet“) naľavo zaujímala čestné miesto veľká zelená pec. Zakurovala sa zvonku a pohltila množstvo polien dreva, kým sa rozohriala, ale keď bola vykúrená, udržiavala príjemné teplo cez celý deň. Okolo nej pohodlná lavička zvala na posedenie. Medzi pecou a dvermi na boku bol kozúbok, takzvaný „košok“. V dlhých zimných večeroch osvetľoval izbu, keď susedky a kmotričky prišli na priadky. I bolo tu príjemne, útulno všetkým, nielen „inteligencia“, ale aj menší a nižší sa tu pobavili milo v duchu lásky a pokoja.

Ďalej od pece naľavo v doskovej stene boli dvere vedúce do „chyžky“ a pri dverách smerom k obloku veľká kasňa na riad. Teraz povedia na to kredenc, predtým to menovali „pohársék“. Rovnako cudzie oba názvy, ako aj dávno z módy vyšlé almárie. Táto kasňa niesla na sebe stopy empírového slohu a tak to bol už vtedy dosť ctihodný kus náradia. Medzi oblokmi stála iná s priehradkami. Vrch tejto kasne bol pokrytý vyšívaným prikrývadlom a na ňom poukladané ozdobnejšie kusy riadu a predmety na pamiatku.

V rohu stála pohovka alebo diván, tvrdý ako kameň, ale predsa to bol predmet, požívajúci veľkú úctu zo strany cirkevníkov. Veď lavičky, stôl, posteľ, ba i kasne mali aj inde v dedine, ale diván len na fare a v škole. A na tento diván nesadol si hocikto, len ak niektorý pán kmotor z dediny alebo pán richtár a kurátor, ale najviac tu sedával pán farár, keď si prišiel posedieť a pobesedovať do školy.

On, ako duchovný kmotor, cítil sa tu ako doma a oprúc sa do kúta pohovky, fajčil si z obľúbenej štiavničianky s dlhým pipasárom voňavý štítnický tabak, ktorým ponúkol aj pána kmotra a často aj iných. Zavše rozprával, čo sa vo svete deje, čo nového počul v Tisovci u Daxnerov a v papierni, ale častejšie zdriemol, lebo noci mával plané, a fajočka mu vypadla k nohám.

Dôležitý predmet vystrojenia tejto izby tvoril klavír. Stál medzi oblokmi vedúcimi na juh. Bol to vzácny kus, aké teraz len v múzeách ukazujú. Na takom hrával iste sám Mozart, aj to keď bol malý. Na ňom hrávala kedysi „pani důstojná“, manželka superintendenta Jozeffyho, ktorý býval v Tisovci. Po smrti týchto znamenitých ľudí dostal sa prostredníctvom pána farára za malú cenu do vlastníctva Juraja Vansu a odvtedy tu obveseľuje mladých i starých. Učiteľ bol hudobne nadaný človek, ako aj jeho deti, najmä najstarší syn Ľudovít.

Na vrchu klavíra ležalo niekoľko kníh a zošitov potrebných každý deň, kdežto na jeho vrstovníku, nie tak dobre zachovanom, bola naukladaná hodná hŕba kníh. Spomínaný vrstovník, alias „klavírčok“, stál v bočnej izbičke pri doskovej stene a bol ho kúpil učiteľ na licitácii za niekoľko grošov preto, aby ho ešte „zreparoval“ a predal. Ale v obchodoch vôbec a najmä v obchodoch podobného druhu náš Juraj nebol šťastný. Ukázalo sa, že na „klavírčok“ vynaložené groše, umenie a práca boli daromné. Len ak struny by sa hodili na druhý. A tak stál tu smutný, vyslúžený invalid na „umelej“ drevenej nohe. Lebo na jeho vrchnáku nakopené knihy div že nezborili jeho subtílnu sústavu. Keby bol mal dušu, bol by sa potešil, že knihy, čo ho tak ťažili, neboli bez ceny. Boli tu vzácne staré knihy i klasikovia, ale na kraji kdesi našiel sa aj niektorý kalendár a Linkin egyptský snár.

V prednej izbe za dvermi stála ešte posteľ a nad ňou, hneď za dvermi, hodiny s ťažkými pondusmi, zavesenými na dosť hrubých povrázkoch. I tie boli staré už aj preto, lebo všetky i najdrobnejšie kolieska a súčiastky boli ručná, kovaná práca. A zvonček mal milý ľubozvučný hlas. Pre tento zvuk ich majiteľ miloval, lebo treba podotknúť, že učiteľ Vansa mal jemný sluch a bol výborný organista. Preto si hodiny sám čistil, naprával, naťahoval, až potom, keď stroj jeho života zastal, zastali aj hodiny a viacej nikto ich nevedel napraviť.

Naprostred izby stál stôl z orechového dreva; okolo neho poukladané stoličky. Pri stole nad knihou a menšími zošitmi sedel sám učiteľ Juraj Vansa, hlavu majúc opretú o ruku. Bol pohrúžený do ťažkých myšlienok. Sedel tak hodnú chvíľu nepohnute. Bol sám. Jeho manželka, vstávajúc veľmi včas, oddala mu raňajky a teraz tam von obstaráva malú domácnosť. Zo siedmich detí je doma práve len najmladší, náš Janko.

I on už vybehol z izby.

Na jednom konci stola, na malom obrúsku, stáli zvyšky skromných raňajok, hrnček z muránskeho porcelánu, v ňom zostalo trošku kávy, potom sklenená cukornička s kúskami cukru a na tanieriku kúsky žiareného chleba. Vzduch izby bol teplý, presýtený vôňou chleba a kávy s prídavkom cigórie. O ventiláciu sa staral kozúbok a zle priliehajúce obloky, na ktorých nočné mrazy vyčarúvali biele kvety čudesných foriem.

Na kozúbku svietilo ešte niekoľko žeravých uhlíkov a na kraji kúsok odkrojenej kôrky svedčil, že chlebík sa tu žiaril a aj káva varila. Zavše, keď si naši dovolili niečo „prilepšenia“, pomastili si chlebík husacou masťou a melinkou cesnaku, ale to bola zriedkavá lahôdka.