E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Danko a Janko

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 174 čitateľov

2. Blažejácia a „Zabudli ste sa pomýliť“

Zvonku bolo počuť niekoľkokrát vrznúť rozličné dvere, potom sa ozvalo viacero drobných krokov, šúchanie čižmičiek a krpčekov po kamennej podlahe pitvora. Bolo počuť aj rozličné detské hlasy.

Tieto zvuky prebudili učiteľa z myšlienok. Zdvihol hlavu, ťažký vzdych vynoril sa mu z pŕs a tvár mal vážnu, ustarostenú. Hlavu mu pokrývali riedke, mäkké, dosť dlhé vlasy, pôvodne gaštanovej farby, teraz šedivejúce už viac starosťami ako starobou.

Obrátil hlavu k dverám, ktoré sa ticho otvorili. Vošiel asi desaťročný chlapec, vyhriaty a rozčúlený. Vidieť, už bol na dvore, lebo ruky, nos a ušká boli poštípané zimou. Keď vkročil, máličko zastal, počkal a spýtavo pozrel na otca i na stôl a potom zatvoril dvere, premáhal svoje rozčúlenie, podišiel k stolu. Otec mlčky potisol hrnček s kávou smerom k chlapcovi a on, porozumejúc často opakovanému pokynu, vzal hrnček, vydúchol z neho kávu i na chlebíku si pochutnal. To bola pre neho lahôdka, lebo nebol naučený na kávu. Často ani mlieka nebolo, vtedy bol dobrý aj „čír“ (sekanička s polievkou) alebo demikát.

Keď chlapec odložil hrnček, spýtal sa otec:

„No, Janko, či sú chlapci už tu?“

„Už!“ zvolal Janko s radosťou. „A už aj rožne vyšúchali, tak sa svietia ako ,sriebro‘ (striebro).“

„Dobre!“ odpovedal otec, „tak poďme.“

Vstal, vzal zo stola zošit v sivej „pargamiene“, v ktorom boli mená píľanských gazdov a terajší letopočet. Vzal i ceruzku, ňou majú chlapci zapisovať prijaté dary.

Z izby vykročili do pitvora. Z neho viedlo štvoro dvier na všetky štyri strany sveta: jedny do izby, druhé práve naproti do školskej siene, tretie na pavlač a do dvora a štvrté oproti nim do komory. Okrem toho ešte dva otvory hore k nebu: jeden, ktorým unikal dym z veľkého čeľustia pece, druhým sa strmými schodmi vychodilo na pôjd.

Pred čeľustím, z ktorého šľahal veselý plameň a odchádzal dym, hľadajúc cestu komínom, stáli štyria chlapci. Jeden štuchal ohreblom do pahreby, ktorú si bol na stranu vyhrabal, druhí si hriali ruky, ale všetci pozorne striehli na zemiaky zakutané v pahrebe. Tie dostal mendík Mišo Kvačka v dedine miesto fruštika. Dopekajúce sa „beláne“ šírili vôňu, štekliac vnímavé nošteky chlapcov. A aj tí, čo doma užili dobrý fruštik, vďačne by prijali po jednej krompeľke. Mišova priazeň v tú chvíľu bola vzácna.

Ako učiteľ vykročil z izby, chlapci sa postavili do gliedy, ako ich starý obšitoš Srnčík učieval, a jednohlasne zvolali:

„Dobrô ráno vinšujem!“

Učiteľ prívetivo kývol hlavou a poberal sa do školskej siene. Priestranná miestnosť, osvetlená štyrmi oblokmi, bola škola, ale aj kuchyňa zároveň, vpravo od dvier bola veľká pec s ohniskom, kde sa varilo i pieklo; o sporákoch vtedy ešte nechyrovali. Okolo pece bolo poskladané a povešané potrebné kuchynské náradie.

V deň, keď sa toto dialo, v peci sa pre usporenie dreva ešte nekúrilo, lebo deti dostali „veniam“ (prázdniny).

Zľava vedľa oblokov stáli lavice a veľká „táfľa“. Na stene visela čierna, už hodne obšúchaná tabuľa a na nej príklad z počtov od predošlého dňa. Na druhej strane, ďalej k obloku, visela stará mapa starej Európy, dnes by si sa v nej už ťažko vyznal… K týmto dvom hlavným prostriedkom názorného vyučovania družili sa ešte niekoľké tiež nové tabely s písmenami na slabikovanie. Najviac bila do očí tá, kde bolo a, a za ním b, a potom: ba, be, bi, bo, bú. Z tohto ba be bi bo bú povstala povedačka: „ ba be bi bo bú, na peci orú“.

Takéto asi boli všetky dedinské školy v prvej polovici minulého storočia.

Zo školskej siene bol kúsok priestoru tiež prehradený doskovou stenou na malú komôrku, v ktorej si pani rechtorka držala najpotrebnejšie potraviny. Komora v pitvore bola studená a slúžila viac za pivnicu.

Z tejto komory práve vyšla pani rechtorka; niesla dnu „rajtop“ mlieka, ktoré bola precedila. Nebola ešte stará, ale zodratá prácou a strádaním. Pracovala neúnavne od včasného rána do neskorej noci, aby „tie svojo miliä däty“ mohla vychovať. Bola zo Spiša, vyrástla v severovýchodnom Gemeri a hovorila ochtinským nárečím.

Keď pán rechtor, sprevádzaný svojou malou gardou, vkročil do školy, chlapci sa zasa postavili pred svojho majstra. Prvý bol Janko Selčan, chlapec krásnych belasých očí, zdravej a veselej tváre. Bol zo starších žiakov a už sa zúčastnil podobnej výpravy, ktorú majú dnes vykonať. On prijal od učiteľa zošit a ceruzku a on mal odkladať aj groše. Druhý bol Martinko Oľman, chlapec tiež hodný, ale trošku úzkej bledej tváre. Držal v ruke lesklý ražeň a pozorne hľadel na pána rechtora. Tretí bol Ondrík Jeleň, jeden z menších, aj on mal ražeň, ale menší, len preto, ak by azda niekoho pochytila neobyčajná štedrota a udelil i pre chlapcov kúsok slaninky. Štvrtý bol spomínaný mendík Mišo. Dopiekol svoje zemiačiky, stál blízko dverí a napchával sa horúcimi „krompeľkami“, omáľajúc ich v ústach zboka nabok. Ostatné popchal do rukáva kabaničky. Bol hladný, chudáčisko, a nestačil sa najesť. Vôbec jeho ideálom bol len každodenný chlebík a zdá sa, po celý svoj život nemal ho nazvyš. Jemu zverili košík na vajíčka.

A piaty v tejto výprave bol Janko! Už vopred sa maminke modlikal, aby ho pustila, a prísny otec len tak mlčky privolil. Janko vtedy ešte necítil ponižujúci význam tejto koledy, len keď bol dospelý, vzdychol nad touto biedou!

Keď už všetci mali podelené svoje úlohy, pobrali sa dvermi, kypiac nedočkavosťou. Z dvier zavolali: „Dobrýho zdravia vinšujem!“ a už by sa boli rozbehli, ale pani rechtorka, vyprevadiac ich na „gánok“, napomínala, aby sa slušne správali, a keď Janko ako na rozlúčku pritúlil sa k nej, pohladila ho a riekla:

„Choď spánombohom, Janík, dytä mojo!“

Kým boli pod dohľadom dobrej panej, pamätali ako-tak na dobré napomenutie a na pravidlá „mravopočestnosti“, vzťahujúce sa na túto expedíciu, ale ako vyšli zo dvora, už by sa boli pustili do skoku. Tak im horela pôda pod nohami.

Na „rade“, t.j. pod oblokmi školy, stál chlapec oblečený po pansky, len máličko starší od Janka zo školy, ale silnejší a väčší. Striehol na chlapcov, a len čo ho títo zočili, Janko Selčan zvolal:

„Aha, Daňo, čak by si rád šiel s nami?“

„Nie ver’ ja!“ znela úsečná odpoveď Dankova. Jeho čierne oči blysli na chlapcov, ale výraz úzkej bledej tváričky netlmočil nespokojnosť alebo žiaľ. To on nepoznal. Jeho ťahy už v tejto útlej mladosti niesli výraz pevnej vôle, energie, a pritom akejsi zádumčivosti. Na túto výpravu nešiel, otec mu zakázal, ako vec nedôstojnú na kňazovského syna. Ale on nielen pre zákaz nežiadal si ísť, ale cítil sám v tom isté poníženie duchovného stavu, ku ktorému sa učiteľ a farár počítali.

Chlapci tomu neporozumeli. Pre nich to bol sviatok a ľud si to zachovával a žiadal od starodávna. Hoci sedliak nerád otvára dlaň na dobrovoľnú obeť, teraz by sa obídenie podobalo urážke.

Chlapci sa nemeškali pri Dankovi, ale dupkajúc nohami a búchajúc ražňami do zamrznutej pôdy chodníka, brali sa nadol.

„Chlapci!“ volal ešte Daňo, „popoludní sa pôjdeme spúšťať (sánkovať) do sadu: koby ste, ľad ako sklo!“

Chlapci sa obzreli a prisvedčili, len Mišo, omáľajúc i teraz svoje krompeľky, nemohol odísť bez poznámky. On mohol väčším právom povedať o sebe, ako povedal Pavol apoštol, že je z najmenších a nedochúdča, ale teraz sa cítil byť väčším ako Daňo z fary, a preto povedal pohrdlivo:

„Ľa, polámaný Daňo, teraz musí doma sedieť!“ a so širokým úsmevom na svojej malej zoškvarenej tvári pohodil hlavou a stúpal za kamarátmi.

„A učiť sa po latinsky,“ poznamenal Janko Selčan.

„Veru!“ zasmial sa aj Janko zo školy. „Teraz musí brať do ruky Donáta a učiť sa quod sunt partes orationis?“

Chlapci pozreli na Janka s údivom, ako na takého, čo vie viac ako oni. A Ondrík sa spýtal, čo je to ten Donát, a Mišo, či je to zjesť a či vypiť.

Keď im Janko vysvetlil, že je Donát kniha, ako napríklad šlabikár, ale väčšia, a že sa z nej musí aj on učiť latinskej reči, chlapci sa uspokojili, že im je toto trápenie ducha usporené. I Janko sa tešil, že na tento čas unikol latine, ku ktorej ho pán krstný, pán farár, tak prísne priťahoval.

„Ktovie, či Daňo neuvrzne?“ poznamenal Martinko a obzrel sa smerom k Dankovi.

„Ej, už nemôže!“ podotkol Ondrík, ktorý sa tiež obzrel a pritom podskočil, akoby sa bál, že ho, hľa, pán farár chytia pod hrdlo za „gombaház“ (na kabaničke) a odvlečú na faru a povedia mu:

„Ta, duša moja, Ondrík, tu máš Donáta, vertuj!“

Ako sa chlapci obzreli, videli, že od fary k bránke kostola blíži sa vysoká postava v dlhom kapute, v zamatových poľských nohaviciach a s fajkou v ruke a kýva, i čaká na niekoho. A ten niekto bol Danko.

S ovisnutou hlavou pomaly kráčal Daňo k fare a k nenávidenému Donátovi.

Nato chlapci, ako zo strachu pred podobným osudom, popchli do Voľkovie dvora hneď poniže školy. V pitvore sa trošku poradili, poštuchali, kto skôr má vkročiť, a potom sa osmelili, otvorili dvere a vošli.

V izbe za stolom sedel gazda, čo raz povedal, že čo lyžicou bude jesť peniaze, ešte nebude chudobný. A ono sa tak stalo, že ešte aj za živa okúsil chudoby a po smrti, pri hašterení synov a pri deľbe, išlo hospodárstvo šikimiky a majetok na bubon.

Gazda už čakal chlapcov a keď sa poklonili, zaďakoval. Okolo pece a pred pecou boli ženy a deti, ako kde boli prekvapené návštevou.

Martinko zabodol ražeň do hrady, ostatní sa krútili okolo neho a spievali:

„Na svätého Blažeja, ktorý horlivým biskupom byl v meste císarem, byl v meste císarem.“

V pôvodine to znelo, že bol biskupom v meste „Cezarei“, ale keď to cisárstvo chlapcom lepšie znelo a nikto sa nad tým nepozastavil. A pokračovali: „Evanjelium kázal. Krista horlive vyznával, pred dobrými, zlými, ukrutnými tyranmi.“

Gazda a jeho čeliadka pozorne načúvali a gazda ich aj pochválil: „Dobre ste sa, synkovia, naučili.“ Narovnajúc sa, začal odprackávať svoj široký opasok a s veľkou ceremóniou vyňal z neho dva šajnové groše. Povedomý svojej veľkej štedroty, s istou okázalosťou oddal groše Jankovi Selčanovi, ktorý hneď na mieste ich zapísal do svojho zošitu,a to takto: dvagro.

Potom sa chlapci zas pekne odporúčali a ponáhľali ďalej. V nasledujúcom dome vodilo sa im tiež dobre: dostali dve vajíčka a svedomitý Janko si zapísal: dve wa.

Mišo, ako ich dostal do košíka, temer vyskočil od radosti, div že vajíčka ostali celé. No, a v nasledujúcom dome dostali kúsok slaninky na ražeň a vtedy už Mišo v duchu videl, ba azda i zavoňal pankuch (praženicu), veľký ako lopár, žouty (žltý) ako lotač a na ňom škvarky ako hánky. Lebo im pani rechtorka sľúbila, že po skončenej práci upražia im pankuch.

A Janko zo školy zasa rozjímal v duchu, koľko domov musia obísť, kým budú mať maminka na štvrtočku kávy?

Ale nevodilo sa im všade tak dobre. U Vakáčov našli dvere zatvorené a na opätovné búchanie sa im nikto neozval. Martin, postavy najvyššej, sa božil, keď idúcky nazrel do obloka, že videl Vakáčovie gazdinú pod pecou.

„Prekryli sa nám!“ šepkali zarazení chlapci s potuteľným úsmevom. „Niekde sú na pôjde!“

„Nie ver’, tí na mou dušu sú v izbe!“ dušil sa Martin, a dodajúc si smelosti, nakukol zasa do obloka.

„Už ich tam niet,“ hovoril. „Adaj vytiahli sa na pec!“ podotkol Janko Selčan.

„Poďme, čo máme tu nazerať, koj nám nechcú dať, nech si zjedia sami,“ povedal Janko Selčan a zavolal zdvorile do obloka: „Dobre sa tu majte!“ Iní zvolali: „Zdraví ostávajte!“

Tým lepšie sa im vodilo u Karasov, od ktorých vraj pochodí celý dolný koniec. Tam ich uctili, ako sa patrí, i pozhovárali sa vľúdne s nimi a dali slaninky; ej, mohla jej byť dobrá polštvrtka (4 lóty = 6 1 deka). Ražníky sa nezahanbili a košík sa začal plniť, až Mišo počínal fučať a stenať, že mu je ťažký.

Tam kdesi v jednom dome gazdiná práve kuchtila niečo pod kochom. Neďaleko nej sedelo chlapiatko asi štyriročné, ešte v umazanej košieľke, a pozerá na matkine ruky. Vôňa pripraveného pokrmu pošteklila chlapcove čuvy a žalúdok iste ešte prázdny, a dieťa pýta:

„Mamo, dajteže mi vylízať tú panvičku!“

Mati už musela byť skôr nahnevaná, lebo neľútostne okríkla pacholiatko:

„Hí, ve’ ti ja vylížem… len ho nečuš!“

Okríknutý synček sa chcel pustiť do škreku, ale na pol ceste zastal, lebo v tej chvíli cupli chlapci do nízkej izby. Matka a dieťa nie veľmi vľúdne pozreli na prichádzajúcich. Chlapec si založil opak ruky na tvár a spoza nej hľadel s údivom na spevákov. Mati premohla svoju nevôľu a podarovala dve vajíčka, čo najmenšie.

Okolo poludnia naši horliví speváci začali ustávať. Od samého spievania temer zachrípli a v horlivosti prehltávali každú tretiu sylabu. A či to bolo od hladu? Veru, veru, v ich zdravých žalúdkoch už začínali Cigáni klince kovať. Mišove krompeľky poprechodili sa na „ruvačky-mačky“. I chlebík, ba i kôročky, čo kde ktorý mal, zmizli. Zverenej slaninky sa však nedotkli, a tak im bolo už dosť mrkotno.

Nie div teda, že sa trošku splietli. Stalo sa to u Šulíkov: gazda bol doma. Vážený a rozumný chlap sedel za stolom a počúval. A tu naši chlapci bez náležitého rozmyslenia spustili:


Nastal deň Gregora, slávneho doktora, profesora.
On dítky miloval, do školy verboval, vyučoval.
Dajte nám synáčka, vrátime vám žiačka-speváčka.
Dajte nám dcerečku, vrátime vám žiačku i speváčku.
Budú se učiti umení s Kristem pánem.
Tam v radosti večné a míste bezpečném na veky. Amen.

Len keď zadychčaní skončili, preriekol gazda s úsmevom:

„Hm, i dobré by bolo, chlapci, ale takto, hľa, zabudli ste sa pomýliť.“

„Ej, nebolo by od veci, koby už Gregora bolo,“ ohlásila sa gazdiná spod praslice.

„To by sme už išli priesadu páliť (kapustné semeno siať do vypáleniska), hihihi,“ chichotala sa nevesta.

A chlapci sa náramne zahanbili, ani nevedeli, či prijali niečo do košíka alebo na ražeň, len keď boli von, popozerali na seba a poškrabkali sa za uškami. Mrzelo ich to veľmi-preveľmi, a najviac ich znepokojovalo, čo ak sa to dozvedia pán rechtor.

Ešte mali obísť niekoľko domov a tak vykonajúc svedomite zverenú im prácu, vošli s triumfom do školy.

A ten pankuch im skutočne vynahradil podstúpené trampoty. Veď si ho aj statočne zaslúžili, lebo všetko dovedna, čo priniesli, bolo 39 šajnových groší, 246 vajec, 3 funty slaniny a jedna klobása.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.