E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Danko a Janko

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 174 čitateľov

4. Sekerka alebo hodvábna šatka

Míňala sa zima; slnko vystupovalo na oblohe vždy vyššie a čo raz zasvietilo, to našlo viac detí tu von na „rade“. Jedny ešte bledušké ako po prestátej chorobe krčili sa, hľadajúc teplé miestečko na podstienke, iné sviežejšie podskakovali veselo ako vrabce, zasa iné, nedbajúc na kaluže po ulici, behali o závod. Tým ani krutá zima neškodila, i zdalo by sa, že sú zo železa. Keby však slniečko bolo prečítalo tieto dietky, veru by zoznalo, že mu aspoň desiatka z tých, čo sa vlani o tomto čase takto veselili, chýba, kým ono bojovalo so svojím nepriateľom, pobrala si tetka smrť a uložila tam „pod Repište“ na večný spánok. Ale slnko by sa vtedy iste tak potešilo, ako sa tešia chudobní ľudia, hovoriac: „Keď chudobnému dieťatko umrie, je to len akoby vypadla nôžka z lavičky.“ A skutočnosť dávala tejto výpovedi za pravdu: lebo ako božie slniečko nazrelo malinkými oblôčkami (z ktorých zväčša povyhadzovali pazder a mach), videlo tu i tam na hrade pripevnené hinty (kolísky). A ono sa usmialo a svietilo ďalej, vediac, že chudobný ľud sa postará, aby sa ľudstvo udržalo i ďalej.

Hej, milé, božie slniečko, ako sa mu teší každý tvor, ale najmä deti. Ako ožívajú sťa mušky, keď ich zobudí teplý lúč svetla. A ako sa ťahajú ta, kde je teplo, zátišno. A to je pri kostole.

Tu sa každý deň cez poludnie bavia deti veselo a vyvádzajú svoje jarné hry. Chlapci majú svoje hry, dievčatá zasa svoje, a to najviac pri speve a recitovaní dávnych piesní. A to je akoby oslavovanie novej jari, nového života. Ani netušia, ako to milo dojíma aj starých, ktorým poschádzajú na um dávne časy, časy zlatej mladosti.

Chlapci sa hrajú na „šviháre“ (biče), pričom hneď jeden, hneď druhý odletí a ak nie je pevný na nohách, sfrkne do mláčky. A keď sú už naši šarvanci pribujní, že sa nespracú do vlastnej kože, tu sa útokom ženú do kŕdľa dievčat a roztrhajú im reťaze, vence a „mosty“. Dievčence potom s krikom a so smiechom sa znovu zbierajú, udieľajúc, keď len možno, chlapcom buchnáty do kabaníc (ďalej ako na kabanicu tie údery nezájdu).

Medzi vývodiacimi chlapcami sú, pravdaže, aj naši hrdinovia a sú tu ešte aj iní, s ktorými sa v našom rozprávaní oboznámime. Najmä Lajo a Samo Sekáčkove, synkovia bohatého mäsiara.

Daňovi sú najmilšie hry, ktoré sú spojené s akým-takým nebezpečenstvom: vojna, rozličné vynálezy, podniky, na aké druhý neprišiel. Ani pri švihároch, on, mocný a húževnatý, nepadne, to je isté, a keď niektorý odfrkne, to je jeho vec. Prečo sa nedrží ako chlap?

Mišo, mendík, prichodí z obeda. Obed bol pravdepodobne dobrý, a čo hlavné, aj výdatný, lebo Mišova tvárička je vysmiata a výraz blaženej spokojnosti žiari mu z drobných očiek. Aj postava akoby sa mu rozšírila: stojí pevnejšie a sebavedomejšie na tenkých nôžkach. Stojí v skupine niekoľkých biednych chlapcov a chváli si obed. A jeden z nich sa opytuje: a dali ti aj chleba? „Ako by nedali, aha, aký oval!“ — „Dajže mi z neho,“ — prosí predošlý. „Ahá, rád som, že ho mám!“ — „Ačak som ti aj ja dal, keď mi krstná dali koláča!“ — „No, tak na, tu máš!“ A Mišo odlomí kúsok a dá súdruhovi.

„Mišo,“ volá Samko, furták, zazrúc, čo sa tu robí, „a či keľo, veľo? A ty, Ďuro, nechaj si z toho aj nazajtra!“ Pritom malý posmešník skáče ďalej.

Hore radom ide Cigánka. Premoknuté papuče šuchotajú a plačkajú sa v blate, ktoré hoci ako obchádza, nemôže obísť. Pred Volkovcami stoja dve ženy a zhovárajú sa veľmi dôležito, pomáhajúc si rukami, hlavou a očami. Iste pretriasajú nejakú najnovšiu senzačnú udalosť dediny. Cigánka pri nich zastane, vytiahne spod plachetky štetku a núka.

„Kúpte, gaždinky, žíde ša vám, dám vám ju lačno!“ Ženy, namrzene, že ich vyrušuje, okríknu dotieravú Cigánku. „Ej, zíde, nezíde, daj nám pokoj! Zíde (vzíde) nám, čo si zasejeme,“ odsekne druhá, prikloní sa znovu ku kmotričke a oznamuje ďalej pod rúškom tajnosti, o čom do večera iste už aj vrabce budú čvirikať.

Cigánka schová štetku a šúcha sa ďalej. Pred kostolom zastane a díva sa na ihrajúce deti i vyškiera sa im. Zrejme aj ju teší tento prejav života, zdravia a veselosti.

A tu zvolá Samko:

„Chlapci, ej na mou prrravdu (r mu bolo ťažko povedať), bude skorrro leto, aha, prrrrvá lastovička!“

„Kde, kde?“ opytujú sa deti, najviac ale zvedavé dievčatá, podľa starodávneho zvyku hotové hneď bežať k vode a umývať sa; vykrúcajú hrdlá, aby videli aj ony to prvé vtáča.

„Án, kde stojí!“ volá Samko, ukazujúc na Cigánku a smejúc sa z plného hrdla, že takto obalamutil deti. S ním sa smejú aj iné deti, ba ešte i Cigánka, pritom sa ale durdí a dudre:

„No, ty žkažník voljaký! Ža to že je tvoj otec pánom mešiarom, ša ty nemušíš chudobnému človeku pošmievať. Radšej ši kúp šekerku, ahá, aká je krášna.“ Pritom — nezabúdajúc na svoj obchod — vytiahla z plachietky malú sekerku.

„Kúpte, chlapči, žíde sa vám! Šekerka čistá očel, oštrá ani žihadlo, kúpte, nedám ju draho!“

Samo pohrdlivo pozrel na sekerku, hovoriac:

„Ja mám doma inakšie sekerrry a toporry, ak chcem,“ a ťahaný inými chlapcami, bežal zasa do hory.

Sekerka v Cigánkinej hrsti sa ligoce „ako striebro“ a chlapcom, čo ešte tu ostali, oči tiež; nejeden z nich by pristal byť jej majiteľom, ale nečujúc u seba spôsobu kúpiť si ju, odchádzali za Samkom. I dievčatá pobehli ta ďalej, aby pokračovali v stavaní mostov a v sádzaní chlebíkov. Veď aj tak onedlho už prídu pán rechtor zavolať deti do školy. Len Daňo ostal a spýtal sa Cigánky, ukazujúc na sekerku:

„Za čo ju dáte?“ Cigánka, nemajúc už úfnosti, že niečo predá, obzrie sa na Daňa a mysľou jej prelietla predstava dobrého kšeftu.

„A čo dajú, mladý pánko?“ opytuje sa Cigánka. Cigánska politika jej radí, aby Daňovi onikala, ináč, keď jej nekynie prospech, by aj jemu, ako pred chvíľou Samkovi, povedala príkre slovo.

Daňo nevie, čo má sľúbiť; sekerka má pre neho cenu vysokú a rád by ju mať, to je isté. Pretože sa stala predmetom jeho túžby a žiadosti, hotový je dať za ňu hocijakú vysokú cenu. Ale čože? Peňazí nemá, ani nič, čo by malo hodnotu peňazí. Pozerá na ňu i dumá, že sekerka by rozmnožila asi jeho zbierku zbraní, lebo kušu má i pušku, takrečenú pukačku, šablí aj viac (drevené a plechové), a pištoľ má otec, dobre by bolo, keby mal aj sekerku. Hľa, na leto bude chodiť na salaš, tam videl baču i valachov, každý má sekeru i valašku a s tou kamarátkou pri boku hneď je veselšie aj v hore.

Hútajúc takto, Daňo postupuje k bránke a Cigánka za ním.

„Vedia čo, mladý pánko,“ prihovára sa znovu, „pohľadajú dáku šmatu na hlavu, ľa, vidia, nemám ši čo na hlavu štoknúť.“ Na dôkaz svojich slov schytí handru z vlasov a ukáže svoju strapatú, kučeravú hlavu, z ktorej na Daňa blýskajú tie povestné krásne egyptské oči plnokrvnej Cigánky. Daňo nehľadí na ňu, ale počuje, čo povedala. „Šmata“ by sa doma iste našla, o tom nepochybuje; dali by aj maminka, ba kúpili by mu sekerku, keby o to poprosil; ale nie, lepšie bude, keď si ju kúpi sám. Akoby tá cigánska potvora uhádla jeho myšlienky, ide za ním a pokúša ho.

„Idú, pohľadajú, mladý pánko, a pánboh im dá ždravia!“ Daňo ustupuje k fare a Cigánka za ním až k vrátam. Tam zastala. Chlapec vbehol do dvora, odtiaľ do domu a vpravo do čeľadnej. To bola veľká izba; pri dverách veľká pec s ohniskom a nad ohniskom ohromný komín zo zeleného črepu, z ktorého viedla dlhá a hrubá rúra z hliny von do studenej kuchyne, kam odvádzala dym, aby velikánskym kochom unikal do vzduchu. Na peci bolo miesta aj pre troch mendíkov, ale býval tu len ten jeden, i on sa najviac zdržoval v škole. Zato neopovrhli chlapci pec, odkiaľ ako z hradieb hľadeli dolu a počúvali, čo sa priadky rozprávajú. Tú zelenú opachu nazval Daňo delom a skutočne neviem, či by bolo ešte takého exempláru v našej milej vlasti.

Keď Daňo vbehol do čeľadnej, videl, že tam práve naprávajú krosná. Boli tu i mamovka Marika a jedna suseda. Slúžka Uľa sedela na zemi pod krosnami a držala priadzu, Iľa krútila návoj. Bola tu i staršia sestra Julka a maličká Pavlínka. Obe sa prizerali na prácu. Daňo len čo sa poobzeral, videl, že tu maminky niet, zachlopil dvere a bežal naproti do izbenných dvier. Otec nebol doma, to vedel i myslel, že matku nájde samu, ale nebola sama. Na pohovke sedel pán doktor z Tisovca, pri obloku pani farárka a šila. Ona vždy pracovala, teraz, keď prišiel hosť, musela krosná zveriť ženám a kým farár nepríde domov, zhovárať sa s hosťom. Ináč sa nikdy nezamiešala do rozhovoru, len ak vtedy, keď musela.

„No, Danielko, ako povieš?“ napomenula matka synáčka, keď vtrhol do izby a ostal stáť pri dverách. „Poď, privítaj pána doktora a podaj mu rúčku,“ volala dobrotivá matka. I hosť sa prívetivo usmial na chlapca a volal ho k sebe. Daňo popošiel k nemu, podal mu ruku temer po kamarátsky, ale nie dôverne, potom, nedbajúc, že matka ho chce nežne pritiahnuť k sebe, pozrel len zbežne na ňu a vidiac, že nemá zvyčajnú šatku, ale len čierny čepček na hladko učesanej hlave, ponáhľal sa do bočnej izby. Matka sa spytuje svojím dojemne smutným, ale ľubozvučným hlasom:

„Čo hľadáš, Danielko?“

Čo hľadal, nepovie, lebo túženie mu napovedá, že veru maminka by sotva s tým súhlasili. A tak neodpovedajúc, poobzeral sa po izbe, či nenájde, čo mu je potrebné?

A skutočne našiel: na posteli bola položená hodvábna šatka, temer ešte nová; schytil ju, skrútil do klbka, vopchal pod kabát a myk von dvermi. Nič zlého netušiac, mamička pozerala za ním, znajúc jeho podivnú divosť a svojráznosť. Myslela, že zabudol škriptu alebo rečňovanky a prišiel si po ne. A Daňo bežal prosto von bránou, kde v kútiku stála a čakala Cigánka. Ako Daňo prišiel a vytiahol šatku, oči sa jej žiadostivo zablysli a vystrela ruky po šatke, no zatajila radosť, začala s opovržením:

„Nó, či len takú? Ža tú šekerku by šom mohla doštať inakšiu, ako je toto, veď je to už nošená.“ Daňovi kleslo srdce, ako sa hovorí, za sáru. Myslel, že skutočne šatka nemá ceny, a sklamane stiahol ruku so šatkou naspäť. Ale Cigánka chytro vzala šatku, podala mu sekerku, lebo sa bála, že v ostatnej chvíli príde niekto z fary a urobí výhodnej čare koniec. I stratila sa, Daňo ani nevedel, len keď mu zmizla z očí a ostal sám so svojou sekerkou. Obzrel si ju zo všetkých strán a pravdepodobne nebol taký spokojný, ako očakával. Stalo sa, i stane sa ešte nejednému, že skúsil, ako vyplnenie vrúcnej túžby nebolo také krásne ako sama túžba.

Ale Daňo bol svojej sekerke rád. Na školu zabudol, alebo nemyslel na ňu, veď to, čo sa tam učili, asi už dávno vedel; viac ako škola zaujímala ho otázka, ako si nasadí porisko do sekerky. Zašiel do dvora a skoro bolo i porisko hotové. Hrdo si vykračoval potom pred faru k Rimave, aby skúsil, ako sekera rúbe. Zatínal do starej vŕby, ktorá už podobných rán veľa pretrpela, rúbal, sekera len tak odskakovala.

A ako tak rúbe a seká, idú detí zo školy (dnes skôr, lebo pán rechtor mal inú prácu), a čosi-kamsi mal Daňo dosť divákov i závistníkov okolo seba. A on len tým horlivejšie odtína mladé letorastky a tne do živého.

„Počkaj, Daňo, zohnem ti ten konárik!“ volá na neho Janko zo školy a horlivo beží k druhovi i driape sa, naťahuje, aby ohol konárik. A Daňo len seká, v horlivosti rozoženie sa na haluz, sekerka odletí a hybaj, Jankovi do hlavy.

„Jajajaj!“ zaplakal Janko a pustí konár i chytil sa za hlavu. A tu cítil, že mu popod prsty siakne čosi teplého a mokrého, odchytil ruku, pozrie: krv! I pustil sa do plaču.

„Joj, chlapci. Daňo farárove prebil Jankovi školove hlavu,“ začali vravieť okolostojaci chlapci a so zvedavým ustrnutím cúvali nabok. Janko fikajúc poberal sa domov, ale došiel len pred farské vráta, kde ho zachytila naľakaná pani farárka a odviedla do izby. Pritom vytiahla bielučký ručniček.

Priložila mu ho na hlavu a tešila ho.

„Našťastie sú tu pán doktor,“ riekla a viedla chlapca do izby. Doktor ešte tu bol v spoločnosti domáceho pána, sedel pri stole a upíjali vínko.

„Ta, ako sa to stalo?“ spytuje sa farár.

Janko prestal plakať od strachu, že vari Daňo dostane výprask, ale Daňo prišiel za Jankom a povedal:

„Ja som len rúbal a on sa mi nadhodil.“

„Nequissima tua — — —“ zahrešil pán farár a pohrozil Daňovi pipasárom.

Prišla aj mamovka Marika a spojenými silami, pri mnohých rečiach a tešeniach plačúceho chlapca, konečne ranu vyčistili, založili práchnom (a či pavučinou) a obviazali.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.