E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Danko a Janko

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 174 čitateľov

11. Dobre sa majte, zdraví ostávajte!

Neďaleko fary býval mnohovážený gazda Martin. Jeho dom stál pri domku, v ktorom bývali mamovka. Gazda Martin bol príbuzný tejto dobrej starkej, a kto ho poznal, ctil si ho a vážil. Žil statočne, ako pánboh prikázal, neublížil nikomu, každému žičil, svoje si chránil, opatroval, cudzie nežiadal. Ľudia, ako rečeno, ho ctili, ale našli sa aj takí, čo si posmešky robili z jeho bohabojného života, najmä preto, že kedykoľvek odchodil z domu alebo sa s niekým lúčil, odoberal sa tak vážne, akoby to bolo navždy. Keď ho za túto zvláštnosť vysmievali, bránil sa príslovím: „Na hodinu ako na deň; na deň ako na týždeň; na týždeň ako na rok; na rok ako na večnosť!“ Alebo: „Smrť je istá, ale hodina neistá.“

Istého dňa, bolo to už vo fašiangoch, gazdu povolali do školy na akúsi obecnú poradu. Učiteľ býval dovtedy aj notárom obce a za mizerný plat spravoval všetky obecné veci.

V tom čase však akýsi mladý vetroplach, menom Mrlian, prišiel do obce za notára a v ten deň i jeho pozvali do školy na obed.

Pred samým poludním sa gazda Martin začal zberať do školy.

Doma sa pekne pristrojil, čisto umyl, obliekol, vlasy pred malinkým kúskom zrkadla, čo bolo na stenu cestom prilepené, si uhladil, vzal čiapku a poberal sa von. Gazdiná spod praslice sa opýtala, kam sa tak strojí? A on odpovie:

„Do školy; na obed ma nečakajte, a dobre sa majte, zdraví ostávajte! Nech vás tu pánboh opatruje!“

S tými slovami vyšiel z izby a vážnym krokom poberal sa pomedzi dvory na ulicu a odtiaľ do školy.

Gazdiná sa veselo zasmiala:

„No, či to niekto počul? Takúto odobierku, akoby pánbohvie, a tu: hore-dolu len do školy!“

V škole po odbavenej porade bol v učiteľovom príbytku pripravený obed, ktorý pán richtár rozkázal a učiteľka uvarila.

Prítomný bol aj pán farár, pán mäsiar a krčmár, richtár, kurátor, prísažní a kostolníci, vôbec, čo „lepší gazdovia“. Medzi prvými aj gazda Martin.

Naši chlapci, Danko a Janko, priplichtili sa tiež, sedeli pod pecou a počúvali vážne slová vážnych občanov. Lebo v taký čas rozprávajú sa ešte len samé rozumné reči, najmä v prítomnosti pána farára.

A medzi stolujúcimi bol aj spomenutý Mrlian, ktorý zo všetkých prítomných bol najpohyblivejší, akoby sa do vlastnej kože nevpratal.

Pri konci obeda vstal gazda Martin, aby sa cez stôl načiahol po vrecko s dohánom, ktorý mu podával pán farár. V tú chvíľu Mrlian samopašne a nepozorovane vytiahol Martinovi stoličku, a ako si tak tento vážny človek chcel sadnúť, spadol na zem a bez slova, bez vzdychu vystrel sa na podlahe. Mrlian sa na svojom mieste ešte hlasno zasmial, zasmiali sa ešte poniektorí, čo sedeli ďalej, ale keď videli, že sa gazda nehýbe, smiech prešiel každého a nastalo zdesenie.

Prvý skočil učiteľ, dvíhal Martina, ale tomu odpadla hlava, bol už nehybný. Keď ho zdvihli a položili na pohovku, každý videl, že je už nebohý. Porážka na srdce ho usmrtila.

Spomenutý Mrlian, ktorý pre svoju výstupnosť nebol dlho na Píle, stal sa skoro terčom posmechu a opovrženia. Dlho sa spomínalo, že sa raz opil a ostal kdesi v priekope ležať. Ľudia sa zľutovali, zdvihli ho a niesli na byt. A vtedy sa prebral, akiste mal akúsi strašnú predstavu, lebo kričal: „Jáj, ni mä do jamy, ta ma do Volkóv!“ Nuž tak: po pijanovi a darebákovi ostane len nepekná pamiatka.

A zasa tíško, tíško, ale istým krokom blížila sa jar, ustanovilo sa všetko v prírode svojím zvyčajným spôsobom. Aj hry detí a radovánky mládeže, ale už bolo poznať, že tak ako pred rokom to už nebolo…

Na fare bolo smutno, neveselo. Bolo tam všetkého v hojnosti, ale čohosi predsa chýbalo, a to zdravia. Pani farárka smutná, bledá chradla a zo dňa na deň akoby jej bolo menej. Často mala oči vyplakané a nejeden raz sa ukryla ubolená do mamovkinej chyžky. Tam sa raz utiahla premrznutá, keď sadili zemiaky a sneh s dažďom pršal celý deň a ona v tej metelici pomáhala sadiarky (zemiačky) hádzať do jamôk. Takú premoknutú, uzimenú mamovka uložila na teplú pec do čistých perín, hriali, treli a schradnuté údy šúchali octom.

To bol začiatok dlhej choroby, ktorá sa končila smrťou tichej, skromnej, nešťastnej ženy.

V ten deň kolísal sa Danko v záhrade a pohvizdoval si. Idú od stodoly mamovka s Pavlínkou a s uplakaným Jankom zo školy.

„Daňo, synak môj nešťastný, už nemáš viac matky!“ volala dobrá starenka, zalamujúc rukami a hlasno vykladajúc na starý, prastarý spôsob…

A Daňo? Prestal sa kolísať… ale sa nepohol. Len okolo kútikov mu šklbalo, tvár mu zbledla, ale nezaplakal, aspoň ho nikto nevidel plakať. Hádanka je ľudské srdce…! Zaplakal Danko o mnoho rokov neskoršie, keď „hnaný žitia nevôľou“ našiel sa v šírej Pennsylvánii, kde už ako kňaz a buditeľ národa putoval medzi svojimi roztratenými veriacimi, keď sa zišiel s Píľanom. Vtedy sa už nehanbil za svoje slzy, lebo tie patrili vrelemilovanej, nešťastnej otčine!

Kým Danko zdanlivo necítil stratu, ktorá ho stihla, vtedy Janko zo školy zasa nežne a vrúcne sa túlil k matke. A čo len vedel, čo len poznal, že by jej pôsobilo radosť, to podľa svojich slabých síl aj vykonal, alebo pokúsil sa o to. Keď nemali drevo, šiel s kamarátmi do hory, zoťali bučka a po snehu za povraz ho ťahali do školského dvora. Potešená matka vtedy uvarila Jankovi čír s mliekom (sekané cesto), každodenný pokrm, ale nikdy predtým a nikdy zatým nechutilo mu tak ako vtedy.

Janko svojej maminke pomáhal aj pri domácich prácach; keď tkala, súkal jej cievky i nitky pomáhal stáčať a odvtedy vedel spraviť tkáčsky uzlík, ako iní chlapci nevedeli. Keď trhali konope, aj tam pomáhal, až ho hlávka rozbolela od tuhého, omamujúceho zápachu. Vôbec mal mladosť i radostnú, ale aj strastiplnú.

Otcovia našich šuhajcov sa ustálili, že už budúcej jesene dajú chlapcov von z domu. Pán farár sa odhodlal, že Daňa odvezie do Kežmarku. Učiteľ sa hneď osvedčil, že on Janka ta dať nemôže, lebo nemá na to spôsob. Janka akiste musia dať na remeslo, len nevedia, na aké. Keď to Janko počul, zarmútil sa, lebo sa chcel učiť.

Jedného dňa videl Janko svoju maminku zamyslenú sedieť so založenými rukami, čo nebol jej zvyk. I pritúlil sa k nej a opytoval sa, čo jej je, čo ju zarmucuje? A ona mu povedala, že ju trápi obava o neho, čo bude z neho, aké remeslo mu vyvolia, veď je i tak slabý, a na školy že nemajú peniaze.

„Peniaze? Ja peniaze mám, mamika!“ skríkol radostne a vyliezol na pec a ponad kozúbok hore siahol na hradu a vybral z nebezpečného úkrytu meštek, ktorý si z kúska farbistej činovate sám ušil. Potom zišiel dolu a vysypal prekvapenej matke do zástery hŕbku peňazí. Ona zalomila rukami a zvolala:

„Jaj, ditä mojo, kde si to vzäl?“

„Zgazdoval som si, mamika,“ pochválil sa Janko a začal vyratovať, kedy ktorý grajciar, šesták, ba i dvadsiatnik dostal. Tento je od báčiho Andera, ten od švagra Maróthyho, ten od pána farára, keď bol vinšovať, a tento dostal v papierni, keď bol s listom. Potom tie grošíky spolu prepočítali a bolo ich 14 zlatých šajn.

Rozumie sa, s touto sumičkou nemohli ho vypraviť do škôl, ale táto chvíľa rozhodla. Rodičia sa spoliehali na božiu pomoc a na Jankovu sporivosť, rozhodli, že ho dajú do prvej gymnaziálnej triedy do Rimavskej Soboty a že mu stravu budú posielať z domu. A tak sa aj stalo.

Koncom augusta najal pán farár furmana, bol to istý Hrnčiar, napakovali periny, kufor a „elemóžiu“ na vozík a vyložili temer násilne aj Danka. Do Kežmarku! znelo heslo.

Daňo len železnou vôľou a otcovou rukou skrotený sedel pri otcovi na voze, zdanlivo úplne oddaný do svojho osudu. Ani raz sa nepokúsil o útek.

V Kežmarku pomocou a poradou iných pánov bratov našiel pán farár príhodnú izbu pre svojho synátora, išiel k profesorom, dal Daňa zapísať, potom aj do alumnie a poplatil hneď všetko.

Ráno, len čo svitalo, vstal, lebo chcel toho dňa byť ešte doma. Hoci bolo ešte včas, Daňa už v postieľke nenašiel. Gazdiná ho ubezpečila, že len práve čo vyšiel, že nemôže byť ďaleko, len tu niekde na dvore. — S tým sa pán otec uspokojil a že Hrnčiar náhlil, nečakal na chlapca, ale sadol na prázdny už teraz voz a zamyslený, časom i driemajúci, viezol sa krásnou cestou, Popovou, Telgártom a Muráňom domov. Doma sotva utrmácaný zliezol z vozíka, už tu preď ním aj Daňo.

Naskrze sa mu nepáčilo ostať v Kežmarku, a preto použil prvú a prázdnu „príležitosť“, vtiahol sa pod sedadlo a tak ako do Kežmarku odviezol sa aj domov s pánom otcom na jednom vozíku.

Pánu otcovi nepozostávalo inšie, len najať furmana znovu a zaviezť milého študenta ešte raz. Vtedy už boli všetci obozretnejší a chudák Daňo tiež nahliadol, že musí ustúpiť, poddal sa, ostal v Kežmarku, a neskoršie zapáčil sa mu život študentský, v ktorom tak voľne mohol pestovať priateľstvo so seberovnými, najmä ale so slovensky cítiacimi spolužiakmi. No ani vtedy, ani potom neprestal milovať voľnosť a nadovšetko svoj ľud, svoj národ.

Tak sa rozdvojila dráha našich rodných druhov. Jeden šiel na sever, druhý na juh. Kedy-nekedy sa na čas zišli, ešte aj spolu študovali, neskoršie ich však zasa život rozlúčil. Teraz už sú oba na večnosti.

Tým sa končia príhody dedinských hrdinov. To, čo sa ďalej dialo, vymyká sa z rámca týchto skromných obrázkov. Ich život bol i ďalej bohatý na rozličné udalosti a skúsenosti, veď čo život tvorí, je všetko zaujímavé. Ale to podať mohlo by len pero ďaleko obratnejšej pisateľky, vedenej duchom mocným a obdarenej neobyčajným nadaním.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.