ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Leto pokročilo. Horúce júlové dni vyvolali obyvateľov dediny do poľa; len deti, aj to nie všetky, ostali v dedine. Vábené chladnými vlnkami Rimavy ochládzali sa v nej, a to temer po celý deň. Cez poludnie je pred farou zdola mosta celý kŕdeľ detí vo vode; jedny idú, druhé vybehujú a znovu sa vracajú. Kúpu sa v svojej nevinnosti v rajskom odeve, najviac ak niektoré dievčatko podrží na sebe vetchú už sukničku, ktorá okolo spodku obtrhaná tvorí zubce rozličného tvaru. Všetky škrečia, vrieskajú, pištia, čo im hrdlá a pľúca stačia. Tým, čo sa už dlhšie vo vode špľachtali a čo im už zimomriavky chrbtom bežia, zachce sa ísť von a zohriať sa. Vybehnú na breh, berú hábky na seba a zubmi drkotajúc kričia: „Kto sa najpozdejšie oblééčie, toho žaba do mmočidla odvllééčie; odvlečie odvlečie do myšacej diery, kde kadluba mieri; hájik, mihájik, lik, lik, lik!“ A keď sú už oblečené (ľahko im, keď majú okrem košieľky len sukničku, prípadne gatky), ľahnú si dolu bruškom na most do prachu a dívajú sa, ako sa tie druhé tamdnu preháňajú, alebo len do vody, ktorá má toľko príťažlivej moci pre deti, že niektoré len tak „vavčia“ do nej. Pritom pomáhajú tým tam dolu „mieraz“ robiť, hádžu na nich prach a smeti, alebo okolo ich hláv šimrikujú papekom. Jedny stoja vo vode a pliaskajú vodu za seba dolu prúdom a kričia: „Lou vredy, ta dou (dolu) vodou, ani jeden na mňa!“ Túto zariekavú formulu opakujú donekonečna; skôr poslucháča nechá trpezlivosť a zbolia uši ako škrekľúňa ústa. Zasa druhé, nádejné to gazdinky, pliaskajú vodu na ďaleko a volajú: „Bodaj moja mati takéto konope mali!“ Chlapci však nedbajú na konope a na vredy, ale i tu, nezbedníci, nemôžu sa obísť bez šarvátok a bitky; nemajúc inej zbrane, striekajú sa alebo hádžu pieskom a skalami okolo seba a pritom kričia, ani čo by im „pásy z chrbta dral“. Tie na moste dupkajú ešte aj nohami, krik, vresk rozlieha sa ulicou a ozýva sa izbami fary; najmä tou sklepenou, kde sa každý zvuk ozýva tajomne, nie inak, akoby prichodil z ríše duchov.

Pán farár by si po obede rád zdriemol, ale pre krik nemôže. Domrzený vybehne s fajkou na ulicu a na most a zahrmí na ne:

„Ale sa pakujte, vy fagani nešerední! Či vám je Rimava nie dosť veľká celou dedinou, a len tu ti prídu šantu robiť!“ Zjavenie sa pána farára má úžasný účinok. Vo chvíli je Rimava pustá. Všetko, čo je v nej (okrem rýb a rakov) a čo má nohy, ujde, môže sa doslovne povedať, že len s holým životom, lebo ešte aj košieľky ostali na brehu. Všetci tí víťazi, hastrmani a víly sa rozpŕchli kade ľahšie. Nastalo ticho, ulica akoby vymretá. Len spoza uhlov a kriakov kukajú predesené, zvedavé oči a belejú sa strapaté hlávky malých vinníkov. Vedia, že im najmilšie ihrisko neodníme ani sám pán farár.

Ešte pohrozil pipasárom na všetky strany sveta, ako keď černokňažník zažehnáva svojou berlou rozpustilú chásku škriatkov, lesných duchov a víl.

„Len sa opovážte takú lármu robiť, adanimam vás naučím móres! Ak dajedno dolapím, tak ho vyobšívam, že nezabudne do smrti, kanis vestra mater!“

S tou hrozbou kráčal k fare. S ním prišla i Pavlínka a zvedavá striehla spoza neho na deti. V jednej ruke mala hodný kus bieleho chleba, v druhej drahý hrebeň zo slonovej kosti, ktorý mamike vytiahla z kasne (všetky iné už bola polámala). Ako sa otec vrátil do fary, dcérka vybehla na most a volala:

„Poďte už, deti! Apuško už odišli!“ Z uličiek a zo dvorov vynorí sa tu jedna, tam druhá postavička, dievčatá so svojimi mokrými sukničkami a s pletkami vlasov, z ktorých odtekala ešte voda, a čosi-kamsi Rimava oživla znovu. Pavlínka ich pozorne obzerala, najstrapatejšie dievčatko chytila za rúčku a vábila za sebou:

„Poď, Iľka,“ vraví, „učešem ťa.“ Dievča sa chytí za hlávku a odťahuje. Malo smutné skúsenosti s Pavlínkiným frizírovaním, lebo nedávno nielen hrebeň zložil kosti pri podobnom diele, ale aj Iľkina hlávka musela pustiť chumáče vlasov. Ale Pavlínka sľubuje:

„Dám ti tento chlieb, ak sa mi dáš učesať!“ Čo by taký hladný človek kvôli chlebu neurobil, čomu by sa nepodrobil?! Podvolila sa aj Iľka, vedela, že jej chlieb budú deti závidieť, a už to je hodno bolesti, ktorou si ho zaslúži. Ináč ani neviem za čo! Ani to si nevedela Iľka oceniť, že ju Pavlínka chce česať drahým hrebeňom. (Pán farár, keď niekde išiel, rád kupoval a donášal drahé veci; aj ináč mali na fare všetky veci drahocenné, najmä striebro a porcelán.) Konečne, keď aj tento hrebeň prišiel o niekoľko zubov a Iľkina hlávka ako-tak bola v poriadku, Iľka dostala odmenu. Ale pohyblivá a netrpezlivá Pavlínka pohodila hrebeň doma kdesi do kúta (nechže si ho potom hľadajú) a šla do mlyna. Vedela, že už hodná chvíľa, ako chlapci tiež boli odišli tou stranou.

Chlapci mali úmysel ísť sa kúpať do hate a postrašiť aj pstruhy. Išli ku mlynu. Na mlynskom dvore sedí Šimo, mlynárov syn, a kreše. Aj on, tak ako jeho predkovia, vedel zručne narábať s toporom a kresačkou. Všetci píľanskí mlynári musia sa živiť i crmománstvom, lebo zo samého mlyna by nemohli veľmi kopýtkami vyhadzovať.

Šimo len kreše, nepočuje, že sa chlapci blížia; bol prihluchý. Vopred ide Imro zo školy a kričí: „Šimo.“ — On nič. „Šimo!“ — Šimo kreše horlivo ďalej. „Šimoó,“ volá Imro vždy hlasnejšie. Ale volaný, zabratý do svojej práce, obzerá ostrie kresačky a kreše ďalej. „Šimoó,“ zvolá teraz Imro za samým chrbtom mladého remeselníka. Vtedy sa Šimo obzrie a dobrodušne, pokojne sa opýta:

„Čô?“

Chlapci sa dusia od smiechu a dráždia Šima i pýtajú taligu od neho. Ale Šimo odoprel žiadosť a vraví:

„Aha! Aby ste ju pokazili ako nedávno, koj ste sa na nej spustili zo Skalky dolu.“

„Veď sa nám nič nestalo!“ nadhodil Daňo.

„Vám sa nič nestalo, ale taliga sa dodrúzgala!“ replikuje Šimo. Videli, že Šimo taligu nedá a vlastne im teraz nebola treba, ale ho chceli trošku napaprčiť. Prešli cez mlyn, ktorý vtedy stál (posmešníci tvrdili, že píľanský mlyn viac stál ako peštiansky), brodili sa vrbinou a hustou burinou vedľa mlynského jarku a odtiaľ k hati. Pri hati chlapci rezko pozhadzovali svoje hábky a hybaj do vody. Keď sa ochladili, prešli ďalej hore, vyše hate. Ale ako sa zdesili, keď na hladkej vodnej tíšine, kde voda bola obstojne hlboká, zazreli plávať ľudskú hlavu! Hlávka nebola veľká, bola to hlávka staršieho mužského, lebo vlasy na nej už boli aj šedivé, tvár pokrytá vráskami, bajúzy ovisnuté, ako si to ináč nemožno myslieť vo vode! V ústach hlavy fajka s krátkym pipasárom a „na mou hriešnu“ … z fajky sa kúri. I ústa sa hýbu, ako fajkárovi obyčajne, očká ako trnky, ba ako uhlíky svietia spod hustého obočia s výrazom posmešku na chlapcov, takže im spočiatku mrzne krv a ako elektrická iskra beží im umom myšlienka, že to nemôže byť s dobrým. A hlávka sa hýbe a blíži sa k nim. Nestačili sa však prebrať z prvého ustrnutia, keď hlávka prerečie:

„No len z rezna, chlapci!“ Vydýchli si. Teraz poznali, že hlávka patrí „pánikovi“ z Hámrika. „Pánik“ bol nižší úradník železodielne a býval v takrečenom Hámriku tu povyše hate. Menoval sa Vintal, ale ľud ho pre jeho drobnú postavu nazval Vintalkom a „pánikom“. I jemu sa zachcelo okúpať a že bol malý, sadol si do vody, bolo mu vidieť len hlávku. Na brehu mal sak a tak mu chlapci pomáhali loviť ryby.

Vracajúc sa poberali sa zasa cez mlyn. Ale teraz mlyn už bol pustený; mlelo sa jednej gazdinke žito už z nového. Koleso sa neveselo krútilo a pokúšalo chlapcov k ich starej zábave. Zavše si sadli na lopatu kolesa, dobre sa zachytili a dali sa raz skrútiť. Keď koleso prišlo na úroveň podlahy, vyskočili rovno zasa na ňu. Na toto bola potrebná odvaha a šikovnosť, ale oni mali obidvoje. Nielen oni, ale aj Pavlínka, ktorá sa vo všeličom ponáhľala za nimi, skúsila túto cestu. I teraz skočila ako vrtielka na koleso, a už sa zachytila a so smiechom sa dala preniesť. Ale ako chcela skočiť, vrkoče, zviazané hodvábnou šnúrkou, zachytili sa jej do kolesa a nechceli ju pustiť. I krútili sa ďalej, ťahali Pavlínkinu hlávku za sebou, až bola tesne vedľa kolesa. Dievča kričalo, volalo o pomoc, chlapci zdesení videli, že je zle, vybehli z mlynice na dvor a na ulicu; gazdiná, čo sa jej práve mlelo, nevedela rady. Dosť trhala dievča za rúčky, za nôžky a sukničky, ale to bolo daromné. V tú chvíľu pribehne Šimo, vidí, čo sa robí; vo chvíli spoznal, že koleso zastaviť neskoro, a tak ostalo len jedno a to smelo a chytro aj urobil. Ako mal v ruke sekeru, rozohnal sa a dobre cieleným úderom odťal Pavlínke vrkoče vedľa samej hlavy. Dievča mu odpadlo do rúk, odtiaľ ho vzali ženy, ktoré už na krik chlapcov pribehli. Pavlínka bola omdlela, mala oči vytisnuté a krvou podbehnuté, ústami, tvárou jej šklbalo. Ženy ju kriesili, oblievali vodou, za noštek ťahali. Konečne prišla k sebe, začala plakať a pýtala sa k mamovke. Ta ju odniesla tetka Erža na rukách a len potom šla na faru povedať, čo sa stalo, lebo ženy sa obávali, že by pani farárka, i tak slabá, nepripravená na takú zvesť, mohla od toho ochorieť. Pavlínka mala dlho pamiatku po tomto prípade, ale len čo jej vlasy narástli, zabudla; potom zasa bola to isté pohyblivé živé striebro.

Ovocie dozrievalo. Vo farskom sade a v školskej záhrade nad Lajtmankou stromy boli obťažené včasnými i neskoršími hruškami a jabĺčkami. Na Píle, a tuším aj inde, sú ale takí milovníci chutného ovocia, čo si nezasadia, ale berú tam, kde jesto. Veď to vraj pánboh požehnal aj pre nich. Takémuto niečomu však naši ovocinári nechcú rozumieť, najmä šuhajci, tí sa tomu bránili a horlivo sa usilovali podobného huncúta chytiť pri čine. Na ten cieľ postavili koliby: jedna vo farskom sade, druhá v školskej záhrade a v tých spávali, pardon, strážili naši mladí hrdinovia zverené im záhrady. Pred kolibou horieval každý večer ohník, v kolibe bola slama a pokrovce, kde sa potom chlapci uložili.

Daňo v izbe už nechcel spať; toto mu bola aspoň čiastočná náhrada za salaš a za život tamvon, plný poézie.

K chlapcom prišiel „vartovať“ aj sused kraviar; zlý svet hovoril, že obyčajne pri konci leta „vartáš“ mal viac jabĺk ako sám pán farár, a to všetko vyberané. Nuž a začo by bol vartášom, keby nemyslel na seba a na svoje deti? I tu sa našla príležitosť, aby Daňo robil experimenty so zápalnými látkami: keď nie inšie, tak vzal balík zápaliek, zapaľoval po jednej a podkladal pod strechu koliby, ktorej jednotlivé slamky s úľubou opaľoval. Ak chcelo ďalej horieť, Daňo zadúchol a šiel so zapaľovaním ďalej. To robil i poležiačky, nepomyslel na dosah týchto pokusov, na následky, ktoré z toho mohli pôjsť. Akoby bol mal rozkoš v zahrávaní so smrťou, alebo vôbec s nebezpečenstvom. Inšia hra ho netešila. Netušil, že po rokoch tu na Ostrej odohrá sa tragédia, ktorej predohra bola podobne nevinná, ale koniec smutný a osudný pre piatich mládenčekov a ich rodiny. Pásli tam volky a jedného večera nakládli si pred kolibou ohník, boli veselí a keď už besedovanie zunovali, ľahli si do koliby. Ale strecha koliby bola ťažká, ešte zeme si boli na ňu nanosili, koly, na ktorých strecha spočívala, však slabé, a tak kým chlapci spali, strecha sa zvalila na nich a zapálila. Len dvom sa podarilo vytiahnuť so zdravými údmi, jedného našli ešte živého, ale strašne popáleného, takže o dva týždne umrel, dvaja však zhoreli na uhoľ.

Ako ľahko sa podobne mohlo stať aj našim. No Daňo bol bezstarostný a spal tvrdo. A Janko vedel, že keď oni spia, príde pán farár v noci a díva sa na nich i zakryje spiaceho synáčka, aby sa v studenej noci neprechladil.

Videl to Janko, keď jednej noci bez sna sa krčil pod svojím pokrovčekom. Rozčúlil ho večerný rozhovor, ktorý sa zväčša točil okolo Jánošíkových dobrodružstiev a iných smelých hôrnych chlapcov. Ešte vtedy žil aj Dovec na štítnickej doline a nebodaj ho poznali i naši pastieri a valasi osobne, lebo mu povesť šla po celej stolici. Jankova myseľ, zamestnaná početnými povesťami, predstavovala si naše hory obývané týmito postrannými chlapmi, ktorým sa protivila každá disciplína, každý zákon a ktorí na vrchnosť hádzali frčky.

Ticho bolo dookola. Oheň nehorel, len z malej pahreby žiarilo niekoľko uhlíkov. Starý Pleva si už dávno odbavil svoju povinnosť na veži: odtrúbil desiatu, zazvonil a ťažkým, hrmotným krokom zišiel po planých schodoch veže do dediny, kde ešte niekoľko ráz opakoval trúbenie. Potom zatíchol. Pravdepodobne leží niekde na školskej podstienke a čaká, kým budú hodiny biť jedenástu, a možno driemota príde na neho a on odspí aj polnoc. Jedna-dve hodiny, a to ešte v noci, na dedine sem-tam.

Keby sa nebál, Janko by sa zobral a šiel by domov, ale do školy je ďaleko a musel by ísť blízko miesta, kde nedávno mládenci zabili svojho kamaráta, lebo ho jedna dievka radšej mala ako tých iných. A ľudia vravia, že ho ešte i teraz tam vídať, ktoževie, pravda to nemusí byť, ale predsa by azda aj darmo nevraveli. Daňo sa tomu len smeje, on by sa nebál, ani čo by mu bolo ísť o polnoci na cintorín. I teraz spí, len tak odfukuje. Slabý vetrík šelestí konárikmi stromov a chladí rozpálené chlapcovo čielko. Na nebi svieti tisíce a tisíce hviezd a čím dlhšie sa dívaš na ne, tým milšie ti je ich jasné trblietanie. Vtom počuť kroky, blížia sa; kroky mužské, ťažké. Janko sa schúli a len jedným očkom sa díva k otvoru koliby. Pred kolibou zastane pán farár. Zohne sa a rukou siahne na odpočívajúce postavy. Daňo odhodil pokrovec a ním teraz otec pozorne zakrýva chlapcovu postavu. I pahrebu odhrabal, zasypal, aby sa niečo nezapálilo od nej. A keď trošku postál, poobzeral sa, odišiel nočný hosť od koliby zasa naspäť a Janko akoby úplne zbavený bázne a strachu, teraz už zaspal.

Len raz ich zobudí Imrov vojnový víťazný krik: „Chlapci, hor’ sa, tu je zbojník, už ho mám.“ Chlapci poskákali ani strely a hnali sa hore sadom nad Lajtmanku, kde Imro „vartoval“. Nazdali sa, že ktovie, koho Imro chytil, a tu ti on drží v rukách postavičku malého mrzáka „Grblíka“. Iste, chudák, nevládal utekať, kým jeho kamaráti popchli kade ľahšie, dal sa lapiť, lebo nevládal zaskakovať tak ako oni. Daňovi sa toto víťazstvo naskrze nepáčilo, ale čože robiť: nepriateľ je nepriateľ, treba ho zajať, alebo aspoň urvať nejakú trofej, čo len kabaničku! A tak potom s Grblíkovou kabaničkou víťazoslávne šli dolu do dediny. Pravdepodobne kabaničku nevymenili za vojnovú náhradu, lebo Grblíkova matka ešte hrešila, že veď ovocie pánboh pre všetkých ľudí požehnal a že čo z toho majú takú drahotu robiť, tých druhých bol celý regiment, ale čože, keď vedeli utekať!

Istého rána zavítal do školy Hrebenda. Už dávnejšie ho nebolo vídať: cestoval a roznášal knihy po Slovensku. Doniesol pozdravy a novinky zo všetkých strán: z Liptova, zo Zvolena, z Novohradu. Vítali ho srdečne ako vždy a aj on sa privďačil, čím mohol: teraz priniesol v šatôčke už síce nebárs čistej zaviazaný uzlík a v ňom mak! Vedel, že pani kmotra nemá maku, nuž priniesol, že bude aspoň raz na rezance! Darček vďačne prijali a odložili a hosťa, ako sa patrí, pohostili. Zabaviť sa však nechcel, prišiel zavolať šarvancov (a kto sa k nim pripojí) na vychádzku na Trstie. Tento vrch ho vždy veľmi vábil, hoci nevidel, ale cítil sa tam hore tak voľne a blažene. Vedel cestu celkom dobre, i teraz ešte stojí buk, kde na svojej ceste odpočíval, a ten buk menuje ľud Hrebendovým bukom. Nestačil svoj plán oznámiť, chlapci ho už s jasotom aj prijali a berúc kapsičky pakovali, čo mali: kúsok chlebíka, slaninky alebo bryndzu na cestu. A horlivo obklopili slepého starca, pretekali sa o jeho priazeň, s ktorou podá ruku jednému lebo druhému. Zdanlivo viedli ho oni, ale v skutočnosti viedol ich on.

„Pustíme sa krížom cez Rúbanku,“ povedal slepec. Janko ešte zabehol po iných kamarátov a už šli.

Našim šarvancom nebolo treba dva razy povedať: „Poďme krížom Kubánkou.“ Oni už vedeli a rezko zaberali vyšliapaným chodníčkom. Ktorý mal valašku, pýšil sa ňou a stínal letorosty jelší vedľa chodníka, keď tých nebolo, aspoň kdejakú hlavičku kolociera. A čo nemali valašku, to paličkou dupkali na tvrdú skalnatú pôdu a vyskakovali vopred, zasa naspäť k svojmu slepému vodcovi.

Imro a Janko zo školy, ako „kmotríčkovia“ a horliví ctitelia starého kmotríka, taktiež čitatelia básnikových kníh, držali sa viac vedľa neho, hoci aj im žilky hrali a pôda pod nohami akoby horela. Imro, študent, mal už len niekoľko dní vakácie, a preto rád užil čas na takú krásnu vychádzku. Janko vo svojich čistých bielych nohavičkách z činovate, ktorú usilovná maminka sama natkala a hábky ušila, nestaral sa ešte o školu a bol rád, keď mu Donát neprišiel na rozum.

Raňajšia hmla valila sa dolu do dediny, akoby unikala pred víťazom prebúdzajúcim sa k životu a panstvu. Lúče slniečka kúpali sa v rose drobnej trávy a niekoľkých kvietkov. Skaly od vekov tu naváľané, nikým nehýbané, machom obrastené, stali sa chodníkom a vedľa neho chodník viedol miernym svahom na juhovýchod poza Čelo, ktoré obíde, aby sa obrátil na severovýchod. Tak im to povedal a ukázal palicou staručký slepec.

Starec stúpal rezko, ale opatrne. Poznal tieto chodníčky, ale sám by, prirodzene, nebol mohol ísť. Mal pri sebe nielen malých kamarátov, ale aj dobrú pomoc v podobe palice s ostrým klincom.

Na boku mal remennú kapsu a v nej ktovie čo všetko! Azda vzácne knihy alebo listiny, rukopisy, aké dostal alebo roznášal na svojich cestách. I teraz, aspoň Janko to tušil, má náš starý pri sebe knižku, vzťahujúcu sa na Trstie a okolité vrchy. A Janko sa už tešil, čo počuje rozprávať o našom okolí.

A ako stúpali hore, tak stúpalo aj slniečko a hmly sa celkom stratili. Chlapcom začínalo byť teplo i hlásil sa smäd a tak kdektorý začal vyťahovať hrušku alebo jabĺčko. Čo aká „semendia“ bola teraz dobrá. V takom veku chlapci nevyberajú len samé „marianky“ a maslovky, dobrá je i „ovsianka“ a keď niet tej, aj hnilička alebo aj plánka, taká ako „hánka“. Ta ďalej už začali sa obzerať, kde si oddýchnu? Starík, akoby uhádol tajné túžby chlapcov, povedal:

„Tamto, bračekovci, pod tým bukom budeme oddychovať.“ A skutočne, na kraji malej húšťavy rozkladal svoje krivé konáre starý buk. Toto bol ten Hrebendov buk.

Chlapci s jasotom prebehli čistinkou, ktorá ich delila od vyžiadaného miesta. Hneď sa začali rozkladať v tráve a po machom obrastených skalách. Pozhadzovali kapsičky a neboli by dbali tu ukojiť hlad, zobudený čerstvým povetrím a rezkým pohybom. Ale v tom im zabránil vodca hovoriac:

„Pamätajte, chlapci, že deň je dlhý a cesta pred nami ďaleká.“

„Ale sme už hladní,“ protestovali niektorí.

„Zajedzte si po kúsku chleba, len toľko, čo ukojíte hlad, inšie odložte na obed. A smädilo by vás, vody tu niet, len pod samým vrchom, na žľaboch.“ Chlapci poslúchli a túlili sa k starcovi. Obrátil sa k severu a palicou ukázal v tom smere. „Tam leží Tisovec. Odtiaľto vidieť jeho boží chrám.“

S výkrikom radosti chlapci prisvedčili, že ho vidia.

„A táto úboč, čo ide odtiaľto a zvrchu dolu ponad Tisovec, Ľadovo a Korymovo, pamätná je tým, že tu Tatári plienili, kým ich konečne zahnali. Tou stranou i dolu k Píle nachodili, ba ešte sa nachodia aj jamy a jaskyne, kde sa naši kresťanskí predkovia skrývali pred tými krvilačnými psohlavci.“

„Prravda je!“ zvolal Samko z jatky. „Ja som videl takú dierrru, Korrrytovci sypú do nej krrompele.“

Starík sa usmial a kývol hlavou.

„Taká, hľa, je hra života. Za onoho času boli tie jamy skrýšou a bydliskom ľudí, dnes sypú do nich kromple!“

Daňo sa tiež ohlásil:

„Mamovka rozprávali, že keď sa tí psohlavci oborili na kraj, pustošili a drancovali, kde čo našli. Ľud sa pokryl do dier a jaskýň, i tamto na Hradovú a do toho kostolíka, čo je taký nedostupný pre toho, kto o ňom nevie. Len jednu dievku chytili a prinútili ju, aby vyvolala tých druhých. A ona volala: ,Mara, Zuza, Mišo, Jano, poďte, už psohlavci odišli!‘ Ľudia sa dali vyvábiť a vyklamať a potom ich psohlavci pochytali a pobili.“

„Tu vidíte, bračekovci, príklad, čo nemôže nepriateľ, hocaký ukrutný a mocný, to vykoná zrada. Preto vystríhajte sa zrady. Sami nezraďte svojeť, svoju vlastnú krv, nepotupte svoju mater.“

Chlapci ticho sedeli. Daňove oči sa upreli s porozumením a súhlasom na staríka. Jeho charakter, sám od seba neprístupný podlosti, upevňoval sa podobnými príkladmi a rozjímaním.

„Na svete soužení míti budete,“ citoval potom básnik — prorok, akoby cítil, že toto proroctvo sa mu doslovne vyplní na tomto chlapcovi, teraz malom a útlom, a za ním na nejednom mladíkovi, čo nechcel spáchať zradu krvi.

Po občerstvení vstali a pobrali sa ďalej. Chodník sa stával čím ďalej, tým strmší, namáhavejší. Hlbokými výmoľami driapali sa po skalách, ktoré pokryté lístím tvorili neistú stupaj i tak unaveným nohám.

„Ako v rozprávke: ideme starými horami, rudnými cestami,“ povedal Janko. Skutočne, také staré chodníky v tichej hôrnej samote nevdojak privodia poviestkovú náladu a človek sa mimovoľne poddáva akémusi čaru, akoby vyzeral a čakal, odkiaľ sa zjaví nejaký lesný duch alebo víla?

Konečne prišli k žľabom, kde ich čakala „voda ako oheň“. Čistá ako krištáľ, čerstvá ako ranná rosa. Napili sa do chuti, ej, veď oni vedeli oceniť dobrú vodu, a jeden z nich, porovnávajúc Lajtmanku s touto, povedal, že je Lajtmanka dcérou tejto tu. Potom sa pobrali ďalej. Nebolo už ďaleko na vrch, ale táto hodinka bola najťažšia, tento kúsok cesty najteplejší. Býva to i na cestách života tak, že púťou k určenému cieľu je posledný kúsok cesty najťažší. Dochodili na vrch. Cez riedke stromy prezeralo nebo, obzor na východ sa rozširoval. Chlapci, vidiac sa blízko pri cieli, popchli a posmeľujúc sa rozbehli sa, ktorý skorej príde na vrch.

„Chlapci, borrovnice!“ kričal Samko a na jeho povel vrhli sa šarvanci v stranu, kde sa už zjavili malé kopčeky pokryté čučoriedkami, v tomto kraji borovnicami zvanými. Začali si chlapci pochutnávať na chutnom ovocí, ba ako boli unavení, rovno posadali do nich, aby sa lepšie popásli. Po chvíli ruky, ústa a zuby niesli stopy požitého ovocia, nielen tieto údy, ale, ó, hrôza, Jankove biele nohavičky, ako vstal z borovničia, boli husto posiate bodkami. Prekvapený a troška i zarmútený a zahanbený Janík obzeral si ozdobené (Milka by bola povedala „vypucované“) nohavičky. Temná obava skrsla v ňom: čo povedia mamika a či sa to dá vyprať? Kto má škodu, o posmech nech sa nestará, i tu tak, kamaráti sa smiali a po chvíli smial sa s nimi aj on, kráčajúc za vodcom k pyramíde. Dosiaľ ako dosiaľ, chlapci by boli len ta potrafili, ale na tomto ohromnom priestranstve, na tej širočižnej pláni, voči tým tmavým horám a vrchom by sa neboli vyznali. No vyznal sa ich slepý vodca. Zastal a ukázal palicou, povedal: „Tamto má byť pyramída.“ — A bola tam. Prišli tým smerom k hŕbe skál, ktorú tam boli zanechali inžinieri. Tu má byť prostriedok vrchu. Blízko „pyramídy“ sa naši výletníci zložili, chlapci hneď chceli oheň klásť, ba boli by kdejaký suchý krík podpaľovali, ale opatrný vodca im bránil, lebo ľahko by sa bolo mohlo prihodiť nešťastie.

Vybral teda miesto pre vatru sám a dovolil chlapcom, aby doniesli dreva i rozložili oheň. Ale že ešte nebolo poludnie, neobedovali. Starík i tým napomínal chlapcov k miernosti a k trpezlivosti. Povedal im, že je nie radno na cestách a vychádzkach mnoho jesť, lebo tým sa človek obťažuje a činí si postup ťažším. Taktiež neradno piť z každej vody, ktorú vidíme; vôbec čím menej potravy a nápoja berie človek, tým bystrejší je do chôdze. To sám na sebe skusoval, keď celé dni putoval na svojich cestách.

Do obeda išli si radšej pozrieť výhľad. Starček zaviedol svojich kamarátov na ten bod, odkiaľ vidieť Tatry. Na severovýchod od čistého, belasistého vzduchu vypínajú sa velikáni Tatier v sivom, kamennom rúchu, na lysých temenách biele čiapky pary. Chlapci, ako videli Tatry, zajasali.

„Tatry, Tatry!“

„To tam je Kriváň!“ kričí Daňo a jeho čierne oči blýskajú radosťou.

„Áno, ten je Kriváň,“ dotušil básnik a pomenoval za ním všetky končiare s takou istotou, akoby bol videl alebo poznal ich z videnia. Od Tatier sa obrátili ďalej smerom k východu a tu sa rozkladali bližšie i ďalšie vrchy: Kráľova hoľa, Kohút a toto, hľa, kde sa strmia tie biele skaly, to je Muránsky zámok. A o tomto slávnom hrade im rozprával aj teraz i potom pri ohnisku, kde sedeli a piekli slaninku, podivné histórie. Poznal dejiny zámku a jeho pánov z počutia, ale najviac sa „dočítal“ z knihy, ktorú napísal Samo Tomášik pod názvom: „Pamäti jelšavské a muránske“ a ktorú priniesol i sem, aby si dal predčítať. Najviac mu predčítaval Janko zo školy. Mal doma hodnú zásobu kníh v stole, ktorý odtisol, keď chcel vziať knihu, a vediac, kde ktorá leží, vyňal tú, čo chcel, a povedal: „Túto, kmotríčku, na tejto strane to stojí, nože mi to prečítajte.“ A keď mu i neskoršie tenže kmotríček priniesol novú knihu, vzal ju zbožne do rúk a povedal:

„Núdzteže sem, nech ju vidím.“ To videnie pozostávalo z toho, že ju svojimi jemnými prstami zo všetkých strán pozorne ohmatal. I tu na vrchu im rozprával, že za dávnych čias cesty neviedli dolinami, lebo tam boli neschodné močiare a húštiny, ale, hľa, tadeto vrchom viedla cesta od Fiľakova na Muráň a tak ďalej. Tadeto chodil Vešelín, tadeto viedol tých svojich „vojínov“, čo za onej pamätnej noci dobyli hrad Muráň, vlastne tiež len zradou. Odtiaľto ta dolu do doliny boli hory, pralesy. Kostol píľanský je postavený z dreva, ktoré tu rástlo. A bola tam na konci dediny píla i hovorí sa, že tá osada okolo nej bola staršia než sám Tisovec. Ale to je nie na uverenie a ničím nepotvrdené.

A zasa ďalej napravo ukazoval a pomenoval náš slepec všetky doliny a v nich posiate dedinky, a aby to chlapci skutočne poznali, opísal každú, aká asi je. Stadiaľto je výhľad uchvacujúci až po Matru. Ukázal im smer, kde tečie Dunaj, odkiaľ pochodí príslovie „Vtedy dobre na šuhaja, keď zahrmí od Dunaja!“ To znamená, že v lete, keď chlapci pasú po vrchoch, búrky prichodia z toho kúta od Dunaja. A potom im ukázal Novohradské, Zvolenské vrchy, na západ, kde leží povestná Poľana, zasa ďalej charakteristický, jánošíkovskými povesťami obotkaný Vepor. Konečne Breznianske hole a tu v popredí Tisovské vrchy, medzi nimi, hľa, Hradová, ako malý kopec, na ktorý ako z rozmarnej hry čiasi ruka položila kamenný štvorhran. Všetko je odtiaľto také malé a chatrné, a predsa také krásne. Duch okreje, cíti sa byť vyvýšený nad nízkosť hrudy, opája sa čarom širokej, večne krásnej a od vekov nestarnúcej prírody. Ľudia sa umárajú za cudzími krajinami, podnikajú nákladné cesty, aby videli cudzie vrchy a nivy, a medzitým nepoznajú svoje, svoj kraj, svoju otčinu. Nielenže ju nepoznajú, ale často nepriznávajú sa k nej, akoby sa hanbili za svoju vlastnú mater, a tí sú skutočne, ako Kollár hovorí, ako „děti, do studnice, i níž se napili, házející kamení a smetí“.

Táto vychádzka ostala našim šuhajom večne pamätná a spomínali ju vďačne, i toho, ktorý ich viedol. Sám slepý otváral im oči pre poznanie nejednej vysokej pravdy a tak upevnil to dobré, čo sa hlásilo v srdiečkach malých hrdinov.