ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tá čiastka dediny, ktorá sa menovala Dolinka, končila sa pri skalnom výbežku. Tam, nad mlynom a blízko neho, stálo niekoľko drevených domčekov. Základ a opierka im bol tvrdý kameň, v tomto kraji i zápoľami menovaný. Zápole dali nejednej chalupe a rodine nielen základ a podpierku, ale aj meno. Lebo treba podotknúť, že chotár dediny Píly tvorí kameň a divá voda.

Sám ten skalný výbežok Dolinky volal sa Skalka. Na Skalke najskorej zmizne sneh, najskorej vypučí tráva a rozkvitnú „králiky“, a preto ta zavčasu na jar chodia deti a mládež, aby sa v slnečnom svetle poihrali, lebo odtiaľ bolo vidieť do dediny, nadol i nahor, a preto tam bolo veselo.

Dolu pod Skalkou, jednou stenou temer opretá o zápole, stála Srnčíkova chalupa. Srnčík bol starý, vyslúžený vojak-invalid. Mal malú primitívnu tokáreň, a keď mu bolesť v nohe dovolila, pracoval usilovne; cez zimu točil vahančeky a iný riad, na jar, ako potreba vyžadovala, konal i kolársku prácu a nejedno koliesko do pluhu a do voza vyšlo z jeho rúk.

Na Srnčíkovu chalupu svieti jarné slniečko a dáva život i lesk všetkému, na čo padnú jeho zlaté lúče. V tom svetle je každá vec, každý predmet sto ráz krajší. I tá biedna chalupa, čo je len-len na zletenie, okienka málo väčšie ako dlaň, so slepými skielkami, strecha zarastená machom a nad ňou skalný briežok a z neho vyrastené brezičky. A pred chalúpkou sedí vycivený starček na svojej lavičke a kreše. Triesky okolo neho veselo lietajú a ako zakreše, ozve sa od západu veselá ozvena.

Dolinkou idú chlapci; radi navštevujú starého vyslúžilca, lebo vie tak zaujímavo rozprávať o vojnách, ktoré sa dávno, dávno odohrali a ktorých účastníci už temer všetci zložili zbraň k nohám toho Najvyššieho Veliteľa, Cisára a Pána všetkých národov. Idú chlapci hore vyšliapaným chodníčkom a napred ide Daňo. On najradšej počúva príbehy starého vojaka, lebo nikto sa tak ako on neoduševňuje za vojnu a čo s ňou súvisí. A s ním idú aj jeho verní druhovia, Janko zo školy a iní, ba ešte sa i Martinko vliekol o palici a kuľhajúc prišiel k báťovi, našťastie nie mu je ďaleko. On i tak často tu sedí a prizerá sa, ako to starkému zručne ide, aby aj on neskôr vedel podobne zhotoviť kolieska a čo pre hospodárstvo treba, lebo do inej práce pre nohu už nebol súci.

„Pánboh pomáhaj, báťa,“ — volajú chlapci zďaleka a Daňo doloží: „Bože daj šťastia!“

„Božedaj, fjam, božedaj, a pánboh uslyš, fjamové,“ zaďakoval starec, po vojensky zdvihnúc pravú ruku k čiapke.

„Tu máte, báťa, trošku dohánu!“ povie Daňo a podáva starcovi v papieriku zakrútený voňavý štítnický dohán, ktorý podežmoval otcovi.

Vyslúžilcova stará tvár sa vyjasnila. Blažený úsmev rozhostil sa okolo úst. Práve taký bol ten úsmev, ako keď na jeseň zasvieti slniečko ešte raz na opustené stráne. Starec vďačne vzal podávaný balíček z chlapcovej ruky, rozkrútil ho, aby ako opravdivý labužník i pohľadom užíval vzácny dar. Potom vytiahol z vrecka kabanice krátku zapekačku, vytriasol z nej pozostatky a napchal. A len pozrel na chlapcov, Janko Selčan už letel do izby, aby z pahreby spod kocha doniesol uhlík, ktorý starec pozorne položil na dohán a pritisol „kupakom“, aby nespadol. Ináč radšej by si chcel zapiecť alebo zakresať, ale v takýto čas, kde toľko triesok po dvore, je neradno a nebezpečne.

Chlapci sa trpezlivo dívajú na neho; posadali, kde ktorý mohol a vedel. Daňo si sadol na nízky klátik pred samým Srnčíkom, oprel lakeť o koleno a bradu do dlaní, díval sa svojím dumným výrazom očí na starého vojaka. Vidí, ako mu fajočka chutí, s akým pôžitkom ťahá do seba a opäť vypúšťa voňavý dym. A pritom oživne tvár, vpadnuté oči dostávajú lesk a ruky sa rezko chytajú ostrého topora, aby pokračovali v práci. Len kedy-tedy šklbne bolestne tvárou, mimovoľne vyderie sa mu z pŕs ston a noha, chorá noha, nevdojak hľadá pohodlnejšie miesto.

„Báťa!“ volá Daňo po krátkej prestávke.

„Hoj, fjam, hoj!“

„Rozprávajte nám!“

„Ale o tom, ako som dostal guľku do nohy?“

„Aj o tom, o vojne, o všetkom!“ žiada Daňo a jeho oči s prosbou uprene hľadeli na Srnčíka.

„Veď ja nedbám, fjam, koj tak chcete. Hoj, boli to za časy, chlapci. Čože je teraz byť vojakom? Zverbuješ sa, ak chceš, ak nechceš, a predsa ťa vezmú, ideš na tri roky, ale vtedy, fjamové, koj ťa lapili, tak si za úplných dvanásť rokov nevidel tieto vŕšky a svojich. Ba nejeden tam zložil svoje kosti a nikdy viac neuzrel matere alebo otca, alebo, ak už bol ženatý, čo sa tiež stávalo, ženu a deti.“ Prestal rozprávať, aby napravil oheň vo fajočke, a potom, ďalej okresávajúc bahry do kolesa, pokračoval:

„Vtedy, fjamové, na vojnu lapali. Každý richtár dostal rozkaz, aby vystanovil toľko a toľko regrútov. A na pomoc dostal pandúrov a potom nás naháňali ako divú zver po hore. Áno, i po hore. Darmo sme sa skrývali, darmo utekali, pandúri ako psi za nami, a kde ktorého dolapili, už si viac neunikol. Lapili ma, lebo môj otec nebol slobodášom, ale poddaným, a tak ma i s druhými vliekli jedným cúgom až hen k Morave. Mohlo mi byť vtedy okolo dvadsaťštyri rokov. Mal som už aj ženu, ženu mladú, eh, ťažko mi bolo odísť a sprvu som si myslel, že to neprežijem, že im alebo utečiem, alebo sa zmárnim. Ale človek je ako tot Cigán, privykne ešte i na šibenicu.“

Srnčík urobil malú prestávku.

„A potom?“ opytuje sa Daňo.

„Hneď ma dali k vojsku a ekzecírku museli sme sa učiť deň a noc, lebo celá krajina bola plná chýrov, že mocný nepriateľ, tot Francúz, chce udrieť na nášho tisára a že bude bitka veľká a že krv potečie potokom. A potom sme sa dostali k armáde Jeho cisárskej Výsosti samého arcikniežaťa Karola. A ten sa k nám choval ako otec k svojim deťom, a vtedy začali sa vojenské parády a deň i noc sa nehovorilo o ničom, len o nastávajúcej vojne. A raz, práve keď bola taká veľká paráda a bol prítomný i pán tísár, povedal nám pán arciknieža reč, v ktorej nám vravel, aby sme sa držali, ako sa na smelých chlapov svedčí, aby sme bojovali do kvapky krvi za našu vlasť a za nášho tisára a pána. A tu vojaci salutovali a volali hoch a hudba hrala, len sa tak stráne ozývali, a to panstvo v tých krásnych uniformách — a pod nimi bujné vrané kone tancovali, len im tak nôžky ihrali, ako keby vedeli, o čo ide.“

„A tot náš pán ,tisár‘ — tot randoš!“ zrazu a neočakávano zmenil Srnčík tempo a hlas, zatnúc si v ohnivom rozprávaní kresačkou do palca.

Nastala malá prestávka, v ktorej Srnčík stačil obviazať palec ruky nie veľmi čistou handričkou; našťastie rana nebola veľká a nebezpečná a okrem toho položil na ňu i kus práchna. Pravdepodobne by bol rozprávke býval koniec, keby Daňo nebol donútil Srnčíka, aby rozprával ďalej.

„A potom ti nás viedli ďalej za Moravu, že pôjdeme do bitky.“

„A za čo ste sa bili, báťa?“ ozval sa Mišov mendíkov diskant. Srnčík pozrel na neho s opovržením, ale i s rozpakmi. Akoby povedal: „Hlúpy sa vie vždy viac spytovať, ako múdry odpovedať.“

„Za kus chleba sa bili, Mišo!“ zasmial sa Samo Sekáčkove s narážkou na Mišov večný hlad a jeho žiadosti.

Daňo pozrel na oboch chladno a pritiahol sa bližšie k starcovi, oprel na neho oči a prosil:

„Ďalej, báťa, ďalej! Ako bolo potom?“

„Už dávnejšie sme počuli,“ pokračoval Srnčík, „že nepriateľ, Francúz, i s tým svojím slávnym tisárom Napoleonom, takzvaným Bonapartom, postupuje dolu Dunajom. A všade, kde ide, že sa pred ním trasú malí i veľkí. Ba že chce i samého rímskeho pápeža dostať pod svoju ruku a odobrať mu moc. Na to náš ,tisár‘ nemohol hľadieť a koj sa ho všetci druhí panovníci báli, on sa ho báť nechcel. Ba, ako sme počuli, poslal i druhým pánom a kráľom písmo, kde ich vyzýva, aby sa spojili s ním oproti nepriateľovi. Ale tí ni, tí sa ho báli. Každý deň chodili do nášho tábora iné a iné chýry a štachety. Kuriéri na rýchlych koňoch sa ustavične zamieňali. A tak sme vždy vedeli, čo sa robí vo svete a že vyše Viedne nepriateľ zbil našich a že ti museli utekať k Viedni, ale jeden granatier, aby Francúzovi hodil frčku, podpálil voz s pušným prachom, aby sa nedostal do rúk pyšného nepriateľa.“ Srnčík zastal a pozrel na chlapcov. A v ich očiach videl súhlas so smelým činom granatiera.

„Ale nenazdajte sa, že sa naši dali len tak dusiť ako sysle v dierach, hoj, oni bojovali, ako len mohli, lebo medzi nimi panovala kázeň, ale aj smelosť. Aj k nim sa dostali tie štachety a rozkazy i proklamácie tisárove, aby bojovali za svoju vlasť a vyhnali nepriateľa z krajiny. A my sme tiež každý deň boli hotoví ísť do boja. Raz sme sa dozvedeli, že nepriateľ zaujal už i Viedeň, a tu sme už vedeli, že skoro príde rad aj na nás. Za tri dni sa tot Napoleon zdržoval vo Viedni a naoko sa mu všetko klaňalo. Ale mu to ešte vždy nebolo dosť, tomu priezdušníkovi, on si chcel našu armádu úplne poraziť, a preto šiel vždy bližšie k nám, vždy dolu Dunajom. A tam, hľa, kde sa Dunaj na takej rovinke rozlieva, je v prostriedku jedna sihoť a na tej…“

„Ale ako na Piesku, v Rimave, kde to tá vŕba stojí?“ spytuje sa zasa Mišo Kvačka. Srnčík zasa obzrie chlapca z pleca, chcel povedať nejaké štipľavé slovo na odvetu, ale predišiel ho Daňo so slovami: „Radšej by si povedal, ako od hate dolu medzi spustom a Bystrou až ku mlynu.“

„To už skorej,“ prisvedčil Srnčík s pochvalou na Daňa. „Ty, fjam, ak budeš vojak, môžeš byť ešte generál!“

Daňove oči svietili a okolo kútikov úst trhalo mu ako v duševnom rozčúlení. I hľadel nedočkavo na starca a mocnou túžbou a vôľou temer donútil Srnčíka, aby rozprával ďalej.

„Na tej sihoti, fjamové, po nemecky ju volajú Lobavou, rozložil sa Francúz táborom. Ako sme počuli, mal do 80 tisíc vojska, mnoho oficierov, delá a munície nadostač. Lenže dakedy mu na inšom chybelo, lebo jeden čas Dunaj vystúpil a oni nemali vody a museli piť z Dunaja mútnu, iba samý múľ. Na tej sihoti si nepriateľ myslel, že bude bezpečný, lebo to miesto bolo obtočené zo všetkých strán vodou, cez ktorú, keď mu bolo treba prejsť na druhý breh, staval z člnkov mosty. A my sme na ľavom brehu Dunaja zaujali dediny, jedna sa volala Ašpern a druhá Eslingy. Pred samým Rusadlím boli sme hotoví do boja. Bojovali sme viac dní, ale na samý rusadľaný pondelok, fjamové, ešte len svitalo, už nás tot Napoleon napadol. Zo 400 diel strieľali na nás, a tu ti vám nastala besná bitka. Gule hviždia v povetrí a pršia ako prchavica a bubny hvečia a krik a šmrk, ani vlastné slovo si nepočuješ. Kone rehcú, chlapci sa posmeľujú a tí generáli a oficieri, tí zasa so zástavami na samý predok. A kone pod nimi ihrajú zasa, akoby išli do parády, a nie do boja. A tu Napoleon len dodieva do nás a mieri na prostriedok, aby nás mohol preraziť. Gule lietali ako dážď a trhali z našich radov chlapcov, ako keď kosec zájde kosou. A už by sa bolo zdalo, že sa nepriateľovi podarí úmysel, ale v tie časy Jeho Výsosť, náš pán arciknieža Karol, vzal do ruky zástavu a viedol práve náš regiment, čo bol vypočinutý, a my za ním s krikom hurrá vrhli sme sa ako besní na nepriateľa; a čo myslíte, chlapci moji, že sme sa dali? Ani za minút! Každý z nás bojoval ako rozľútený lev a ja medzi nimi, až, ani neviem ako, ako nie, odrazu cítim do nohy ako prudký úder, a akoby ma podťal, ležím na zemi tvárou hore a z ruky mi vyletel gver a ponad mňa sa ženú kamaráti napred. A ďalej neviem nič, lebo mi v ušiach začalo hučať a cvendžať a popred oči sa mi ukazovali všelijaké postavy a obrazy. A potom neviem, čo sa robilo ďalej. Len pozdejšie som počul, že v ten deň odbili naši nepriateľa tak, že sa zasa utiahol naspäť na sihoť a že padlých a ranených bolo na oboch stranách na tisíce.“

„A potom, báťa, potom,“ napomínal Daňo.

„Keď som sa prebral, bola noc a okolo mňa ticho ako v hrobe. Zdvihnem hlavu, hlava ako cent, obzerám sa, lebo sprvu som nevedel, kde som, a tu vidím okolo mňa samé mŕtve telá. Ba neboli všetci mŕtvi, lebo tichou nocou ozývalo sa bolestné stonanie, a vtedy som vedel, že som aj ja ranený, keď som sa pohol a noha ma zabolela. I spomenul som si na svojich a pomyslel: nikdy ťa ja už, dedinka moja, neuvidím, ani otca, mater a mladú ženu…“ zamĺkol.

Chlapci tiež mlčali, ustrnutí, zblednutí. Mišo sa zabudol usmievať a ústa zatvoriť, ale široko roztvorenými očami díval sa na Srnčíka. Jankovi zo školy hrali slzy v očiach, i okolo úst mu trhalo, ale sa premohol a len kúštik smrkol a potom sa odvrátil. Daňo však pomykol klátik ešte bližšie k starcovi, oprel hlavu o jeho pravé koleno a povedal:

„A potom?“

„No, naši nás nenechali zahynúť, hoci vraveli, čo na vlastné oči videli, že dosť mŕtvych aj Dunaj odniesol. Dosť na tom, prišli sanitieri a odnášali nás do dediny. Mŕtvych pochovali, nás ranených doniesli do jednoho veľkého budoviska a pokládli jedného vedľa druhého ako snopy. Pri mne ležal môj kaprál či zbrojmajster. Aj on mal nohu prestrelenú ako ja. Hyba ti prídu dvaja vojaci, vezmú môjho kaprála a vlečú ho do druhej cimry. Počkajže, reku, čo toto už bude? myslím sám v sebe. Ležím tu a čakám a hľadím do povaly; počujem vravu z druhej izby i stonanie, a len keď sa znovu otvoria dvere, vidím, ako jeden vojak ide z tej izby a nesie na pleci nohu. No, reku, na mou hriešnu, toto je môjho kaprálova noha, a ozaj bolo tomu tak. Môjho kaprála bez nohy a bez vedomia doniesli naspäť, položili ho ko mne a ja si myslím, no, prisám, s tebou nebude dobre. A hľa, ledva som to pomyslel, už tí šarhovia prišli po mňa a teperia ma do tej druhej izby. Tam ma položili na široký stôl. A tu Nemci, doktori, okolo mňa a lapajú mi nohu, že takto a takto, začnú handrkovať medzi sebou, ale ja som dobre vedel, čo oni, kati, chcú. Nič inšie, len odrezať nohu! Ej, ni reku, nohe svätý pokoj! braním sa ja. Ale tí nič, len že mus a mus, a že brant. A už reku, poručená pánu bohu, keď brant, ale ja si nohu nedám, tá pôjde so mnou domov, alebo, ak mi je tak súdenô, do hrobu. Ale tí zasa počali do mňa dodievať a vera ich bola hodná hŕbka, ale ja, napaprčený, ako sa ku mne zblížili, hodil som rukou do pol kolesa a moji Nemci odfrkli do kútov. A tu tí do mňa: ferfluchter Šlovak. Ver’ vy budete pamätať, kedy ste so Slovákom mali do činenia. Už som myslel, že budem mať pokoj, ale oni zas len zbili hlavy dovedna, ani ovce, koj sa naľakajú, a zasa len o mne handrkujú. A vtom sa blíži jedon untrác s dákou rišfľaškou a za ním obrác (Oberartzt) a mne tú fľašku pod nos. Ale ja mihnem rukou, rišfľaška prásk do steny, len vôňa po nej ostala. Nemci zasa len do mňa a okolo mňa, tu ja skrčím svoju nohu, objímem ju rukami a zvolám: vezmite mi hlavu, ale nohe mi dajte pokoj. Nato tí nahliadli, že so mnou nevykonajú nič, nechali ma tak. Nohu mi poviazali, ako bola, a po dvoch mesiacoch ma prepustili domov, a hľa, tu som aj s nohou.“

Chlapci si oddýchli, akoby z nich bolo spadlo ťažké bremeno. Napätím poblednuté tváričky sa vyjasnili, okolo úst, ktorými neraz bolestne trhalo, zahral spokojný úsmev.

„Ale ako ste sa vyliečili?“ dovedovali ešte chlapci.

„Nuž tak, že som nohu aj udržal, ona ma len bolela a bolela. Pichalo ma v nej a to boli drobné koštialiky, čo sa rozštiepili. Chodieval ku mne pán felčiar, i pán doktor z Tisovca, vyberal klieštikami tie koštialiky, ale ten najväčší nemohli. A tak mi ho nechali tam. Ale mňa ten koštialik mrzel, počkaj, veď ti ja spomôžem, pomyslím si. Vezmem klinec, zrobím na ňom háčik, vopchám do diery, zatisnem zuby, skrútnem a šklbnem a koštialik bol tuvon. Odvtedy mám ak-tak pokoj, len keď sa čas má premeniť, trúpe ma v tejto nohe.“

„A či tá vojna dlho trvala?“ opytuje sa Daňo.

„Ej, netrvala: onedlho sa oba tisári vymerili a že Napoleon sa chcel lepšie upevniť, vzal si nášho tisárovu dcéru za ženu. Oni sa vyrovnali, ale na krajinu prišla bieda a psota. Lebo vám je to tak, že keď sa veľkí páni perú, vytrpí poddaný. Ale, bračekovci, príde na psa mráz… Ani Napoleon nepanoval dlho.“

„A to sa ako stalo?“ opytuje sa Daňo.

„Nuž tak, že ostatní tisári a kráľovia nemohli sa už dívať na to, čo ten vykazoval, spikli sa proti nemu a v jednej veľkej bitke ho na hlavu porazili — a…“

„Ako ho porazili?“ zasa sa vyzvedá Mišo.

„Nuž, premohli ho,“ uhádol Janko. „A ďalej? — a ho aj zajali,“ dotušil Srnčík.

„Že sa dal!“ čuduje sa Daňo. „Ja by sa nedal zajať!“

„Ej, synak, veľa vrán aj koňa premôže. A čo myslíte, čo s ním spravili?“

„Zabili ho!“ skríkol Samko.

„Zatvorili ho do tmavej veže,“ háda Janko.

„Nedali mu jesť,“ hlási Mišo.

Daňo chvíľku dumá a rečie:

„Odviedli ho ďaleko, ďaleko, strážili ho, aby sa viac nevrátil.“

„Uhádol si, odviedli ho na korábe na osamelú sihoť, ďaleko, ďaleko v mori, tam aj umrel a fjamové: vloženo je človeku umrieť a potom bude súd. Ale nemajte za bánnosť, je chladno, noha mi tŕpne, žiada odpočinok.“