E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Danko a Janko

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 174 čitateľov

3. Spúšťanka

Na sever od skromnej školy, oddelený neveľkým priestorom, kde sa na jar deti hrávali, stál neveľký, drevený kostol. Na ulicu, čelom k Rimave, vypínala sa k chrámu primurovaná kamenná veža a dodávala kostolu patričnej úcty a dôrazu. Veža mala pekné, drevené, červeno natreté zábradlie a dášok, ktorý i pozdejšie vzbudzoval svojím slohom pozornosť znalcov. Do veže viedli od ulice schody; boli to vlastne len veľké, tľapkavé kamene, poukladané na spôsob schodov. Vo veži bola bránka, z ktorej viedli dvere do kostola a strmé, krkolomné, miestami už pohyblivé schody k zvonom. Okrem tejto vyšnej bránky bola ešte jedna pri kostole na juh, a tá bola „nižná“, drevená.

O tej vyšnej šla povesť, že v nej straší. Boli ľudia, čo tvrdili, že z nej vychodia čudné príšery. Jedni vraveli, že to bolo kônča bez hlavy, iní, že mačka so sekerkou, tretí, že smrte, ktoré sa medzi sebou zhovárali, že nesú „chorelu“, ktorá mala prísť na ľudí. Ba že ani tá krivá nechýbala, ktorú nechávali za sebou a ona sa im vystrájala: „A ja pôjdem a ja poviem, keby ľudia vedeli, od čoho by nemreli; bederenčok, psí jazýčok, semennú žufku pili.“

Okrem týchto spravodajov boli ešte aj takí, a to vraj hodnoverní ľudia, ktorí tvrdili, že z času na čas vychodí z bránky kňaz bez hlavy! Neviem, či to dotyčný tvrdil a pokladal to ako narážku, lebo stať sa môže aj to, že niekedy i kňaz potratí hlavu, ale tu sa to muselo tak dávno stať, že tomu niet pamätníka. Ostatne aj pri Skalici, hľa, nad tou krútňavou, ukazuje sa podobný zjav a nevedno, či je to ten istý, alebo jeho kolega? Táto otázka ostane iste bez odpovede, lebo sa ten kňaz nikomu náležite nepredstavil. Ľudia so zajačím a bojazlivým srdcom teda obchádzali bránku za súmraku, a v noci ísť na vežu, to sa pokladalo za veľkú smelosť. Na to sa odvážil len starý Pleva, ktorý od svojich predkov zdedil významný úrad vartáša a hrobára a umienil si, že túto hodnosť zanechá aj svojim zákonitým potomkom a dedičom svojho mena. Tento statočný človek nevedel, čo je strach a hrôza, až kým mu ho nenahnali nie smrte, ale malí nezbedníci.

Ako sa to stalo, o tom bude pozdejšie reč.

Od veže ďalej „nahor“ ťahal sa múrik k farskej bráne. O tejto bráne môžeme smelo tvrdiť, že nikdy dobre nepriliehala. Ba mnohí ju upodozrievali, že azda nikdy nebola nová. Aspoň neplnila svoju úlohu: uzavrieť miestnosť, ktorej je pridelená. Bola rozkývaná, vo dne v noci otvorená, a tak nechránila farský dvor a príbytok pred votrelcom. Do dvora mal každý živý tvor voľný prístup, a to v každom čase. A čo nebolo dosť pevné vo dvore a v cieňach, to len ten neukradol, kto nechcel. Ale tak hovorí Cigán, filozof: „Tomu ždochne, čo má.“

Múrik bol čiastočnou ohradou farského dvora. Vo dvore bolo mnoho rozličných kôlní, väčších-menších chlievov, ovčincov, kurníkov a kútov, ba v blízkosti veže, za múrikom, koliba, ktorú prezývali „pivnicou“. Iste trpela na megalomániu! Všetky búdy a kúty boli už zošlé starobou, leteli dohromady, ale čím „starobylejšie“, tým viac bolo v nich romantiky. Boli to Daňove hradby a pevnosti, odkiaľ robil výpady na nepriateľa, keď sa hrali na vojakov.

Fara sama bola veľká, pošmúrna budova s hrubými múrmi. Pred farou, ako telesná stráž v predsieni panovníka, stáli dva statné, štíhle, ale už i staré topole. Tretí ich súdruh vypínal sa na dvore pred dvermi vedúcimi do fary. Topole dodávali fare panský vzhľad. Kde sú topole, tam bývajú páni, povedal ktosi. Topoľ je vraj obrazom ušľachtilej veľkosti. Nestelie sa po zemi, ale sa vypína hore, k oblakom.

Daňo nestačil odbaviť obed, už vybehol pred školu striehnuť kamarátov. Mohol mať pre svoju projektovanú zábavu aj iných, napr. Jana a Ďura richtárovie, ale tí boli maznaví a Jano okrem toho ešte aj lenivý, radšej sedel pod pecou s posúškom v ruke, ako by sa na zime pozabával. Ďurík bol len taký Ďurík, mladší, a Daňo nemal rád bojazlivých a maznavých chlapcov.

Slniečko svietilo ešte od Ostrej a jeho lúče sa šikmo opierali o stenu kostola a hriali až milá vec. Daňovi nebolo ani „akomak“ zima. Opretý o stenu stružlikal strelky do kuše, ktorú položil vedľa seba do bránky. Bez kuše nešiel ani predo dvere, ba ešte aj z dvier strašil vrabcov čvirikajúcich na kostolnom dachu, čoho dôkazom boli nesčíselné strelky, ktoré trčali ako šidlá, napichané do šindľov.

Medzitým chlapci v škole spratali zaslúžený pankuch. Smelo môžeme tvrdiť, že sa nedali núkať a že netrvalo dlho, kým ho pochovali do remenných kapsičiek, ako poznamenal s figliarskym úsmevom pán rechtor.

V povedomí, čo ešte majú pred sebou, popozerali na seba, povyskakovali od stola, poutierali ústa a nosy, kde kto mohol, a poďakovali sa pekne pani rechtorke za obed. Poludnie už bolo dávno minulo, ale čo potom: poludnie si urob, kedy chceš, večer príde sám od seba.

Vybehli von; Daňo podskočil oproti nim a zasmial sa im viac očami ako tvárou. Hneď ich zachytil so sebou a viedol do farského sadu.

Ale nie dvorom a humnom (kolešňou). Tam bolo nebezpečne, mohol by ich niekto schrapiť a zadržať, opytovať sa, kde idú, načo a ako? Lepšie, keď faru obídu. A to hneď „poľa“ (podľa) kostola, chodníčkom, ktorý vedie k žliabku, menovanému „Lajtmanka“. Lúčka, ktorou kráčali, bola obecným majetkom a hraničila s farským „intravilákom“ (intravilán = pozemok), ako hovorieval pán kurátor Dobrák, alias Múdry. Rád plietol cudzie slová do slovenčiny a tak sa stalo, že „manikuloval“ (manipuloval = spravoval) cirkevný majetok, až ho aj skutočne dokonale domanikuloval.

Na lúčke, ale tak, že jedným rohom bola aj na cirkevnom pozemku, stála obecná kolešňa so stajňou pre býky. Túto stodolu mali obísť, ale chlapci to nemohli urobiť, aby sa Daňo nespýtal kraviara: „Čo robí Beťár?“

„Čaká na teba, že ti dá príučok,“ odpovedal kraviar, opretý o nízke dvere stajne.

Daňo sa zasmial, vkročil do stajne, pochytil ohreblo a štúril ním Beťára. Býk zaručal, vyvalil okále ani taniere, hlavou do zeme začal „tancovať“, šťastie, že bol chytený na retiazke.

Kraviar vzal Daňovi ohreblo z ruky a povedal:

„Ej, chlapče, varíš psô pivo, varíš, ale ho i vypiješ!“

A s tým vystrčil Daňa a zatvoril dvere. Daňo pohodil hlavou a prekročiac tesno vedľa humna lesu už i tak zdlapčenú, rozbehol sa hore sadom. Za ním ostatní a hneď aj boli pri cieli.

Farský sad bol úzky pás zeme, ťažšej hlinačky zhora, vlhkej spariny zdola. Sad sa ťahal od velikánskej farskej stodoly hore k Rúbanke. Ohrada sadu bola taká lichá, že cezeň kríž na kríž viedli chodníčky k spomínanej „Lajtmanke“. Voda tohto žriedla bola veľmi dobrá a zdravá (keď bola čistá) a z nej pila celá dedina. A to sa len nemohlo žiadať, aby obyvatelia vyšného konca a Dolinky obchodili faru a kostol, keď sa chcú napiť vody. Aby si drali čižmy, krpce, kapce a vlastné podošvy pre nejakú ohradu? Veď takú lesu ľahko preliezť a dosku z plota vytrhnúť je tiež nie kumšt.

Keď chlapci videli dolu strmým svahom vyhladenú dráhu, zavýskli od radosti.

Ešte i Mišo, ktorý uvrzol pred vymeranou prácou — temná predtucha ho znepokojovala, že za to dostane výprask — zvolal s oduševnením:

„Jujujuj, chlapci, ale poletíme!“

Daňo sa rozhodol a schytil dosku, ktorú bol za príkladom dobrých susedov vytrhol od severnej strany „z palangu“, za ním Janko Selčan vzal snopok, tiež vytrhnutý z Paľovej strechy, a s týmito pomôckami ozdobení štverali sa vedľa hladkej dráhy po snehu nahor. Tam bola malá rovinka, na ňu položil Daňo dosku, na dosku snopok (to bol jeho vlastný vynález) a volal ako opravdivý domáci pán: „Sadajte, chlapci!“ Chlapci sadali.

„Hop, chlapci, ja napredok!“ volá Daňo veliteľským hlasom. Sadol si na dosku ako na koňa, nohy vystreté, červenými rukami držal koniec dosky. Chlapci za neho, tesne vedľa seba, pochytali sa za plecia. Na samý ostatok Mišo, a verabože, nedostalo sa mu už ani dosky ani snopka, ale sánkoval sa asi len na „vlastnej príležitosti“. Dosť na tom, keď už boli tak nastýkaní ako korálky na niti, Daňo zvolal:

„Či už?“

„Už!“ zvolali chlapci, horiac nedočkavosťou, a Daňo napravil dosku, „mykol“ nohami a zvolal:

„Varúj!“

„Varúúúj,“ kričali za ním kamaráti, až sa na Ostrej ozvala ozvena a opakovala: uj, uj, uj!

A doska so šiestimi nezbedníkmi letela, len sa tých šesť hlávok mihotalo, a nezastavila sa len tam kdesi pri včelíne — a to šťastlivo.

„Haj, bračekovci, ver’ sme leteli ani vo víchre!“ chválili si, pozbierajúc sa zo zeme a hneď teperiac svoje dopravné prostriedky, hybaj hore vrchom: koľko vezky, toľko pešky.

A ešte niekoľkokrát povodilo sa im šťastlivo a chlapci, uzimení síce, ale ešte vždy výskajú od radosti. Len Daňo nevýska. Jemu len oči svietia a cez polootvorené ústa belejú sa mu zdravé zuby, veľké a biele ako perly.

Od stodoly hrozí kraviar prstom a krúti povážlivo hlavou. Potom zamkne maštaľ a odchodí.

Chlapci nedbajú na neho ani na to, že slniečko zašlo za Ostrú. A nedbajú ani na výstrahu starých ľudí. Starší ich vždy vystríhali pred týmto nebezpečným miestom a mamovka Paľove, ktorú každý len Marikou volal, rozprávali, že na tomto istom mieste prihodila sa smutná nehoda. A to vraj bolo tak, že šiel istý Nižňan, Harčokom ho prezývali, v zime na drevo. Za sebou ťahal nové vlače a ako ich v Rúbanke naložil, tak ich vliekol po farský sad. Tam sa mu zachcelo unavenému presánkovať; sadol si na drevo a spustil sa s ním dolu. A sane leteli ako „besné“, ale sánky-cigánky stratili smer, a miesto aby leteli rovno dolu, zakerovali nabok a do stromu. A to bola slivka, hľa, ešte stojí starká. Sprašťali sánky, sprašťalo drevo, ale i kosti… A keď sa ľudia zbehli, ženy horekovali, že si Harčok zlomil nohu, Harčok smutne povedal: „Čože noha ako noha, ale nová saňa!“

A mamovka dodali: „Hľa, chudobný človek, hotová opica!“

V ľudskom živote sa často stáva, že sa isté príhody, a to na tých istých miestach, opakujú. Javisko ostáva temer to isté, dráma tiež, len herci sú vždy noví. I teraz tak bolo.

Neviem, čomu načim pripísať faktum, že kým Daňo sedel napredku, všetko šlo hladko, ale len raz presadol na Daňovo miesto Martinko a tu hybaj napravo, a prask do slivky, do tej istej, kde stroskotala aj Harčokova nová saňa. Chlapci po tomto nečakanom údere sa rozleteli a ani nevedeli, ako sa sprplili v snehu.

Chvíľku bolo ticho, kým sa nespamätali. A veľmi ticho sa pozberali hore, tuším bolo im do plaču. Jeden si šúchal hlavu, druhý ohmatával koleno, tretí istú časť, na ktorej sedával, štvrtý utieral s veľkým hukom nos. Len Daňo vyskočil a neukázal nijakú bolesť. Pozbierali sa všetci, len Martinko Oľman ostal ležať. Lebo ako sa chcel zdvihnúť, zabolela ho v členku noha a s ťažkým stonom prevalil sa na druhý bok. Zastenal: „Jaj, nožička moja!“

A tu chlapcom preletela hlavou ako blesk povesť o Harčokovej nohe. I vycítili, že je veru zle-nedobre, a nečakajúc, čo bude ďalej, pobrali nohy na plecia a hybaj, kade ľahšie.

Martinko ostal sám a plakal. K bolesti pridružil sa aj bledý strach, že ešte aj výprask dostane, že šiel ta, kde bolo zakázané.

Lebo na tomto svete je to tak, že kým sa nejaký podnik darí, čo by hneď aj nebol dobrý a chválitebný, dovtedy väčšina nemá nič proti nemu. Ale ako príde prvý nezdar, už sa všetko valí na podnikateľa, a potom vedľa straty a bolesti máš hneď aj posmech aj pokutu.

Kým sa Napoleonovi jeho smelé politické a svetoborné plány a výčiny darili, každý sa díval na neho s úžasom ako na poloboha a svet ho nazval Veľkým. Ale ako prišiel mravný nezdar v Moskve a na Berezine, zatým Waterloo, verejná mienka obrátila sa hneď od povaleného leva, ba kto mohol, ešte ho i kopol, a neskôr ho ešte nazvali aj smiešnym a to je pre hrdého ducha najväčšia urážka.

Martinko chvíľku ležal na boku, položiac si chorú nohu na zdravú, keď počul, že zamrznutým snehom sa ktosi k nemu blíži.

Bol to Danko. Tvár mu mala dumný, vážny výraz, keď sa zohol nad Martinkom. Vzal mu nohu do rúk a začal ju hýbať, ohmatávať. Martin bolestne vykríkol.

„Boľongá sa,“ povedal Daňo, nedbajúc na Martinkov výkrik. „Nekrič, pomysli si, čo by si robil, keby ti vo vojne nohu prestrelili ako báťovi Srnčíkovi?“

Martin zatíchol a pozrel na Daňa s porozumením.

„Buď ticho, kým prídem, idem po mamovku Paľove, tá vedia nohy naprávať!“ A s tým odišiel.

A Martin volá:

„Ale ťa budú hrešiť, alebo ťa aj zbijú!“

„A čože?“ odpovie Daňo a obzrie sa ešte. Uhne plecom a ponáhľa sa dolu.

Od farskej stodoly krížom cez záhradu v ostrom uhle viedol chodníček k malému domku. Vedľa domčeka do plota boli zapravené dvere, aby obyvateľka malého domku mohla v každom čase prísť na faru a nemusela obchodiť ulicou. Domček bol obrátený do malého dvora a do Dolinky a len jedno okienko, malé ako dlaň, hľadelo do farskej záhrady. Pri tom okienku sedávala mamovka a priadla a kedy-tedy pozrela do záhrady. Odtiaľto vraj videla neskôr tie dve panie, ktoré sa zjavili pred samou smrťou pani farárky a išli hore sadom, pohybujúc rukami ako v živom rozhovore…

Mamovka bola už vdova a požívala v dedine všeobecnú úctu. Bola rozumná, mocná, smelá a nikdy nestratila duchaprítomnosť. Pritom bola i nežná a láskavá, kde bolo treba. Vedela, kedy a komu má čo povedať. Povedala každému pravdu do očí, ešte aj pánu farárovi, keď videla, že je pani farárka smutná…

Vychovali ju na fare, keď ju ako sirotu vzali pani farárkini rodičia za svoju a chovali ju so svojimi šestoro deťmi spolu. Čomu sa učili farské dievčatá, tomu sa naučila aj ona, lenže nebola von z domu a nevedela „reči“. Priasť, šiť, tkať, všetky domáce i poľné práce a niečo aj „literného umenia“, aspoň toľko, aby si dievčatá vedeli niečo prečítať, pesničku v kostole nájsť a prípadne napísať lístok, to bolo všetko, čomu sa vtedy paničky učili.

Mamovka vedela naprávať zlámané údy, choroby liečiť a pri hospodárstve udeľovať dobré rady. Ale nie čarením a poverami, lež všetko s pomocou božou. A preto jej pánboh pomáhal, dal dožiť vysokého veku a umrieť smrťou blahoslavených duší.

Sám lekár z Tisovca mal ju v príslušnej úcte.

Zriedka sa stalo, žeby ho vyvolali do dediny, ale keď sa stalo, dal si zavolať „Mariku“, aby mu pomáhala, lebo vtedy už iste bolo zle.

Okrem polámaných údov naprávala z prípadu na prípad i prevrátené hlavy a zatvrdnuté srdcia. A to tak, že všetky nešťastné ženy utiekali sa k nej so žalobou a ona bola potom i fiškálom i sudcom. Poznala svojich ľudí, pokarhala, pomerila, vyrovnala a bolo dobre.

V ten čas, keď sa toto stalo, mamovka len čo bola prišla z fary. Pani farárka bola chorá a od dlhšieho času slabla a upadúvala. To mamovku náramne znepokojovalo.

V čistej a útulnej izbičke sedela aj jej dcéra Alžbeta, richtárka, a šila Ďuríkovi košieľku. Mamovka, len čo prišla domov, položila mentiek (kabát) na truhlu, prihovorila sa dcére a sadla k oblôčku. Ale nesedela dlho, keď videla, že Daňo beží dolu sadom a rovno k nej.

„Jaj, bože ty môj, čože ten chlapec zasa vyparatil?“ zvolala. „Dozaista sa zasa niečo stalo, lebo je to nie jeho obyčaj, aby o tomto čase prišiel ku mne. Kedykoľvek vidím toho chlapca, pichne ma čosi do srdca, akoby som cítila, že raz bude nešťastný!“

Sotva dopovedala, Daňo už vrazil do dvier.

„Mamovka!“ volal, „hybajte do sadu. Martin Oľmanove si zlomil nohu!“

„Jaj, nešťastník! Či nepovedám? A to si aj ty tam bol kaľfaktorom? Za tebou sa tiež všia (všade) trnina vlečie.“ Daňo sklonil hlavu, nevyhováral sa, ale hneď zvolal netrpezlivo:

„Poďte skoro, lebo leží na snehu.“

Mamovka nemeškala, zahodila na seba obrúsok, dcéra Erža vyšla len tak ako bola, len čo si šatku uviazala na hlavu, a obe išli za Daňom. Cestou hovorila starká, ako sa to dalo očakávať.

„Hľa, nevravela som vám vždy, nevystríhala som vás pred tou nešťastnou spúšťankou? Nerozprávala som vám, ako pochodil nebohý Harčok? Ale teraz je už všetko darmo, len keby sa už na tomto prenieslo. A len to nerozumiem, ako to on (obrátila hlavu smerom k fare) môže trpieť, že ťa neskrocuje, že to nezabráni. Čo len z teba bude, bojím sa, že ťa bude život biť.“

Došli k Martinkovi. Už neplakal, bolesť trochu „zatŕpla“, len akási slabosť sa ho zmocnila a driemoty ho prechádzali. Len tak žmurkajúc videl vežu a tu mu prebleslo hlavou, že kto ozaj dnes navečer bude zvoniť? Mišo? On sa iste niekde skryl. Daňo je tu, Janko zo školy sotva, lebo mu zakázali, a tí druhí iste tiež uvrzli. A ďalej videl, ako na kríž veže zlietli štyri vrany a zakvákali a ako sa nad Ostrou zaskvel mesiačik v prvej štvrti. A už len tak v driemotách videl dve ženy v sprievode Daňa a cítil, že ho tá veľká, mladá berie na ruky, nežne, pozorne, ako malé dieťa, a že ho nesú. A že stretávajú ženy, čo idú so džbánkami na Lajtmanku, a Daňo že ide s ním. Len keď mu naovlaky odkrútili a studenú pripuchnutú nôžku narovnávať začali a stískali, vtedy sa prebral a skríkol.

„Jaj, mamovčička moja!“

A Daňo ho ani vtedy neopustil. Bol pri ňom a Martinko zatínal zuby, aby Daňo nepovedal, že nevie trpieť. Veď azda všetci počuli, čo im báťa Srnčík rozprával o svojej nohe? A Daňo v ten čas o tom hútal, že Martin už nikdy nebude vojak, a to jediné pokladal za veľké nešťastie.

Len keď už noha bola obviazaná, ženy poslali po Martinkovho otca, lebo mu matka už nežila, aby si prišiel po syna. A keď ho aj odniesli, vydýchol si Daňo, sadol pod pec a ticho a pokorne povedal:

„Mamovka, čo ste varili?“

„Si lačný? Doma ťa síce čaká lepšia večera, ale ak chceš, zajedz si bôbu (fazule), hľa, tu je na kozúbku ešte teplý.“

Len keď sa Danko najedol, mamovka ho odviedla domov, ak by bol pán farár už niečo zvedel, aby predišla hriechu. Ale tam v ten večer nič nezvedeli, a aby chorú nerozčúlila, nepovedala ani starká nič.

Chlapci si zaslúženú pokutu pretrpeli a onedlho aj zabudli.

Aj Martinkova noha sa časom vyhojila, ale napadúval na ňu celý život.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.