E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Danko a Janko

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 174 čitateľov

9. Zvon „galanší“; Mišovo dobrodružstvo

Odjakživa chlapci nemajú milšiu zábavu, ako sa driapať na vežu a k zvonom. Zvony a ich čudesná hudba, zunenie a dunenie, to ich vábi a púta. Sotvaže malý dedinský fafrnok zamenil vigan s nohavičkami, prípadne s gatkami, už sa štviera hore krkolomnými schodmi na vežu a len s krikom a plačom povoľuje, keď ho matka alebo pestúnka odtrhne od nej. Naši chlapci poznali píľanské zvony ako svoje vrecko. A to je nie málo povedané: vrecko takého šuhaja obsahuje rozličné zaujímavé veci. Napríklad pozrime, čo skrýva Jankovo vrecko: tu je nožík, niekoľko väčších i menších klincov, kus špagátu, farbisté skielka, zlomok prizmy z kostolného lustra, staré i nové (nových veľmi málo) grajciare, šatka, o ktorej nemožno povedať, že by bola čistá, chlp konopí a v kabáte zväzok husacích pier, o ktoré orabovali on a jeho spoločníci nevinné husi (menovali to „kaštrovaním“), keď sa pod ochranou pasáčok pásli tu na lúčke. Daňo mal ešte okrem menovaných vecí aj kremeň a ocieľku, trošku dohánu, zápalky a často i kapslík. Potom ešte i šváb, ktorý vzal otcovi, keď otec včely vykedil. V časoch, keď navštevovali školu, rozmnožil sa tento súkromný majetok ešte aj o ceruzky, grifle a kriedu.

A tak chlapci, poznajúc zvony, zaobchádzali s nimi ako so svojimi kamarátmi. Spomenuli sme už, že za Mišovo najvyššie dovolenie zvoniť navečer platil Janko hotovým, zväčša chlebom, lebo chlieb bol Mišov najlepší kamarát.

Že im to zakázali? Práve preto ich zvonenie vábilo ta hore. Nemali väčší pôžitok, ako keď rozkývali stredný a on im „galanšal“, to vždy po prestávke, ako odzvonili, zasa začali a zvon im spravil po vôli.

Ale pán farár nemal horšie ako túto hru so zvonmi. Jeho takáto vytrvalá hra priniesla často do zúrivosti. Zakazoval, trestal, všetko darmo. Ale sa mu ani zväčša nepodarilo polapiť vinníkov. Najviac ak vytrpel Mišo, lebo bol v umení utekania oneskorenejší. Bol by možno poslúchol a nepodnikal sám od seba podobné zábavy, ale pokušitelia boli vždy za ním a pokušenie ho našlo vždy slabého, nuž dal sa zviesť.

Raz večer dopustili sa naši chlapci s Mišom zasa tohto priestupku. Už na veži videli, že dnes iste nebude dobre, že dnes nebodaj neobídu suchí, preto sa poponáhľali dolu. Mišo od strachu ani nevedel, ako sa skotúľal dolu schodmi, ale dôveroval, že ho Daňo zastane, a preto sa ponáhľal za ním.

„Neboj sa nič, Mišo môj, skryjem ťa, len sa za mnou!“

Opatrnosť nebola zbytočná, lebo sotva chlapci zaskočili za uhol veže k lúčke, už z druhej strany stál pán farár ozbrojený virgasom, hrozil im a poberal sa za nimi. A teraz vyzýval aj učiteľa, aby si s mendíkom robil poriadok, a tak obidvaja duchovní otcovia pobrali sa za vinníkmi. Učiteľ síce vedel, že kalfaktor všetkého je Daňo, lebo Janko by bol poslúchol, keď nie, bol by sa s ním porátal, ale nad Daňom on moci nemá. Ale aj tak teraz bol aj on nahnevaný a keby ich bol pristihol pri čine, bol by každý dostal svoje.

Daňo utekal, Janko tiež nelenivý vzal nohy na plecia, len Mišo, majúc slabé nôžky a väčšie bruško, už pri včelíne nevládal a začal plakať tenkým piskľavým plačom nenormálnych detí. Očervenel v tvári ako rak a puchtal ako kŕmna hus. Tu Daňo povie: „Sem sa, Mišo, do včelína, neboj sa, skryjem ťa.“ Vo včelíne bolo už viac úľov vybratých do radu, medzi včely postavil Daňo prázdneho veľkého drevenáka, v ktorom už dávnejšie včely nebývali, lebo mal puklinu, a do neho vpratal Miša postojačky. V kolenách sa musel pokrčiť. Hlava by mu bola vyzerala von, ale Daňo chytro založil na ňu slamený vrchnák z rozobratého slameného úľa. Mišovi bolo tesno, ledva puchtal, len dobre, že ešte tá škára tam bola, ale od strachu by sa bol vopchal aj do myšacej dierky, nielen do tohto úľa. Nestačil sa utíšiť a „zatajiť“, chlapci už fuk vyšnými dvermi von do sadu a v tie isté časy nižnými pán farár a pán rechtor. Oba ozbrojení virgasmi a rozhnevaní na tých „lotrov, šibalov nešeredných, faganov“.

„Ušli nám, kmotre, ušli zasa, tí bezbožníci,“ povedal pán farár.

Učiteľ sa uškrnul, lebo ho už hnev prechádzal.

„Hja, domine spektabilis, majú lepšie nohy ako my.“ A pritom preložil fajočku z jedného kúta úst do druhého a chystal sa, že si ide zakresať.

„Ad animam, keby som ho v taký čas dostal, rozdrapil by som toho zd…“ riekol farár. „Čo robiť? Čakať ich tu?“

„To by bolo daromné,“ odtušil učiteľ, „už sú niekde v Rúbanke a je otázka, či prídu tadeto. Veď sa oni vrátia. Ja si Janka vezmem ,ad koram‘ a oni nech si vezmú svojho Danka.“

Chvíľku postáli, potom sa vrátili domov. Chlapci previnilci prišli domov, dostali síce trest, ale nie veľký, lebo z jednej strany hnev sa už pominul, z druhej sa povážilo, že veď je to nie taký veľký priestupok, aby ho prísne stíhali. O Mišovi sa nazdali, že aj on už prišiel domov. Ale tomu bolo súdené tej noci prežiť ešte čudné dobrodružstvo, o akom sa jeho malému rozumčeku ani nesnívalo. V strachu potom, omámený dusnou vôňou vosku a včiel, nevedel, čo sa s ním stalo. Či zdriemol a či čo. Ani to nevedel, či je noc, či deň, či bdie a či sa mu sníva, keď počul vedľa seba hlasy, a to neznáme.

„Ktorýho že si, kamarát?“ opytuje sa hlas.

„Počkaj, nech ich poťažkám!“ odpovedá druhý.

„Aleže ho aj s podložkou chyť, aby sa ti včely nevzbúrili,“ napomína ten prvý, ktorý iste už mal okolo včiel isté skúsenosti.

„Totot, kamarát, to je, na mou hriešnu, ako nabitý. Ten má mädu okolo pov centa!“ A to vám bol ten istý drevenák, v ktorom čupel Mišo. „Prestri plachtu, položíme ho, aby nám včely cestou galibu nerobili.“ Chlapi úľ zdvihli, položili do plachty a zaviazali. Potom jeden podvihol druhému batoh na chrbát a pobrali sa.

V tie časy sa Mišo už prebral a mrnčal. Chlapi, nevediac, odkiaľ ten hlas prichodí, naľakali sa, mysliac, že kdesi vo farskom sade straší. A preto tým rezkejšie popchli a stúpajú hore sadom k Rúbanke, iste niekde na salaš. Ale mrnkanie, vzdychanie a frnkanie sa opakuje.

„Ty, Ďuro, to ti je, prisám, nie s dobrým. Veď tot úľ akoby bol živý. A voľač sa mi v ňom mechrí a skučí. Nach som dobrý, ak je to nie porobenia!“

Ďura tiež zachodil strach, lebo polnoc nie je ďaleko a odjakživa sa vraví, že vo farskom sade straší.

„Tuž, ale, bysťu dade, veď sme už von zo sadu a to len ak mravčí, tak mravčí!“ Žeby takéto zvuky a ľudské hlasy vydávali včely, to len nemožno veriť, veď už nejeden úľ takto odniesol a vyšvábil a to sa mu ešte neprihodilo!

Dosť vysoko už boli, keď zastali. A tu zreteľne počuli.

„Jaj, jaj, jaj! Kdeže ma to nesiete? Jaj, jaj, jaj!“

„Počuješ?“ šepce Ďuro. „Otrep čerta a ratuj svoju dušu!“ Ten druhý rozviazal uzol plachty a neobzrúc úľ, zhodil ho z chrbta a zaberali hore k salašu. Za nimi niesol sa nárek úbohého Miša a zaháňal poverčivých zbojníkov do hory.

Mišo však, ako sa poobzeral, videl, kde je, a vydýchnuc zhlboka, vzal nohy na plecia a zaberal do dediny. Zastavil sa len niekde pod farskou cieňou, kde sa zakutal do slamy a zaspal spánkom spravodlivých.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.