E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Danko a Janko

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Jozef Rácz, Viera Studeničová, Peter Krško, Pavol Tóth, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 174 čitateľov

7. Tintili-vantili, pušný prach a salaš

„Vstaň, Janík, ditä mojo, dnes budeš pšeničku merkovať.“ Týmito slovami budila istého rána mamička svojho miláčika. Chlapec predrapil oči a hupnúc zo sna do skutočnosti, nepocítil veľkú radosť nad týmto plánom pre nastávajúci deň. Osnoval si iný plán pre tento deň. Chcel využiť zlatú slobodičku a spolu s Daňom pustiť sa na vychádzku na salaš.

Zlatú slobodu! Áno, lebo už bolo po exámente; ten deň patrí už minulosti a Janko si ho pripomína ako taký, v ktorom sa mu prihodilo čosi nemilého. Stalo sa mu to, čo sa dosť často stáva i veľkým, ba azda i slávnym ľuďom. Vyzvali ho, aby zarečnil „Šalamúna“. S radosťou skočil, veď mal povedomie, že svoju rečňovanku vie ako amen: predstúpil teda pred slávne panstvo, poklonil sa (poklone ho naučila sestra Milka, ktorá sa tomu rozumela) a začal: „V nádhernej palote, blesku a ligote, stojí zlatý trún.“ Tu pozrel na pánov dekanov a, neviem prečo, zmiatol sa. A to, čo sa stáva niekedy aj hercom, ako pozrú na svoje obecenstvo, dostanú trému, stalo sa teda aj Jankovi. Začali sa mu kolená triasť, hodil hlavou, akoby sa chcel napraviť, glgol a nasilu sa spamätajúc pokračoval, ale omnoho slabším hlasom: „Na tom zlatom trúne v kráľovskej korune“ — tu ho nadchodila akási slabosť, strach a bázeň, a ktosi mu pošepkal: „sedí Šalamún“. On mechanicky opakoval, ale ďalej ani hnúť. Pred očami sa mu začalo tmiť, po chrbte a po hlave mu išli zimomriavky a do očí sa tisli slzy. Výraz trápnej neistoty, akoby strachu, rozložil sa mu po tvári, ruky nervózne krútili povrázok z novej, novučičkej šatôčky, ktorú ešte pred chvíľkou rozkladal a skladal do vačku. A tak musel odísť na svoje miesto zahanbený, a predsa v povedomí, že to vedel. Nielen toto sa mu v ten deň stalo, ale prišiel ešte aj do veľkého pokušenia. Miško Jeleňove mal krásnu, novú, na Píle ešte nevídanú šatku. Bola červená a biela a na nej boli obrázky peších vojakov i husárov. A v samom prostriedku pán cisár. Táto šatka vzbudila veľkú senzáciu medzi mládežou, i stala sa predmetom závisti. Čosi podobného ozývalo sa aj v Jankovom srdci, ale si myslel: „A čože, keď budem mať veľa peňazí, kúpim si ešte krajšiu.“ Aj tak ho šatka trápila. Po skúške, ako sa deti vypratali (ako mohli najskorej), pomáhal pratať školské veci, pod stoličkou zazrel čosi červeného. Zohol sa: Mišova šatka! Hľa, akoby jemu bola súdená. Zdvihol ju a chytro vopchal do vrecka. I myslel: „Kto si stratil, nech si hľadá, kto si našiel, nech si nedá!“ Ale šatka ho viac netešila, vytiahol ju, kde ho nik nevidel, aby si obrázky lepšie poobzeral, ale ju skoro zasa položil naspäť. Celý deň už bol neveselý a tak sa mu zdalo, akoby ho niečo pálilo. Ale večer, ako matka ukladala Jankove hábky, zazrela šatku.

„Čia je to šatka, Janík?“ opýtala sa.

„Ja, ja som ju našiel, mamička,“ hovorí Janík a potom vyznal, čia je a ako sa mu páčila. Matka mu však prísne a láskavo vysvetlila, že takýto nález je nič inšie ako krádež a že najväčším bohatstvom chudobného človeka je čisté svedomie a statočnosť.

„Tak, ditä mojo, sľúb mi, že sa nikdy viac na cudzie nezlakomíš!“ Janko sľúbil a sľub i verne zachoval.

Tak maminka; otec by bol možno prútikom alebo remeňom vyháňal chlapcovu slabosť, ale či s lepším výsledkom, to je otázka.

V to ráno, keď ho maminka zobudila, aby šiel strážiť pšenicu, bol by sa rád trochu sprotivil. Otec nebol doma, šiel s pánom farárom na exáment do Tisovca, a tak jeho voľnosť bola tým širšia. Ale prišlo mu na um čosi, veď on mohol aj pri pšenici krásne stráviť deň, ešte krajšie ako na salaši! A ani Ďurko v rečňovanke: „vychytil sa ako jeleň“, ale nedal sa do plaču, hodil sa matke okolo hrdla a začal jej bozkávať zvädnuté líca. Ona, chúďa, od radosti, že má takého poslušného syna, tiež ho vyobjímala a pri raňajkách kvapla mu do mliečka trošku kávy a pridala „melinku“ cukru. Myslela, že tak ako jej, kávička je každému najmilšia lakota. Lebo jej bola káva pokrmom, pôžitkom a — liekom, keď ju úbohá hlava tak veľmi bolievala. Potom šla do práce. Povymetala súseky a strovnú ládu od žita a od pšenice, žiaľ, ostatné to zbožie v tomto lete! „U boha viac!“ vzdychla, keď vyniesla jedno i druhé na dvor. Kým maminka odnosila pšenicu k Rimave a chystala sa ju umývať, za ten čas Janko zaskočil na faru. Chcel Daňovi oznámiť, že na salaš nemôže ísť, a ak sa len dá, chcel vykonať svoj tajný úmysel a dosiahnuť svoju túžbu.

Medzitým Daňo mal inú túžbu: od rána unúval matku, aby mu dala pušný prach. Vedel, že ho majú doma, bol by si aj sám vzal, ale ho pred ním skryli.

V tú chvíľu, keď sa Janko ukázal v pitvorných dverách, pani farárka niesla do izby mlieko. Oni ešte neraňajkovali. Pani farárka píjavala kávu, Julka a Pavlínka pili prevarené, Janko (farský) a Daňo surové mlieko. Zaradovala sa dobrá pani, že prišiel Janko, lebo myslela, keď bude s Daňom, Daňo zabudne na pušný prach a budú sa spolu inak baviť. Úfala sa, že ich odvedie na iné myšlienky, ale musela teraz zoznať, že nielen jej rozum, ale ani energia nedostačia zlomiť miláčikovu vôľu.

K stolu sadli Julka, Janko, Pavlínka a Daňo. Janko z fary, sotva si sadol, vzal si riadny okruch bieleho chleba a pustil sa do neho s takým chvatom, ako čo by tri dni nebol jedol. Vypil mlieko, zasa vzal druhý okruch a aj ten čosi-kamsi zmizol v jeho žalúdku. To bola jeho choroba, no mal ešte inú, nevyhojiteľnú a tú mu vraj nadobudla príliš veľká otcova horlivosť, alebo jeho „láska“. Lebo otec, i tak prchlivý a náhly, správal sa podľa pravidla, ktorého sa v ten čas držali všetci pedagógovia: „kdo miluje syna svého, často jej mrská.“ Tak chtiac ešte aj múdreho Sirácha prevýšiť, miloval i mrskal svojho Janka tak, že následky tejto lásky niesol nešťastný mladík cez celý, na jeho šťastie nie dlhý život. A prečo? Či zato, že Jankov obmedzený duch neuspel vniknúť do tajností deklinácie a konjugácie? Omrzený otec konečne sa uspokojil s opovržlivým výrokom: „Nič je z teba, budeš aspoň rechtor.“ Takto korigoval to, čo maďarskí páni na svojich synáčkov aplikovali, ale tiež len za onoho času: „Szamár vagy, fiam, pap lesz belőled“ (somár si, syn môj, budeš kňazom). Dnes maďarskí páni majú lepšie výhľady: pošlú svojich hlupáčikov do snemu a tak zo somára stane sa — mameluk.

Žil teda Janko, alebo lepšie: živoril doma a učil sa, ako sa dalo a ako mu sily ducha dostačili, ináč však používali ho domáci na rozličné služby. Napríklad chodil vartovať proso, ktoré mali zasiate, a keď sa už na to vyberal, povedal vždy: „Tajdem k tomu milému prosu.“ A preto ho vysmievali, pomenujúc ho: „milým prosom“. Oproti Linke zo školy prejavoval zvláštnu náklonnosť. Páčila sa mu vždy, ale v nedeľu, keď bola pekne oblečená, predsa najviacej. Vtedy jej onikal, celý týždeň si tykali, ako sa na krstné deti a deti z fary a zo školy vôbec patrí. Ba raz málo chýbalo, že jej nevyznal lásku, lenže svojím spôsobom. Sedela neďaleko neho, pozrel na ňu, potľapkal ju a chytro sa odvrátil, zasa ju potľapkal a povedal: „Linka, aká si pekná,“ a zasa odchytil ruku a pozrel inde. Potom jej povedal: „Čak, Linka, ak by si sa ty za mňa vydala, by si mi poplátala kabát.“ Linka sa zasmiala a ušla.

To bol chudák Janko z fary. Akoby Daňovi nebol ani bratom. Daňovi naučiť sa niečo, pochopiť i tie najťažšie veci bola hračka, keď chcel.

Janko zo školy, ako vošiel do izby, sadol si na lavičku pod pec a túžobne pozeral na klavír, ktorý stál naproti pri stene. A na klavíri bolo plno kníh a foliantov a pomedzi to zbierka nožíkov a britiev (staré, polámané a tupé), ktorá sa po pani farárkinej smrti ešte rozšírila a zveľadila i zbierkou starých klobúkov. Bolo to celé múzeum. Ale náš Janko nevidel inšie len knihy a medzi nimi známe zväzočky s povesťami v českej reči. V tých knižočkách bolo veľmi zaujímavé čítanie, nielen o Genovéfe a rytieroch i uhliaroch, nielen o dobrých ľuďoch a nevinných deťoch, čo ich zlí ľudia prenasledovali, nakoniec tí zlí vždy dostali zaslúžený trest a dobrí zadosťučinenie, ale aj o Kolumbovi, Robinsonovi a o Vaskovi de Gama. Ba bola tu i Mészárošova Kartigam turecká panna — slečna-kišasonka; táto panna musela prenášať neslýchané protivenstvá a jej podivné príhody na suchu i na mori pohli k slzám, úžasu, až do vytrženia vtedajšie čitateľky. Čitateľky áno, ale nie takých malých čitateľov, ako bol Janko. On si vtedy vôbec zo slečien-kišasoniek nič nerobil. Nateraz jeho túžba bola dostať knižočky s nápisom: Tintili-vantili — a Zasněžená chatrč.

Len ako ich dostať?

Zo starostí vyrušil ho nežný hlas pani farárky:

„Janík, chceš mliečka?“ Strhol sa a zaďakoval, ale ona znajúc, že chlapec rád mlieko, vzala ho za rúčku a posadila k stolu. Predložila mu pohár mlieka a okružok bieleho chleba. Zasa zaďakoval, ale vypil. Pochutilo mu, a nebol by býval odmietol vypiť ešte pohár. Postriehnuc, kedy sa pani farárka na neho obzrie, potisol pohár k mliečniku a povedal: „Ďakujem ponížene.“

„Či ti ešte naliať, vypiješ?“ opýtala sa dobrá pani. Chlapec zasa ďakoval, ale zasa len potisol pohár bližšie k mliečniku. Nato mu znovu naliala a i to šťastne vypil. Teraz si už nič inšie nežiadal, len aby na chvíľku ostal v izbe sám. Ani čo by jeho žiadosť boli uhádli, všetci poodchodili z izby. Janko farský vzal si ešte dva-tri okruchy chleba, do každého vačku jeden, štípajúc z neho, ujedal si aj cestou dvermi a na pole. Pavlínku netrpelo, lebo bola tiež pohyblivá ako živé striebro, i vybehla na dvor, Julka a jej maminka odnášali náčinie a Daňo sa ešte raz vybral na svoju päsť hľadať nešťastný pušný prach. Ako Janko ostal sám, skočil od stola a rovno ku klavíru. Srdce mu bilo prudko ako zvon, líca horeli, ruky sa mu chveli, keď odhrnul noviny a iné knihy, pod ktorými mienil nájsť vyžiadanú knižočku. Našiel ju, lebo vedel, kde je, vytiahol a strčil pod kabát a ramenom tuho pritisol k sebe. Teraz mu už horela pôda pod nohami. Nevedel, ako kráča; len von, dostať sa von a užívať ovocie svojho činu.

Na ospravedlnenie tohto skutku podotkneme, že to nebola krádež knihy, lebo Janko ju vrátil a vzal si druhú, aby aj tú vrátil.

I teraz si Janko pomyslel, že keď bude mať veľa peňazí, kúpi si knihy a bude čítať, čítať! Po mnoho rokoch čiastočne sa mu splnila túžba, mal kníh dosť, ale radosť a pôžitok z nich už nemal ako vtedy pri oných!

So svojou korisťou utiahol sa do bránky pri kostole. Pred bránkou bolo pekné, rovné a suché miesto, tam mamika prestrela plachtu (poňvu) a vysypala na ňu už umytú pšenicu. Práve priniesla druhý košiar i obzerala sa, kde je Janko, keď prikvitol. Pochválila ho a uspokojená šla ďalej. A Janko otvoril knihu a čítal. O chvíľku jeho duch bol už v inom svete. Zabudol na svoje okolie, zabudol na pšenicu a na svoju povinnosť, len keď ho zobudí maminkin hlas:

„Heš ta, heš! Bodaj ste vyništeli, nuž, Janko, akože to merkuješ? Vidz, čo mi už sliepky porobili so pšenicou!“

Medzitým Daňo bez výsledku duloval za pušným prachom. Nemohol ho nájsť, ani vyžobrať od mamiky, teda začal hroziť:

„Mamika, ešte raz, či mi ho dajú, či nedajú?“

„Synček môj, nedám, ani neviem, kde ho otec položil,“ vyhovárala sa matka.

„Oni vedia, ale mi ho nechcú dať!“

„Danielko môj, nežiadaj si to, i otec prísne zakázal, a potom je pušný prach nie pre malých chlapcov.“

„Ja som nie malý chlapec, ani nejaký s…, a ak mi ho nedajú, uvidia, čo im spravím!“

„Danielko môj, nežiadaj to odo mňa.“

„Ale ja ho chcem a uvidím, že ho dajú.“

S tým odbehol. Pani farárka, nič zlého netušiac, šla do kuchyne, keď pribehne slúžka:

„Jaj, pani farárka, Danielko je na veži a nebodaj chce dolu skočiť!“

„Prepánaboha!“ zvolala beztak utrápená žena a bežala na dvor. Skutočne, jej Daniel sedí na zábradlí pod samými zvonmi a volá:

„Mamika! Či mi dajú tot pušný prach, či nedajú?“ Pritom sedí na zábradlí ako na koni a ruky má založené. Z tvári sa mu zračí divá odhodlanosť a opovrhovanie životom.

„Danielko, dieťa moje drahé, poď dolu, zabiješ sa!“ prosí matka a zalamuje rukami.

Miesto odpovede Daňo vyložil aj druhú nohu za zábradlie a ruky založené, prilepený viac visel, ako sedel.

„Nech povedia, či mi dajú, či nedajú?“

Matke strachom zmieralo srdce. Pred očami sa jej zatmelo a v tej hmle sa jej zdalo, akoby jej miláčik už letel dolu zo závratnej výšky. Veď táto výška zodpovedala asi štvrtému poschodiu veľkomestského domu. V trápení svojho srdca aj ináč nie šťastná pani vykríkla a vystrúc ruky oproti veži, volá v najväčšom strachu:

„Poď dolu, syn môj, dostaneš, čo si žiadaš!“

Daňo ďalej nečakal. Bol istý svojej veci, ale pravdepodobne, keby matka bola mala dosť sily a energie odoprieť mu túto žiadosť, bol by skočil a bol by ostal naskutku mŕtvy. Čože on vedel, aké muky pripravil svojej matke? Zvedel to, ak sa pamätá, možno len omnoho, omnoho neskoršie a iste vtedy už aj sám pocítil aspoň čiastku súženia, čo pocítilo úbohé materinské srdce.

Možno z tých, čo toto budú čítať, nájde sa niekto, čo povie: „Na takého šibala — virgas!“ Ach, ťažko riešiť takéto čosi virgasom. Istotne, viac prísnosti, ale aj porozumenia bolo treba tomu chlapcovi. Každé dieťa je osobitné indivíduum, človek sám pre seba, uzavretý celok so zvláštnymi náklonnosťami, vlohami, chybami alebo slabosťami, a preto každého treba zvlášť pochopiť a vychovávať. Nedá sa to len tak podľa jednej a tej istej šablóny utvoriť rovné figúry tam, kde príroda chcela stvoriť niečo zvláštneho.

Skorej, ako sa domáci nazdali, prišiel farár domov a dozvedel sa, čo sa prihodilo. Žalovala mu to Pavlínka a potom museli všetci ostatní vyznávať. Zdesil sa, ale ešte väčšmi sa nahneval. A aby si obľahčil, osopil sa na ženu, pripisujúc všetku vinu jej slabosti. Ona, aj tak slabá, preľaknutá a rozchorená, sotva sa držala na nohách. Ale keď jej neustal robiť výčitky, v usedavom plači odišla k mamovke Marike, aby si aspoň tam odpočinula.

Daňa, ktorý chcel umknúť, otec privrzol ešte zavčasu. Chytil ho mocnou rukou ako do klieští, hodil do bočnej izby a zavrel ho tam.

Bol nahnevaný, zahrešil:

„Za štyriadvadsať hodín budeš zatvorený o vode a o chlebe!“ zvolal rozzúrený. O tomto človeku sa hovorí, že bol mocný ako málokto. Za mladi že jednou rukou, i to vystretou, zdvihol vrece pšenice, čo na dnešnú mieru obsahovalo 120 litrov a vážilo najmenej 90 kíl. Neskôr, keď ho týfus privalil na lôžko, museli štyria chlapi deň a noc strážiť nad ním, lebo balušil a chcel utekať. Po chorobe jeho sila bola zlomená, vždy jej však ostalo viac ako u normálneho človeka. Keby pri jeho telesnej sile bolo bývalo nadostač ešte i vychovávateľských schopností a trpezlivosti, bola by výchova jeho syna šťastnejšia. Ale on dieťaťu nerozumel a ono nerozumelo jemu.

Ráno, aby Daňa ešte viac pokoril, zatvoril ho do priestoru, ktorý predtým slúžil za stajňu, teraz však bol prázdny. Stál tam len mangeľ, v úzadí ohromný válov a rozličné haraburdie.

Pre Daňa tento žalár bol neznesiteľný a ponižujúci. Bitky sa nebál; bol by aj najbolestnejšie údery trpel bez slova, bez vzdychu a prosby, ale žalár, to ho rozľútilo. Bol vstave ešte aj sebe samému ublížiť. Sprvu zúril, potom začal myslieť na útek. Ale ako? Stajňa bola pevná, murovaná, mala len dva obloky a jedny dvere. Dvere boli zvonku zamknuté na kladku, od ktorej kľúč má otec. Jeden oblôčik ide do dvora, ale je tiež zvonku založený drevom. Druhý bol veľmi vysoko a viedol do uličky, neskoršej záhrady. Pod týmto oblokom bolo bahno a iná nečistota, taktiež nakrivená baza (chabz). Ako tak húta, začuje šramot, akoby zvonku nahádzané raždie praskalo. A počuje aj známy hlas:

„Daňo, hú, či si tu?“

„Priateľ,“ ozve sa druhý hlas a ten pozná Daňo ako hlas Janka zo školy. Hľa, badať stopy prečítaných povestí. Janko hneď ráno počul, čo sa s Daňom stalo, a ako verný kamarát chcel Daňa stoj čo stoj vyslobodiť z väzenia. Ale nevedel ako, preto si šiel do jatky po Samka. Samko hneď hotový ustanovil sa pod oblokom. A tu sa začali radiť, čo a ako. Janko, že aby podkopali fundamenty, ako to „hrabě“ v tej povesti urobil. Ale Samo povie: „Čoby tam fundamenty, on prinesie povrraz, pripevní jeden koniec na chabz, na druhý uviaže skalu a skalu zahodí do obloka. Potom nech sa Daňo vyškriabe, ak bude môcť, po oblok a tu naostatok mu ešte aj „rrojtľu“ priložíme, aha, tu pod Čuvajove strechou je tiež jedna, zavoláme aj Jana Selčanove a nášho Laja, ak by bolo trreba, a tak prriteperríme rrojtľu pod oblok. Len kedy?“ dovŕšil Samko svoju reč. Kedy? Janko myslí, že azda o polnoci, ale čosi mu šepce, že by sa mu vari predsa nechcelo vstávať, no útek z opravdivého väzenia ani nemôže byť v inom čase, len v noci. Keď sovy húkajú, kuviky lietajú, keď podzemnou chodbou svetlo fakle tajomne kmitá a po vlhkej zemi skáču žaby a behajú myši a potkany. Veď azda čítal, že to ten „hrabě“ sa tak vyslobodil. Ale Samko sa mu smeje a netrpezlivý Daňo volá, že čo aj hneď, ale najlepšie cez poludnie.

„Dobrre,“ svedčí Samko, „ako odzvonia, som tu i s povrrazom, Daňo môj. Hoj, neboj sa, ani slepá krrava oko neotvorrí a ty už budeš tu von!“

„Samko, vieš čo ešte? Prines mi aj sedliacke háby. Koj by nohavice aj neboli, zbavia mi gätky, ale kabanicu, klobúk, krpce s návlakmi dones,“ rozkazoval Daňo.

„Akurráte máme kabanicu aj klobúk v zálohu, do komorry ich dali mamika, donesiem ti ich a ostatnô dakde vypýtam.“

Jankovi sa táto myšlienka nesmierne páčila. Útek v prestrojení, to je veľké dielo! A tak potešení odišli, ale nie ulicou do dediny, lež sadom vyšli do „dolinky“ a potom domov.

Dobre si Daňo premyslel, že na pravé poludnie. Vtedy otec trošku zdriemne, o maminke vie od rána, že sú chorá, Julka sedí v izbe a šije, Janko je iste pri svojom „milom prose“, jedna slúžka tajde s Pavlínkou do mlyna a druhá šúcha riad na Rimave a klebetí s každou ženou, čo ide zhora alebo zdola. Uspokojený si sadol do veľkého válova a nohami vyzváňal. Pušný prach mu vzali, ale má ešte inšie, čím sa na salaši zavďačí, a keď chce, môže ešte aj prach dostať. Preto, hľa, sa včera oneskoril, lebo nemohol kľúčik od ládičky dostať, a keď ho už mal, privrzli ho. I vytiahol z vrecka papierik, desiatku, a snuje ďalej program zábavy. Počastuje chlapov, dá im dohán, pálenku, mäso a potom bude bača gajdovať a valasi od zeme zaskočia.

Konečne prišiel obed, jemu doniesli (neostalo len pri chlebe a vode) a slúžky sa čudovali, že ho našli takého pokorného. Ani nepozrel na ne, ani sa jedla nedotkol. Nechali ho tam a zamkli, ako rozkázal pán farár.

Sotva sa vzdialili, počuje svojich vysloboditeľov.

„Pozorrr! Daňo, pozorrr!“ volá Samko a už skala s povrazom letí do obloka. Druhému vyliezť po povraze by bolo asi nemožné, ale svižný Daňo vyliezol ako mačka. Horšie bolo s oblokom, lebo bol tesný a nebolo sa za čo chytiť. Ale túžba po slobode pomáhala a dodávala odvahy. Čo po tom, že potrhal šaty, poškriabal tvár i ruky, len že sa prepchal. Tam ho čakali chlapci a radosť nad zdareným dielom bola veľká. Teraz chytro preč. Rebrík ešte naskoro odniesli, ale ináč všetci účastníci hybaj do sadu. Vo včelíne vykonala sa metamorfóza. Daňo zhodil svoje šaty a obliekol sedliacke. Kabanica mu bola trošku veľká a už aj nie celkom nová, klobúk mu zliezol po samé uši a do krpčekov by sa bolo ešte po jednej takej nôžke spratalo. Keď bol hotový, zobrali sa všetci hore sadom, potom ta do Kremencovho poľa! Chlapci ho víťazoslávne sprevádzali, ale prv si sľúbili, že sa nevyzradia, keď na to príde, napríklad ak by ich niekto podžaloval. Daňo veľkodušne sľúbil, a oni mu verili, že všetko vezme na seba. Konečne Samko povedal:

„Vidíš, Daňo môj, povedal som ti, že na svitaní brrravy opaľujú.“

Pred kolibou sedel bača a plátal si krpce. Táto prozaická práca neochladila ani najmenej nadšenie našich výletníkov. Hneď si posadali okolo baču a po kamarátsky s ním besedovali. Keď Samko rozprával, že Daňa vyslobodili, bača pozrel s úsmevom na Daňa.

„Háj, ver’ že si skazník!“ Pochvala sa všetkým veľmi páčila. A keď si bača skončil prácu, išiel do koliby, umyl si ruky, ruky samý sval, a potom častoval svojich hostí, lebo vedel, čo je bačova povinnosť. Dal im urdu, takú ani smotanu, chlieb a syr, koľko sami chceli. Potom chlapci šli do „húšťavy“ na drevo, hoci bača mal celú šichtu, no chceli si večeru zaslúžiť. I navatrili takú vatru, že ju museli i na Píle vidieť. A posadali okolo nej, rozprávali o Jánošíkovi, ba čo najnovšie i o Dovcovi, čo, hľa, na druhej, či vari na tretej doline robí remeslo „postranných chlapcov“. Bača ho osobne pozná, ale nie žeby niečo s ním mal, božeuchovaj, len ho pozná a vie všeličo, ale nepovedz nič, nebude nič.

Pred večerom začala sa príslušná čeliadka schádzať k salašu. „Hoňavník“ dohnal ovce, za ovcami prišli Zahraj a Dolesa; sprvu začali strašne na chlapcov štekať, ale bača im pohrozil a vyložil im pred kolibu šaflík so psiarkou. Do koliby nesmie ani jeden poriadny pes vkročiť. Hneď ho okríknu: „Či ti tu ovce?“ A pes to vie, zahanbí sa a ide, kde ho povinnosť volá.

Ale ako sa dlhý deň chýlil ku koncu, začali sa naši chlapci „mieštriť“ a pozerať dolu do doliny, odkiaľ vystupujú modravé pary. Tam leží dedina a tu na noc ostať vari predsa nemôžu. Daňo rozhodne povedal, že on viac nepôjde domov, ale druhí nahliadli, že by nocľah na salaši mohol mať pre nich nemilé a veľmi citeľné následky. Veď poznajú svojich tatíkov, že neznajú žartov. A preto sa rozhodli, že pôjdu domov, kým úplná noc nezahalí prírodu do svojho tmavého plášťa. Daňo ostal; jemu sa slobodný a veselý život na salaši páčil. Hora, pole, nenútenosť, úprimnosť, čo aj drsnosť detí voľnej prírody, to bolo Daňovi ideálom žitia. Prírodu vrelo miloval, a preto všetko, čo ho odďaľovalo od nej, nenávidel.

Večer bolo na salaši veselo. Keď už i dojčiar opustil strungu a priniesol mlieko a potom keď ho kľagali i zberali hrudu syra. No keď bola už aj žinčica odvarená, vtedy Daňo vytiahol desiatku, zavolal baču pred kolibu a podával mu peniaze. Bača sa len díva.

„A to mne?“ spytuje sa.

„Vám, báťa, počastujte sa!“

„Ale veďže ma nekaz!“ bráni sa bača. Potom peniaze vzal a odložil, že v ten večer už nič nepotrebujú. Keď si poriadil kolibu, vzal gajdy a začal gajdovať. A jeden z valachov, starší už človek, spieval pri tom: „Hoj, gajdujte, gajdičky, hoj, z tej mojej kozičky; hoj, čo sa utopila, hoj, keď vodičku pila.“ A mladší valach začal pred vatrou hajduchovať. Daňo sa usmieval a chválil a honelník sprobúval, ale ešte dosť nezručne. A keď prišiel rad aj na Jánošíkove povesti, povedal valach, že on aj o Jánošíkovi vie, a spieval: „Jánošík, Jánošík, kde je tvoj palošík, na Kráľovej holi, zaťatý v topoli.“ Či a kedy na Kráľovej holi rástli topole, to neviem, ale musí to pravda byť, keď je to v piesni. A pri tom vždy cifroval rukami i nohami a pri poslednej krútil sa okolo svojho vatráľa a spieval: „A bol by ten Jánošík ešte hajduchoval, keby si bol svoj opašťok na stole nenechal. Ten opašťok taký bol vygombičkovaný a každá tá gombička bola po toliari.“ A Daňo pripomenul, že keď Jánošík chodil po zboji, kričali jeho kamaráti „Vivát, vivát!“ A keď prišli na salaš, volali: „Vivát, vivát, bača náš, dobrých chlapcov na zboj máš, ešte by si lepších mal, keby si im syra dal!“

Konečne i Daňa premohla únava; bača mu popravil na lavicu v kolibe a uložil svojho hosťa, ktorý sladko spal do bieleho rána.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.