ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej Lutišič poslal Skladanského samého na vizitu do Gregušov. Po bôľnokrásnej chvíli v besiedke a na ceste k mostu (ona povedala: len sa oprite, som dosť mocná!) nechcel vidieť Lejlu v prítomnosti druhých, cítiac sa pred ňou hlboko vinným. Veľaskúsený syn sveta — a nevedel, ako sa chovať pred neskúsenou polorozvitou devou. Až samej bude možno povedať pekné slovo, vysvetliť, ak bude treba, odprosiť. Ale ako by zniesol jej spytujúci pohľad nemo, bezpomocno, nesmúc odvetiť? A to pod strelami očú priateľových, ktorý vidí poza uhol, cez dosku, a cez hruď jeho už podávno! Skladanský by ho prezrel ako skleného, a možno, nezdržal by sa poznámok.

Skladanský našiel dom v živom ruchu: chlapci prišli zo škôl — veľká radosť rodičov i detí. Paľko, vyšvihnutý, chudý matúrus, a šiestoklasník Martin rozmnožili a uzavreli rodinný kruh. Všetci boli pohromade — po prvý raz… Tak to býva u inteligentov dedinárov: deti sa striedajú, lebo musia po svete sbierať kapitále pre život. Na Paľkovi bolo poznať, že by už rád stavať sa na svoje vlastné, vysoké a chudé nohy a že nemilo niesol, i pri všetkej láske, keď videl, ako ho Lejla vytisla z prvej línie: ona je už na mieste, s ňou ráta sa už ako s osobou plnoprávnou, hoci je mladšia, a on, i keď má matúru, je predsa ešte len problémom, kuklou, z ktorej má ešte len vyletieť nejaký motýľ — alebo chrúst. Jemu síce J. Odoaker Kutálek, inštruktor, nabil do hlavy, že je smiešno držať sa starých obyčají: chlap má byť celý svoj a neuznávať autoritu — a hľa, v praxi i mladšia sestra víťazí a naväzuje mu svoje… Ó, Kutálek, kde si? A tetka Lotka je na neho katom: keď začne vykrámovať svoje nové idey, ona povie taký smiešny „nový vtip“, že sa všetci rozosmejú, a vážnosť ideí mladého filozofa padne do studne.

„Človeče,“ riekne Lota, keď Paľko začne ,trhať všetky autority‘ a horliť za ,prehodnotenie všetkých hodnôt‘, „tys’ musel byť alebo v Norimbergu, alebo aspoň v Šelpiciach!“

Paľko zagáni na tetu a v duchu ju menuje „starou husou“.

Zato Martinko je neobmedzeným poveliteľom Marišky, čo ona ochotne uznáva a zvoní za ním ako kuriatko za kvočkou. Martinko v Kutálkovi videl iba moriteľa a ďaleko nie autoritu, leda pri infinitive cum accusativo.

Gašpar Skladanský prvý raz videl Lejlu a bol očarovaný. „Princesa!“ podumal, žmúriac očami, „a to z drotárskej rasy! Kto by si to pomyslel!“

„Milostivá pani, prišiel som vás potrápiť… starý dlh vyrovnať… A honorár si vymienim: dovolenie i slečnu portrétovať… Tvárička — hotový pastel…“ Mária s radosťou privolila… Potom išla s ním do garderóby… on vybral pre ňu staré, odložené hodvábne šaty… „Hľa, toto je pre mňa súce! Ach, tie farby… Každý záhyb bude kričať, vrešťať malebne!“

„Chlapci, klavír potisneme!“ komandoval v sále a spolu i jedálni, „tu sadne naša zlatá maminka, a tu postavím svoje rárohy… Martinko, bežte do školy po tablový stojan! Postačí!“ Máriu šiel maľovať olejovými farbami.

Skladanský vôbec urobil v dome Gregušovom dojem znamenitý. Jeho veselá letora, dobrodušný smiech, groteskné výrazy, jeho česko-poľsko-slovenský jasyk, doplňovaný nemeckými frázami, jeho vysoká, elastická postava: to všetko bolo také exotické, zaujímavé a rozprestieralo po tichom, až filistersky zriadenom dome bájne ovzdušie voľného umeleckého sveta, dodávalo zdravému slovenskému vzduchu vyhľadanú arómu vyššieho duševného pôžitku. Júlia sama nad sebou sa divila: ona ťažko sžívala sa s novými ľuďmi, dlho zavierala pred nimi i um i srdce — so Skladanským jej bolo už v prvú minútu ľahko a slobodno. Márii sa páčila jeho otvorenosť a priamosť a pri tom všetkom nehlasná, nenaväzujúca sa galantéria proti dámam. On nedvoril, ale ctil si dámu, nelichotil, ale zabával. Greguš znal jeho architektorskú činnosť, jeho vehlas na viedenskom placi, obdivoval jeho hotové diela, obšírnu vzdelanosť a bezstrannícke, voľné, široké náhľady na svet. Lota ho mala rada: „že tak kuriózne hovorí“; on i starú pannu vedel zabaviť svojimi nápadmi, zveličeniami a opismi ľudských smiešností. No zaľúbil sa jej zvlášte preto, že vysmieval viedenským humorom odrodilcov-maďarónov, vedel o nich anekdoty v maďarsko-viedenskom žargóne a všelijaké komické príhody do Viedne došlých synov pusty. Šuhajci boli do neho prosto zaľúbení. Tak zvíťazil na celej línii, čo i verne zreferoval Andrejovi, ktorý mu blahoželal…

S Martinkom a pod jeho protektorátom začal potom snoriť po celom Havranom a okolí. Pobehali lúky, pole, bory, hory, zámky, ale zvlášte preliezli celé Havrané od domu do domu, prezreli pôjdy, záčinky, humná, stajne, stodoly, domy zvonku i zdnuka, sliedili po džbánkoch, výšivkách, rezbách… Gašparovi Skladanskému bolo opravdivým oddychom a duchovným občerstvením „podiletantčiť si“ v maľbe, kresbe, leptaní. Tak ľudia ťažko umom pracujúci, ako filozofi, stratégovia (Napoleon), matematici, nachádzajú obľahčenie a občerstvenie v ťažkej šachovej hre, vyžadujúcej zasa len mocnú rozumovú činnosť. Ostatne jeho maliarske práce naskrze neboly diletantské: akvarely vystavoval na prvých výstavkách Paríža, Mníchova a Viedne.

Skladanský s milým, zaľúbeným Martinkom poznačil si miesta, ktoré chcel zvečniť akvarelovými farbami. Paľko sa im pripojil a tiež pomáhal vyhľadávať zaujímavé kúty. No pred maliarom nevyšiel ani raz so svojimi novými múdrosťami, iba so tri razy spomenul Odoakra Kutálka…

„A to je aký velikáš?“ pýtal sa Gažo Skladanský. „Súdiac podľa vášho obdivovania, musel vynájsť aspoň perpetuum mobile!“

„Jestli kto, teda on ho vynájde… Ale možno, on neuznáva toho absolútnej potreby!“

„Tak? O jé!“ Paľo sa začervenal. Jemu ukázal Gašpar Skladanský u Andreja niektoré štúdie, a chlapec s obdivom hľadel na umelca. Veď naozajstného, živého umelca-maliara videl po prvý raz v živote. Preto mu bolo ľúto, že o jeho milom Kutálkovi povedal: „O jé!“

„Braček, tak ľahko sa ma nesprostíš,“ riekol po týchto skúsenostiach Gažo Skladanský Andrejovi, „či máš nabitú komoru a sklep zásobený?“ Zasadli pred obedom pod ľavú ohromnú lipu, na ktorej bola vzdušná filagória. Bolo po krátkom, výdatnom daždi, ktorý celý valne už zaprášený kraj vyumýval, vynovil, ako by ho bol lakom natrel. Listva parkových stromov zjasnila sa, košaté koruny dýchaly ako vysmädnutí ľudia po hojnom, chutnom nápoji. Záhrada celými širokými záplavami šírila vôňu po celom okolí.

„Počúvam, žes’ Gregušovcov zaujal šturmom! Paľko tu bol a rozprával mi celé legendy. Že ideš i Lejlu maľovať?“

„Našiel som hrôzu vecí, ktoré hodno maľovať, len by bolo času a šťastia. Ja ti hovorím a ver mi: každé umelecké dielo je zpolovice vecou šťastia, nech by tam hovorili, čo chceli o neomylnosti opravdivého talentu! Lož! Najtalentovanejší talent bez šťastia vyvedie osolstvo! Vieš, ja vlastne viac milujem maľbu než kalfas, ver mi. Otec nedovolil mi stať sa i profesiou piktorom. Mňa teší podarený akvarel viac než Todeskovo tuskulum, ktoré už prešlo i do histórie moderného staviteľstva. Viac! Ale šťastie musí byť pri všetkom. Teda počuj, čo idem stvárať, ak ma predčasne nevyhodíš!“

„Prosím milosť… dom je dosť veľký. Len ma nepodpáľ, neobkradni a nezamorduj… Iné ti všetko povoľujem!“

„Predne tri portréty: Máriu Gregušovú, samosebou sa rozumie, olejom — celá Viktória Colonna, tvár ako by ušla z obrazu renesančného. Potom, čuduj sa, Andrej: Babušu Bendovú. To bude akvarel! Len by oko stačilo a ruka… a chochmes, chochmes! Denner by mal z hrobu vstať len kvôli tejto starej tváričke, ale pritom dostať ešte dózu prehĺbenosti, viac duše, než má u starenky v belvederskej sbierke, že vraj len mladosť má právo na atribút krásy! Unsinn! Koľko jemnej, živej, vysokej krásy na vráskavej tvári tejto starej, zmrzačenej panny! Tieň okolo obočia, spravodlivý, umný pozor — ah, to ti je tiež krása. Nie, Andrej, tu máte pre maliara mnoho, veľmi mnoho. Po tretie, slečna Júlia. Nasilu som si ju vyprosil u našej maminky — neviem, či som sa nedopustil kolosálnej hlúposti… Či som sa neprenáhlil!“

„Prečo?“ pýtal sa Andrej, zvedavo pozrúc na ohnivo hovoriaceho Gaža.

„Neprenáhlil, nezaťal privysoko? Má to byť pastelová podobizeň; vieš, tak rokoko. Neviem, či utiahnem. Potom,“ pokračoval celý uradostený, „korheľ Knotek ti má na zadnom grunte starú pajtu! Amice, čisté Nizozemsko! To ti bude už niečo pod môj zub, pri tom sotva sa pokĺznem. Strecha otrhaná vyše vecnej možnosti, ideál malebného trhanstva, a na nej mach, ale aký mach… Patina sa ho chytila. Stena rozpukaná, vlhkosťou kolorovaná, farby pošmúrne, silné, len tak cez oči bijú, kričia, revú! A pod stenou hnojná barina! Haute gôut! Svieti, mihá sa, žije! To je niečo pre moje vodové farbičky… Tak ju namaľujem, že sa za nos chytíš!“

Andrej sa musel usmiať nad Skladanského entuziazmom. Ako málo treba, aby bol šťastný! Postačí Knotkova hnojnica!

„Hľa, pre činného človeka niet hlbokých žiaľov, niet zúfania,“ pomyslel si, „nemá kedy. Protivná lieň! A koho raz chytí, sovrie pevno a nechce pustiť!“ Myšlienka, že Gašpar ide maľovať Lejlu, rozčúlila ho. Už meno Lejla v ústach krásavca Gaža ho mocne dojalo: on ho vyslovil intímne, ako by mal k nej nejaké dávne právo. Andrej chcel ukryť pred Gašparom svoje rozochvenie, preto začal chladno:

„Počuj, v tebe ožíva prvá doba vysokej renesancie: celý Leonardo dá Vinci! Stavby, olej, akvarely, meďorezy, leptanie, pastel, k tomu všetkému spievaš ako slávik, ba či nevieš robiť i klavíre a vojenné plány?“

„Áno, tak, tak! Len je medzi nami nepatrný rozdiel, Leonardo bol vo všetkom majster, a ja som vo všetkom fušer. Ale čo si počneš? Nariekať, žes’ nie Rafaelom, Vincim? Plače nepomôžu. Človek kníše sa na tejto zemskej lopte, ako vládze. Len jedno nesmie už naskrze chybieť pri našom bratovi: poctivosť a svedomitosť. Kde tej niet, človek kradne Bohu dni a pácha hriech na sebe i na druhých. Ver mi, brat môj Andrej, ani od hlavného kasíra štátnej banky nepožaduje sa toľko škrupulóznej poctivosti a svedomitosti ako od umelca, básnika, spisovateľa. Kasírovi ľahko prídu na stopu nepoctivosti, nesvedomitosti, ale umelcovi veľmi ťažko, väčšina vôbec nikdy. Má ti on všelijaké kumštíky, šminky, mastičky, ktorými lacno zalepí slabé miesta, zaslepí oči, učičíka prísnu pozornosť. Umelec má sto ráz viac príležitosti kradnúť, zbíjať, falšovať verejnú listinu krásy a génia, a pri tom ho tak ľahko neprichytia, neposadia do chládku ako neverného šafára. On ti ďalej behá po bielom svete a kradne veselo ďalej. Majitelia ukradnutých ideí sú zväčša mŕtvi, a keď i žijú, sú to ľudia veľkodušní, hodia rukou na piráta! No ja aspoň toho som si istý, že mám čujné svedomie, mňa bolí každé slabé miesto, ako by som ho mal v deravom zube. Laborujem nad ním, stieram, zamaľúvam, premaľúvam, až mi duša praští a oči vyliezajú z tváre ako uvarenému rakovi. Ver mi, i plakávam od jedu, od zlobného, boľavého jedu, a radšej by som sa videl v kávovom mlynku čertovej matere, keď si kávu melie, než pred štafelajom. Pusto ti je, v hlave duní a zuní, si nešťastný, ubolený, ponížený! Odprosil bys’ každého žobráka na ulici, že sa opovážiš ešte dýchať. A ja pevne verím, že len takto povstávajú čestné, svedomité diela s adresou na akú-takú budúcnosť! Ľahkí robotníci málo vážia na vejačke!“

„Možno, ty prestruhuješ. Veď počúvam o ľahkom tvorení, a ty bys’ bol taká tetka Trápelka! Cyrano de Bergerac šermujúc skladá ťažké sonety a pri pointe opovedano napichne protivníka na kocprd ako žabu. Sú vraj básnici, ktorí napísali za pol roka celý epos dočista, bez najmenšej korektúry, a pomimo toho vydali do roka päť sväzkov lyriky, preložili pol talianskej poetickej literatúry!“

„Boh s nimi! Nejdem sporiť a odsudzovať, ale ja len myslím, že ani jedna žena neporodila zdravé decko bez bôľov!“

„Ako Münchhausen otec svojho homunkula!“ usmial sa Andrej a láskavo hľadel na Gaža, ktorý nervózne chodil pred ním po suchom mieste, kam hustá koruna lipy nepripustila ani kvapky dažďa.

„Teším sa ako decko! Také modely nekúpiš, a za groše maľuj viedenské ruže sáronské. Len tie platia… Bez nich by bolo zle s portretistami. Ale toto! Tu je čistý umelecký záujem, a pritom spoločnosť! Človek ožíva! Ó, príroda, na tvojich prsiach sať dosýta! Brat môj, hovorím ti, neviem, či som sa predsa nemal hodiť výlučne na maľbu, a nemariť čas na technike. Čert ber pľuckárenie! Ale vtedy by mi bol môj starý prosto hrdlo vykrútil… Na akadémiu som chodil tajne a tak musel dvom pánom slúžiť. Ešte poriadny murár, keď už chlapec nechcel šabľu nosiť a remundy trenírovať, môže patriť do ľudskej spoločnosti, hovorieval môj otec, ale maliar, bohém, trhan, a hlavne lump! On každého umelca pokladal za lumpa, a trochu mal i pravdu!“

„A či sa chceš roztrhnúť? Jednou rukou budeš maľovať svoju Colonnu, druhou slečnu, pravou nohou Babušku a ľavou stodolu?“

„Pekne-rúče jedno po druhom… Máriu v salóne, Lejlu bezpochyby na vzduchu… veď by som ju mal vlastne maľovať na oblakoch! Toľko vzdušnosti, éterickosti je v nej! A to až potom! Pajta neutečie, nenahnevá sa, nedostane nádchu, nezaženie piktora v čerty…“

„S Máriou začneš, či s otrhanou pajtou?“ pýtal sa Andrej s úsmevom.

„Ožívaš, ožívaš!“ zvolal Gažo radostne, „len sa posmievaj! Tak ťa rád! Už sa ani nehnevám, že máš tajnosť predo mnou. Maj, hoci desať, len sa mi vzchop! Načri zasa do života, načri múdro! Shoď balast filozofie čiernej! Pozri, ja verím v milého Pána Boha, ale do verkštatu mu nekukám, na prsty mu nehľadím, malieb jeho nekorigujem, a pritom mi je veselo. Srdce mi časom zapiští síce — ale veď sa nájde Anička pre milého Janíčka. A dobre! Tys’ komplikovaný ako orloj! Musíš sa zjednodušiť. Napíš svoj román! Tam sa vyžaluj a začneš nový v živote… Taký familiárny, bez jedu, dýky a… asfaltu!“

„Ach, ani sám nevieš, synku, že ťa sám Boh poslal ku mne v onen prekrásny večer! Ak totiž môj život nie je mu na ťarchu! Ale ty nedaj sa mýliť. Pracuj i za mňa. Oba moje romány nebodaj zostanú fragmentmi!“

Gašpar sadol na lavičku k priateľovi a rozšíril ramená na operadlo, dýchajúc do seba navlhnutý voňavý vzduch. Pred nimi stlala sa kyprá kvetná záhrada v pravom bohatstve zelene a kvetov, v úzadí strojná priehlbeň zotváranej verandy s lisnúcimi sa zlatými rámami obrazov a temnou zeleňou tropických rastlín, medzi ktorými belely sa busty a hermy. Na sklenej streche jagalo sa vyumývané slnko. Ono i vodomet oživilo a ako by ho bolo zažalo: horel a šumel ako tichý ohník. Nad ich hlavami vypýnaly sa dva hlavné, mohutné konáre, ktoré by mohly byť samy stromami, a to vekovými. Včely bzučaly neustále po kvetoch, celými radmi pily vodičku na kraji bazéna. Biele motýliky trepotaly svojimi žilkovatými krídelkami ponad hriadky. Veľké, tučné čmeliaky, títo basisti lietajúceho hmyzu, húdly svoj chorál, ale akosi nahnevano. Škrekľavý vrabec skackal po chodníku, pyšno, povedome, ako by záhrada jemu patrila.

„Eh, je to všetko krásne, čo tu máš, ale chybí čosi, chybí!“

„Vyčítaš mi, že mám pred tebou tajnosti,“ začal Andrej, oprúc sa pohodlne o operadlo a rameno priateľovo… „a dobre vieš, že ich byť nemôže… Keď som sa ti sveril so všetkými svojimi špatnosťami, prečo ti dnes niečo zatajovať, keď už žijem ako ovečka?“

„A predsa, predsa! Jednu tuším máš. Daj pozor, aby nenarobila medzi nami biedy. Ostatne, nerýpem. Ale vieš, taký viedenský lapikurkár ti všetko vyňuchá. A ja ťa už poznám ako svoj vlastný hriech. Ale ty čušíš! A neboj sa, len čuš, zakiaľ to samo z teba nevyskočí.“

„Len to nevieš, čo ja sám ešte neviem. Darmo sa chvastáš lapikurkárskym nosom!“

„Možno, že viem viac než ty sám. A čo to bolo, keď si bol u mňa v deň môjho príchodu? Nočný exámen. Eh bien!“ Gašpar sa usmial, prešiel rukou svojou dlhou hrivou a doložil: „Nedbám, ale daj pozor: medzi takými ľuďmi, ako sme my dvaja, tajnosť je otravou priateľstva!“ Potom skočil a vyškriabal sa do lipovej besiedky, nad hlavou Andrejovou.

„Mal by si tu napredku ratolesti dať očistiť,“ volal nadol a pooblamoval niekoľko tenkých vetiev. Ony padaly Andrejovi na lono: „Hľa, aké okienko. A výhľad! Braček, rozšíril som tvoj park do horizontu! Keď ztadeto pozrieš: všetko je tvoje! Zožrať to, pravda, nemôžeš, ani do pozemkovej knihy preniesť, ale je to predsa tvoje, tvojich očú, tvojej duše.“ Nahol sa z búdky cez ohromný konár a hľadel po kraji.

„I vaše hory sú sviežejšie, mladšie, panenskejšie než všetky naše Kahlenbergy a Wechsle! Tuším, vám ich Boh stvoril hodne neskôr, neuspely ešte ostarieť, ošúchať sa! Ani zubatá tramvaj ich neprofanuje, ani nesedí na každej skalke amatér-fotograf. A ako tratia sa do diaľky, a zasa blížia, brachu, tuším ich máte na kolieskach ako fotele. A tamtá tuhá čierna čiara boru, štrichnutá širokým štetcom — silný maliar je náš stvoriteľ. Škoda, že širšie nevidno, že nevidno pôdu, osnovu — takto zdá sa, že hory nemajú na čom stáť, bojíš sa, aby sa neprepadly ako zle privŕtaná kulisa! Nie, musím tomu na koreň!“ a Gašpar liepal sa hore ratolesťami, až vyliezol vysoko nad búdku a sadol si dosť pohodlne medzi posledné rázsochy obrovskej lipy.

Andrej pozrel za ním, hlava sa mu zakrútila.

„No len sa skrbáľaj dolu, ani Katarínka neposmetá tvoje rozsypané koštialiky! Nerád mám také krkolomné žarty.“

„Krása, krása a ešte raz krása!“ zakričal Gažo, hompálajúc dlhými nohami vo vzduchu, až Andrej ani hľadieť nemohol na neho.

„Naozaj, načo je to! Najlepšie bude, keď nebudeš vládať nadol… Pošlem za tebou Mateja s vrecom!“

„Braček, tu ti je pravá sloboda! Už viem, prečo vtáča tak bájne spieva, zora tak ladne maľuje, zvon tak tajomne zvoní, hoci má len jeden tón. Ony sú na výšave, na výšave! Sloboda, sloboda! Zeme sa netýkaš, tej hnusnej zeme, ktorá ťa otročí! Ani sám dýchať nemusíš, balzamický vzduch sám tisne sa ti do pľúc! Okolo teba nevyrovnaný čalún slnkom zbozkávanej listvy! Predaj svoje gobelíny a koberce Židovi, to sú iba handry… Tu máš rozbitý smaragd! On ťa kryje pred komisnosťou nízkej zeme, pred podlosťou ohavného ľudu. A tu pred tebou roveň, mozaika — nie mozaika, ale kamea, poskladaná rukou veľkého umelca. Jedna onyxová, druhá malachitová, tretia už z čistého diamantu najžiarnejšej vody. A na nich božským dlátkom vyryté sú línie, reliéfy, figúry, ornamenty. Zlatou stuhou rozdelila ich Kotlinka na dve polia, a menšie potoky ich zasa ďalej rozdeľujú… Dubina, krásavica, ako sa pýši, koketka! Ale čo po kráse! Mňa hlavne schytá cit slobody, veľký, nesebecký, rozplynul by som sa, rozdaroval prírode! Sloboda, nikdy som tak hlboko nepocítil tvojho božského dychu! S Bohom, Andrej, ja viac nesídem!“

„Entuziast! Ako sa rozkrákoril… Skoro by som veril, že nesídeš. Predsa ťa, len Matej musí sniesť vo vreci!“

„On tak rojčí,“ podumal pre seba Andrej, „a predsa mu srdce ticho bije, a nevie, čo znamená celou dušou privesiť sa na jednu osobu, na jeden jej pohľad, na jej vlnistú hruď! Nevie do sĺz a krvi túžiť za jedným milým, oddaným stisnutím ruky!“

A ako by bol uhádol myšlienky Andrejove, zavolal Skladanský zo svojej vzdušnej výše:

„Tak mi srdce búcha ako kladivo! Všetky vtáčiky odohnalo.“

Záhradou blížil sa Ján Greguš v čiernom kabáte a glazeovaných rukavičkách a chcel na verandu. Andrej sa mu ohlásil zpod lipy neistým hlasom. Ako by sa ho bol ľakol, on, vyšší, mocnejší, bohatší. Ba akási triaška ho pochytila, keď uvidel Jánovu vysokú, mierno tučnú postavu, jeho dobrú, umnú tvár. Zdal sa mu iným, akýmsi prísnym, urazeným! Či sa proti nemu prehrešil? Prečo ho radšej nevíta radostným trepotom srdca, jeho, otca Lejlinho? Z nej arci padal i na otca odblesk miloty… ale i tiesne. Neraz Andrej cítil sa vinným pred Jánom Gregušom, neraz hanbil sa mu ukázať pred ospanlivé oči, byť prítomným pri jeho výmluvnom mlčaní, pri jeho tichom chodení sem i ta. No nikdy ešte nepocítil takej tiesne pred týmto dobrým, čestným človekom ako teraz, keď ho od poslednej shovárky s Júliou po prvý raz videl klátivým krokom ísť hore terasou k lipám. A predsa s hlbokým povedomím ctil v ňom dobrodinca. Áno, Ján zachránil ho od ruinu, do ktorého sa rútil, obopätý sieťou úžerníkov a príživníkov…

„Sám si, Andrej,“ riekol Ján, prechádzajúc širokým chodníkom vedľa vysokého múru, oddeľujúceho panský dvor a záhradu od hospodárskeho širokého dvora, „prišiel som vrátiť návštevu tvojmu milému hosťovi… Veľmi sme mu radi boli. Ale, ako vidím, nie je doma.“

„Doma i nedoma, vieš, on ako umelec pláva vo vyšších regionách; a ta mu návštevu vrátiť…“

„Vitajte u nás, pán direktor!“ volal Gažo so svojej rázsochy, „nebude sa páčiť bližšie?“

„Na takú revizitu sú už moje kosti nie súce!“ smial sa Ján, hľadiac do výšky. Gažo zručne sišiel.

„Nuž čo, sú už vaše dámy prichystané?“ pýtal sa Gašpar, hlboko vydychujúc od lašovania, „po obede začneme so slečnou Lejlou.“

Andrejovi Lutišičovi zasa srdce zastenalo pri mene devinom. Pozrel na Gaža, mocne dýchajúceho, rozpáleného neobyčajnou gymnastikou, na jeho sviežu, mladistvú, jemnú tvár, na krásne oko, lejúce prúd živého svetla, ako by ono malo v jeho duši nevyčerpateľný prameň a nebolo iba odbleskom denného svetla; pozrel na jeho zdravú, svižnú postavu, na zaujímavú, voľne vypätú hlavu s dlhými vlnistými vlasmi, ktoré mu padaly temer po plecia — a bolo mu strašno pomyslieť, že mu bude voľno hodiny a hodiny skúmavo hľadieť na Lejlu. V Andrejovi horelo srdce… Bol rád, že pred chvíľou neotvoril priateľovi srdce dokorán, ako už-už chcel a ako ho ponúkala mocná túžba, ba duševná potreba sdieľania strastí a radostí. I najzatvorenejší, horkastý človek prežije chvíle, v ktorých mu srdce žízni po vyznaní! Poetom je ľahko: oni vyžalujú sa Múzam.

„Narobili ste, maestro, starostí mojim babkám. Ešte i sestra mudruje a radí pri oblekoch, a Martin chce byť už len maliarom!“

„A do Kotlína sa chystáte na zábavu?“ opýtal sa Andrej.

„Áno, a prosím ťa, prepusť nám hosťa! Keď je už raz v našom kraji, nech vidí i nás a tichú slovenskú zábavu. Lejla má citarovať, veľmi ju prosili,“ Andrej bol hlboko pohnutý, znepokojený… On nedožičí si vidieť devu, a hľa, ona veselo pláva žitím a nevedome oslňuje krásou svojou cudzích, chladných ľudí… Závidel im, závidel!

„A ty nepôjdeš?“ spýtal sa Gašpar Andreja, nevediac, že otázkou privedie priateľa do rozpakov. Greguš s jemným taktom vmiešal sa:

„Čo komu súdeno, veru ho neminie! Kotlínsky areopág i teba s nami hodil do jedného hrnca. Už je i Lutišič nebezpečný pansláv: taký chýr ide.“

Andrejovi nebolo do areopágu, panslavizmu! Pre neho mohli hoci zajtra kotlínski panslávi vyhlásiť začiatok svetového panstva Slovanov, pre neho mohol pozajtre s Hagie Sofie spadnúť polmesiac a vztýčiť sa kríž osmokonečný.

Nikdy ešte vo svojom pohnutom, rozmanitými bôľmi i rozkošami potrasenom žití nebol tak výlučne zaujatý jedným citom, jednou mysľou, jednou strasťou ako dnes. V ňom denne, možno práve dobrovoľným odlúčením sa a kerovaním Lejly, rástol a mocnel plam lásky. Áno, to už bola zrejmá, celú psychickú postať zaujímajúca náruživosť. Silnú má Andrej dušu, pevnú vôľu, že vedel sa opanovať.

Ach, koľko času zmárnil, nepoužijúc síl svojich, nebom daných. Pravda, on dosiaľ i sobral všetky Bohom dané sily, aby vytrhol sa z krážu náruživých želaní, hoci boly čisté a vysoké, ale vír zašumel a niesol ho… Podobal sa lodi, ktorá dostala sa do prúdu Malstroma pri nórskom ostrove Varö. Podvodovou, zprvu nevidnou, neciteľnou silou schváti loď osudný, tajný vír a ide, ihrajúc príjemným kolísaním, ďalej a ďalej… A už je neskoro, neskoro — darmo loď rozpína plachty, kormidlom máše! Vietor nadýma vetrilá do prasknutia, kormidelník pracuje zo všetkých síl — vír berie svoju korisť hravo, nezastaviteľne, vždy bystrejšie a bystrejšie, až loď, hodená o skalu Mosken, spraští v celej sústave svojej a o chvíľu vír hlce rozdrvené sťažne a dosky. Ale i tá je možnosť, že loď vykeruje Mosken, skrúti sa a vypláva na more… Ale to more je pusté, pusté!

Plná bola Andrejova duša smútku a túžby, nedotkla sa ho Gregušova schválna poznámka o kotlínskom areopágu.

Andrej počul bol už i s druhej strany o nejakých nábehoch Kolomana Vizyho, ale to mu nebolo nič nového. Koloman Vizy, kde len mohol, rozširoval o ňom klebety a šíril zlé povesti. Andrej neraz bol v pokušení posvietiť tomuto pánovi svojím spôsobom, ale sa sám pred sebou zahanbil, keď si predstavil samého seba vo vážnom spore s Vizym. Sú protivníci a hanitelia, ktorí nezaslúžia ani statočného potrestania, keď trochu počkáš, potrescú sa sami. Lutišič skúsil v živote, že mu protivníci, podobní Vizymu, vždy sami nadbehli, potreboval len podržať oštep, sami sa nabodli… No Greguš mu riekol jedno-druhé z plánov kotlínskeho tábora, nakoľko čiperný, za vyzvedača priamo narodený Jozef Kaňúr mohol vysliediť niektoré podrobnosti z debaty kotlínskeho snemíka. To ho zarazilo a bolo mu na chviľu nepríjemné. Zamiešanie Andreja Lutišiča do kotlínskej histórie nemohlo byť nepríjemné iba Gregušovi a celej slovenskej strane: i oni neboli od toho podať Andrejovi príležitosť vysvietiť karty.

„Tí páni vari rozmysleli si čerta na stenu maľovať!“ riekol Andrej a v jeho hlave povstal čudný chaos. On by bol rád povedať niečo veľmi príjemného Jánovi, ktorý mu tak zdražel, ale bez zavádzania, bez márneho plesku slov, za ktorými by nenasledoval strmý obrat, nejaký ostrý skutok, o ktorom by už nemohlo byť mýlky a pochybnosti. Už raz bol to čudný osud Andrejov často byť postaveným na krížne cesty, na rázcestia fatálne! Veď on už šibol určite jedným smerom a pevne myslel, že z neho už návratu a vybočenia byť nemôže. Šiel po širokej ceste úspechov, ctibažnosti, moci až po istú čierťaž, ani jedným zo svojich vrstovníkov nedosiahnutú v takom krátkom čase. A tu razom vidí krížom zasa novú cestu, keď i nie nepovedomú. A krášli ju, krášli rad utešených stromov, a tam na jej konci palota nikdy nevideného, nikdy nepocíteného, veľkého, nevysloviteľného šťastia! Stojí naozaj zasa na zvratnom punkte? Bolo by možné?

„Oni čerta už maľovali a poriadne s nohami i chvostom,“ riekol Greguš, žmurkajúc ospanlivo očami. „I o pánu majstrovi balo vraj reč na Hrubom hostinci v Kotlíne.“

Gažo Skladanský z rozhovoru medzi Jánom a Andrejom máločo rozumel. Robila mu ťažkosť i slovenčina, neznáme pomery, mená a bystrá reč, s akou hovoria ľudia, poznajúci sa od rokov. Im treba len slovo, len meno, a už sa rozumejú… No tu sa i Gažo pozastavil:

„Čo to o mne, čo je to so mnou?“

Andrej roztvoril na Greguša svoje belasé oči:

„O Skladanskom? Čo im robí Skladanský? Veď ho ani neznajú!“

„A to už neviem,“ riekol Ján s úsmevom a iskierkou v očiach. „Dosť na tom, keď im i maestro je tŕňom v očiach.“

„Počuj, Andrej, ak ma jedného pekného dňa tí tvoji turkmeni pekne-rúče posadia do chládku, ty mi budeš zodpovedný! Ja ti túto búdu dám vyhodiť do povetria dynamitom, čuješ?“

„To sa vám môže ľahko stať!“ riekol flegmaticky Ján Greguš, sadol na lavicu k lipe a v očiach jeho pod sklopenými viečkami zasa zamihaly sa skromné, slabé iskierky. „Závisí len od nejakého Vizyho, Zápyho, Varečkayho, a okúsite našu slobodu a konštitúciu. Vy si myslíte, že ste na nejakom Wartburgu?“ Obzrel sa šelmovsky po širokom, malému hradu podobnom kaštieli. Mohutný múr od gazdovského dvora mohol naozaj stáť i v pevnom hrade. I zubce mal navrchu a krytý bol prastarou korýtkovou škridlou, aká sa už nikde v Kotlínsku nepáli.

„Áno, nie som síce na Wartburgu, ale na írečitej doméne Jeho Veľkomožnosti pána dobrodzieja, jasniewielmožnego Andreja Lutišiča de Havrané, Dečic et Liesko! To by boly pekné poriadky!“

„Neboli by ste prvý, maestro; nezabúdajte, že ste s tejto strany Litavy… Iné kraje, iné piesne!“

„Mňa napadnúť, mňa, viedenského architekta, člena cis.-kráľ. umeleckej akadémie?“

„Upiekli tí už i univerzitných, cis.-kráľ. profesorov, svetlá, učencov svetovej povesti, ktorých mená stoja v starom vydaní Brockhausa!“

Skladanský obzrel sa na Andreja, ako by ho volal na pomoc proti starému pánovi, ktorému sa zapáčilo zábavne zohýbať a mýliť cudzieho človeka.

„Veď si ma povláčil po ,všech silných sveta tohoto‘, keď som ťa bol navštíviť v Pešti. Len mi tak hlava brnela od vysokých titulov, a tys’ bol s nimi na ,panebrate‘, a oni ťa prijímali ako budúceho ministra! A nebol to štátny sekretár, čo ma vo vašom klube obohral o tri stovky na makao?“

„Áno, štátny sekretár, neskôr minister, ale…“ začal Andrej, no Greguš ho pretrhol:

„To bolo v Pešti, a nie v Havranom, drahý majster, v tom je hák!“

„Ale zákon, predsa i tu máte zákony! A pán direktor mi hádam len nebude chcieť nadišputovať, že jeho Havrané je exteritoriálne, kde neplatí to, čo je platné v Pešti alebo Debrecíne. Veď toho ani v Perzii niet, a ona je povestná neistotou. Maliarovi Lehrtovi z Mníchova ukradli pri Teheráne veľký slnečník; požaloval sa: o tri dni mal Lehrt svoje tienidlo a kmín svojich päťadvadsať na partitúre. A tu sme nie pri Teheráne, ale pri Budapešti, v ústavnom, liberálnom štáte! Nenarodil som sa síce v tomto raji, ani som neštudoval ,Corpus juris hungarici‘, ale ma preto pán direktor nepredá.“

Gažo sa pomaly rozčuľoval a začal vážne sporiť s Jánom Gregušom, ktorého flegma ho dráždila, a vedieť nemohol, že Greguš vlastne robí podľa detskej pohovorky: „tu bijem, tu bijem, tam mi odskakuje“; vedieť mohol len toľko, že Greguš je nespokojný s Andrejom pre jeho odpadlíctvo od slovenskej strany, pre jeho peštianske politické dejstvovanie.

„Zákon,“ ironicky, no ticho, s lenivou dôstojnosťou riekol Greguš, ktorý pri spore vždy vyznačoval sa až necitnou chladnokrvnosťou, „u nás každý zákon rovná sa čarodejnému poháru, z ktorého komediant-čarodej jednému meria biele, druhému červené víno, tretiemu vodu a štvrtému i jed… Dvojné dienko má u nás zákon, maestro, dvojné!“

„Neveril som vašim protivníkom, neveril Lloydom a Journálom, ale teraz vidím, že ste vy, páni moji, veľmi zlí, veľmi zaťatí oponenti… Opozícia je pekná vec… i ja oponujem celý život — ale mieru znaj, človeče! Kritizuj moje dosky, ale mi ich nepodpáľ, že krivo sú šité! Haň môjho psa, ale mi ho nestrieľaj… sposmievaj môj obraz, ale mi ho neoblievaj vitriolom!… Ľudí áreštovať, sporiadaných, slávnych… Vagabundov ani u nás nepovolávajú na bankety!“ Gažo vhovoril sa do rozčúlenia.

„A to áreštovanie sporiadaných ľudí je ešte len nevinný žart, maestro, oproti druhým ich kúskom… Tak, napríklad, áreštovanie celých ústavov, rozohnatie učiteľov, bezbožné ničenie dobročinných testamentov, legátov, odkazov, zhabanie fondov, múzea… odoberanie deťom chleba i budúcnosti, úradné otrokárstvo so živými deťmi, rozvážanie slovenských detí po dolnozemských trhoch ako ošípané…“ „Ešte poviete, že z nich guláš sekajú!“ „Áno, i guláš z nich sekajú v duchovnom smysle; berú im materinský jazyk, dávajú svine pásť, devy prznia prípadne…“

„Vari dedinské deti učia po maďarsky!“ zasmial sa jedovato Gašpar, „v Havranom alebo na Lehôtke!“

„Áno, nielen abecedu, i Otčenáš, v Havranom i na Lehôtke!“

„Nože, čo povieš ty? Rozhodniže už medzi nami,“ obrátil sa Gažo na Andreja, „mne je už teplo. Zdá sa mi, pán direktor neodpustiteľne zveličuje… Veď uznávam: národnosť sem, národnosť ta, pekne, keď si ju bránia, za ňu rojčia, za ňou boria sa; ale to je už prepiatosť neuznávať v štáte predsa civilizovanom, v strednej Europe ležiacom, jednoliatu platnosť zákona a obyčajný občiansky poriadok! Hovoriť o kanibalizme, o násilnom odvážaní detí, o áreštovaní nevinných, poriadnych ľudí! To je prosto nemožné, že by tu s človekom čestného postavenia, nerobiacim škandále, mohli narábať ako s utečeným hoviadkom. No, hovor!“ Pýtal sa rozdráždeno a hľadel na Greguša polozlobným okom. V ňom bola hustá usadlina viedenských žurnálov! Ani sám nevedel, ako ustavičné čítanie židovských orgánov i nepredpojatému človeku sugesciou nanúti istú mienku.

„Konečne na mojej verande sa ti nič nestane,“ pomaly hovoril Andrej, a chtiac vyhnúť priamej odpovedi, doložil: „Ale ak ťa tam vonku chytia na maku alebo na hruškách, pravdepodobne prídeš mi bez klobúka!“

Greguš myslel pozorovať v hlase a výraze Andrejovom rozpomienku na hlas a výraz jeho z čias, keď pred veľkou cestou vrátil sa z Pešti, rozorvaný na duchu, rozbitý na tele, s alúrami a vkusmi vyslúžilého asfaltistu. Veľká, umne využitá cesta, spojená s hlbokým štúdiom histórie národov, filozofie, histórie umenia, kultúry, odorvala Andreja od všedných, nízkych pochopov obyčajného tuctového maďaróna; ona naučila ho hlavne, že nie na taký spôsob povstávajú a rastú národy, ako slýchal v škole a čítal po novinách a ako by to chceli mať plochí a pritom vlastne len na blízke, chatrné osobné ciele a interesy upriamení patrioti. Nahliadol, že prísť na koňoch v moderných surkách a šnurovaných kabátoch s hodvábnou podšívkou, zaraziť s mitrhy hotový ústavný štát so siedmimi atelkuzskými paragrafmi pred tisíc rokmi je podlá bájka pre poloblbé deti… Porovnanie veľkých, zašlých i jestvujúcich svetov a ich diel v oblasti politiky, kultúry a myšlienky, so smiešne malým, úzkym napínaním sa tunajších „velikášov“, muselo ho odcudziť od bežného politikasterstva a priblížiť k ľuďom skromným, no iskrenným, stojacim na tých istých osnovách, na ktorých povstaly oné veľké tvorby a kultúry… On to videl i v knihe, i vlastnými očami vo svete.

Greguš vedel o jeho vnútornom obrate a pokladal jeho terajšiu neutralitu predsa len za obdobie prechodné, a nové nádeje v ňom vznikaly. No dnes, pri ostrej srážke s Gažom, zazdalo sa mu, ako by už bledly vysoké dojmy Andrejovej Odysey a od neho ako by zavialo oným surovocudzím aristokratickým duchom, ktorý už raz zmaril Jánove všetky nádeje na prinavrátenie sa bludného syna pod otcovskú strechu, kam ho tak divne, neočakávane volal i duch nebohého Imra Lutišiča, pred smrťou jasno prezrevšieho. Nepáčil sa dobrému Gregušovi Andrejov tón, nepáčila sa mu jeho bledá tvár a divný plameň očú! Nešípil on iskry, od ktorej vzplanul!

„Ostatne, páni moji, ako len zachcelo sa vám v tomto krásnom čase kaziť si predobedné chvíle špatnými biedami politickými? Ako môžete kaziť si chutnanie rozborom našich neslávnych, zmätených dní? Dní všelijakej nízkosti, upadania vkusu, poníženia ľudských síl mravných a intelektuálnych. V dňoch takých lepšie je vysťahovať sa na osamelý ostrov. Tys’, Greguš, i tak večne v plebejskom ovzduší bied a bojov za materiál, ktorý je nanič! Vyhadzuješ mi na oči môj aristokratizmus, a nepochopuješ, že je on základom histórie. A čo chceš bez historizmu? Ním ťa bijú, i tvojich. Ako si nevážiť historizmus, keď chcete žiť ako ľudia? Mačky nemajú historizmus. A čo je môj aristokratizmus? On je koreň a základ historizmu: nezabúdam na rodičov, starých rodičov, dedov, pradedov, opatrujem po nich psie kože, zlaté gombíky s mentiek, špatne maľované kontrfaje; a keď nás to robí sto, tisíc, je z toho história, právo, je z toho ľudský život, a nie život králikov a žiab, ktoré zabudnú už na rodičov, majúc ešte žubrienkový chvostík.“ Andrej sa málo rozčúlil pri dlhej rozprávke, ktorou ušiel zpod dláviacej ruky Gregušovej.

„Dobre, ale treba zostať i s aristokratizmom pri svojom národe!“ riekol Greguš.

Andrej, ako by ho neporozumel, pokračoval:

„Pah! Všetko to páchne! Pozri radšej na záhradu, na park, na velebné koruny historicko-aristokratických stromových velikánov! Nie je to oáza vo vašej púšti? Ach, otec môj, Ján! Prichádzaj, občerstvi sa, zabúdaj tu na kujonov a hmyz… Prichádzaj, ale nielen vždy po povinnosti, pod pazuchou účty a akty! Keď vidím podlhovasto složený papier s tým ,tekintetes‘, vzbúri sa vo mne i dávno umŕtvený nerv!“

Andrej hovoril s čudným, zúfalým výrazom na tvári. Skladanský sa zľakol, či zasa neupadá do svojej krutej melanchólie… „Kam čert nemôže, pošle filistra,“ pomyslel si, ešte vždy rozladený nad Gregušovým neoprávneným, a ako sa mu zdalo, neúprimným žalovaním sa na uhorské pomery. Nemohly mu vyšumieť večné hymny liberálnej viedenskej tlače, ktorá z Uhorska robí Arkádiu a vzor ústavného, až hyperslobodného štátu. V Gregušových rečiach videl nevďak a plané rezonérstvo…

Greguš sa sberal; i on pozoroval, že Andrej akosi kysne. Skladanský ho odprevadil po bránu.

„Azda sa nehneváte? Viete, ja by som sa nemal do toho ani pliesť — no — stáva sa! Moje služby dámam — poproste slečnu — o druhej začneme!“

„Egoisti sú oni, tvrdí egoisti,“ hovoril sám sebe Ján Greguš, kráčajúc vo svojom čiernom kapute domov. Prišlo mu na um často opakované slovo Hlaváňovo o slovenskej džentre: „Nebolia ich naše rany, netešia ich naše sviatky.“

„Egoista je i umelec,“ rozmýšľal Ján po ceste, „on je libela, ktorá vznáša sa len v teple a výslní národného šťastia, výšky, blahobytu; egoista je i aristokrat, hoci v ňom prúdi naša krv! Robí on históriu, pre cudzích. Oni obidvaja pestujú svoju osobu, a môžu ju vysoko vyvinúť. Čo jej prospeje, to je i dobré i čestné, čo jej nechutí, čo ju momentánne nedvíha, je cudzie, čo by i rástlo na vlastnom ich záhumní. Ja už zúfam z nich. Štrbík ešte nezúfa, nedávno ma ešte vysielal, aby som Andreja pripravil na nejakú prosbu stražianskych národovcov! Pripravím ho ja pekne! Štrbík dúfa… treba na to naozaj žulová viera Bohu oddaného človeka.“

„Čo povieš na týchto ľudí?“ spýtal sa Andrej, keď Ján zmizol za rohom domu.

„Počuj,“ blyslo mi umom, „či sa oni naozaj hýbu cudzími silami, dlhými rukami zvonku? Veď je niečo strašného taká obžaloba, taká ničiaca, všetko negujúca kritika, čo hovorím kritika, nihilizácia! Zákon: dvojné dno, jednému vraj tak, druhému inak, neistota osoby, neistota fondov, nezabezpečenosť testamentov, odkazov, legátov! Veď to nemôže byť ani v korzárskom zbojníckom štáte na ostrove Paparapetule! I tam panuje istá zbojnícka, pirátska honetnosť a istý poriadok! Eine Rauberehre! A tu Greguš hneď pri mojej prvej visite rozpráva mi cooperovské piratérie, mohykánske výpravy do cudzích revírov, hovorí čosi o rúcaní škôl, štepení krvi, tam ho vie sám Ján Nepomucký! Netrpia tí ľudia na dobrovoľné krivkanie a škúlenie? Nie sú naozaj nástrojmi široko založenej protištátnej intrigy zpoza hraničných stĺpov?“

Andrej neodpovedal, s odchodom Gregušovým upadol do bezcitnosti: slová Gažove vnikaly mu iba po ušné bubienky a tam šumely pustými zvukmi, nezachytenými mozgom. V hlave panovala len jedna myseľ, ťažká, zožierajúca…

„Ostatne, čo ma po vašich abderitských zmätkoch; dobre si povedal, že je tu pravá Antikyra; keď len máte pekné ženy, dcéry a pitoreskné pajty!“ Skladanský skokom opustil terasu a sbehol do záhrady. Andrej videl, ako sa prudko, elasticky zohýba, tratí v zeleni za fontánou a zasa vystiera v celej svojej dĺžke.

„Betuška!“ zavolal vysokým tónom Gažo… Betuška zjavila sa vo dverách Matejovho bytu.

„Prileť sem, holubička — ale prines v zobáčiku tenké drôtiky a nite! Rozumieš? Tvoj otec má všetkého dosť vo svojom surdíku!“ Naozaj, Matej mal nahotove všetky možné pomôcky, kremeslá, materiál, často potrebný v domácnosti. I také veci vedel vyhrabať po svojich kuticiach, záčinkoch a kasničkách, ktorých bolo treba iba raz za desať rokov. Betuška vo chvíli pribehla s drôtikom a niťami a zostala už pri Gažovi, ktorému musela udávať, ako sa ktorá kvetinka po slovensky volá.

„Tys’ milá prašina, Betka, keď sa vydáš, kúpim ti hodvábnu šatôčku, a či už máš frajera? Skoč ta k stene, utrhni tri klince, hop!“ Betka sa zapýrila a odskočila za klincami.

O chvíľu vrátil sa Skladanský pod lipu s hŕbou natrhaných kvetov.

„Pozri, Andrej, ako som sa nevinne zabával — kvietky, dietky, pletky…“ Andrej sa strhol ako zo sna…

„Nevinne!“ riekol mrzuto, „skmáše mi temer celý flór záhrady, a ešte že nevinná zábava…“

„Nebanuj,“ tešil ho Skladanský. „Po prvé, takú vyberanú kytku uvijem, akú si ešte nevidel — vieš, do farieb sa rozumie náš brat Klex-Flex. A nehanbím sa za túto nevinnú zábavku: mohol môj učiteľ Hana Makart páchať suché metly s pávím perím, môže Skladanský zbásniť zo živých kvetov neveľký kvetový madrigal! Ad vocem Makart. Pomáhali sme mu, mladí šuhajci, pri kartónoch pre veľké slávnosti. A on na nás vždy: ,Arbeiten, arbeiten, arbeiten!‘ To je potrebné! Neverte, chlapci, planým rečiam o geniálnosti bez roboty. Každá lieň vedie k ohlúpnutiu. ,Arbeiten, arbeiten, arbeiten!‘ Tak teda vidíš, pracujem, pracujem, pracujem na kytke.“

Gažo rozkladal kvety po stole, sostavoval, prirovnával, viazal na drótiky niťami.

„A po druhé, syn môj, kytka má vážnu úlohu, pripevním ju k ľavému pliecku slečny Júlie Gregušovej… A keďže i kytku budem spolu s ňou maľovať, nuž musí byť vo farbách prekrásne zharmonizovaná so šatami, pleťou, a najmä očami, očami, brat môj. Takých očú niet viac s tejto strany ekvátora. (Na tamtú i tak neverím, ako neverím na Franz-Josefsland, pokiaľ ta neprídem. Lebo sú takí trubirohovia, čo v Boha neveria, ale vo Franz-Josefsland veria, a predsa ten prvší má hodnovernejších svedkov.) Ale Lejline oči! Už tá ich farba, tá farba… A ja mám k tomu iba hlinky! Zo zore a bleskov večernice mal by som čerpať. Ale ani s tým by som nevyšiel: výraz, výraz, výraz! Darmo sa umoríš s „arbeiten“, ak nemáš v duši tvorivého ohňa pre také vysoké ciele! Ako preniesť, upevniť Lejlin pozor? Ak neuhádnem aspoň približne zachytiť na podobizni zvodný, jasavý záblesk hlbokej otázky, prosiacej o rozriešenie, ak sa nemihne na pastelke aspoň tieň tej sladkobôľnej nežnosti, ktorá sídli v očiach nádhernej devušky, praštím papendekel ta do vašej hnilej rieky a štifty rozdám uličníkom! Nech nimi po stenách babrú!“

Skladanský sa rozohnil, ako vždy, keď hovoril o niečom novom a krásnom. Jeho mladistvá nervnomenivá tvár zblčala a prižmúrené oči sa roztvorily. Boly neobyčajne jasné.

Keby Gašpar bol vedel, že mučí Andreja, nebol by pokračoval, no on myslel, že mu robí radosť a napokon vytiahne z neho hravo priznanie, posmelí ho k priamemu, rozhodnému kroku. A Andrej, hoci už myslel, že nevydrží, že musí zastaviť, pretrhnúť bôľny chválospev, alebo ujsť, mlčal a zostal, dobrovoľne oddávajúc sa mučeniu, pri ktorom bolo i niečo omamujúceho, sladkého.

„Dobre, že máš toľko nuansí pri ružiach,“ hovoril ďalej Gažo, preberajúc sa kvetmi a narábajúc s drôtikmi a niťami. „Vidíš, táto ohnivočervená by nešla k jej pleti, ubila by ju, a mohla by oslabovať tiché teplo v jej očiach… Tu nažltkastá ružička, polorozvitá, ako z masla! Ej, nedal by som ju za slepého koňa… Betúniami to všetko pospájam, z nich máš celú škálu farieb. Klinčeky budú horieť tichými, diskrétnymi plamienkami… Výborne! Vlasy? Vlasy neozdobíme — ony sú dosť krásne, a zvlášte je dobre, že sa im rozumiem. Také ti u mňa na pastele vyjdú mäkké ako hodváb, len pohladiť. Myslel bys’, že som každý vlások osobitne kreslil — ale to nie, to sa dosiahne smelými črtami! Keď pozrieš na ne, ako bys’ oči položil do páperia!“

„Nedávno si prišiel, a už tak zovrubne si prezrel pôvaby našich dám! Teba by sa maly chrániť, nečušíš!“

Gašpar pri svojich maliarskych prípravách a pri usporadovaní kytky ani nezačul, že hlas Andrejov má náruživý, trasný timbre. Urážal ho nadšený opis Gažov, keď sám sotva letkom, mysľou opovážil sa dotknúť Julkiných krás. A ešte šťastie bolo: Gažo nie vždy tak nežno-delikátne hovorieval o ženských pôvaboch. No Gažo nič nebadal a drkotal ďalej:

„Pozri, bude? Však je pekná? Ako vlnia sa farby jedna do druhej. Predstav si to milé, panensky útle pliecko v úzkom bledoružovom rukáviku a potom pleť mladého hrdielka, ružovejšiu než všetky ruže Kasanliku… ej, škoda, preškoda, že sú tie vaše dedinárky také skúpe s inkarnátom… Tu na „lonte“ je drahá kožtička. Ak by nie králica móda, upäly by sa po briadky, skryly ako mrkva do zeme, len štice by von trčaly. Darmo prosíš o kúštiček toho hrdielka, biedny majster Pinselmayer!“

Skladanský ukazoval Andrejovi vo vytiahnutej ruke hodne veľkú, plochú, podlhovastú kytku naozaj majstrovsky poskladaných kvetov. Polorozvitá, bledožltá ruža bola v strede…

„Z kvietia nevyžijeme,“ riekol Andrej trochu pokojnejšie, keď nazrel, ako z Gašpara Skladanského hovorí naozaj dielu svojmu dušou oddaný umelec s celou detinnou, prostosrdečnou naivitou, zvláštnou len vysokým prírodám.

Na verande už bola prikryla Katuša, obracajúc sa medzi stolmi, kvetmi a sochami ako pstrúža. Matej niesol misu polievky, vážne prestupujúc po koberci vo svojich bielych vyšívaných kapcoch. Namáhal sa pritom, ako by misa vážila pol centa.

Pod obedom Skladanský neustal hovoriť o svojich maliarskych plánoch, ktoré ho do hlbín duše zaujímaly. On vôbec vedel sa oddávať dielu s celým srdcom, ruval sa s ním vo dne, v noci sa mu o ňom snívalo, pri obede o ňom drkotal, nedbajúc, či ho rozumejú, či nie, a keď dielo skončil, strovil a so všetkých strán doplnil — potom ho už hodil a nemyslel naň viac. Takí ľudia nenechávajú po sebe fragmenty, túto kliatbu ináč veľkých duchov, najmä slovanských.

„Čo sa len tak hrozne namáhaš!“ povedal Andrej, sadajúc k obedu.

„Lebo nie som lenivý slovanský obor! V pravde! Vaši najväčší ľudia, geniálnejší než prví Nemci, zanechali vám samé torzá… Skončiť, skončiť — a to nejde bez hrozného namáhania. Čo zanechal váš Puškin? Jeden celok, a ináč samé torzá, zlomky, nedokončené veci. A váš Lermontov? Čo je jeho Héros nášho veku? Mozaika zlomkov… Ešte i zlomky pozostávajú zo zlomkov… A Gogoľ? Najväčšie jeho dielo — Mŕtve duše — zlomok. My sme oveľa menší, ale statoční, my skončíme… Len smrť nás prekazí. Vašich prekazí dobrý obed alebo makao!… Ale, človeče, čo neješ? Veď poriadny motýľ viac potrebuje na fruštik!“

Andrej by bol dnes skoro naozaj vyžil z kvietia. Málo jedol a vôbec necítil sa dobre. Kázal si podať čiernu kávu — po obede si ľahne na hodinku.

„Len si ľahni, hľadíš mútno,“ povedal Skladanský, ktorý jedol na slávu, „a si rozmrňavený! Či som ti nenatrepal dosť hlúpostí? Do pol piatej bude trvať moja seansa s Lejlou, príď, pomôž, poraď a potom sa vyvezieme k Mahutám, znám tam o peknej partii, obzrieme; alebo ma povezieš na svojom skvostnom Havranovi do boru! Ach, tam pieskom sa sladko vozí, ako by s tebou anjel letel… Ak sa mi bude dariť s princesou (ty, Andreas, naozaj ona šibe na princesu!), máš mať vo mne veselého spoločníka, kolesá ti budem lámať, jazyk vyplazovať zo samej radosti, ale ak budem fušovať, hoď ma do Knotkovej hnojnice. Bratku, na siahu je hlboká!“

Andrej obliekol chalát a ľahol si na diván, Matej potiahol čalúny „nahusto“, takže v galérii bolo šero.

„Bár by bola tma!“ myslel si Andrej, obrátil sa k stene a rád by sa bol vnoril do tuhého, tvrdého sna. Ale spať mu nedalo tuho bijúce srdce, hlava, ktorá rozpaľovala sa raz, a raz zasa stydla. I noha začala ho nepokojiť. Cítil v nej ako by ďaleký, nyjúci, trasľavý pohyb, ktorý tíchol, prestal a znova rastúc vznikal… To už dávnejšie nebolo. Šiel na neho strach, že bude musieť ležať pre šetrenie nohy…

Razom sa trhol, ramenito zdvihol sa na lakeť… Aká to divá myšlienka?! Premýšľal. Či sa ho už naozaj chytá poverčivosť? Odkedy chodieval do Gregušov, nebolo v nohe toho nyjúceho citu, čo vystal, zasa ho pokúša… A jemu skrsla pred dušou chvíľa, keď Lejla, mysliac, že mu je ťažko ísť, podala mu mladé, strunisté ramienko a nútila ho oprieť sa naň… Ach, on sa neoprel, on sa len dotkol, a cítil pritom sviežosť najkvetúcejšej mladosti…

„Bože môj, Bože môj!“ zastonal a tuho zavrel oči. „Komu sa požalovať? Skladanský by sa mi vysmial, a veď sám hovorí o nej ako zaľúbený! Gažo, Gažo, z teba nehovorí len čisté umenie, ty netúžiš len po onom ,arbeiten‘, po skončení diel! Zdá sa mi, ty by si mi bol zlým spovedníkom! Štrbík? Suchý, upokojený človek! Celý v politike zahrúžený! Mária? Ach, Mária by pochopila — ale ona jej mať, mať! Nie, nemožno mi ukázať sa Júlii na oči, pri Skladanskom iste nie! Niečo mi hovorí, že s ním pred ňou bolo by mi veľmi ťažko, nevydržal bych.“

Andrej Lutišič razom našiel sa v strašnej nálade.

Pozvonil, Matej pribehol. Ničím mu nemohol ulahodiť. „Ty ma chceš usmrtiť, človeče!“ zavolal Andrej. „Nevidíš tam čalún nakrivo? Nehovoril som ti, že chcem mať šero?!“ Matej chytro zatiahol čalún. „A aká to káva?“ zavolal a prevrhol šálku. Káva sa rozliala po novinách, „Marš! Nech ťa oko moje nevidí!“ Matej zmizol ako duch a zostal sedieť pri dverách, ťažko vzdychajúc.

Pred smutnou vŕbou na závodí bol hustý, nízky trávniček, udlapčený nôžkami Marišky, ktorá sa na ňom rada bavievala; naň postavil Gašpar Skladanský svoj cestovný maliarsky štafelaj s poľným, nízkym stolčekom. Júliu usadil na pletený, prútený záhradný stolec so zahnutým operadlom pred samú smutnú vŕbu. Za ňou spúšťaly sa až na zem tenunké prúty, obrastené striebristým, jasnozeleným lístím. Bolo to jasné, vzdušné úzadie, a predsa len nie pustá „diera v povetrí“, škvrna alebo čierna tabla ako na obyčajných podobizniach. Lejla mala naozaj sedieť na ozajstnom vzduchu, pri vŕbe, ktorej mäkká zeleň zvyšovala pyľ jej prekrásnej pleti. Krásnu kytku pripäl jej k pliecku. Veľká kytka nebola by súca na bál, ona nezvyšovala krásy živej Lejly, zato mala úlohu obraz vyzdvihnúť, oživiť.

„Prekrásne! Tak!“ ticho hovoril Skladanský, preberajúc sa v truhličke s pastelovými štiftmi, „teraz prosím len na malú chvíľku pozhovenia, ak možno, nehýbať sa, pre kontúry, slečna, aby bola podobnosť… potom, už budete slobodnejšia!“

„Keď hrkocete s farbami, a mne prichodí ticho sedieť, je mi ako niekedy za decka, keď mi mal doktor zub vytrhnúť… Tiež klepotal čímsi v truhličke a ja som, úbohá, sedela na foteli…“

„Nie, zub vám nevytrhnem, ale ináč môžem vás uraziť, ak budem babrať!“

„To nebolí!“ smiala sa Lejla, „čo by ste zo mňa i opicu urobili na svojej lepenke!“

Skladanský ľahkou rukou črtal kontúry, prizerajúc sa často prižmúrenými očami ostro na Lejlu. Ju rovno bodaly do líc jeho oči, takže sa červenala; zdalo sa jej, ako by jeho prenikavé pohľady prebíjaly sa cez ľahunké, bledoružové šatočky. Skladanskému išlo o podobnosť a o neprinútený, voľný pohyb sediacej devy. Preto dlhšie črtal a naprával…

„A teraz už voľne, slečna, tak ako inokedy, bezstarostne, ani nemyslite na to, že vás maľuje niekto… Môžeme sa shovárať, ak ľúbo, môžete čítať. Martinko môj ľúbezný, doneste sestričke knihu…“

Skladanský bral z truhličky pastelové hlinky, črtal, stieral a miešal farby nasucho papierovým stieradlom, a pritom ustavične vstával so stolca, odchádzal na krok-dva, pozeral na robotu a zasa na Lejlu, a opätne na robotu.

Júlia chcela čítať — ale skoro položila knihu na lono, Gažovi išly ústa ako mlynček. Ona už privykla na jeho pohľad, plný svetla a prenikavý, ba pri jeho žartoch už ani nepozorovala jeho skúmavé, ostré pohľady… Martinko stál obďaleč…

„Slečna má zdravé nervy!“ povedal Skladanský, odložiac štift a pracujúc stieradlom. „Mnohé dámy zamdlievajú pri seansách. Pani Rezi Todeskovú držaly tri komorné, a predsa im kväcla.“

„Ja len čítam a počúvam o nervoch, ale vlastne ani neviem, čo je to… Možno, nemám nervy, alebo omdlievajúce dámy robia komédie!“

„Nie celkom tak; pred rokom mi pózoval Tirolčan, chlap ako hora, vyše siahy, svalnatý, nohy ako stĺpy, kotrbu ako tur… Mal pol hodiny zotrvať v nebárs ťažkej polohe: nad tichou horskou vodou kloniť sa a čiahať po vodnej ľalii. Postavím obra, kľačí, naťahuje sa…“ Skladanský vzal zasa štift a začal punktovať. Bodku kládol k bodke.

„No, pán Skladanský, mne je ľahko pohodlne sedieť.“

„Ale vy nie ste Tirolčan, nebeháte celý život za divými kozami po Alpách!… Maľujem, dobre mi šlo. Hľadím, môj Goliáš v krátkych pulideroch začne blednúť. Ponáhľam sa zachytiť pózu… naraz čľap! Obor leží v žumpe dolu hlavou a vo vzduchu klátia sa dva čongále ako dve mýtne brvná. Skočím, ťahám, ledva som ho vyteperil… A čo myslíte… valibuk zamdletý! Ani kúpeľ v žumpe ho nevzkriesil!“

Júlia sa zasmiala a teraz už zradila, že boly chvíle, v ktorých išla na ňu mdloba… „Dobre, že tu niet žumpy!“ povedala. Gažo prestal krákoriť a pilne maľoval.

„A tak, nadnes dosť! Ďakujem tisíc ráz…“

Martinko, ktorý zo skromnosti nešiel Gašparovi za chrbát, ale chodil netrpezlivo po brehu Kotlinky, priskočil prvý k rebríčku…

„Jula, ako žije!“ zavolal a pozrel s obdivom na človeka, ktorý za pol tretej hodiny vyčaril na obyčajnú lepenku taký div. „Ale nie si taká pekná, Lejla, nenamýšľaj si!“ Prihrnula sa domáca kritika: Mária súhlasila s Martinkom, Lota dlho hľadela na nehotový náčrtok. „Hm, hm,“ povedala, „ak tak očká uhádnete ako škuty — bude to slávny obrázok!“ Naozaj, vlásky boly temer hotové a podarené. Nenadarmo sa Gažo popredku chválil pred Andrejom, že budú také mäkké, ,keď na ne pozrieš, myslíš, žes’ oči vložil do páperia‘.

„Posledný raz,“ smial sa Gažo, „dovolím pozerať nehotové dielo… Veď je to len tak zhruba! Ešte mi obraz urieknete.“ Obozretne zakryl lepenku a prosil Júliu, ktorá sa na obrázku nepoznávala, aby vec ta skryla, kam Zuza alebo Kača nepríde prípadne s vechťom.

„Je to veľmi nedotknuteľné, ako pavučina, ľahko dá sa sotrieť, a keď tým srdečne potrasiete — suché farby opadnú.“

I on sám bol spokojný. Vec bola na začiatku, ale línie boly verné, smelé, postavenie nenútené, živé… Ešte v tom nieto duše. Treba ju ešte len vdýchnuť. Konečne prišiel z kabinetu Ján. Martinko ho chytil za ruku. „Tata, pán staviteľ… Lejla.“ Chlapec bol vo vytržení… „A po seanse oldomáš,“ riekol Ján. „Letuška, daj priniesť niečo pod zub!“

„Nie, nie!“ bránil sa Gažo, „vlkovu kožu prepíjať, a vlk ešte v hore! Možno, napokon ma ešte poženiete!“

Zpoza mosta bolo počuť Andrejov vozík… Všetci čakali, že Lutišič zjaví sa na moste, no miesto neho bežal cezeň jeho malý kočiš Ďurko.

„Volá ma gazda!“ riekol Skladanský a odobral sa od Gregušovcov, prešiel mostom k faetonu. Júlia zostala sama pri smutnej vŕbe, potom prešla na trávnatý breh Kotlinky, zkadiaľ mohla vidieť oboch priateľov. Z posunkov bolo vidno, že Gašpar Skladanský prehovára Andreja zostať, pozrieť na jeho prácu. Andrej neodpovedá, hľadí tupo pred seba, ľavou rukou tríma opraty, v pravej má bič. Kníše ním nad okrúhlym chrbtom koňa. Júlia vidí jeho tvár na tuhom úslní. So striešky mäkkého klobúka padá na ňu ostrý tieň, zvyšujúci temer chorobnú bledosť tváre. Júlia vedela, že pre Andreja je ťažko prežiť deň a nepobaviť sa u nich; veď on to ani netají a hovorieva Márii, že sú to jeho najmilšie hodinky, aby len nebol im na ťarchu, a hľa, dni idú za dňami, a on nechodí. Neklame ju teda obava; jej znova a znova zunia v duši jeho čudné reči v besiedke, keď jej nevinnou hrou prišiel do extázy. Hovoril o čomsi hroznom a trápnom a… tajnom. „Strach, mátoha, mora“ ho dusí, má na duši nezacelenú ranu, hriech, z ktorého by sa rád vyspovedať. Čo to len môže byť? Lejla nemohla odohnať čiernu, úžasnú myšlienku: Andrej v rodine, i tak rozorvanej, spáchal nejaký zločin! To by mnoho vysvetľovalo: jeho melanchóliu, jeho utiahnutosť, jeho trápne reči. Áno, nad ním visí temný oblak, z ktorého môže udrieť hrom. A drahý otec je s ním tak úzko spojený, či hrom nemôže zasiahnuť i strechu ich tichého domu? A sám Andrej, aký nešťastný, dumný, a hovoria, časom i zúfa! Júlia badá, že život otvára jej i svoje temné strany a že v ňom nepanuje len samá jasná pohoda! Tu razom i cudzie bôle — nemá dosť sama na svojich dumách a smutných chvíľach?

Prvý raz v živote jej Andrej chýbal po tieto dni; teraz, keď na neho hľadela zďaleka, bolo jej jasné, čo ju tak nepokojilo a dráždilo. Bola často mrzutá, nespokojná. Predtým, keď prišiel — veľmi pekne — ona sa príjemne s ním pobavila, rada mu zahrala, zaspievala; veď on tak umne a pokorne vie počúvať. Neprišiel — i tak bolo dobre, žila pokojne ďalej, keď ju dumná nuda nadišla, vybrala sa i s mamou k Ruženke alebo do poľa. Ale teraz jeho schválne vyhýbanie ich domu bolo jej mrzuté, a hlavne utvrdzovalo v nej obavy, rozduchovalo v nej zvedavosť a zlú predtuchu, či už nehromadia sa nad jeho hlavou následky nejakého osudného skutku? Opätovala si jeho divné slová, a čím hlbšie premýšľala o nich, tým viac upadala do trápnej neistoty a bázne. Najhoršie, najtrápnejšie chvíle prežívame nie v hotovom, istom, známom nešťastí, ale vtedy, keď sa chystá, keď sa blíži, keď nám hrozí, keď neznáme jeho veľkosť, jeho dosah… Lejla, hľadiac na oboch priateľov za Kotlinkou, s istotou očakávala a prvý raz živo si želala, aby Andrej skočil s vozíka a prišiel.

No skoro bolo vidno, Skladanský neprehovoril Andreja. Sadol k nemu a vzal mu z rúk opraty. Júlia vyšla na slobodné miesto, Skladanský ju zazrel a zdvihol klobúk.

„Ba či sa ani neobzrie,“ pomyslela si, už temer urazená, a slzy jej boly blízke. Na pozdrav Skladanského odvetila pokynom ruky. Koník trhol, a ako to u rysákov býva, hneď s miesta začal bežať svojím rýchlym krokom, plavným behom… Lutišič sa neobzrel a vozík zmizol za topoľmi.

Lejlino mladé srdce naplnilo sa horkosťou a úzkosťou. Vzchopila sa, prebehla most a o chvíľu sedela na úzkom stolčeku u Babušky Bendovej. Veď ona sa vždy upokojí u Babušky. Ona ju vie potešiť svojimi prostými, vždy vernými rečami.

Babuška sedela pri svojom oblôčku a pracovala na veľkej veci: Skladanský u nej objednal veľkú plachtu pre svoj ateliér a prosil ju o skoré vyhotovenie. Už mnoho dní presedela nad vyšívaním a sama v sebe uzavrela, že v tejto práci ukáže všetko, čo vie a môže.

„To musí byť bohatý pán,“ riekla Bendová, „a chce ma i maľovať! Povedala som, že v Havranom je dosť mladých dievčat… No páni majú čudné myšlienky!“

„On je u Lutišiča… i u nás maľuje mamu i mňa.“

„A rozumie ti i môjmu remeslu, anjel môj. Veď aj iní chvália, ale pán maliar vie prečo: Len sa vždy dozveduje, kto ma tomu učil! Sám Pán Boh! Nuž ale páni na Boha málo dajú; ty im never, duša! On je nad nami, požehnáva i tresce, buď pochváleno meno jeho.“

Lejla sedela tichučko na stolčeku, oprela sa lakťom o útle kolienko Babušky a hľadela lúčistými očami na tvár svojej dôverníčky.

„Veru divné myšlienky!“ riekla, nespúšťajúc oka s Babušky, ktorá ani na chvíľu neprestala vyšívať; „bol u nás dnes tvoj sused, Babuška, Lutišič. Mnoho čudného mi nahovoril; i do úzkosti ma nahnal, i ľúto mi ho bolo. Ach, Babuška, on je taký nešťastný…“ Lejla vyspovedala sa starej panne od duše i sverila jej celú svoju tieseň, všetky obavy, ako i to, že upodozrieva Lutišiča z nejakého zločinu, dosiaľ neodkrytého.

„Čo robiť, Babušenka, čo robiť?“ Lejline oči slabunko navlhly.

„Vieš čo, dievka moja, s pánmi pozor! Ale keď sa ti chce v niečom priznať, nuž opýtaj sa ho rovno, čo je to, nech pomenuje vec rozumným, pravým menom, a čo ti povie, povedz mame, najlepšie mame! Počuješ, Juliška — prosto rovno mame. Mama má všetko vedieť o tebe, i keď ti žabka na chodník skočí, i keď sa ihlou do prsta pichneš!“

„On hovorí tak temno, a mne sa zdá, Babuška, ako by sa mi chcel sblížiť tesno, tesno! Za ruku ma bral… ach, Babuška, bolo to čudno…“

„Lutišičovci boli čudáci vždy. Starý Imro. Pán Boh mu daj odpočinok, bol čudák nad čudákmi. Niekedy skúpy ako čert, za tri suché halúzky ľudí dral, sám sebe nedožičil, do týždňa mäsa nejedol… a taký boháč! Druhý raz smyslí si čosi, povolá k sebe celú bandu daromníkov, ľahtikárske ženštiny, Cigánov, komediantov, a cez celé týždne hučí kaštieľ hudbou a spevom. Dukáty rozsýpa starý čudák. A zasa ho chytí skúposť, všetko vyženie, zapraženú polievku je celý rok. Boh ho potrestal, vzal mu jediného syna, hovoria, umného a dobrého šuhaja… A keď už išlo s ním ku koncu — smyslel si, že je i chudoba na svete, i začne ju kŕmiť, zaodievať…“

„A o mladom čo hovoríš, Babuška?“

„O terajšom? Boh ho zná! Čo prišiel k nám, kaštieľ bol vždy tichý — dvor mu trávou zarastá, hovoria ľudia, málokoho prijíma u seba… A či tam možno všetko znať? I on je pán, a predtým nemal nič. Chodí do vás? Hm, hm… Len ty, dievka moja, všetko mame povedz a všetko bude dobre! Tvoja mať je číre zlato!“

Že na takú prostú vec Lejla sama neprišla! Mame treba všetko povedať a opýtať sa, ona iste vie niečo. A „pozor s pánmi“, to je tiež pravda!

„Ach, Babuša, aká si ty múdra!“ riekla Lejla, a celá jej tieseň uletela kamsi preč. Babuška sa usmiala, a odložiac vyšívanie, pohladila Lejlu po hlávke.

„Moja múdrosť je len taká sedliacka! Čo viem, poviem, a mám svätý pokoj. Ale čo tak zriedka chodíš na Hŕbky! Mne bolo už za tebou clivo. Mamičke povedz, že o týždeň budú hotové jej vložky. A tebe, holúbok, skoro budem vyšívať do výbavy? Narástla si ako z vody. Rada by som sa toho dožila. Len si takého vyvoľ, čo v Boha verí, vie pracovať a nikdy necigáni, ani len toľko, čo by za necht vošlo. A tam už môže byť i chudobný!“

Lejla sa začervenela a položila hlávku na lono Babuškino. Babuška jasno čula, ako deve srdce bije, a na lone cítila teplo jej tváre. Keď Lejla zdvihla hlávku, mala oči zaslzené…

„Ešte i plakať! Čo komu súdené, to ho ver’ neminie! Hore hlávku, dieťa moje!“