Zlatý fond > Diela > Kotlín (Časť druhá)


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Kotlín (Časť druhá)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Lucia Tiererova, Petra Pohrebovičová, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov

IX. Dve politiky. Druhá.

Koncert bol hodne navštívený, ako vždy, keď boly časy pohnutejšie, či už jasnejšími nádejami a či hroziacim nebezpečenstvom. Veľká dvorana Čitárne naplnila sa za vidna, kreslá zakvitly dámskymi letnými úbormi, sviežimi tváričkami diev, prízemie s oboch strán kresiel i za nimi černelo sa hustým, nepokojným davom pánov. Na galériách nebolo už ani miesta, prestali vstupenky vydávať. V štyroch vrstvách boly tam tváre, napäté zvedavosťou; všetko išlo i tam v najväčšom poriadku, len tichý, tlmený šum niesol sa ztadiaľ dolu na prízemie. I bočné miestnosti rojily sa obecenstvom, biliard bol pokrytý doskou a bielym obrusom, tri veľké komnaty okrem biliardovej obsadené boly šťastnými majiteľmi predných kresiel. A bol to len prostý, nič zvláštneho nesľubujúci koncert; obecenstvo prišlo bez najmenšej agitácie, na prosté plakátovanie a oznámenie v novinách.

Spevy išly hladko, jednoaktovku ochotníci zahrali zručne, „s vervou“, ako sa vyslovovala domáca kritika, hoci kúsok bol planý i vo francúzskej pôvodine, tobôž v preklade. Bol „poslovenčený“, teda cudzí kvietok poobstrihovaný a poprekrucovaný na naše pomery; ochotnícky dramaturg-diletant len stavy ponížil o niekoľko stupňov kvôli pravdepodobnosti: v pôvodine markíz degradovaný bol v poslovenčenom kuse na zemana, gróf na statkára, milionár na kupca, livrejový sluha na prostého sluhu Janka v oravských nohaviciach. Hotové „poslovenčenie“ z ľahkej ruky.

Júlia Gregušová (novinka pre Kotlín) zvýšila hudobnú časť svojou virtuóznou hrou na citare; hrala trávnice ako v besiedke Lutišičovi. Skoro premohla triašku, ktorá ju schytila, keď, pozrúc na hľadisko, zazrela more hláv a očí, upriamených na seba, a začula temný, hrozivý šum množstva; áno, hrozivým zdal sa jej šum, ako by ľudia dolu shromaždení išli ju súdiť a naisto odsúdiť. Ruženka a Irenka jej potom povedaly, že sa o ňu bály: taká bola bledá a ruky sa jej viditeľne triasly. Pri prvých zvukoch klavíra, ktorý ju tichučko sprevádzal, sobrala sa, dostala farbu a prekrásne, ako by z bielej slonovej kosti točené rúčky začaly vyludzovať záplavu kovových tónov z nástroja. No veľká dvorana, horúčosťou a stiskom znepokojované obecenstvo, plieskanie dverí (ľudia, nemôžuci vydržať horúčosť, alebo čo i len smädní, vychádzali a zasa prichádzali) a šum v bočných miestnostiach odoberaly poslucháčom najjemnejšie nuansy a odtienky virtuóznej hry a temer celkom zmarily jej nevyrovnané pianissimá, kvet a najvyššiu krásu jej hry. Znalci za kulisami, ktorí viac počuli, boli hrou oduševnení. Kapelník spevákov dal sa prekvapiť so slzami v očiach. Malatín sa prisahal, že slečna by mohla hrať v Paríži i Londýne, Berner uznal, že je to slovenská hudba, len vraj trochu ponemčená. No bolo všetko dobre, potlesk strhol sa naozaj búrny, všetci bez závisti (i so závisťou) boli prekvapení hrou, nežnosťou a oslňujúcou krásou prvý raz vystupujúcej ochotníčky.

Gašpar Skladanský, ktorého Greguš vzal so sebou, keď i tak sedenia pred smutnou vŕbou i v jedálni budú pretrhnuté, aby si raz obzrel slovenskú zábavu a uvidel i ľudí, chodil slobodne po celom spolkovom dome. Okrem Gregušovcov znal iba Štrbíka, s ktorým sa srdečne svítal, a prosil Greguša, aby ho predbežne iným nepredstavoval; chcel mať náležitý mier pre pozorovanie, chcel, aby na neho slobodne účinkovalo toto nové ovzdušie a aby ľudia dávali sa takými, akí sú, neobzerajúc sa, že na nich spočíva oko cudzieho, možno kritického pozorovateľa. Greguš bol tomu rád a tešil sa, že náhodou Gažo naďabil na taký valný, podarený večer. Greguš, človek skúsený, po tvárach, po šume, po behaní členov, po ich krátkych otázkach a odvetách spoznal, že sa koncert vydarí a pobyt zanechá príjemnú rozpomienku pre zvláštneho, vysoko nadaného cudzinca. Všetko sa darilo, všetko išlo ako po masle, ešte i Cigán dnes dobre ťahal.

A Gažo využil svojej slobody, a divil sa, že sám nikoho neudivil, že na neho nezevlujú, nestrkajú hlavy dohromady, ako to býva, keď sa v malých mestách zjaví cudzia tvár, a ešte taká významná, význačná dlhou hrivou. To ho už popredku priaznivo naladilo. Chodil, zastavoval sa, načúval rozhovory, obzeral dámy, prešiel bočné miestnosti a zrazu zabudol, že je predsa len v malom provinciálnom, stoličnom mestečku. Kdeže sa mohla v takom hniezde nabrať toľká masa ľudí jemnejších, toľko dám vo vkusných módnych úboroch? A či tu vidí pred sebou celú Šlovakiu? Sotva.

Jemu nemohla byť skrytá ochotnícka nedostatočnosť prednášok, no duch a milieu celého urobily na neho neuveriteľne mocný dojem. Niečo nového, sviežeho tu razom skrslo pred ním, o čom sa mu ani nesnívalo. V Kotlíne, kde si mal po obede na priezornej, okružnej ceste mestom nohy vylámať na babuliciach dláždenia, rozpáleného júlovým slnkom, kde pri jednoposchodovom dome stála slamou krytá chalupa a pred ňou rozvoniavala nažltlá žumpa, oživená kačkami a husami, kde k stanici viedla cesta, že človeku mohlo dušu vytriasť, kde pod temným podlubím starých domov bolo toľko špiny a z temných židovských skliepkov zarážal avitický smrad, v tomto Kotlíne razom vidí obraz pohnutej, vkusne odetej, esteticky naladenej spoločnosti! Pravda, na koncerte, okrem Júliinej hry na citare, v jednotlivostiach nebolo opravdivého umenia, ale vcelku bolo mnoho umeleckého fluida.

„U vás žije ešte statočná veselosť a radosť zo žitia,“ šepol Gregušovi v prestávke, keď spotení parteristi tlačili sa k bufetu na pohár piva, „čuť niečo bezprostredného, artisticky naivného. A potom mne čudno prichodí; veď to všetko mrví sa ako jedna rodina, ako veľký rodinný piknik. Rovnosť na javisku i v hľadisku, i tam okolo piva. Vaša princesa — a hneď za ňou švadlenka s deklamáciou, a ako milo recitovala, nerozumel som všetko náležite, ale bolo to milo, slobodno. Doktor práv hral s tovarišom. Popredku obrnil som sa svätou trpezlivosťou proti pravdepodobnej nude, a hľa, hodiny mi bežia ako minúty! Verte mi, prišiel som nabitý iróniou, ako Leydenova fľaša, a za hodinu mi všetka vyfučala. Tu ironizovať môže len blbec!“

„A práve proti tomu, čo vás dojíma, hromží už naša mladšia generácia. Jej zdá sa detinstvom to, čo vy chválite!“

„Dajte pokoj živým mŕtvolám! Znám to. Všade straší tá istá nákaza. I v našej umeleckej obci nájde sa mnoho ochladnutých, nevediacich oduševniť sa naivnosťou v umení. A viete, že najvyššie umenie víťazí naivnosťou? Pomyslite len na Homéra, na dvoch anjelikov pri nohách Sixtínskej madony. Ostatne, myslím, v modernom chlade, v mladom „nil admirari“, je veľmi mnoho pretvárky a pozérovania. Možno, mladochom srdce skáče pri pohľade na šumný veniec vašich sviežich devíc, ale oni opierajú sa o steny dvorany a robia tváre ako penzionovaní pompfunébri. To prejde ako influenza!“

Greguša veľmi tešily slová vysoko vzdelaného geniálneho cudzinca. Prišlo mu na um Goetheho slovo, že takzvaný rozumný človek smeje sa nad všetkým, múdry nad ničím. Tešilo ho najmä to, že v rozjarenom rozhovore pod titanskými lipami Skladanský britko vyslovil sa o slovenskej národnej veci, a hľa, dnešný večer môže jeho mienku valne premeniť v jeho prospech. Greguš myslel, že nadišiel čas predstaviť hosťa niektorým ľuďom. Pod dlhým kusom na piane sviedol ho so Surinským, Roháčikom, Hlaváňom, Kuklišom, Malatínom, Sartorisom, Brezňanom, Kuzmínom a inými.

„Dve skvostné charakterové hlavy,“ podumal Gažo, hľadiac na Surinského a Roháčika; „kňazko je ako nejaký Markus Antonius, a bradáč by sa dobre hodil na obraz ako bard, prorokujúci záhubu hriešnemu zámku!“

Veselo shováral sa s pánmi, smiešil ich, sžil sa s nimi za pol hodinky, že mu už prichádzali ako starí známi, a oni z prvej chvíle mali k nemu dôveru a cítili potechu pohovoriť s ním, hľadieť na jeho živú, pohyblivú, zaujímavú tvár.

„Vzácny ste nám hosť!“ riekol Roháčik, ktorý zaujímal sa za umenie, za hudbu, „my sme ešte veľmi slabí v umení; chudobný sme národ… Myslíme predbežne na vozdajší chlieb!“

„Ak bude chleba, zahudú vám k nemu!“

„A už výtvarníctvo nám je privysoko. Niet škôl, múzeí, mecénov!“

„Všetko príde. Kde je duch, prídu tvorby. A ducha u vás dosť. Neradil by som hnať vašu mládež na umelecké akadémie. Umenie nedá sa nahnať, samo príde, keď bude mať priestor. Namnožiť ľudí, ktorí potom nenájdu priestoru, je škoda. Pero a papier postačí, štetec a dláto vyžaduje väčší vývin — i prináša často skazu, verte mi, i skazu. My to vidíme.“

Surinský nemohol nezabŕdnuť do politiky. Gažo počúval so záujmom jeho slová, nesené ohňom i životnou múdrosťou bystrého, epigramatického ducha. Pravda, on ani jemu neveril, ako neveril Jánovi Gregušovi, ale bol hlboko dojatý pravdivosťou tónu a výrazu. S Hlaváňom Gažo hneď bol srdečný — zapáčili sa druh druhovi navzájom. Nad Štrbíkom priamo žasol… Dosiaľ ho poznal len povrchne, no v krátkom rozhovore presvedčil sa, že má pred sebou učenca, človeka širokých rozhľadov, pôvodných náhľadov na život, civilizáciu, náboženstvo. Keď zbadal, ako sa vyzná i v nemeckom kultúrnom svete, riekol:

„Pardon, velebný pane — tu som vaším žiakom.“

„Prečo nás nenavštívite? Už tak dlho bavíte sa v Havranom! I v Stražanoch našlo by sa niečo pre vás!“

„Pohľadáme! A návšteva — s najväčšou radosťou, hoci sedím v Havranom ako chren v hriadke. Korene som pustil…“

Zvonček volal do dvorany.

Cestou šepol Skladanský Gregušovi:

„Pane, vy ma zavádzate! Veď ste tu shromaždili výtečných ľudí celej Šlovakie! Nepožičali ste si niektorého z Čiech alebo zo svätej Rusi? A Hlaváň je ,prachtker‘! No, poďme, čo ešte príde!“

Koncert bol krátky, čísla išly raz na raz, skončil sa skoro, priskoro, spoločnosť ešte len začala sa rozohrievať. Sieň chytro premenili na jedáleň, nastavali stolov po celej, ešte i do foyeru a na javisko. Gregušovci zasadli pod javisko za dlhý stôl; pri nich boli: Štrbík s Ruženou, Hlaváň so ženou, Daniel Kukliš so sestrou Irenou a iní. Dr. Durina nenašiel už miesta, priniesol si sám stoličku a sadol Ruženke za chrbátik. Vediac, že ona nemá rada denné ploskosti, začal hneď s literatúrou, kritizoval, odsudzoval, sľuboval jej priniesť diela Jaromíra Hadubranda Strebavého a Adeodata Plotničku.

„Praví géniovia básnickí už prestali cinkať blbými rýmami,“ hovoril Durina, „ale, nestarajúc sa o formu a verš, vyslovujú veci najnevysloviteľnejšie, vymykajúce sa rozumu; ich básne možno voňať a jazykom ochutnať. Plotnička okrem toho vo svojom nerýmovanom epose Mária u nôh Phryny rozlúštil celú ženskú otázku do konečného konca a zarazil večné normy pre absolútnu slobodu v láske! Pomyslite si, slečna, jedným eposom odstránil najťažšiu otázku modernej doby!“

„A nebude to pre mňa priťažká lektúra?“ opýtala sa Ružena, smejúc sa svojimi čiernymi očami, „lebo ja som dosiaľ jazykom ochutnávala iba zásmažku pri sporáku!“

„Ach, slečna, my sme i vás, devy naše, vzali do svojho rámcového programu! I vás ideme pozdvihnúť do pokrokových výšin, i vy musíte odkryť samy seba. Nie zásmažka, ale pravá ženskosť bude vaším ideálom; my vám radi pomôžeme nájsť ženu, kde posiaľ bola len služobkyňa. Emancipácia, oslobodenie, voľnosť!“

Durinovi pri týchto slovách živo behaly jasné oči, prevracal ich a veľmi často bľuskal na utešené hrdielko Ruženkino… Časom nahol sa na svojej stoličke tak blízko, že Ruženka pocítila na tyle jeho dych. Vstala a postavila si stolec napravo…

„Veľmi pekne!“ riekla a zasa smialy sa jej oči. „Ja som dosiaľ myslela, že nám dievčencom nenačim v sebe ženu hľadať!“ a zapálila sa; pozdalo sa jej, že išla priďaleko. Durina prešiel na inú tému.

Ale hoci dnešná porada bola sub rosa, Durina nemohol nepochvastať sa ňou svojím spôsobom. Chválil sa, že mal hlavnú, dlhú reč, ktorou všetkých udivil a prekvapil, že dnes po prvý raz vystúpili zjavne proti tme a zakrnelosti.

„Mali ste vidieť tváre našich staríkov! To bolo zaujímavé, ako potratili konce svojich nití, ktorými sošívajú akúsi fantastickú dŕžavu. A hoci som hladil proti srsti, všetko sa klonilo pred silou nových dôvodov. Nie osoby, ale vecné dôvody, nie kto, ale čo, to je náš nový kurz!“

„Mohli by ste vystúpiť za vyslanca!“ riekla Ruženka a hľadela roztržite sieňou, ktorá sa znova plnila večerajúcimi a popíjajúcimi hosťmi…

„My pracujeme predbežne nadrobno,“ riekol vážne Durina, „od koreňa, ako hovorí náš znamenitý Kutálek.“

„Kto je to?“

„Neznáte ho? On sa uťahuje. Jemu sú takéto pimperlové hračky, škreky a deklamácie prinízke. On ide do hĺbky a tvorí nové svety!“

„A skoro bude hotový?“ pýtala sa Ruženka a šelmovsky pozrela na spoločníka… On šiel ďalej vo svojom ohni a pokračoval:

„Za mnou, ako ťažká delostreľba, prihrmel Dr. Milanec a zrútil pevnosť, mnou podmínovanú, na hromadu. Len rumy ostaly! Čo „dvadsaťpäť rokov bludných hodlalo“ v Kotlíne, zvrtla reč nášho geniálneho doktora. Zostali sme víťazmi! I váš švagor, Jeho Velebnosť, bol mlčky s nami, len Surinský sa durdil… viete, senilný vzdor, senilné nedohľadenie. Ani okuliare nepomáhajú, keď je zorný nerv zodratý. Zato mladší, ako Kukliš, Hlaváň, sa idú poddávať… Mohutnosť nových ideí, omravnenie celého vzduchu, zvlášte omravnenie…“

Durina podšupol svoju stoličku bližšie a hľadel, tuho naklonený nad nevysokou, niže neho sediacou devou, na jej okrúhle pliecko v čiernom sieťkovom rukáve, na čierne, dobelasa hrajúce vlasy a ružovo rozohriate líčko. Keď sa na neho obzrela, prevracal vodovobelasé oči, pohladil si jemnú briadku okolo líc a milo špúlil pekne krojené ústa… Ruženka sa už nemohla ďalej presadiť.

„Neviete, kto je tamten vysoký pán s dlhými vlasmi, stojí pri dekanovi a hovorí mu čosi veľmi živo?“ spýtala sa Ruženka, ktorá uzrela elegantnú figúru Gažovu. Durina ho nepoznal, ale bol s odpoveďou hneď pri ruke.

„To nejakého Nemca priviezol pán Greguš. Len toľko viem, že je cestujúci fotograf. Videl som ho po obede s aparátom, odberal katolícky kostol. Fabrikuje pohľadnice!“

„Od teba sa človek pravdy dozvie!“ pomyslela si Ružena, s úľubou hľadiac na staviteľa. „Cestovný fotograf s takým zovňajškom!“ Vstala od Durinu, lebo ju urážal jeho sladkastý pohľad, a sadla si k Irene. Irena naklonila sa k Ruženke:

„Čo ti to hovoril o bratovi? Začula som čosi, hoci ste šepkali ako zaľúbenci. Never. Mne práve povedal Danko, že mal tuhý nepríjemný výstup s doktorom Milancom práve pre poradu. Že sa obaja naši obri síce veľmi rozhadzovali na porade, ale odtiahli pobití.“

Julka mala okolo seba korunu mladých gavalierov, blahoželateľov k „rozkošnej“ hre na citare.

„Hádam preto ma tak chválite,“ riekla gratulujúcemu jej Milancovi, ktorý svojou smelosťou dotrel sa až k jej stoličke, „že ma temer nik nepočul. Ledva som sama seba počula, taký bol šum.“

„Mňa viac mrzelo naše chatrné osvetlenie! Čochvíľa naši ochotníci budú nám predvádzať také bájne zjavy pri lojových sviečkach! V časoch elektricity… Bolo by to celkom v ich vkuse!“

Milanec naisto očakával, že sa Júlia pousmeje, lebo v jeho hlbokom presvedčení bolo, že ani jedna ženská neodolá vtipnému lichoteniu. Júlia sa neusmiala, ale naopak, pozrela na neho s mraznou chladnosťou, akosi zvysoka. Milanec sa zlostne uškeril a šiel vec napraviť:

„A o hre je len jedna mienka. Náš kapelník sa doplakal.“

„To mi už tretí zvestuje — ľutujem, nerada ľudí zarmucujem.“

„Žiaľ, že my, černorobotníci, felčiari a zubári, málo môžeme venovať sa sladkým okrasám života,“ urputne dobíjal na Lejlu doktor, ktorej nasilu chcel zaimponovať, „zato musíme inde hľadať útechu… V surovej borbe s predsudkami, špatnosťami a slabosťami… A hľa, zato žneme iba nenávisť!“

„Vás nik nehaní. Naopak, od vás počula som mnohé a mnohých haniť.“

„A keď chválim, nechcete mi rozumieť!“ Ale Lejla ani teraz sa neprimkla k myšlienke doktorovej. Zamyslela sa, „zaťala sa“, za čo ju mať častejšie napomína. Vtedy skloní hlávku, hľadí do prázdna a neodpovedá na otázky, až ju vyburcujú ako zo sna. Milanec prestal hovoriť, ale stál nad Júliou, skrížiac ramená… Vtom stretly sa jeho oči s orličím pohľadom Ireny Kuklišovej. Nasilu vzal sklepníkovi stoličku, ktorá bola určená inam, a prisadol k Irene. Ako človek tekavý a nestály, keď bol odbitý na jednom boku, hodil sa na druhý. Irena ho zaujala už u Gregušov a odvtedy videl ju so dva razy, a vždy sa mu oči zablyšťaly žiadostivým ohňom. Z Iry zaviala zvláštna prelesť na neho, on videl, že je Júlia omnoho krajšia, ale krása jej bola studenšia, s ňou bolo by sladko a lichotivo popýšiť sa pred svetom, uspokojiť ctibažnosť — hľa, takú ženu menujem svojou, kloňte sa! Irena bola mu predmetom ohnivého želania a často jej obraz vznášal sa pred jeho smyselnou obrazotvornosťou.

„Slečna,“ riekol Milanec, „dnes vám môžem podať živé doklady k môjmu tvrdeniu v Havranom… Pozrite na Malatína! Či to nie karikatúra?“

„Malatín je veselý starý mládenec a slúži svojím spôsobom dobrej veci… Čo je v tom zpiatočníckeho?“

„A tam starý Roháčik… ako hľadí po sieni, ako by dnes už videl spasenie! Pozrite, rozplače sa!“

„A kde ste vy, pán doktor,“ hlasno riekla Irena, „s vaším kolegom a pánom Kutálkom, ktorého tak často spomínate? Čo robíte vy, kde sú nejaké činy? Durina tu Ruženke hovoril o nejakých víťazstvách pri porade. Čo ste dosiahli?“

„Ach, on len tak… s bratom mal som výstup. On je práve taký vznetlivý ako vy… Apolón a Artemis! Ale Artemis je milá a odpustí nám i tvrdé slovo v ohni borby… Však, slečna?“

„Odpustím, keď sa dokážete, pán doktor! Búrajte zlo, ale stavajte i dobro!“

Vo dvorane už bolo živo, večerali nachvat, mladí ľudia behali, obsluhovali dámy, vejárovali ich uhriate tváre, takže zdalo sa zďaleka, že veľké motýle poletujú a krídlami dotýkajú sa hláv. Po večeri bude malý tanec… Bude síce horúce, i prachu bude nadostač, i stisk bude — ale to sa prenesie. Boli i takí, čo nechceli tancom zakončiť, milá je takáto miešaná shovárka, či už bez tanca nemožno? Vari máme príčinu od radosti skákať?… No tanečníci zvíťazili. Dostali na svoju stranu Ďurka Malatína — a vec bola vyhratá. Malatín v novom aksamietovom krátkom kabátiku už lietal dvoranou, prestrkal sa pomedzi stoličky, prosil za odpustenie, keď mal dámy poprevrhovať, agitoval a sbieral zlatky na hudbu. Veď naučil mládež veľký mazúr, dnes teda ukáže sa v jasnom svetle. Nohy ho nenosily, ale lietaly s ním. Každému sa prihovoril, netanečníkom nadal, dámam lichotil… Po celej dvorane bolo vidno lisnúť sa jeho plešinu…

K Lejle blížil sa Daniel Kukliš.

„Smiem prosiť o prvú kadrilu?“ spýtal sa s trepotom srdca. Istotne myslel, že je Lejla dávno zadaná.

„Sotva ostaneme,“ veselo, prívetivo riekla Lejla, „ale ak, bude ma tešiť, pán Kukliš. Kde trčíte? Sadnite si!“ Presadla k matke, na prázdnu otcovu stoličku. Kukliš skromne prisadol k Júlii.

„Ale mazúr je môj!“ priskočil Malatín zkadiaľsi od javiska, ako by sa bol z povaly prepadol, „náš najmilší hosť, naša jar, čo zavítala k nám, musí predovšetkým letieť so mnou!“ Júlia kývla Malatínovi hlavou.

„Jeden ju zamúči, druhý ju zamučí!“ šepol Milanec Durinovi, ktorý si stal vedľa neho, aby mohol rovno hľadieť na Ruženu, ktorá dostala nového gavaliera. Greguš priviedol k svojim dámam Skladanského, predstavil Irene a Ruženke. Skladanský prisadol k Ružene a už neodchodil.

„Banujem, že netancujem,“ hovoril Milanec už hlasnejšie priateľovi, tak, aby to mohla počuť i Lejla, „prvý raz v živote banujem. Každý skakúň, každý kenguru, každá cikáda má prednosť predo mnou. Načo človek študuje na vysokých školách, dosť by bolo chodiť do tancšule! Tanec vezie dopredu! Podľa toho najvyšším človekom mal by byť baletmajster alebo i tanečník na povraze!“

„Alebo naučiť sa fotografovať!“ zlobne doložil Burina, bľusknúc hnevno na Gaža, a odišiel. Milanec hľadel na Lejlu, usmievajúcu sa Kuklišovi, hoci jej tvár bola zasmušeno tichá.

„Kde sa len vzala táto aristokratka medzi plebejcami! Ako vulgárno pri nej trčí ráztocký šrôt!“ myslel si Milanec, nespúšťajúc očú s Lejly. Ona spozorovala jeho úporný zrak a pristavila svoju stoličku bližšie k skromne uťahujúcemu sa Dankovi. Milanec mohol vidieť len jej šiju a bohaté vlasy s vrkočom okolo hlavy… Zamumlal a odišiel za Irenou, ktorá poodišla k vysokým dverám dvorany. On už s ňou nesporil, vyzvedal sa o jej žití-bytí a bol neobyčajne krotký. Pocítil pri prvom náraze tuhé sprotivenie sa a stal sa obozretným. Irena spokojne, no krátko odpovedala na otázky a pri prvej pauze prešla zas ku Gregušovcom. Milanec ju sprevádzal očami, zamrmlal a začal blúdiť po dome.

Celou sieňou šumel nehlasný, pritlmený hovor; tu i tu ozval sa mierny smiech, všade bolo vidno veselé tváre, jasné úsmevy. S galerie vznášaly sa nadol zvuky hudby, nerušiac rozhovory. Všeobecná mienka bola, že sa dnes všetko zvláštne vydarilo, bolo všetko ožiarené noblesou, a pritom oživenejšie než inokedy. V bočných miestnostiach zasadli starší páni a ich veselý hovor vyhýbal politike a denným biedam.

Milanec blúdil po sieni i bočných miestnostiach, raz sadol medzi starších, raz postál nad trapézom, kde išla pri pive tichá zábava, a zasa len blúdil. Stretol Durinu, ktorý bol už hodne rozmrzený.

„Fotograf víťazí,“ riekol, „chodia za ním ako na odpustky, predstavujú sa mu ako nejakej excelencii, a stražiansky čierny drozd premilenko mu spieva. Celá je šťastná — že sa k nej uponížil. Húska horniacka, ale driečna, chlape! To ti je pravá tatranská divá ružička. Zamdlieť prichodí, tak tuho vonia!“

„Počuj, to ti je slávny staviteľ, nie fotograf, počul som o ňom i v Čechách. On staval a obnovoval i povestný havranovský kaštieľ Lutišičovi, aby si sa teda neblamoval! Je členom viedenskej umeleckej akadémie!“

„A už nech je ktokoľvek, nech je len hodne cudzí, hodne exotický, hneď ležia naši výtečníci na bruchu. Ak je len hodne zďaleka, tak od Pamiru. Naši staroobradcovia hneď krútia sa okolo neho, spievajú mu „mnogaja“ a podávajú album. A o Kutálka kto sa obzrie? To ti je taký národ od mala do velika. Ukáže sa nejaký cudzoperý papagáj, všetky husi i kačky zagagocú a sú vo vytržení a páni hotoví k padam do nog. Ja sa veľmi divím, že mu bradatý starý Áron Roháčik ešte netoastoval a Hlaváň nereval ,živio, živio‘!“

„Vždy len to isté,“ riekol Milanec, blúdiac celkom inde mysľami, zíval a urobil kyslú tvár, „nič ste sa nenaučili, nič nezabudli… Pozri masu opíc: ako sa strkajú ženským do tváre a ako otrocky fecherujú… Ale i ty si bol Ruženke prišitý o zásterku, darmo jej brýzgaš do čiernych drozdov. Že sa vám to chce…“

„A ty čos’ stál nad Greguškou ako Florián na stražianskom rínku? A potom ty si majster, držíš dve železá v ohni! Veď si mal zožrať mladú Kuklišku očami.“

„Si duo faciunt idem, non est idem. U mňa to ide „s tolkom“, ako Rusi hovoria, a u vás „bez tolku“. Ja som šiel Gregušicu napajediť… No vyšmykla sa ako lasica. Kukliška je náš nebezpečný protivník, tú by bolo dobre prehnať do tábora. Braček, mocná baba. Brunhilda! Ostatne, máš pravdu. Robíme obaja hlúposti. Ký čert že nás vytrkal na tento jarmok! Nie je Odoaker i tu pri tomto múdrejší? Sedí vo svojej diere na Rorátke, tam je chladno ako v pivnici, a nepotí sa v tomto parnom kúpeli.“

„Nuž veď nechceš ostať starým mládencom a hrať Malatína — pozri, ako lieta! Nemôže každý žiť na cibuli ako Kutálek. Nám by pristalo utrhnúť prvé ruže a nečakať na nejaké georgíny, synku! Ja myslím, že poriadnymi ženbami sa skôr dostaneme na koňa ako kutálkovským trčaním v chladnej diere! Teda treba sa obzerať a kuť železo. Oženiť sa, prísť k cieľu!“

„Áno, ale nie via parný kúpeľ… Ináč vec zariadime. Treba zaskočiť niekoľko ráz do Havraného… Pri mne sa ti to dievča podozrivo múdri — to je dobrý znak. Susedské úsmevy a zdvorilé miloty od dievčaťa nestoja nič, ráztocký múčny mech sa mýli. Nie také vkusy priniesla Gregušica z Nemiec. A holka má vraj hodne groší. Starý toho bláznivého vicebaróna iste poriadne lúpe. Nech len lúpe. Ale ak sa bude priveľmi dražiť… Irena Kukliška je tiež nie z valkov a doškov slamených. Možno kuknúť i do ráztockého mlyna… Nevieš, je polovica na ňu písaná?“

„Eh, aký praktik. Jej je polovica. Ak ju neprehrá naša kotlínska hlavátka… mlyn je pod procesom. Ale ty kvinkus, to si sa nemal povadiť s bratom.“

„Pre taký chutný kúsok možno sa i pomeriť! Brunhilda, braček, heroína! Nazval som ju Artemidou a jej Brata Apolónom! Nie je to krok k mieru?“

„Teda ti želám, aby si bol Siegfriedom, ty chladnokrvný rozumovec. A predsa máš krv, máš!“

Pod tým časom Skladanský naozaj neodchodil od Ruženky… „Vari som ho očami pritiahla“, pomyslela si veselá deva a bola rada. Maliar, veď je to zaujímavé. On zasa to, čo pozoroval na celej spoločnosti, o čom tak oduševnene hovoril Gregušovi, videl zosobnené v čulom, driečnom slovenskom dievčati. I ona mu bola nová, ako to fluidum v dome rozšírené. Umníc a duchaplnosťou sálajúcich dám, ktoré hovorily o maľbe, skulptúre a štýloch staviteľských, napočúval sa dosť, bolo mu milé počuť od Ruženky, že nikdy nevidela skutočného maliara pri práci a že nevie si predstaviť, ako to ide. Chcela viac ráz do Havraného, keď počula o vzácnom hosťovi, maľujúcom Máriu i Lejlu, ale sestrine deti prechorely, naraz troje dostalo výsyp, nuž nemohla… „Veru tak, ja sa nerozumiem do umenia, a predsa ma vábi,“ doložila prostodušne.

„A preto budete mojím kritikom, ak smiem prosiť; ak uznáte podobizeň slečny Júlie za podarenú, ak poviete: áno, to je moja družka Júlia, ako žije a dýcha, podpíšem obraz, ale ak to podľa svedomia povedať nemôžete, zamažem ho a začnem znova.“

„Pán staviteľ, to je malé riziko, vy ste si istý! A moja kritika!“ ona sa úprimne, nahlas zasmiala.

„Treba k nej dvoje zdravých očú, citné srdce a bystrý um — tomu sa poddávam.“

„A veď ona je literátka a spieva krásne alt, pán architekt, s Lejlou spievajú ako dva strieborné zvonky,“ riekla Irena, s potešením spozorujúc, že hosť vytisol protivného jej Durinu. Priama, temer prostoreká Irena nemohla zniesť jeho prepínanie a ľahké obskakovanie s pravdou: „i keď sa modlí, klame!“ hovorievala o ňom.

„Tak teda tiež kvietok z našej záhrady! Tým lepšie! Prídem si sám po kritikusa — švagrovi vášmu i tak som sľúbil zabehnúť niekoľko ráz do Stražian. Potom slečna príde do Havraného, k dvom hlasom pripojím svoj, a bude trojspev! Či nerobím márne plány?“ Ruženka sa usmiala — bolo vidno, že ju teší taký výhľad!

„Ale švagrovi sľub splniť!“ riekla, „my držíme na poriadok!“

„I peknú slovenčinu od vás počuť,“ riekol Skladanský, ktorého jemné ucho skoro vyhádalo plnší zvuk strednej slovenčiny, ktorú Ruženka priniesla z Turca, „váš jazyk na ruský zaráža!“

Predné stoly začali vynášať; dievčence sa ešte viac rozveselily, ešte milšie sa usmievaly, tešiac sa na tanec. Ďurko Malatín velil sluhom a sám chytal stoly a stoličky.

Z predsiene niesol sa do preplnenej ešte dvorany šum, napredku povstala tlačenica, ľudia hromadne vstávali od stolov i zaznely jednotlivé nezriadené výkriky, ktorých príčinu a smysel nemohol nik v náhlosti rozumieť. Hudba na galerii prestala vprostred taktu…

„Aha! nejaký národovec oduševnil sa alkoholom,“ riekol Milanec Durinovi, hľadiac na zmätok zďaleka. „A čo tvoju stražiansku horniacku kavku ti už vydrapil cudzí sokol?“ Obaja našli sa neďaleko gregušovského stola. Okolo nich prebehol Hlaváň s neobyčajným chvatom a zmizol v tlačenici. Páni i dámy vstávali od stolov. Hlava na hlave bola v dvorane a všetci hľadeli jedným smerom.

Nastala tichosť… vtom jasno bolo počuť štrngot zbroje a hrmot ťažkých krokov. V predsieni, nad hlavami hustej skupeniny blysly sa bodáky v lampovom svetle.

„Žandári!“ bolo počuť jednotlivé hlasy. Skutočne dvanásť žandárov v plnej zbroji vmaširovalo predsieňou do dvorany. Predná skupenina sa rozstúpila, jedni odtískali druhých, so dva stoly sa prekotily, riad rinčal, padajúc na tvrdú parketovú dlážku.

Vo dvorane povstal trápny nepokoj. Stoly hrmely, nesrozumiteľný huriavk rástol, jednotlivé výkriky sa ozývaly.

„Čo tu chcú žandári?“ volali napredku. „Ticho, páni,“ bolo počuť stentorový hlas Hlaváňov, „to musí byť mýlka, všetko sa hneď vysvetlí! Na miesta!“

„Von so žandármi! To je spolková miestnosť!“ zakričali iní.

„Čo to znamená, kto ich sem poslal?“

No žandári išli rovno po dvoch, nútiac ľudí hlavňami odstrániť sa. Na oboch bokoch kolóny povstala úžasná tlačenica.

„Veď sa podusíme!“ zvolal niekto už zúfalým hlasom. „Otvorte všetky dvere! Povstáva panika!“

Za žandármi, nesložiac klobúčika s hlavy, kráčal slúžny Varečkay, za jeho pätami, ako mohutné prikrytie, valil sa obrovský Ďula Burdula s vypätými prsami a bruchom. V širokých ústach mu horela tuho rozpálená cigara a robila oblaky dymu. Za príkladom šéfa i Burdula mal na svojej karyatídskej hlave zamastený klobúk. Kopytnický držal sa ho za rameno, Bolla, ako by sa predsa trochu hanbil, šiel za trojlistom, ale so sňatým klobúkom. Samého slúžneho, drobného chlapíka, málokto mohol vidieť za urastenými žandármi, ktorí na povelenie lajtnanta, šťúpleho mladocha s úzkymi fúzikmi, vypriamili sa do rozvitej línie. Pri tomto taktickom manévri zasa prevrhlo sa niekoľko stolov a obecenstvo bolo ešte silnejšie pritlačené k obom stenám. Obloky zarinčaly, vytlačené k múru zatisnutými ľuďmi… Ozval sa prenikavý ženský výkrik.

Konečne Hlaváň predral sa k slúžnemu. Vtom už Varečkay bol na stoličke, ktorú mu pridržiaval Burdula jednou rukou, druhou podopieral chrbát principála. Ďula mal oči vypúlené, podbehnuté krvou. Z vrecka mu visely cafraky dohánového žačkova s veľkým žltým šparákom.

„V mene zákona kážem a vyzývam,“ kričal slúžny so stoličky, „aby sa dvorana hneď vyprázdnila!“

„Čo je to, pán slúžny?“ zahrmel Hlaváň, takže všetko stíchlo a nastal aký-taký poriadok. „Pýtam sa, ako predseda Čitárne, akým právom sem vnikli žandári, akým právom rozháňate riadne oznámený koncert?“

„Koncert bol oznámený, ale nie nijaký konventikul z celej stolice, nie protizákonné shluknutie ľudu!“

„Tu nieto nijakého konventikulu, nijakého shluknutia ľudu!“ sonórnym hlasom zavolal Hlaváň, už červený od hnevu a hanby. „Tu sú všetko koncertní hostia, zaplativší vstupné! A tichí hostia!“

„Neprišiel som alegovať s pánom pravotárom!“ s cynickým, radostným úsmevom kričal Varečkay so stoličky na Hlaváňa, stojaceho rovno pred ním. Tešil sa hnevu a bezvládnosti protivníkovej.

„Nealegujem, ale ako zodpovedný predseda spolku a riaditeľ koncertu pýtam sa prísne, kto splnomocnil pána slúžneho na tento nebývalý výčin?“

„Chcete sa protiviť vrchnosti?“ zakričal slúžny, už chriplým hlasom, a nečakajúc odpovede, sňal zamastený klobúčik a kývol ním lajtnantovi. Lajtnant šepol žandárom a dvaja z nich obstali Hlaváňa.

„Ešte slovo, a dám vás odviesť pod zbrojou!“

Za mužným slovom Hlaváňovým neporiadok sa umenšil a chytro skupila sa hŕba odhodlanejších, hnevom rozpálených ľudí. Z ich hustej hŕby bolo počuť:

„To je násilie, neslýchaná urážka! Či niet zákona?“

„Von so žandármi!… Slúžneho vyslyšíme! Žandárov von!“

I tá časť obecenstva, ktorá bola vytisnutá do bočných miestností, vrátila sa do dvorany, keď bolo badať, že je vec na riadnom pretrase.

Irena Kuklišová bledla a zasa červenala sa od hnevu a hlbokého rozhorčenia… Neďaleko zazrela doktora Milanca stáť a hľadieť cez sklíčka na trmu-vrmu.

„Pán doktor,“ riekla celá bez seba, s ohňom vo veľkých, energických očiach, „nestojte tu za slabými ženskými. Ta napred, naši sú v borbe. Veď sa deje strašné násilie!“

Milanec pustil s nosa škripec, uškľabil sa a pozrel temno na vysokú, statnú devu, ktorá triasla sa od rozčúlenia a začala sa dobývať pomedzi stoly dopredku…

„Načo sú vodcovia a výtečníci!“ zamumlal Milanec a obzrel sa k dverám do bočnej miestnosti.

Vtom zaznelo britké komando lajtnanta, žandári sa pohýbali, svesili pušky vodorovne a začali krátkym krokom napredovať, nedbajúc, že pred nimi stála hustá stena ľudí. Stena podľa možnosti ustupovala pred bodákmi a otvormi pušiek-repetírok, no tým rástol stisk, ozývaly sa zúfalé výkriky ženské… množstvo sa schlpilo, niektorí padli, cez padnutých valila sa ťažká vlna pred zbraňou ustupujúcich ľudí… Konečne masa zadrhla sa, nebolo možné ani napred ani nazad…

„Ešte raz vyzývam, von z dvorany!“ chripel Varečkay, a keď jeho piadimužícky hlas nestačil v šume a kriku, v neporiadku, zavinenom napredovaním ozbrojenej moci, zasipel k Burdulovi: „Ďula, rev, načo ťa mám!“

Burdula napäl prsia, vytreštil krvou podbehnuté oči a naozaj zareval:

„Von z dvorany! Takarodjatok!“

„Bravo, Ďuláčkám!“ riekol Varečkay a usmial sa, až mu očká navlhly.

Roháčik vystúpil na stôl, lebo zbadal, že oná skupina, ktorá začala volať na žandárov, nehýbala sa a bajonety už-už opieraly sa o prvý rad.

„Veľactené obecenstvo!“ zavolal Roháčik so svojho povýšeného miesta. „Vidíme, že na tichých, bezbranných ľudí idú mocou. Prosím vás, vzdiaľte sa v pokoji a pri tichosti, a nie razom. Zajtra urobíme zákonné kroky. Zákon je pre všetkých a nad všetkými.“

Obecenstvo stíchlo na slová starcove. Jeho vejúca biela brada, dlhé šediny vnucovaly úctu a poslušnosť. I grupa pomaly ustupovala. Vtom volal Hlaváň:

„Do Čitárne, páni! Úradné miestnosti spolkové sú nedotknuteľné. Tam môžeme ostať!“

„Rozkazujem vyprázdniť všetky miestnosti!“ chripel slúžny Varečkay, naddvihnúc sa na stoličke.

„Rozkazujem vyprázdniť všetky miestnosti!“ reval za ním Burdula, držiac slúžneho za vycivený chrbátik. „Takarodjatok!“

Vtom ozval sa výkrik bôľu na punkte, kde schlpilo sa mnoho ľudí, nemôžucich pri najlepšej vôli ani nazad ani napred.

„Ľudí zabíjajú!“ rozdal sa silný výkrik.

„Šimonoviča preklali!“ bolo počuť.

„Takarodjatok!“ reval Ďulo Burdula… Obecenstvo stratilo hlavu, začalo sa tískať… Povstal nesrozumiteľný huk, hlasy sa skrižovaly, stoly prašťaly…

Obecenstvo predsa len zredlo… Šimonoviča doniesli do bočnej miestnosti… Vesta jasnej farby bola krvavá.

„Doktora, doktora!“ volali ľudia a behali bezpomocne. Pri náhlivo odobratom výstupe (to všetko udalo sa za niekoľko sekúnd) zanechala ich duchaprítomnosť, nik nevedel, čo má počať s raneným.

„Kde je doktor Milanec? práve tu bol!“ vykríklo naraz so desať hlasov… „Milanec, Milanec!“ Doktora Milanca v dome nebolo. „Pošlite po Spitza!“

Irena sa vrátila do chyže.

„Vyzlečte mu kabát i vestu!“ riekla pevným, veliteľským hlasom a ľudia, ktorí boli celkom stratili hlavy, poslúchli na slovo. Irena prikľakla, sňala dlhý hodvábny ručník s hrdla, sklonila sa k ranenému, odhrnula košeľu a previazala mu ručník tuho okolo hrude. Ranený ťažko dýchal. „Prineste vody!“ V núdzi a nebezpečenstve Irena neštítila sa nahej hrude cudzieho človeka v prítomnosti toľkých svedkov.

Dr. Spitz pribehol, našli ho v kaviarni. Ako vstúpil, tvár devušky sfarbila sa purpurom a ona pošla za druhými…

„Šťastie, že ste ranu zaviazali!“ riekol Spitz, popravujúc bandážu. „Bol by vykrvácal.“

V sieni bolo už temno, iba jedna zabudnutá lampa veľkého lustra žmurkala a osvetľovala kopy prevrhnutých stolov a stoličiek, pobitého riadu. Pri každých dverách stál žandár s nasadeným bodákom ako piket na poli víťaznom. Posledná lampa zaškvrčala, v sále rozhostilo sa temno, iba plnmesiac hádzal vysokým oblokom vo dve poschodia na dlážku ostrý pruh svetla.

Gregušovci sadali pred Hlaváňovým domom do koča. Hlaváň stál s obnaženou hlavou pred kočom a pomáhal dámam. Ulicou vážnym krokom šla žandárska patrola. Mária s dcérou už boly na sedisku, Greguš a Skladanský sedeli oproti dámam.

„Mohli ste ostať! Miesta máme dosť!“ hovoril Hlaváň Márii, opierajúc sa lakťom o spustenú strechu koča, „a pri našom dobrom čaji utíšiť… pohovoriť.“ Mária mu stisla ruku a neodvetila, bola vzbúrená do hlbín duše.

„O polnoci sme doma!“ riekol Greguš. „A noc je jasná. Škoda vás znepokojovať.“

„Tak bezpeční nikde nebudete ako u nás,“ usmial sa Hlaváň, obzrúc sa na žandársku patrolu, kráčajúcu vážnym krokom po hrboľatom chodníku. Koč potrhol, skoro za ním v neveľkých medzerách jachaly dva vozy: Kuklišov a Štrbíkov. Sem prišli rôzno, domov jachali spolu.

„Videli ste všetko dobre?“ pýtal sa Ján Greguš monotónnym hlasom Skladanského.

„Prosím vás, dajte sa mi spamätať!“ riekol Skladanský a zahľadel sa na nízke domce predmestia Rorátky s temnými oblokmi. Zdalo sa, domce ticho spia tuhým snom, oddychujúc po dennom znoji; nevinne odpočívajú, so sklopenými viečkami, takže ani rachot troch kočov ich neprebudí. A s veže pred chvíľou odbilo ešte len desať hodín. „Sedmospáči, lotofagovia!“ pomyslel si Skladanský, „ani nevedia, že robili dnes revolúciu!“

„Na pekné miesta vodíme hosťa!“ so slzami v hrdle povedala Mária, „ja vás prosím, odpusťte… Nemohli sme šípiť…“

„Ukázali sme mu ,tichú slovenskú zábavu‘, mamička, ako mu sľuboval tata. Bude mať peknú rozpomienku!“ riekla Lejla a tiež nebola ďaleká zaplakať hlasno. I ona bola hlboko vzbúrená a rozhorčená.

„Ako môžete tak ticho hovoriť o toľkom… pardon, pred dámami nemožno…“

„Svinstve! len von s tým!“ horko riekol Greguš. „Julka, daj si na hlavu maminu šatku, podúva od pohoria.“

Za nimi bolo počuť v tichosti nočnej hrkot dvoch vozov. Batár Gregušov mäkko kolísal sa na pružinách, kone išly rovnomerným klusom, fŕkajúc od radosti, že idú domov. Ďalekého pohoria nebolo vidno, len dva ohne horely v úbočiach, ktoré bolo možno prijať za hviezdy.

„Bol som pri všetkom, všetko som videl, všetko som počul; vlastnými ušami naslúchal. A nechce sa tomu veriť. Ej Bohu, nechce!“

„Divíte sa, že sme tichí, že nezúrime? Pre nás je to všetko nič nového,“ flegmaticky povedal Greguš, „podobné štátnické akcie sú u nás na dennom poriadku, lenže na inakší lad, pri iných príležitostiach.“

„Ale či sa nám to všetkým nesnívalo?“ Skladanský nevedel sa nijak nájsť. To, čo videl, odohralo sa pred ním s takou náhlosťou, s takými nevídanými pohybmi a neslýchanými rečami, že bol celý ohúrený. Prechod od milej, tichej, radostným spoločným citom mierno zvlnenej spoločností k chaosu, neporiadku, k zbraniam a krvi bol taký srázny, že Gažo nevedel si nijako vysvetliť chod udalostí.

Keď zvírila sa búra, keď zajačal prvý zúfanlivý výkrik ženský, pri ňom stojaca Ruženka striasla sa a nevdojak chytila ho za rameno. On v prvej chvíli myslel na požiar, čakal paniku a pritúlil ľavým ramenom devu, chrániac ju pred stiskom. I pri šume a pohnutí pocítil, ako bilo jej srdce pod korzetom. Ruženka utíšila sa skoro, Gažo ju oddal Irene a tlačil sa napred, aby mu neušiel ani jeden moment čudných dejov.

„Pamätáte sa na náš spor pod Lutišičovými lipami?“ monotónnym hlasom povedal Greguš a rád by bol videl tvár Skladanského. „Pamätáte sa, ako ste ma k poriadku volali pre moje skromné poznámky o maďarskom zákone?“

Lejle pri mene Andrejovom skrsla pred duchom jeho tvár, jeho nahrbená postava na faetone pred mostom, keď očakával Skladanského. Cez všetku rozhorčenosť, rozčúlenosť, strach a hurhaj dnešného večera ozývala sa v jej srdci srdečná ľútosť nad Andrejom, ktorý, ako myslela, nemôže v sebe prekonať a udusiť bôľny, večne ozývajúci sa hlas raneného svedomia. Čo len chcel jej vyznať, aký to mohol byť čin, ktorého strašný tieň padá na jeho žitie? On bol hotový, ako vyriekol, „spovedať sa“ pred ňou, no ona ho neposmelila, ba ustrašená odtiahla sa, stŕpla nad tajnou jeho ranou! Ach, jej ďaleko je do Irenky! Tá by mu bola priskočila na pomoc ako Šimonovičovi!

„Krotká, vzdelaná, milá spoločnosť!“ hovoril Skladanský. „Ešte obdivoval som rodinnú shodu, vozvýšenú náladu, veselý, umiernený temperament toľkého množstva, ľudí rôznorodých, najrozmanitejších stavov a povolaní, shromaždených na úzkom priestore… Nijakých srážok a nepohôd! Nebolo počuť hrmotných slov, nebolo rečí, nič neudalo sa demonštratívneho. Ani len spoločného spevu nebolo, a tešil som sa naň. Mňa chytajú slovenské piesne, slečna je svedkom, ako som bol celý uchom, keď mi zaspievala. (Keby len tak srdce nerozodieraly pazúrmi až zúfalej melanchólie…) Nič nebolo, hudba hrá tamhore, šum tichého mnohohlasého rozhovoru sprevádza ju ako šum horský pri lahodnom teplom vetre… A tu razom celá garnizóna! Bajonety, šable, pušky — iba delá a námorné koráby chýbaly. Nie, to musí byť sen! Taký infámny škandál mohol sa udať počas parížskej komúny, a on sa nám zjavil vo sne!“

„A teraz prídu iste vyšetrovania, prehánky, súdy!“ poznamenal Greguš, položiac ruku na koleno Gažovo.

„Veď to holomok v tom smiešnom klobúčiku! A to je u vás úradná osoba? Takému človeku sveria moc, ozbrojenú silu? Taký človek má právo kázať do ľudí bodať a strieľať?“

Či by ste tomu pánovi v zamastenom klobúčiku sverili Lehrtov veľký slnečník, ktorý mu teheránska polícia statočne prinavrátila?“ pýtal sa Greguš. Skladanský pozabudol už ním citovaný príklad a hľadel v nedorozumení na Jána.

„Pamätáte sa na náš rozhovor pod lipami?“ pýtal sa po druhý raz Greguš, mysliac, že hosť prepočul prvú otázku.

Skladanský chytil Greguša za ruku a stisol ju kŕčovite. „Odpusťte, pane, ako som mohol veriť vašim prepodivným, tuhým slovám, keď mi tak ťažko uveriť vlastným očiam a ušiam! A tam dámy zväčša, deťúrence!“

„Ja som sa srdečne bála o Irenu,“ riekla svojím plnozvučným hlasom Lejla; on znel ako oceľová struna, „vždy chcela dopredku. S biedou ju mama udržala. Mala plné oči sĺz, nie od strachu, ale od hnevu, že je taká malomocná, že je pred ňou taká nepreberná stena ľudí.“

„Dámy moje, vy ste zriedkavé stvorenia. Moja poklona… Ani jedna mdloba, ani jedna hystéria!“

„Irena prvá obviazala raneného,“ riekla Mária, „keď ostatní potratili hlavy. Ostatne, je vraj viac ranených; i v tlačenici dokaličili niekoľko ľudí.“

„A Lutišič sa díva na podobné kúsky!“ riekol Skladanský a potrel si dlaňou čelo.

„On ich posmeľuje svojím chladom, svojím čušaním,“ odvetil Greguš.

„A niet pomoci?“ zadivil sa Skladanský, „niet fóra, ktoré by skrotilo zúrivcov a dalo zadosťučinenie nevinne trápeným?“

„Jesto jediné fórum,“ riekol Greguš, složil klobúk a pozrel nahor: „tam nad týmto belasým, hviezdami posiatym nebeským sklepením!“

Mária celkom zamĺkla. Hlboko ju dojaly večerné hrubodivé výstupy. Ozvala sa v nej žena, mať. Ona išla so svojím najdrahším: s mužom a deckom, medzi ľudí známych, priateľských, svojich. Veď už len nemôže sa zatvoriť s dorastenou dcérou večne medzi steny, a keď vyjsť, teda iba do samoty horskej? Viedla dieťa na zábavu miernu, peknoduchú, a predsa postavila ho pred bodáky a hlavne nabitých pušiek! Akáže bezpeka na takejto zákonnej, nevinnej ceste? Akú zodpovednosť má surový, nevzdelaný chlap, v ruke so smrtiacim nástrojom? Omylom, náhodou v tlačenici, v zmätku vypáli puška, bodne oceľ… čo sa mu stane? Preložia ho na druhú stanicu, kde tiež prípadne treba „náhody“. Ju sovrela úzkosť až teraz, keď bolo po všetkom, keď tichou nocou pohrmieval koč po tvrdej hradskej. Tak všetko pekne u nich stojí, nad čistým, ničím nepoškvrneným dojmom vznáša sa sladký mier, božia blahodať! Jesto kus svojho chleba, svoj kút, zdravie, vždy nájde sa i duševný pôžitok, príjemná spoločnosť, ružový výhľad, nádej v deťoch. A tu povedomý strach, že pre národné smýšľanie na všetko to čihá úskočná saň, pred ktorou niet ochrany! Od nálady a svojvole mravne apatického človeka, vagabunda bez srdca a svedomia závisí, či to všetko bude i dnes, i zajtra. Inde iba ľudia s ukrytými zločinmi, ktorí včera vlámali sa do kasy, nasypali cyankáli do polievky bližnému, podpálili dedinu, okradli poštu, trasú sa pred políciou, pred bleskom žandárskeho noža… tu u nich trasú sa statoční šľachetíni, matky, devy, ktoré sa sišly zaspievať si, zahrať, tancom obveseliť sa, trasú sa, lebo nevedia, kedy zaľúbi sa „holomkom“, ako vyslovil sa hosť, dať ich napadnúť katom a zabijakom.

V Márii začal víťaziť cit matky, manželky, rodiny nad citom národným. Či je radno, či možno žiadať všetky blahá, celú budúcnosť nezaopatrených detí stavať na kocku pre záujmy, keď i vysoké a šľachetné, ale predsa ďalšie, pri ktorých jednotlivec tak málo platí a môže všetko stratiť? Ani za obeť vyvraždených štvoro jej detí nepomkne sa o piaď taká veľká vec.

Skladanský, ako by bol uhádol trápnu dumu Márie, riekol už tichším, menej zvlneným hlasom:

„To je hrozné! Je to u vás zúfalá šmykľavosť, klzkosť občianskeho, i prosto ľudského postavenia! Málo rozumiem vašim politickým a spoločenským borbám, ale veď vy všetci i ako súkromní ľudia stojíte na krehkom, včera zamrznutom ľade, ba na skle! Veď vám prichodí báť sa vyjsť na ulicu. Ako môžte uvaliť na seba zodpovednosť a viesť dcéru na koncert, na bál? Ba či je radno držať decku hlučnejšiu svadbu? Či nezjaví sa vo svadobnej sieni slúžny s celou armádou?“

„Už i tomu podobné kúsky sa staly… Pán architekt, znám vašu živú fantáziu, ale ona sotva vynájde podlosť, ktorú by naši „patrioti“ nevykonali.“

„A tak teda utiahnite sa… nechoďte nikam, pre Boha živého, pokiaľ nejaký Tamerlan nepríde, shrotiť na kopu spuchrenú búdu a nezavedie poriadok, hoci aziatský, čínsky, ale predsa aspoň poriadok!“

„Ak nás povolajú, zas im pôjdem zadrumbľovať na citare, i zaspievam s Ruženkou dueto, i divadlo budem hrať, hoci len ako komorná, ktorá má päť slov povedať: „Už je čaj na stole.“ To je naša povinnosť, pán architekt, naše sväté právo a jediné útočište pre náš sladký jazyk slovenský!“ riekla Júlia svojím kovovým prsným hlasom a ukázala zpoza ručníka tvár, mesiacom osvetlenú. Skladanský po umelecky hľadel na jej bezúhonne krásny profil. Ostrý tieň padal s ručníka na jasné, belejúce sa čelo a polovicu oblého líčka. „Ako sa mení ľudská tvár!“ pomyslel si Gažo. Pred ním šikmo sedela celkom iná deva než pri smutnej vŕbe pred jeho štafelajom. Hľa, portretovanie je sprepadene úslovná práca. Na každej podobizni by malo stáť dátum, hodina a minúta. Nie toto je deva X, ale: Takáto bola deva X. dňa 30. júla toľkého roku, o pol jedenástej predobedom pri slabo zaoblačenom nebi, keď bola smutná, alebo veselá, alebo zaľúbená, alebo nevyspatá. Potom by sa ľudia menej žalovali na nepodobnosť, na netrafený výraz práve pri veľkých talentoch, idúcich štetcom za dušou, a nielen za nosom, bradovicou a akurátnou šírkou úst. Veď je tvár, a zvlášte oko, naozaj zrkadlom duše, to nie je fráza. A tá duša žije, vlní sa, pohybuje („panta rhei“, povedal grécky filozof), vznáša sa, padá, smúti i teší sa, horlí i nudí sa, nádejami zorí i zúfa, a ty biedny maliar máš a môžeš na plátno upevniť len jednu chvíľu. Hľa, táto krásavica. Ako premenilo ju vnútorné rozpoloženie! Včera krotká, zadumaná, jasná ľalia nad kryštalovým prameňom, dnes centifólia s ohňom. Včera v miernej zeleni, v jasnom dennom svetle iná, a tu pri lune ju ledva poznávam, cele inou mi prichodí.

Všetci štyria cestovatelia zamĺkli, uspokojili sa pod ukolembajúcim vplyvom pokojnej noci, pri mäkkom húpaní dobrého koča. Popri plnom mesiaci, stojacom už dosť vysoko na bezoblačnom, plavobelasom nebi, hviezdy nesmelo žmurkaly a tratily sa v mliečnom jase, len jedna veľká, ako by poskakujúca hviezda zápolila dosť podarene s „bledou lampadou noci“, hoci jej bola nablízku. Obe nebeské svetlá spojily sa premôcť Mliečnu cestu: z nej zostaly len jednotlivé ostrovy svietiacej hmly kozmickej.

Tichou, čujnou nocou, prerážajúc klepot kolies, zaznelo dvanásť hodín s hrubej stražianskej veže, keď Gregušov voz zastal pred monumentálnou železnou bránou havranovského kaštieľa. Ako dva temné oblaky s rozstrapkanými okrajmi vežily sa zpoza strechy dve koruny titanských líp na lunou zjasnenom belasom úzadí. Dlhý front s oboma rizalitmi lisol sa ako z nového plechu v mesačnom jasnom svetle; predný rizalit hádzal na stenu ostrý tieň. Trasno a trblietavo iskrily sa lunné papršleky na zrkadlových tablách obločných.

Skladanský sostúpil s voza a porúčal sa.

„Ďakujem vám, pán direktor. Mnoho som skúsil dnes. Pre mňa je to kapitál. Mňa dnešný deň mrazí i oduševňuje!“ A on bol naozaj akýsi roztrepaný, pohnutý.

„Zajtra do roboty. Pastelku iste skončíme, ako Boh dá! Milosťpani, prosím už obliecť tie staré, hodvábne šaty. Už ich treba. Majú báječné záhyby, len keby bol štetec a ruka Netschera!“ Odskočil k tretiemu vozu Štrbíkovmu, odobral sa od farára. „Slečna, do videnia!“ riekol Ružene a tisol jej ruku. „Či naozaj budeme spolu spievať?“

„Nám prichodí skôr plakať,“ riekla Ružena; „videli ste, že je už spev nedovolený.“

Skladanský šiel ku kaštieľu.

Lejla pozrela na kaštieľ, keď Skladanský pozvonil pri bráne. V ľavom, bližšom rizalite bol otvorený oblok. Za čalúnom, v bledom, tuhom pruhu mesiaca, zjavila sa strojná, štíhla postava Lutišičova. Len na chvíľu blysla sa bledá tvár, no Lejla ju uspela uvidieť a chytro odvrátila tvár. Za svet nechcela, aby zvedel, že ho uzrela. No predsa, ako by popravujúc sa, pozrela ta ešte raz: oblok bol prázdny. Zas sa obom myšlienky stretly. Ani on nechcel, aby ho zbadala.

Koč sa pohol.

„Tak po nociach sa túlať!“ začuli Gregušovci bas Mateja Brázdu, so škripotom otvárajúceho zámku na dverciach brány.

Pred mostom zastal Gregušov koč, ostatné dva ho dohonily a tiež zastaly. Daniel Kukliš s Irenou sišli s voza a pristúpili ku Gregušovcom.

„Dobrú noc, drahí naši!“ riekol Kukliš, bozkávajúc ruku Márie. „Dobrú noc, drahá maminka! Tak som rád, že ste už doma! Veď to bolo strašné!“

„Ach, naša milosrdná sestra!“ zavolala Lejla, bozkávajúc Irenu na líce. „Ty nás všetkých zahanbíš, Ira!“

„Sme my všetci jednakí hrdinovia!“ riekla Irena. „Osemsto ľudí vyhnala jedna mátoha! Že žandári! Ani raz by nestačili bodnúť, a nebolo by ich!“

Lejla nahla sa k Danielovi Kuklišovi:

„Kroťteže trochu sestru, pán Kukliš! Je na vašej starosti! Ona je perla, perla!“

Kukliš pozrel na tvár Lejlinu, obliatu mesačným svetlom. Už nemala ručník… Jej pleť svietila ako kararský mramor.

„Bože môj, či som hoden, aby ma tak milo oslovila!“ pomyslel si Daniel, odchádzajúc ku svojmu vozu. Od tretieho voza ozvaly sa družné dva hlasy Miloslava a Ruženy: „Dobrú noc!“ Gregušov voz sa pohol, zvrtol napravo a hrmel mostom nad tichol Kotlinkou.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.