Zlatý fond > Diela > Kotlín (Časť druhá)


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Kotlín (Časť druhá)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Lucia Tiererova, Petra Pohrebovičová, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov

X. Večernica.

Skladanský kráčal dláždeným dvorom, kroky ozývaly sa nepríjemno, a nepríjemne mrmlal Matej, idúc za ním ako tieň. Jeho kapce nebolo počuť.

„Nechceli si ani ľahnúť bez pána. Po dome blúdili ako mátoha! Desať ráz boli pri obloku. Ako by to bolo zdravo, keď je spln. Treba to? I pán maliar si myslí, že keď sú mladý, noci tráviť neškodí. Načo lietať do Kotlína? To je Sodoma. Nebohý Imro hovorievali, že je to Sodoma; oheň a sirku na Kotlín! A môj pán iste príde zas do macholie… Keď sa dlho mračí, býva tuhá búrka!“

„Choďte spať, starý pán! Sám nájdem svoj brloh!“

„Choďte spať! To sa ľahko povie, a zišlo by sa starým kostiam. Ale zakiaľ pána neuložím, aké môže byť choďte spať! Doslúžim, doslúžim… A keď sa vystriem, čo bude, ha?“

Matej pevne veril vo svoju nenahraditeľnosť. Zaliezol do svojho bytu pri záhrade, zkadiaľ videl šikmo na verandu. Sadol k obloku, potme hľadel na záhradu a spustené sklá verandy.

Skladanský chcel ísť rovno do svojej chyže, ale idúc okolo záhrady, zazrel tenký pruh lampového svetla, padajúceho medzierkou čalúnov na rezedu okolo kolesa, na vodomet, ktorého matný, mesačný lesk menil sa v žltozlaté mihotanie. Zaradoval sa, lebo sen mu bol ďaleký, a srdce mal plné dojmov, ktoré sa pýtaly von, von; musel sa s niekým podeliť, čo by to bol hoci Matej. Po Andrejovi zatúžil ako po milenke, vpravde, ako zaľúbený! Veď on ho jediný pochopí, on mu mnoho vysvetlí. Zaklopal na bočné tapetové dvere a čakal.

„Voľno! Je otvorené, vstúp, tanečník!“

„Zbadal som, že ešte svietiš! Sláva ti, anjel si mi! Sen ďaleký mojim zizadlám. A pohovoriť sa mi chce! S tebou, len s tebou! Veď si svieži! Ostatne, povedz a vyhoď ma, keď ti oči začnú klipkať. A ty čo porábaš?“

„Ty hovor! Ideš zo sveta. Nevieš, že je Kotlín svetom? Má i madame Pompadourku, i Richelieuva, i Marata! A nedávno, veď si počul od môjho ujca, zasadal i decemvirát, čo nás oboch súdil. Nuž hovor!“

„Neviem, odkiaľ začať! Daj srok! Nech si vydýchnem. Tu ma shodili Gregušovci pred domom a Matej mi držal predikáciu! Hu! To sú veci! Ale dovoľ!“ shodil prachový plášť, rozopäl kabát, uvoľnil vestu a hodil sa na fotel, až perá sprašťaly pod vysokým, kostnatým jeho telom.

„Ako vidím, musím ti pomôcť: nehorázna nuda, spara, dym, naivné slečinky, zlé pivo, zlý Cigán, živio, klimprovanie na lacný klavír, petrolej, prach… no pokračuj, pútnik sladký!“

„Veru ti nesvedčí irónia, kamarát, tebe najmenej, si krv z krvi, kosť z kosti, a klimprovala tam Lejla na drahej citare. Čo bys’ dal za citaru?“

Ale Andrej bol už raz vo svojom ironickom tóne, nevedel sa z neho vytrhnúť, čo by mu i srdce krvácalo.

„No už len hovor! Expedícia bola nepodarená, to už viem, keď si prišiel o polnoci. Tam tak včasne nezametajú!“

„Braček, kde som bol? Že v akomsi Kotlíne? Nie, bol som v Abruzách, na Sicílii, v Kampanii, v jaskyni Rinalda Rinaldíniho, medzi Irokézmi, Patagóncami, Čečencami — in terra domibus negata!“ Pošupol si bližšie druhú stoličku a vyložil na ňu svoje dlhé nohy.

„Vari ti toboľku vyfúkli moji zemkovia? Vari ťa postískala trochu krv z krvi a kosť z kosti?“

„Hovorím, nesvedčí ti irónia, tebe najmenej. Po prvé, tvojim zemkom s tamtej strany Rubikona klaniam sa nízko, hodne nízko, a to bez rozdielu, obom pohlaviam, den Männlein und Weiblein!“

„Človeče, ty si sa zaľúbil, mám ti blahoželať! Vyzeráš zamilovano roztrepaný.“

Andrejovi nebolo do žartu, neustále sa mu mihala pred okom lahodne v koči sediaca Lejla s diadémom mocného vrkoča, postriebreného lunou, s mramorovou belosťou tváre a štíhlou postavou. No Gašpar bol tak milo rozobratý, roztrepaný, ako sa vyslovil sám Andrej, roztatárený, komicko-zaujímavý, že nebolo možno mračiť sa. Sedel, vlastne polo ležal na dvoch stoličkách, vlasy v čele, vesta rozopätá, inokedy malebne uviazaná hodvábna šatôčka visela mu nerovnými cípmi nadol na belunkú košeľu s briliantovými gombičkami…

„Nuž čože bolo, človeče, sám som už zvedavý, a ty nikam k veci… Prevrhol si sa?“

„Po druhé, na druhej, na tvojej… na tvojej strane Rubikona máte poriadnych hrdlorezov, pečenegov, antropofágov, kanibalov — slovom, poriadnu mafiu!“

Po takom dôkladnom obľahčení Skladanský odsotil druhý stolec, vstal, a chodiac dlhými krokmi od konca verandy do konca, krátkymi, výraznými črtami opísal Andrejovi spoločnosť, dojem, ktorý mal, jednotlivých ľudí, ktorých Andrej poznával po plastickom opise, lebo s menami Gažo nebol načistom, potom Lejlinu hru, jej elegantný, imponujúci zjav (pritom poslal vzdušný bozk), tichú zábavu; no na Ruženku zabudol, bál sa Andrejovej poznámky…

„Nuž a vy ste uleteli z takého raja?“ Andrej bol naozaj zvedavý… Posiaľ nevidel príčiny Gažovej roztrepanosti…

„A teraz príde to, nuž… počúvaj!“

Opis škandálu bol klasický… Gažo opísal minúty všeobecnej zmuty, pochod žandarmov, figúry dejstvujúcich osôb s takou živou názornosťou, že Andrej vstával s divána a tŕpol na celom tele.

„Nuž čo povieš na to, či nemám pravdu o mafii?“

„A boli tam vtedy ešte i Gregušovci?“ Andrej zatajil dych.

„Tam, zlato moje, práve oproti rúram. V istom momente som Bohu porúčal svoju švábsku dušu, lebo som pevne veril, že musí zadunieť dešarža na nás i na pestrý dav dám a devíc! Nech sa len jeden hnevom rozpálený človek vzoprie, nech chmatnú na pušky nemilosrdne napredujúce kolóny — nuž krv potečie potokmi!“

Skladanský, ukonaný živým líčením (on bol s dušou pri tom, znázorňoval, posunkoval, behal), zastal si pred Andrejom a hľadel mu prísno do očú. Napokon sadol ku stolu a nalial si vína, vypil za pohár na dúšok.

„Nuž či je váš kotlínsky kraj doskami zabitý? Či leží na cudzej planéte, či v druhom slnečnom systéme, pod mimokozmickými zákonmi rozumu i prírody? Veď o niečom takom tamvon nikdy nič neslýchali! Že jestvuje maďarský glóbus, to som vedel, ale že jestvuje chaos všetkých ľudských pochopov o cti a poriadku, to mi je predsa niečo nové! A veď sa oplentám tu často! Ale ty ma držíš pod sklopcom ako pinkavku… Že tamvon vo svete nič o tom nevedia, nečudujem sa. Ako možno s tým medzi civilizovaných Europanov? Človeka by zaviezli rovno do Döblingu, keby im prišiel s takými zprávami. Veď nečítali v novinách, že by za slávnou Lajtou zúrila rebélia, komúna, drotárska anarchia. A keď povieš, že arci nezúri, že tu v najhlbšom mieri stokajú ľudí na bajonety, ako kuroptvy na ražeň, na dámy mieria nabitými repetírkami s najväčšou chladnosťou a fidélnym úsmevom, nech sa obrátim na baraní roh, ak ti živá duša uverí. Braček, krátky čert na stoličke, čo kázal ľudí prišpendľovať ako chrobáky, usmieval sa pritom! Milá nevinnosť! Ale máte to krotký národ. Na ktoromkoľvek kiritagu v Rakúsku boli by toho skrčeného Asmodejčíka roztrhali. Ostatne, všetkému som ani nerozumel. Adjutant krvavého piadimužíka, prepitý ozruta, s hlavou karikovaného Minotaura, reval: tudlete teremtete, či tak nejako. Čert tomu rozumie! Z každého oka mu trčal sud špiritusu!“

„No oddýchni si a zalej si hnev,“ riekol Andrej, nalievajúc Gažovi do pohára.

„Lej, lej dnes, Ganges vypijem a všetky krokodily pohlcem…“

„Urobia proti nápadu niečo?“

„A to už neviem! Len toľko: Greguš ako by očakával, že sa ty zaujmeš nevinných ľudí. Andrej, to bys’ mohol! Na kom ti záleží? Palatínom byť nechceš, košútky tlačiť nezamýšľaš, a Asmodejčíkov sa vari neľakáš?!“

„Počuj, ale nemaľuješ trochu čierno na čierno?“

„Áno, maľujem, ale za vodou, bielo na zeleno, maľujem Lejlu a Máriu… Ale ty sa ani neobzrieš na moje havranovské diela, a opúšťaš ma! Veď ja ti tam vlastne zúfam pri tom dievčisku! Všetko by išlo, maminku našu (vidíš, aký som rodinný) som flott podmaľoval, sám sa teším, podarilo sa, Veneciánka — nespustím ani zbla. Ale Lejline oči! Beda! na tých kukadlách tuším stroskoce sa moje celé piktorstvo, hodím papendekel do ohňa, sadnem na váš kotlínsky expres, a hajde ku kalfasu! Ne sutor ultra crepidam! Také oči, také oči! Lúč večernice sa zahanbí a skryje za oblak. Sladká triaška ťa schytí, pľaštíš, pľaštíš — len kľaknúť. Ja sa bojím už priamo pozrieť do tohto mora krásy a neviny, umu, miloty! Večernica! „Holder Abendstern,“ ako spieva Wagnerov Wolfram von Eschenbach. Ale už dosť! Čujem, Matej kašle, oboch nás vyťahá za uši, tak sis’ ho vychoval… To je tiež taký malý tudlete, teremtete! Čudný kraj! Adie, srdce, adie!“ Andrejova láska k Lejle rástla, ak to možné bolo, opisom a oslavou Gažovou. No v hlbine srdca ozvalo sa niečo podobného na závisť so žiarlivosťou.

Gašpar, odchádzajúc, zaspieval zvučným, prsným tenorom Wolframovo sólo z Tannhäusera: „O du mein holder Abendstern!“ Spieval krásne (v časoch prvej mladosti mal vôľu odskočiť k opere), s vrúcim citom… Hlas chodbou vzďaľujúceho sa umelca pomaly slabol, tlmený stenami, no čím znel ďalej, tým mocnejšie vyrážala sa v ňom túžba lásky. Ešte z jeho izby bolo počuť, ako echo ďalekých hôr, vysoké, čisté, roztúžené, nyjúce tóny, tóny odriekania sa, zbožňovania niečoho vysokého, nedostupného. Hlas zamieral a zasa zosilňoval sa. Zdalo sa, celý v nočnom tichu zamĺknutý dom počúva čarodejné, pritlmené a predsa jasné zvuky a pozunieva za spevákom ako zvon, do ktorého zavoláme hlasno. Andrej sám poznášal svetlá, Mateja poslal spať, hodil sa na diván a hlasite plakal. Od detských čias na slovenskom gymnáziu nestalo sa to príkremu nahorklému Andrejovi Lutišičovi.

Skladanský na druhý deň jaro zdvihol sa s postele, v ňom vrel nový čudný oheň, životná radosť ho zachvátila, tešil sa na práce za vodou, tešil sa z krásneho rána, keď prišli k nemu gregušovskí chlapci, radoval sa ich príchodu, hneď sa ustrojil a šiel s nimi blúdiť poľom, okúpať sa v hlbokej zátoke Kotlinky, kde hneď i raky nachytali, veselo prespevovali a všetci traja viedli do jedenástej „život divochov“, ako hovoril Skladanský.

Paľko zpočiatku robil pokusy sporiť s majstrom, zaviedol reč na otázky odvlečené, o Bohu, nesmrteľnosti, o „stredovekých temných bludoch dogmatiky“, no bol skoro odzbrojený logikou a viac ešte humorom a komikou Skladanského. Všetky výpovede jeho zvelebovaného inštruktora Jána Odoakra Kutálka, ktorými myslel vývodiť, ležaly pred jeho nohami ako rozbité črepy starých, zle páchnucich hrncov. A to ho veľmi rozsmútilo: on bol tak blízko povznesenosti, jemu nahovoril vegetariánsky peripatetik, že je už číslom, faktorom, samostatným mysliacim dejateľom, nad staré bludy povzneseným novým, lepším človekom, a hľa, cudzinec ho sotil nazad, odkázal ho na príklady starých a verné nasledovanie, a to taký cudzinec, ktorého mal rád, po ktorého slove túžil, ktorého činnosť obdivoval.

„Ale, Paľuško, povedzte mi, zkadiaľ ste nabrali do hlavy kostrbatých čudáctiev? Vy hovoríte o svojom tatovi, ako by bol už detinským starcom, vyžitým z rozumu! Čo je to? Ktože vám to navial, veď to nie je z vás, z vášho srdca! Cti otca svojho! Či vás neučili katechizmus?“ Paľko sa zarazil: on, maturus, a katechizmus!

Konečne Paľko zahanbený spovedal sa, keď sa obliekali, občerstvení ranným kúpeľom, Že Kutálek shromažďoval poniektorých vo svojej izbe, chodieval s nimi na prechádzky a zasväcoval mladých ľudí do „nového učenia“, ktorého bol prorokom. Popri nevinnom ináč vegetariánstve, ktoré odporúčal, napomínal mladých ľudí, aby neverili v blbé bájky o Bohu a nebi, o čertu a pekle, neverili zvlášte autoritám, ktoré chcú brať rozum do árendy, ale aby všetko čerpali len zo seba. „Každý si je sám sebe bohom i nebom, čertom i peklom, len chcieť musí,“ opätoval často Ján Odoaker Kutálek.

„Povedzte svojmu prorokovi,“ povedal Gažo, „aby nemútil zdravé mladé rozumy. Dosť majú ony práce, než prebŕdnu ako-tak záhadami bytia s pomocou a vodcovstvom múdrych autorít! Váš tata, ktorého vyhlasujete za človeka zaostalého, má viac umu a srdca než tisíc vašich Kutálkov a Pukálkov. Učte sa, rešpektujte, s trasením a bázňou vchádzajte do chrámu božských tajov, lebo keď pôjdete za bláznami, zakrpatiete v prázdnej pýche a nadutom namyslení. A potom učte sa hlavne to, čo sa máte učiť! U vás, drahý Paľko, je mnoho diletantov a polovzdelancov! Zakiaľ sú skromní, Boh s nimi, nikomu neublížia zlými veršami a primitívnou hudbou. Ale keď k tomu príde kutálkovská nadutosť, potom je už zle! Vy pozerajte na zakončených, prvotriednych ľudí a prijímajte od nich naučenia!“

„Ale všetko prijímať bez samokritiky?…“

„Zasa nové slovo! Vidíte, tí pánici jazdia na slovkách, ktoré im pustili prešibaní huncúti do hlavy ako somárovi slepú muchu do ucha… Strečkujú a zadkom hádžu… Ktože káže všetko prijímať bez rozmýšľania vlastného? Ale iné je všetko haniť a zapierať, čo na nás prešlo… Ostatne, hľaďte vždy na človeka, to obľahčí i kritiku… Keď je človek mĺkvy, nadutý, dúpny, nič riadneho z neho nevyjde. Pozerajte na diela, na skutky. Z prázdneho duba nič iného nevyletí než sova!“

Paľko vrátil sa do duše zasmútený z rannej prechádzky. Zdalo sa mu, ako by mu vyhorel krásny dom, ktorý si postavil, v ktorom chcel bývať. Utešený bol dom, jasný, hrdý, ľudia mu ho závideli… A teraz vidí pred sebou len spálenište, pusté, dymiace sa! On by bol zaplakal, keby sa nehanbil Martinka.

„Vidíš,“ riekol mu Martinko, keď boli sami, „vždy som hovoril, že je Kutálek odroň! Čo sa ma namučil!“

„Čuš! tys’ ešte chlapec!“ riekol Paľko, šiel na humno, ľahol do sena a tíško zaplakal. Boly to slzy pokánia a prebudenia z akéhosi odurmanenia, do ktorého šuhaja vrečnili pomýlení, zavedení a dušou nepekní ľudia.

O pol jedenástej Skladanský už sedel pred štafelajom. Lejla bola bledá a jej oči boly ešte zduchovnelejšie a záhadnejšie než inokedy. Gažo preberal sa v štiftoch s netrpezlivým, nervóznym chvatom, vstával každú chvíľu, pozeral na devu i obraz zľava, zprava, zblízka i z diaľky, chmúril sa, konečne hodil štift do truhličky, až zazvonil o druhé, zachlopil vrchnák a povedal:

„Dosť, ďakujem, slečna! Boli ste trpezlivá ako ovečka, milá ako anjelik — ale ja som vás darmo trápil, darmo šudil! Som nespokojný, rozmrzený do hlbín duše. Kdeže mne brať sa na takú úlohu!“

Už šiel višerom urobiť kríž cez obraz, no Lejla ho uprosila, aby ho nekazil už kvôli mame, ktorá sa naň teší ako decko na Jezuliatko.

„Namaľovať neviem vaše krásne oči, ale sprotiviť sa im bolo by ešte ťažšie.“ Vzal čiernu farbu a načrtal drobným písmom do rohu: „Pinxit Klex, ars ex!“

Všetci boli s obrazom nadmieru spokojní, Mária tisla Gažovi ruku a jej oči boly navlhnuté, Greguš chcel hneď dať po druhý raz oldomáš, Lejla vyčitovala iba, že jej lichotil: takým anjelom, vzdušne priehľadným, predsa nie je! „Škoda, že ste tomu cherubínovi neprimaľovali krídelká, majster!“ Paľko pozeral raz na pastel, raz na majstra, a všetky slová Skladanského dostaly väčšiu váhu. Hľa, diela, skutkov treba, hovoril majster, a on naozaj je človekom diela. Veď je to krása nad krásami. Lejla, druhá živá Lejla! Jemu sa zablysly slzy v očiach. Pristúpil ku Gažovi a chytil ho za ruku. Gažo vymanil si ruku a povedal:

„Pomaly s oduševnením! Falošní bohovia majú najviac poklonníkov!“

Len Lota svojím umným okom temno šípila príčinu pôvodcovej nespokojnosti. „Je to Lejla, je,“ pomyslela si, „ale ináč hľadí.“

Skladanského vytrhla z trápnej, mrzutej depresie Máriina olejová podobizeň v jedálni. Stál pred podmaľovaným obrazom, hlboko v myšlienkach zahrúžený, a trúfal si. Taká zrelá, ustálená už, tichá ženská tvár bola jeho umeniu bližšie. Maľoval pilno, predobedom mu Mária nesedávala, zato poobede bola vždy trpezlivá a láskavá. No na piaty deň práce prišiel ako blesk z čista jasna telegram z Viedne, pravda, hrozne spotvorený, takže ho ledva rozlúštil, a oneskorený, ako u nás pravidelne: Skladanského volá jeho prvý inžinier chytro domov… Do vlaku mal už len dve hodiny. Chytro spakoval nedohotovenú podobizeň Márie s hodvábnymi šatami.

„Pre šaty škoda vás unúvať, postačí modelka vo Viedni, ak by som toho leta neprišiel. Neviem, čo ma cituje.“

Letkom sa odobral… Všetci ho sprevádzali k mostu, a keď sa stratil za topoľmi, bolo všetkým, ako by sa bol rozlúčil s nimi niekto z rodiny.

Lejla bola vážna, temer smutná. V terajšom jej rozpoložení, v neistote a trapiech, Gažo ju rozveseľoval a uspokojoval, donášal jej veselé, dobré zprávy z kaštieľa. S ním všetko spojenie prestáva.

„Na moj’ dušu, to nie je Nemec,“ riekla Lota, „skôr nejaký Rus alebo Poliak. Nemecky hovorí síce najradšej, ale hlas má slovanský. I toho nám ukradli. Ba čo svet nechá nám samým?“

„Škoda! Mali sme sa učiť terceto s ním, ja i Ruženka, škoda!“ povedala Júlia a išla na dolné lúky. Na kopci pri zarastenej Kotlinke presedela do poludnia. Lúky boly už skosené, hladké, tretia tráva tisla sa zo starých korienkov, z bujnej pôdy, hlienom Kotlinky zúrodnenej. Pole, lúky, celé okolie bolo už akési vytrezvené, ošúchanejšie: plné, tuhé leto králilo a zahnalo poéziu sviežeho, novučičkého predleta. Vzduch nebol už taký ľahký, priehľadný, ale halil sa v horúcu hmlu. Vtáčence preletovaly nemo po jelšinách, iba svrčky trešťaly v príbrežnej tráve, kam kosa nemohla.

Júlia myslela na Gaža, práve zmiznutého z ich malinkej spoločnosti — no za jeho vysokým plecom zjavila sa jej krásna, bôľmi vnútornými zduchovnelá tvár Andrejova, a jej bolo úzko okolo srdca. Želala si z hlbokej duše prehovoriť s ním jasno a otvorene, podľa rady Babušky, a prísť na jasnú vodu. Ba už teraz mala by sa sveriť mame, odľahčiť plnému srdcu. „Nie, až po náležitom exámene. No on nechodí. Tým lepšie, netreba nijakého exámenu, netreba nijakých objasnení. Ako by dobre bolo, keby vôbec viac neprišiel!“

Ale toto rozhodnutie, toto želanie nebolo celkom úprimné. Idúc domov hradskou, pod lúčmi zastretého, no pri tom všetkom pálčivého slnka, nevdojak obzrela sa ku kaštieľu. Ticho a nudno stál kaštieľ, mŕtvo, bez života ako hrobka. Nad priestranstvom, žltým pieskom posypaným, belely sa krásne rizality, nad strechou stlala sa tuhá zeleň obrovských líp. Lejla prešla tuhým krokom, slnečníkom zastrela si tvár. Kaštieľ bol naozaj mŕtvy a prázdny, už boli z neho uleteli dvaja vtáci. No srdce jej nepokojne búchalo, uspokojila sa, až keď pod jej pružným krokom ozvaly sa dosky mosta nad Kotlinkou.

Skladanský pohádzal najpotrebnejšie veci do malého kufríka, o chvíľu sadol s Andrejom do vozíka. Rysák preberal tenkými nohami a plavno letel od kaštieľa… Pri moste stála sama Lota a hľadela na odchádzajúcich… Andrej bál sa ta pozrieť, iba klobúkom pozdravil. Zato Skladanský vstal a zakričal staruške: „Do videnia!“

„Tys’ ako vietor, Gažo! Prifúkol si — odletel si! Eh, vy umelci!“

„Nerob si z toho nič. Nie umelca, ale remeselníka odvolali. Ak sa mi len barak, ktorý staviam vo Währingu, nezrútil na hromadu, nuž ma o týždeň máš zasa na hrdle. Všetky moje rárohy máš v zálohu. Knotkovej pajty nepustím, ani beznohej Babušky, a nájde sa ešte všeličo. Kraj je nevyčerpaný. Tu nesedí pri každej vŕbe cestujúci Apeles.“

„A o mne nič nehovoríš. Nemal som ťa púšťať do Kotlína, synku! Celkom ťa odlúdili!“

„Vlastne by som sa mal ztadeto vytratiť, aby ani puchu po mne neostalo! Nemáš pochopu o tom kúsavom, triviálnom, dutom bôli, ktorý cítim, keď nemôžem napred, keď nemôžem zachytiť to, čo vznáša sa mi pred dušou. Čoho som sa nedávno obával, stalo sa: Lejlu som náležite spackal. Veď uvidíš. Ale prečo si nebol pozrieť celý čas do môjho ateliéru na závodí. Veď to bolo dosť zaujímavé, nie mojou prácou, ale modelmi. Ostatne, možno, tak je dobre.“

Andrej neopýtal sa, prečo je tak dobre, hoci bol mrzuto zvedavý. „Veď to i tak z Gaža vyletí,“ pomyslel si. Ale nevyletelo. Gažo bol dotknutý neúprimnosťou priateľovou, a Andrej čakal zasa od neho nejaké dôverné slovo. Keď sa tak obapolne čaká, nemôže nepovstať treščina medzi druhmi. Obaja boli samostatní, obaja samoľúbiví a hrdí, medzi oboma nakopilo sa cez dlhé roky toľkých dlhov a požiadaviek, že sa to už nijak nedalo skomputovať. Nik z nich nemohol vedieť, koľko je priateľovi dlžen a koľko má požadovať, no obaja cítili, že zajac prebehol medzi nimi, a oboch bolela povstávajúca trhlina tým viac, že zlého nik z nich nepredpokladal.

„V Stražanoch mám sľúbenú vizitu… dovolíš potiahnuť pred faru?“ riekol Gažo chladným tónom, „len na skok, ty seď!“

„Aha, Kotlín, koncert!“ usmial sa Andrej, Gažovi sa zdalo, že posmešne. Vozík zastal pred farou, Gažo skočil a zmizol šibkým krokom v bráne.

„Čo len má?“ myslel si Andrej, „akým ochotným do návštev stal sa razom. Inokedy ho kliešťami na vizitu nevytiahneš. Smyslel si maľovať u Gregušov popri matke i dcéru. Nemá dosť na Viktórii Colonne, možno, hľadá i Fornarinu!“ Andrej zahanbil sa sám pred sebou. „Aké podozrenie! A predsa!“ Bolo mu strašno! Len pomyslieť, že by Gažo… „a veď by nebol div. Kde je mladší od neho duchom a temperamentom. A umelec!“

Skladanský vo sviežo obielenej predsieni stretol Ruženku Kráľovú v belasej pracovnej zásterke, s prachovkou v ruke. Vidno bolo, že je zapriahnutá od rána, ešte ani vlásky nemala v náležitom poriadku. Bežno pozrela po sebe a jej mladá tvár, i tak kvetúca, zafarbila sa priam purpurom až po sluchy.

„Prišiel som vyplniť vášmu švagrovi kotlínsky sľub… len na skok, ponáhľam sa na vlak.“

„Ach, odpusťte… Štrbíka niet doma! Má veľký pohreb s kázňou,“ chytro hovorila Ružena, aby zakryla svoje zmätenie, „umrel osemdesiatročný starec, Pavol Mikula, veľmi vážený“, a pritom jej umom blyslo, čo je Skladanského po tom, či pochovávajú Pavla, či Havla, a touto myšlienkou ešte viac sa zmiatla. Skladanský hľadel na devu široko roztvorenými očami:

„Keď som len svedka našiel, som spokojný… “ Aj on sa akosi zmiatol.

„Švagrovi bude veľmi ľúto, ale nech sa páči dnu, sestra je doma!“ Skladanský jej vysvetlil, prečo má náhlo. Dve baby prešly chodbou, nesúc dvojušatý skop so špinavou vodou, a len že Gaža nesrazily s nôh. V chodbe páchlo tuho haseným vápnom. Z izby bolo počuť detský plač a prísny ženský hlas:

„Ty špata škaredá, tak si opatrovala Janíčka! Nevidíš, že mám robotu, že sama nestačím? Celé kolienko si odrel! Marš do kúta, a stoj za hodinu! Tvárou k stene!“

„Vaša železnica síce nebeží veľmi, ale keď sa raz rozkýva, nedohonil by som ju, čo mám i pedále ako krížový pavúk.“

„Ach, a v takomto neriade ste nás našli. Odpusťte… U nás je všeobecné čistenie… Sestra je veľmi akurátna…“ Baby bežaly zasa chodbou s prázdnym škopom a chichotaly sa. Z izby ozýval sa žalobný plač dievčatka, iste v kútiku z pokuty stojaceho.

„Prosím vás, slečna, povedať pánu farárovi, že som splnil sľub! Vizita bola — môže byť i terceto.“

„Je to nemilé… ale aspoň na chvíľu, sestra sa mi nahnevá…“

„Sláva Bohu, nelúčim sa na večnosť. A tam pred domom na voze čaká Lutišič. Do videnia!“ Slovo „do videnia“ preriekol s tuhým, temer srdečne znejúcim prízvukom. Potriasol jej malú okrúhlu rúčku a podržal ju na chvíľu. Ružena sa znova zapálila a vytiahla ruku a malým úsilím. Vyprevadila hosťa po bránu. Andrej zazrel jej hlávku a strhol klobúk.

„Dievča krv a mlieko!“ riekol Gažo, keď už zabočili k biednej malej stanici, „utešené, milé stvorenie.“

„Maliar z teba hovorí, či starý mládenec?“ V hlase Andrejovom zaznel britký tón: takým hovorieval s ľuďmi, ktorých mienil vyzvať na súboj.

„Utešené stvorenie, hovorím ti, a maj na tom dosť!“

Priatelia stáli na pustom nádraží. Dvaja Židia a ženička s batôžkom na chrbte čakali na vlak od Kotlína.

Andrej pošiel na koľajnice a zbadal svojím ostrým okom malý čierny punkt. To bol ich blížiaci sa vlak.

„Andrej,“ riekol Gašpar Skladanský s neobyčajnou, trochu citnou intonáciou, ktorá Andreja hneď zamrzela, „počas môjho pobytu u teba bola prekrásna pohoda, to je pravda, vaša príroda ukázala sa mi v parádnom kostýme, nebo bolo jasné, ale medzi nami oboma nebolo tak jasno, ako býva a ako si želám z celého srdca, aby vždy bolo. Kýs’ diabol privial medzi nás chmáru, mňa to bolí. A nijakej vážnej príčiny nevidím!“

„Ak sis’, Gažo, odložil citné výlevy na poslednú chviľu, teda si nerátal s naším stražianskym rýchlovlakom. Kým dokýcha, stečieš citmi. Alebo chceš recitovať celú tragédiu?“

„Andrej, ty upadáš do starého tónu. Ach, ako ho nerád čujem od teba! Upomína ma na tvoje najhoršie dni, na obdobie…“

„U mňa už vôbec nebude nijakého obdobia, ale bojím sa, že sa mi tu pred babkou a Židmi rozplačeš.“

Tak hovoril Andrej, ktorý včera pri piesni Gažovej vypukol v plač! Hja, ale bol vtedy sám! Ľudia často nepýtajú sa po tom, akí sú, aké slabosti ich prekvapujú, ale len po tom, akými ukážu sa svedkom, svetu. On už dnes vplával do zlého prúdu a darmo ho srdce nútilo nazad, čosi pekelno mocného mu nedalo… Rozrúb ho, nemôže! Srdce mu krváca, a on ešte trhá na rane. Um ho volá, aby objal, a on sáče, srdce mu hovorí, aby láskavo prehovoril, a on uráža, duša mu horí citným teplom, a on studeno vraví, ako by bol z ľadu.

„Obdobie malo tiež svoj smysel,“ pokračoval Skladanský, ale už mu oči tiež nedobrým leskom svietily, „také hlboké prírody, ako je tvoja, mávajú svoje búrky a cyklóny. Ale pováž, my sme už ľudia zrelí, zjasnení, pretrvali sme skúšky, prebili sme sa búrnym životom…“

„No, von s tým! Čo chceš, čo sa žaluješ? Nekŕmil som ťa poriadne, nemal si mäkkú, čistú posteľ?“

To bolo priveľa. Skladanský zatisol zuby a mlčal. Soberal sa vnútorne, aby podržal chlad. Čierny punkt od Kotlína rástol pomaly. Na perón vyšiel železničný sluha v špinavej blúze s červenými, taktiež špinavými výložkami, pozrel napravo proti vlaku, zívol na celé ústa a vrátil sa do čakárne, izbice na dva kroky širokej a štyri dlhej. To nevadilo, že mala nápis „terem“, t. j. sála. V zemi, kde chajdy volajú sa „rezidenciami“, pisári „veľkomožnými“, ich baby a dcéry „veľkosťami“, môže sa volať i psia búda „teremom“.

„Vidíš, i člen svetovej premávky išiel sa ešte vyspať. Teda rečni, času dosť!“ Hlas Andrejov bol už kovovo zvučný, vyzývavý. Skladanský mlčal. Andrej pozeral na Židov, ktorí ľavými rukami posunkovali a mali ustarostené tváre. Ženička s batôžkom vzdychala a preberala prstami ruženec s malým mosadzným krížikom. Židia pri nej boli ako dvaja umní tchori neďaleko hlúpej sliepky.

„Opustil som všetko v neslušnom neporiadku,“ hovoril Gažo najsuchším, najobyčajnejším tónom, „prosím ťa, káž Matejovi všetko pohádzať do veľkého kufra, a keď ti odpíšem, pošli to do Zürichu, Bahn-restante. Ak máš niečo iného, som k službám… Len von s tým!“

Andrej poznal Skladanského a vycítil v jeho hlase, že nežartuje, ani márnych slov nehovorí. Jemu srdce sovrela obava, že Gažo naozaj nepríde už toho leta. A tá myšlienka bola mu nepríjemná. Jasno nahliadol, že vec ďaleko hnal a že bolo chybou nesveriť sa mu s citmi, ktoré plnily jeho celú dušu, nepohovoriť s ním o tom, čo ho jedine zaujímalo, neporadiť sa, ale čas i priateľstvo mariť žiarlivým utajovaním… Zamlčovaním toho, čím žil a dýchal, musela povstať prázdnota, čo ako ju Gažo zaplniť chcel svojím humorom a umením. A potom, čímže zavdal Gažo podnet k žiarlivosti? Aké právo má Andrej vôbec žiarliť na Skladanského? Neuráža tým devu? Aké práva má na ňu? A tieto reči…! Veď ešte slovo, a ony by musely vohnať priateľov na bariéru!

Už raz bolo medzi nimi podobné napätie a podobné studené slová padly medzi nimi: po peštianskej návšteve Skladanského, keď mu priateľ vyčitoval jeho život. Gažo potom dlho stránil sa Andreja, na listy neodpovedal.

Andrejovi prišly na um nešťastné časy neladu a čo pritom vytrpel, preto už-už chcel všetko napraviť, už otváral ústa, aby srdečným slovom, otvoreným vyznaním zahnal oblak — bolo ešte dosť času, sluha len teraz vyšiel a za nim staničný šéf, vítať vlak — ale divný, neoprávnený cit egoizmu zasa len zamkol mu ústa. Nízky rušeň už teperil sa, vyfukujúc nozdrami paru. Pred staničnou budovou zachrípnutým rykom zjačal a zostal stáť.

„Neboj sa, neopozdíš sa,“ riekol Andrej miesto srdečného slova, „čaká tu desať minút, a prípadne i dvadsať.“

„Nie, len deväť,“ pyšne opravil ho železničný sluha, salutujúc, „a nikdy nie dvadsať!“ Kto nechváli úradnú hrdosť?

Skladanský vyskočil do vozňa a otvoril oblok. Pred ním na nádraží stál Andrej a pozeral roztržito na krátky vlak. Z vozňa prvej triedy vystupoval nadžupan Dionýz Büky, Dr. Kraus a Akoš Kallivoday. V tej chvíli priletel úprkom Zápyho záprah (Andrej pozrel znalecky na bývalé svoje kone, či sú dobre chované) a z koča vyskočil Koloman Vizy, zďaleka máchal klobúkom a bežal výskokom proti Bükymu.

„Ecce! Najvyššia smotánka Kotlínskej stolice,“ riekol Andrej, pristúpiac bližšie k obloku, ktorým hľadel Skladanský, cele von nahnutý. Ešte mohol vec opraviť. Premýšľal, či nemá skočiť do vlaku a do najbližšej stanice všetko pekne-krásne uladiť, zahladiť, vysvetliť.

„Ale Asmodejčíka nevidím,“ riekol Skladanský, prižmúriac oči. „Zato ten vysoký, s usmievavou tvárou je ako váš primáš Pišta! A to je teda generál en chef?“

„Nuž čo tam po nich! Ápropos — kedy ťa mám čakať!“

„Alah je veľký!“ vážne hovoril Skladanský, cítiac, že teraz je na ňom rad odplatiť Andrejovi pôžičku, „alebo zajtra, alebo o rok, alebo nikdy. Ako sa Alahovi uráči! Salem alejkum!“

Andrej mohol slová Gašparove pokladať za žart a milým žartom všetko nemilé urovnať, ale zasa v ňom ozval sa samomučivý vzdor, srdce sa mu stiahlo boľavou, hrdou vzpurou a dobré slovo zostalo v hrtane. Skladanský nemohol nevidieť vnútornú borbu v Andrejovi, hoci tvár jeho bola studenoposmešná, s nádychom veľkopanskej ľahostajnosti, no nechcel, nemohol ho lacno prepustiť, ani za cenu celej dlhej, krásnoduchej družby. Cenil si vysoko, cenil hádam až prepiate vysoko svoju vlastnú nezávislosť, draho a úporne vybojovanú voči prísnemu, lakedemonsky surovému otcovi, ktorý ho chcel poviazať vojenným záväzkom, voči nástrahám a biedam všelijakým. Čo ako je mu Andrej drahý, nemal vôle obetovať ani jemu svoju slobodu a nezávislosť, ani od neho nestrpel urazenie svojej samoľúbosti.

„A potom, tam je vynáhrada,“ ukázal hlavou na stoličníkov, zdvorile klaňajúcich sa Lutišičovi a krátkymi krokmi ťapkajúcich k Zápyho parádnemu koču (veľkí páni idú od vlaku k ekvipáži vždy krátkymi ťapkajúcimi krokmi); „pozvú ťa do generálneho štábu na poradu, kedy zasa udrieť kotlínskou armádou na nepriateľa, kedy dať strieľať do diev a detí! Pekná kompánia. Rytieri!“

Gašpar Skladanský cítil, že krivdí Andrejovi, ale načože nastrčil zasa tú odpornú asfaltistickú masku? Pri ňom, oproti nemu! Či si hádam myslí, že ho naľaká svojou duelistickou slávou? Mal by ju použiť tam proti tamtým Botokúdom! Taký splen treba liečiť ferro et igne!

Rušeň chriplo zaručal, vagóny hrkly, zašramotily, ale pohly sa nazad, pochvalná všeobecná obyčaj vicinálnych rušňov. Zdá sa, ony sa musia najprv pätiť ako lev, keď ide skočiť na korisť. Lutišič stál pred vozňom bledý, so zlou tvárou. Vlak zastal v pätení, zaškripel, z rušňa zasipela para a povoz sa začal hýbať ťažko, rozmysleno, ďaleko nie tak, ako skáče lev.

„Hej, veru uvezie! spievali pred týždňom v Kotlíne,“ zakričal Skladanský nahlas, aby to mohli počuť i stoličníci, a zmizol vo vozni. Vlak pomaly vyjachal zo stanice.

Andrej nemal vôle sísť sa so stoličníkmi, postál a hľadel za odchádzajúcim vlakom. Šéf i sluha utiahli sa do stanice. Ticho všade, hlucho všade.

Stojac na pustom nádraží, páchnucom dymom kamenouhoľným zo zlého domáceho uhlia, Andrej cítil razom ťarchu samoty. Samota býva želateľnou len vo väzení, kde ľudí násilne nútia do spoločnosti a nikdy nedovolia byť samým, ako to vypozoroval na samom sebe veľký Dostojevský. Ale samota v riadnom žití môže byť osožná len v malých dávkach, človek je tvor spoločenský. Lutišič ešte nikdy nepocítil tak hlboko, že je vlastne sám, osihotený, odtrhnutý od všetkého, ešte i od zloby a neresti, znášanej ľuďmi spoločne. On je sám i so svojou zlobou a neresťou…

Rodiny bližšej nemal, ďaleká imrichovská bola mu nepriateľská na nože, ináč mravne i hmotne degenerovaná. Spoločnosť, do ktorej patril stavom, majetkom, peštianskou prešlosťou, bola mu primálo vzdelaná, čiastočne pobabraná všeobecnou nákazou, malicherná v záujmoch i konaniach, vulgárna v zábavách; kotlínsky svet na neho nevražil a kul pletichy preto, že sa od neho utiahol na svoje tuskulum. Opravdivý svet peštiansky, v ktorom mal také široké a vysoké známosti a spojenia, zabúdal na Andreja a šiel svojou cestou, a Andrej zabúdal na Pešťanov, na šťastie bez ľutovania a hryzoty. Nič tak skoro nezhrdzavie ako vysoké konexie, tie aby človek večne osviežoval. Greguš a jeho svet, jeho priatelia po duši a srdcu mu dôverujú, a nemajú ani príčiny dôverovať, sú sklamaní v očakávaniach, ktoré v nich vzbudil testament Imrichov a Andrejova výchova. A teraz, týmto biedne jachajúcim drgľavým vlakom, odchádza jediný jeho priateľ urazený, s horkým citom a zjavnou hrozbou odtrhnúť sa od neho. A predsa cíti v sebe toľko síl, toľko síl! Telesne zotavuje sa odo dňa ku dňu, iba duševne klesá a hynie samotou a rodiacou sa, ba už vypuknutou náruživosťou. Ak možno život porovnať bez kuľhania podobenstva s tečúcou, vlniacou sa riekou, teda je on osamelým, mŕtvym ruslom, mŕtvym ramenom rieky, nemajúcim vlastného toku a pohybu. Či ono samo odtrhlo sa, či rieka sa oddialila, všetko jedno, rameno zbahnatie a konečne vyschne, zanechajúc po sebe iba mnoho nezdravých výparov a netrebného hlienu.

Pred Stražanmi dohnal jeho ruský rysák Zápyho ťažký koč. Dionýz Büky obrátil sa k faetoniku, predbehujúcemu koč, a zavolal:

„Bude pán Lutišič doma? Možno zajtra urobiť návštevu?“

„Som vždy doma!“ odvetil Andrej a rysák schytil sa do svojho najkrajšieho behu, ako by uhádol, že jeho pán chce sa sprostiť ďalších rozhovorov. Sú chvíle, v ktorých človek žasne nad vnímavosťou koňa práve tak silno, ako nad nevnímavosťou a tuposťou ľudí.

Cez Havrané vliekol sa faeton krokom. Pred mostom kázal Andrej zastať. Nevedel sa odvážiť, teraz, v návale osamoteného pocitu, zasadnúť v prázdnom kaštieli, kde iba „rárohy“ Gažove upomínaly by ho na milú, obodrujúcu, osviežujúcu jeho spoločnosť, na jeho chytľavý smiech a bizarné veselé myšlienky. „Tak je dobre,“ riekol síce Gažo na to, že nechodil pri ňom do Gregušov. „Ale pre koho dobre? Pre devu iste, no či nie i pre veterného umelca-motýľa? A možno, že je už i neskoro! Čo chcel s tou piesňou, tak mocnou a dušu uchvacujúcou v nadzemské regióny?“

Andrej sostúpil a poslal vozík domov. Ako sa ho chytá poverčivosť! Umienil si, ak na moste nezaškripí pod jeho krokom ani jedna mostina, teda zájde ku Gregušom, ak hej, vráti sa — a čo sa potom stane — vie sám Boh. Ach, to je to „silné suché analytické rozumovanie“, o ktorom hovoril raz Štrbíkovi? Či nie je pravda, čo hovoril farár, že kto spustí sa Boha, chytá sa suchej trávy, ktorá sa odtrhne a človek sa utopí? Niečoho sa musí chytiť človek, lebo nie je meteorom, blúdiacim slobodne po éteri; no i meteor preto, že nemá sa za čo chytiť, tresne o zem a vryje sa sám do hrobu, sám sa pochová i vzdušný samotár a bludár výšin nebeských.

Mostina nezaškripela, Andrej vošiel do záhrady, tam nebolo nikoho, vstúpil do domu. Vítali ho ako obyčajne. V Gregušovom pevnom dome išlo všetko ako inokedy. Nikomu nič nechýbalo, nikto sa ho nepýtal, prečo tak dávno nebol. Mária bola láskavá, a ako vždy, Greguša nebolo doma, odcestoval s chlapcami do Dečíc a na Lieskové, kde mal plné ruky práce. Lota sa nemohla zdržať a rozprávala Andrejovi naširoko o kotlínskom škandáli. Počúval, a ani hrube neodhrýzal sa, ako cestovateľ, ktorého prekvapí zápor. Nech prší, aká pomoc!

„Tak je to! Tí, čo by mali hovoriť, mlčia, žijú z rodnej, dedičnej zeme, z rúk chudoby, zo slovenských mozoľných rúk, behajú po Pešti, po Hamstrdámoch, ale zastať sa kynožených, byť pavézou slabým, ó, to nie! To by nebolo rytierstvo! Nie lovagiašág! Strieľať sa pre slovo, povedané v chmeli, pre krivý pohľad, na to sme hotoví! Ale keď stane sa impostorstvo, keď ľudí zabíjajú ako na jatke, energicky zaprotestovať — uchovaj Kriste!“

Andrej sa schúlil a vydržal. No keď už Lota išla do živého, keď ho priam obvinila z chabosti, vzpriamil sa, oči mu blysly blahorodým ohňom; chytil Lote ruku s ihlicou, takže prestala pliesť!

„Tetuška, a ak budete mať zo mňa raz radosť? Nebude vám ľúto, že ste ma tak tuho znosili… hosťa, vášho ctiteľa?“

„Ja mám radosť, keď ťa nevidím!“ mumlala Lota pod nos a vytrhla nezdvorile ruku, „Riza v mužskej podobe,“ a pletúc idúcky svoj šál, zmizla. Mária hodila rukou:

„Už ju vy darmo krotíte… Ale, pán Lutišič, odpusťte, možno povedať švagrinej: babka, ty hovoríš nepravdu? Ty krivdíš bez príčiny?“

Lutišič sa zasa schúlil a nebývalá stiesnenosť prišla na neho v plnej sile. Jemu zasa blysla umom a svedomím priepasť, ktorá ho delí od Slovákov, Rubikon, ako sa vyslovil Gašpar. Mária nikdy netýkala sa národných strún, a teraz už i ona! Andrej sa pred ňou koril, on ju v sebe ticho zveleboval práve za jej jemný takt, za jej opravdu ženské milosrdie s jeho bôľnymi miestami. A už i ona! Lejla svojou prenikavou priezornosťou spozorovala Andrejove rozpaky a riekla:

„Ešte ste tuším ani nevideli moju podobizeň — nebude sa páčiť!“

„S radosťou… Som zvedavý — no milostivá pani,“ riekol Andrej, vstávajúc za Lejlou, ktorá ho išla viesť do svojej chyže, „možno, i maminka bude mať zo mňa radosť!“ Andrej sám nevedel, ako prišiel k ľúbeznostiam. Už veľmi zaľahlo na neho tupé a nebezpečné lúčenie sa s Gažom. Cítil sa vinným, teda i slabým.

„Bože daj!“ chytro povedala Mária a pozrela milo na Andreja. Ju volali „maminkou“ v priateľskom kruhu, i Danko Kukliš, i Hlaváň, ba i Skladanský si chytro osvojil maminkanie — no od Lutišiča, hrdého, neprístupného, ľudí nenávidiaceho veľmožného pána počula po prvý raz svoj čestný titul.

Skladanského pastel už visel v ráme nad stolíkom Lejliným. Izbuška jej bola jasná, pri obloku zelenal sa dávno odkvitnutý orgován, jeho listy tisly sa k tablám.

Lutišič s Máriou stal si pred stolík… Lejla zostala stáť v dverách. Dlho mlčal, ale nie prekvapený obrazom, lež sladko omámený sladkým vzduchom izby dievčiny, kde ona prežije a predumá toľko hodín, svojich najkrajších hodín mladosti. Kde v bielej postieľke spáva nevinným, anjelskym snom. Bleskom prezrel jej dievčenský, úhľadný útulok, kde všetko hlásalo spanilosť obyvateľkinu.

„Čo len toľko lamentuje čudák Skladanský! Obraz je výtečný, milostivá pani! Či možno krajšiu vec želať?“ riekol konečne a pozrel na živý originál, stojaci pri dverách.

„Veď je to len jeho fantázia!“ riekla Lejla. „Ja som hriešna biedna deva, a nie zjav z rosy a z pyľu motýľových krídeliek… Tak maľujú svätú Cecíliu! Ba i tá má zemskejší výzor! A už sväticou nie som, však, mama?“

„No veď i čertík nechybí… pozri len okolo úst! Tam sedí šibal i vzdor!“

Andrej zostal do večera. Ešte i kávu pil s dámami. Ani to sa ešte nestalo. S Lotou bol úctive krotký, nenapádala ho, len ju mrzela „košútovská tvár“, obtiahnutá zádumčivým smútkom. Mária rozprávala z Jánovho listu, že Ján má mnoho nepríjemností v Dečiciach i na Lieskovom so šafármi, sluhami… Pre Andreja mohlo nebyť ani Dečíc, ani Lieskového. Usiloval sa nehľadieť na Lejlu… každý pohľad na ňu ho rozčuľoval.

Lejla odprevádzala ho záhradou po most. Šli pomaly.

„A kedy čakáte otca?“ spýtal sa Andrej, kráčajúc po boku devinom.

„Má sa zastaviť na zpiatočnej ceste i v Kotlíne. Naši majú sa tam radiť. Idú na stolicu, na ministérium so žalobami. Veď je to hrozné, čo si proti nám dovoľujú! Na kotlínskom koncerte len že nás nepostrieľali, nepovraždili. Sme bez záštity, bez mocného priateľa! Pre nás niet zákona!“

„Ešte i ona začne s politikou,“ podumal Andrej a malý obláčik preletel mu čelom. Už sa hodne zvečerilo. Slnko bolo už dávno za horami, nebom ťahaly sa potrhané oblaky, kaliace zavše hlboký lazúr neba. Škovránky, ako by sa chcely odobrať od hasnúceho dňa, so strieborným treskom bavily sa vo výši, kde ešte letely posledné záblesky a obrubovaly zlatom kraje potrhaných, preletných oblakov. Nad zemou už rozprestieralo sa mäkké letné šero. Kvetná záhrada rozvoniavala; ticho stály rady ovocných stromov, bohato obrodených, s malými zelenými ovocinkami.

Pri moste nad tichou, pre suchoty zmelknutou a zjasnenou riekou Lejla sa zastavila. Andrej nevdojak zastal v tej chvíli.

„A teraz mi povedzte, pán sused, ale na svedomie, ak máme byť i naďalej ,dobrými druhmi‘, ako hovorievate; von s pravdou: prečo ste neboli celý čas u nás, kým sa tu bavil váš viedenský priateľ?“

„Ach, lebo ho poznám,“ začal zmýlený Andrej, vedome a ,na svedomie‘ nehovoriac to, čo by mal, „on vám poskytol toľko milých, veselých chvíľ, že mňa, nudného patróna, nebolo treba. Bol by som mu len na závade. My sa v posledné časy iba prekárame, ironizujeme. I dnes pri lúčení sme sa temer pohnevali. Bolo to čudné lúčenie, mne je už veľmi ľúto — no nevedel som v sebe potlačiť čerta. Neviem, či Gažo tak skoro príde.“ Sám pred sebou sa zahanbil… stojí pred devou ako šuhaj, ktorý pomlsil a vyhovára sa na mačku.

„A veď pri tom boly dve stránky. Vy, vo svojej nežnej starosti o našu nemýlenú zábavu, a zasa my, ktorí máme právo diviť sa vášmu náhlemu vystávaniu. Skladanský sám sa divil, že vás nemôže dostať za Kotlinku!“

„On sám povedal dnes pri lúčení, že azda tak bolo dobre.“

„Vo vašom stránení sa je pre mňa isté… no, isté urazenie. Zvlášte po našom poslednom záhadnom a mňa hlboko znepokojivšom rozhovore!“

„Vás uraziť? Ja vás chcieť uraziť?“ Andrej vzdychol. „Lejla, nehovor tak, nenúť ma krútiť, nenúť ma prázdno hovoriť! Buďme druhovia.“

„A ešte jedno, ako vidím, nechcete von s farbou. Čo je so spoveďou? Áno, to bol dosť tvrdý postupok, mňa rozčúliť, rozvíriť, nastrašiť, narážkami znepokojiť, narážkami, ktorým som nemohla porozumieť, také temné, čudné boly — a potom vystať nadlho. Vedzte, i plakala som osamote tam na lúke pri Kotlinke, a ja temer nikdy neplakávam, pre mňa sú slzy tvrdé a ťažké… Vy ste ma vedeli zostrašiť, zmučiť, ale upokojiť ste ma nevedeli. Poslali ste nám Skladanského, ale samého vás nebolo. Čo vás pohlo? Nie, pane, to nebolo pekne, a to som vám chcela úprimne povedať… odpusťte… Mohla som to urobiť i pred mamou, ale pred tetou som vás ľutovala, ona by mala v rukách novú zbraň.“

Andrej stál nemo. Pozrel na nebo, na ktorom sa už prebíjala cez hasnúce slnečné svetlo bledá, ešte nesmelo lisnúca sa hviezda-večernica. Pod ňou černelo sa ďaleké pásmo boru a zpoza boru tisol sa na neho hustý oblak, cele nový, nespojený s roztrhanými obláčkami tam-hore.

„Vy čušíte? Vidno, som pre vás decko, s ktorým sa možno hrať, city vzbúriť, poprekárať a potom už naň nemyslieť… Nie, pán Lutišič, už som dorastená deva. Hovorte so mnou ako so zrelou devou — alebo…“ Ona zvrtla sa k odchodu.

„Pre milosrdenstvo božie prosím ťa, Lejla, nemuč ma, ty vieš, že som to naschvál neurobil, vieš, aký mi je milý váš dom!“

„Všetko napravíte, ak mi poviete pravdu, ale bez najmenšieho utajenia najtajnejšej mysle, ako ste sľubovali v besiedke; veď ste tvrdili, že vyznanie vás preporodí, očistí… Načo ste mi to hovorili? Ja som po ničom nepátrala… Sám ste sa nanútili. A mne je už teraz treba znať, lebo som dlho o tom premýšľala a viem, že bude nešťastím pre mňa i mojich, ak nesplníte sľub, ak nedohovoríte, čo ste začali hovoriť. Keby išlo len o mňa!“

„Žiadaj, povedz, v ktorom slove zostala pre teba trápna neistota? Áno, dal som sa citom strhnúť! Odpusť!“

„Môžem? Ach, Bože, ako je to ťažko! Vy ste nahovorili toľko úžasov, že mi hlava brnela; strašné to bolo!“

„Ale, Lejla! Preboha, veď už hovor! Neznesiem neistoty!“

„Môžem? Nebude hnevu, ani výsmechu? Pochopíte moje postavenie?“

„Prosím ťa, hovor! Pre Boha ťa prosím!“ Andrej čakal so zamieraním prísne, konečné odsotenie... vyjasnenie, pred ktorým sa triasol sto ráz viac než pred smrťou. Čakal prísne odklonenie, odbitie svojich pricitných rečí, čakal studené jasno. Stál pri moste, složiac s hlavy klobúk. Na čele sa mu perlil pot, hoci vial večerný chladný vetierok.

„Nuž povedzte,“ hovorila ona šeptom, obzrúc sa po okolí, k vode, pod most a sblížiac sa k nemu, „aký zločin máte na svedomí? Aký strašný čin? Prisahám vám na Boha, nik odo mňa nepočuje slova! Ani len snom nesverím vašu spoveď... Ale vedieť to musím! Oh, ja to mám vedieť“!

Andrej stŕpol. Najprv mu prišlo na um, či nejaká klebeta o ňom nedostala sa na závodie, či hádam Skladanský!? No hneď zahodil takú čiernu myseľ… Živo si sprítomnil posledný rozhovor s Lejlou a začal temno chápať, že ho ona cele správne môže pokladať za temného zločinca; podľa jeho slov iného ani myslieť a rozumieť nemohla. Kde by jej do takého tónu, do takých citlivých, rozorvaných priepadlísk, aké sa mu otváraly v duši, o akých hovoril, jej hudbou rozcítený a temer omámený! A ona sa trápila, ona plakala nad ním!

„Nie, slečna, nie, Lejla, nie, nie! To bola mýlka, vlastne moje blúznenie. Zle si ma rozumela! Nič takého nemám, ej, Bohu, pod týmto krásnym nebom ručím ti cťou, životom, spasením, že čo by som bol vlastného otca otrávil, povedal by som ti to úprimne a cele bez najmenšieho utajenia! Ale, vieš, sú bludy, hriechy, sú životné zámoty a sklamania, ktoré nemožno bolo povedať nežnej deve, a obťaženému svedomiu by sa tak chcelo očistiť úprimným, bolestným vyznaním! Oh, tys’ anjel, Lejla! Tys’ plakala!“ Andrej zatisol pery, aby mu samému nevyhŕkly slzy. Postavil si zasa klobúk na hlavu a nahol na obrvy.

So srdca mladej, umne rozsudzujúcej, precibreným citom neprístupnej devy spadlo ťažké podozrenie, ťažká myšlienka, ktorá ju opravdivým bôľom mučila a strachom naplňovala. Čo jej bolo do Andrejových zámot a sklamaní, do jeho hriechov a hrieškov, o ktorých nepočuť bolo nemožné — ona teraz počula len jeho vrelé, jasné, z duše vyrinuté „nie“! To milé, uspokojujúce „nie“! Slzy jej vyhŕkly. No nie slzy, podobné oným na kopčeku, na medzi nad Kotlinkou, ale slzy obľahčujúce, oslobodzujúce. Úzkosť mnohých dní sletela jej s duše.

„Spávať som nemohla!“ hovorila Lejla úprimne, s milým detským úsmevom. „Mňa to tlačilo tým viac, že som musela v sebe dusiť hroznú myšlienku vo vás vidieť tajného zločinca a možnosť, keď ste tak úzko spojený s otcom, že ste jeho vtrhli, že i nás vtrhnete…“ Ešte teraz striasla sa nad prestátymi obavami.

„Bože môj! Aká si dobrá! Tvoja úprimnosť, Lejla, pozdvihuje ma!“

„Vy ste predsa pánom môjho dobrého otca…“

„Nie, jeho dlžníkom, dlžníkom, Lejla!“

„On spravuje váš majetok… tam, Boh zná, čo by sa mohlo stať!“

Pristúpila k nemu a prvý raz v živote chytila ho za ruku. Bola tak blízko, že i pri šere videl na jej krásnej tvári každý záchvev citu a mysle; videl jej prekrásne, slzami navlhnuté oči, ktoré vyrážaly skoro vďaku.

„A teraz už povedzte všetko, povedzte, čo vás odňalo od nášho môstka? Máte niečo s otcom? Vidíte, jeho postavenie je také ťažké! On umrieť je hotový za svoju myšlienku, on i nás i mamu, mňa a ostatné deti obetoval by, keby bolo treba a prospelo národu! Vy ho tak musíte brať, aký je… Či vám mama niečo riekla nepríjemného? Pochybujem. Ona je za vás vždy horou! Azda teta? Ach, ona je ostrá a prostoreká, ale dobrá! Povážte, bývala často s našimi prvými ľuďmi, a tí vedeli rozpáliť ľudí, zaujať za sväté práva rodákov! Ona to zle nemyslí, a pri vašom postavení, pri vašom odchodnom presvedčení ona ani ináč hovoriť nemôže… Vo vás môže vidieť len svojho a svojich milých, mŕtvych i živých, nepriateľa, honiteľa, aspoň iste človeka chladného, cudzieho!“

Andrej zasa a ešte hlbšie nazrel do jasnej, nevinnej a pritom takej silnej duše devinej. Zasa videl pred sebou svätyňu, na ktorú siahnuť, ktorej nedotknutú posvätnosť narušiť zdalo sa mu zločinom. Ale čím jasnejšie panenskou nehou a čistotou do hlbín preniknutú dušu poznával, tým väčšmi rástla jeho nevýslovná, hraníc a medzí nemajúca láska, jeho žravá túžba. Že práve v hurhaji životnom natresnuté srdcia najvyššie cenia a vedia oceniť pyľ neviny!

Andrej mlčal. I ona, i ona zná jeho vnútorný rozpor, ani jej nie je ľahostajné, že neprináleží ta, kam ich všetkých srdce ťahá… No v tejto chvíli bol ďaleký od sfér, spomínaných Lejlou… Teraz nemohol o tom hovoriť, nemohol sa rozhodnúť.

„Nuž? Prečo pán sused utekal od nás? Teraz ste už povinný povedať pravdu. A či najprv spoveď, hriešniče?“ Lejla už hovorila so svojou obyčajnou prostodušnou veselosťou a pozrela na neho svojím záhadným, prosebným, spytujúcim pohľadom.

„I spoveď, i príčina môjho stránenia sa — to jeden prameň, Lejla! Nehľaď na mňa tak prosebno — tomu neodolá ani démon! A ja nechcem naozaj spáchať zločin!“

„Spoveďou sa od hriechov očisťujú, a nepáchajú nové, len vtedy, keď nehovoria pravdu! Teda aký zločin? Veď ma len nechcete hodiť do Kotlinky pod most?“ Lejla sa usmiala.

„A ty želáš si pravdu? Ty ju nešípiš?“

„Ej, verabože, kebych ju šípila,“ veselo, prostosrdečne riekla Lejla, „či by som vás trápila otázkami? Vy ma naozaj pokladáte za dievčatko, ktoré ste za uško kvákali! Tie časy prešly, pán sused!“

„Nuž, maj si!“ riekol a odvrátil tvár, pozeral do vody, ktorá tak plavno, nepretrhnute tiekla nadol. „Ja ťa milujem, Lejla! Tu máš naraz i spoveď, i zločin… Sama si chcela! Nemôžem ináč!“

Lejla oddialila sa o krok a zostala stáť ako statua. V nej krv ako by zastydla, srdce prestalo biť.

Obrátil sa k nej.

„Áno, milujem ťa, Lejla, nad všetko na svete. Stratiť ťa je mi smrťou. Tu máš druhý zločin. Bez teba i Boh ma opustí!“

Lejla nepohla sa, ani nehľadela na neho. Jej oči boly upreté kamsi do ďaleka a nič nevidely…

Andrej bol bledý, veľmi bledý… Ohromil ju, dumal, ohromil túto kryštalovú dušu. Ale veď utratil panstvo nad svojím citom. Cit ušiel s ním ako rujný, stepný kôň s jazdcom, ktorému odtrhla sa uzda a zubadlo odpadlo.

„Bože môj, čo som urobil!“ riekol nahlas.

Pristúpil k Lejle a chytil ju za ľavú ruku. Bola studená, naozaj ako ruka statuy. Ona ruku neodtiahla, no oprela sa pravým lakťom na zábradlie mostové.

„Odpustíš mi, Lejla? Odožeň ma, pôjdem. Preboha, nemlč, deva! Ty ma usmrtíš! Len slovo! Život čakám od toho slova! Vyhreš, zažeň, zahanbi ma… preklň… ale nemlč tak strašno!“

Lejla položila hlávku na ramienko, ležiace na zábradlí, a hľadela na nebo. Večernica už celkom jasno, trasným, pohyblivým trblietaním, žiarila nad temným, pomaly nahor zdvíhajúcim sa oblakom.

„Bože môj!“ riekla ticho Lejla.

„Ó, vďaka ti! Ty hovoríš! Ty nebojíš sa na Boha myslieť v mojej prítomnosti! Nie bez borby prešiel som dnes tento most… naposledy, tak som prisahal sám sebe… Chcel som ťa ešte raz vidieť, prv než pôjdem… Prečo si išla za mnou? Prečo tá otázka, prečo tá milá, neodolateľná moc tvojej prosby, tvojho prosebného pohľadu, ktorý je taký mocný ako najvyšší rozkaz? Prečo si sa prvá dotkla mojej ruky? Som zlý, Lejla, topím sa, nesvedomitý… zachytil som sa za tvoju rúčku!“

„Čo chcete odo mňa, pán Andrej Lutišič?“ ťahavým, pevným hlasom pýtala sa Lejla, vytrhla ruku z jeho ruky a zdvihla hlávku.

„Nemýľ sa, dieťa,“ chytro hovoril Andrej, oľutujúc svoje priame, ničím s jej strany nevyvolané slová, „ja som len vyznal, ja som len složil spoveď, a želám si jedno: úprimné, celkovité, milosrdné odpustenie… Neboj sa, nečakám útechy, nebrieždi sa mi ani záblesk nádeje. No polovicu ťarchy odňala si mi, keď si ticho, bez hnevu vypočula moje vyznanie. Odním ešte jednu veľkú ťarchu: odpusť mi! Nežeň ma srázne, nežeň! Keby nadišla pre mňa i hrozná chvíľa, povedomie, že ty vieš, čo cítim, bude mi alebo kotvou, alebo obľahčením v najstrašnejšej hodinke…“

Lejla ustrašeno pozrela na Andreja. Stál už skromno obďaleč a chytro dýchal…

„Taká si mi ďaleká, Lejla, ako tamtá hviezda. Nečiaham po tvojej rúčke — len mi svieť do temnej duše! Uver v moju vysokú, nežnú, nebeskú lásku, uver a odpusť…“

Lejla pošla tichým krokom so sklonenou hlavou. Idúc okolo Andreja, zdvihla hlavu a pozrela blízko na jeho zduchovnenú tvár, osvietenú hviezdnym slabým mihotaním. Jej pohľad nebol prosebný: bolo v ňom čosi bôľneho a pritom záhadne roztržitého. Rovným, plavným krokom išla po ubitom, pieskom posypanom chodníku; unikala v šere ako tieň.

„Neviem, čis’ uverila, čis’ odpustila!“ zavolal za ňou Andrej zlomeným hlasom. Ona ľahunko kývla hlavou. Zastala pred besiedkou, ako by váhala, čo má urobiť. Potom sa razom vzchopila a bystrým krokom išla dláždeným podstenným násypom, až zmizla v širokých dverách domu. Lutišič počúval sladký šum jej šiat a určitý zvuk jej pružných, bystrých krokov.

Pozrel na nebo. Tam posledný raz zajagala sa veľká hviezda, trblietajúca sa nepokojnými farbistými bleskmi, a hupkom skryla sa za hustý temný oblak, tisnúci sa zpoza obzoru ponad čierne pásmo Boru. Tak sa zdalo, ako by večernica sama bola skočila za mrákavu. Obe hviezdy razom zmizly Andrejovi. Či zasvietia ešte raz bludným jeho očiam?

Koniec časti druhej.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.