ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mária Gregušová obliekla si prvý raz svoje dávnejšie ušité gálové šaty, jednoduché, hladké, zo solídnej, drahej látky; na hlavu postavila si parádny malý čepček zo samých čiernych sklených perličiek a pripevnila ho na bohaté vlasy zlatými ihlicami. Julka jej sama všetko rovnala, priprávala, a zvlášte bola hrdá na účes, ktorý sama pre mať vymyslela a po dlhšom zdráhaní mamky i urobila… „Vidíš, načo sa špatíš večným krúcancom na tyle! Veď si ty, mama moja, ešte nie stará baba! Ni, pozri teraz do zrkadla!“ Naozaj, Júlia vedela materi skomponovať účes, ktorý ju mladil, rovnal sa antickému a pridával veľkým črtám Márie spokojnú dôstojnosť. Júlia zatlieskala:

„Bravo, mamuška, si krásavica! Oh, ty moja milá, milá krásavica!“ Júlia bozkávala mame utešené, vysoké hrdlo a potom tisla hlávku na jej hruď. „Pozri, Ruženka!“ volala práve do chyže vstúpivšej kamarátke, „naša mama ide na výboje, všetky nás prevýši!“ Ruženka tlesla malými, trochu červenkastými rukami, „bravo, Julka, to je od teba pekne, že si mamku krášliš! Nebojíš sa ty nikoho.“ Pani Hlaváňová tiež pochválila Julkin vkus. „Ani čo by ste ma na bál strojili,“ riekla Mária a prešla do nemčiny, obrátiac sa k advokátke. „Len po slovensky,“ riekla Hlaváňka, „chybky mi za zle neberte, ale som mužovi sľúbila nenútiť vás k nemčine!“ „Výborne!“ zasmiala sa Júlia, „ale trochu márnivo, lebo pani Hlaváňová vie, že jej chybky tak milo pristanú, aspoň apa to tvrdí!“

Dr. Pavol Hlaváň prišiel ešte pred obedom so ženou a priviezol nového kolegu Karola Durinu, doktora utriusque juris, a lekára Jána Milanca, aby ich konečne predstavil váženému susedovi a široko-ďaleko známemu národovcovi. On už viac ráz volal mladých ľudí do Havraného urobiť povinnú návštevu zdvorilosti, „ukázať sa vodcom“, ale vždy do toho čosi buchlo, a oni sami nesúrili. Prilepil sa im i Ďurko Malatín, úradník sporiteľne, o ktorom sa hovorilo, že bez neho nikde neuvaria tri hrachy. Bol to živý, tridsaťpäťročný mládenec, rastom drobný, vrtký, temer celý plešivý, s malými ježiacimi sa fúzikmi. Každý vlások mu stál osve; na brade mal riedke chĺpky. Bol veľmi účinlivý, rozumel sa do všakových remesiel, aranžoval kadrily, obstarával divadelné rekvizity, svolával, sbubnovával ľudí, keď bolo treba. Mal veľa ľubôstok, čo jediné ho hatilo byť dielnym, veľmi užitočným človekom: behal na kole, korčuľoval sa ako malý Eskimo, bol hasičom, turistom, sbieral chrobáky, bol zručným fotografom-amatérom, dvoril dámam, kde a kedy len možno bolo, starým, mladým, pekným, špatným, len keď šušťala suknička, bol šťastný; choval dve srnky, morské prasiatka a francúzske zajace, lapiny, v ohromnom čísle; zapisoval meteorologické dáta tri razy do dňa (tlak povetria, smer a silu vetra, stupeň tepla, množstvo dažďa, snehu atď.), prorokoval počasie, hľadával jelenice bosými nohami, vedel robiť chýrne ohňostroje, hral na flaute, ale pramizerne, no myslel si, že hrá výborne, lepil z hliny figúrky, podobizne, kópie, čo sa mu niekedy veľmi dobre darilo, pestoval v malej záhradke malvu, mal včely, ale medu nikdy nedochoval, v zime chytal straky, choval slávika, pipíšku, kanárika a skalného vrabca… Všetko toto opatroval sám, nie je teda div, že sa na neho Kuzmin, predseda sporiteľne, žalúval pre primalú horlivosť úradnú. No jeho ostatná činnosť, jeho hotovosť pomôcť, poradiť, jeho nesklátiteľná dobrá vôľa ľahko dala zabudnúť, že niekoľko dní nebol v úrade, že sa mu nakopilo mnoho nedokončenej práce.

Dámy zobraly pani advokátku do svojich chýž, páni utiahli sa do Jánovho kabinetu na kalištek predobedňajší. V neveľkom bufetíku za sklom stály fľašky s rozličnými nalievkami Márie, ktorá vedela pripravovať znamenité pálenky, no najlepšie horkú. Ján vyňal teda horkú, kalíšky a nalieval z fľaše tekutinu čiernu ako uhoľ. Hlaváň vytiahol z bočného vrecka chumáč novín a hodil na písmenný stôl.

„Tu, čítajte, pán direktor, dozviete sa pekné veci!“

„Nech sa páči, páni; berte, páni hostia, zpríchodu; páni doktori, berte; dvaja páni a tri doktoráty, slávne! Ste po prvý raz v mojom dome. Prvé kalíšky neslobodno opovrhnúť; berte, pán Malatín; na vaše zdravie, páni!“

„Ja som pri tom; že to vraj chladí, a vonku je sparno!“ riekol Malatín a bral kalištek.

„A v zime hreje,“ doložil Greguš. Malatín vypil.

„Eh, to je chýrne horké milosťpanej Gregušovej!“ povedal Malatín a luskol pritom jazykom, ako by bičom plesol. I ostatní prevrátili malinké kalíšky, iba Milanec sa zdráhal. Jemu určený kalištek zostal na tácničke, černajúc sa naliatym horkým ako ebenové drevo.

„Nikdy neužívam,“ riekol priamo, sucho a obrátil sa k Jánovej bibliotéke.

„Ach, pán doktor,“ riekol Ján, „neposudzujte; tam je všetko v neporiadku! Sám som dosť neporiadny s knihami, a moja Lejla tomu ešte dodala! Premŕvala sa mi tam i s Ruženou; za slovenskými knihami dolovaly!“

Greguš zapálil si veľký penový čibuk so zlatožltým jantárom, vzal do rúk noviny, pošiel k obloku a začal čítať. Hlaváň hľadel mu do tváre, aký asi dojem urobia na Greguša výlevy kotlínskych moniteurov; advokát Durina pošiel k bufetíku a nalial si druhý kalištek. Milanec bedlivo obzeral knihy. Na vrchnom regáli stála Slávy dcéra budínskeho vydania s červeným koženým chrbtom, pri nej hneď Výklad, Staroitália Slavianska, Kollárove Kázne, Zpievanky; stála tam Palkovičova slovenská Biblia, staré Pohľady v jednom tlstom sväzku, Hollého Svätopluk v prvom, švabachovom vydaní, Šafárikove Starožitnosti, dva ročníky Hronky, tri ročníky Nitry, všetky tri Lipy v zlatoreze… V druhom regáli boly veci novšie, mnohé ešte ani neviazané. Na kraji: matičné Letopisy, ročník Osvety, novšie almanachy, spisy Kalinčiakove, Lžedimitriády… Na spodnom regáli boly poukladané časopisy. Na samom vrchu černel sa Riegrov Náučný slovník a sbierka slovenských prvotlačí, zdedená Jánom po otcoch. Dr. Milanec niektoré knihy bral do ruky, dával nazad, rovnal. Potom luskol palcom, obrátil sa a urobil kyslú tvár.

„Nie, toto je už neslýchaná hanebnosť,“ zvolal Ján Greguš, odchodiac od obloka a odkladajúc posledné osobitné číslo A Hazafiság Trombitája, „ako len znesie i trpezlivý papier takéto luhaniny; a ľudia to čítajú, ešte i platia!“

„Badáte, ako sa predbieha par nobile fratrum?“ riekol Hlaváň. „Som zvedavý, ako vicenotár prevýši Žida… Ťažko mu pôjde! Čo ešte napísať?“

„A Žid ešte i mená udáva! Hľa, i pána doktora Durinu, ktorý ani nebol na Zubrove! Nie, tu sa musí urobiť nejaký poriadok!!“ Greguš stal sa cele nesvojím. Jeho tvár stratila milý, pokojný výraz, mútne oči sa mu zjasnily, zveličily, líca podbehly ľahkým rumeňom, čo bolo u neho veľmi veľkou zriedkavosťou. Ľudia, nenavyknutí na tlačené nadávky, omnoho viac sa rozčúlia než pri akejkoľvek slovnej urážke. Greguš tuho bafčil z čibuka a fučal.

„Poriadok!“ horko zasmial sa Hlaváň a prevrátil kalištek horkého, naliaty pre Milanca, „aký poriadok si vy predstavujete? Či možno najsmelšou fantáziou predstaviť hnusnejšej pandravy, ako je žurnalista? Taký žurnalista je moderný Rózsa Sándor, Milfajt, Šobry dohromady pre česť i vaček všetkých statočných ľudí. Ale čo hovorím, tamtí traja boli šľachetíni oproti žurnalistom kotlínskeho kalibru, lebo oni niesli vlastnú kožku na trh, ale taký škrabácky ničomník má v rukách zbojnícku moc bez úhrozy, bez kontroly, bez výhľadu na nejaký trest. Naopak, on, ozbíjajúc vás o česť a dobré meno, pletie si veniec zásluh, chystá sinekurálne hniezdo! Taký chlap bez kvalifikácie, bez prípravy, kedy sa mu zaľúbi, vynesie nad vami výrok, v tú minútu právoplatný, čo hárok opustí tlačiarsky lis, výrok bez apelácie!“

„Jesto súd, sú poroty, trest peňažitý, trest väzenia…,“ riekol Karol Durina, mladý, dosť driečny mužský s hladkou tvárou a jemnučkou briadkou okolo líc, na brade vyholenou, s jasnými, vodovobelasými očami, ktoré pri vnútornom pohnutí sem-ta behaly. On prešiel juridický kurz najprv s pomocou národných sbierok, potom ho podporoval starček-kanonik na jednej z najväčších kapitúl Uhorska; bol to z posledných vysokých duchovníkov, priznávajúcich sa k slovenskej matičke, ktorá ich zrodila a cirkvi obetovala. Starček mal meno Karola Durinu v breviári a modlieval sa denne za neho, aby mu Boh dal srdce čisté a zachránil ho národu teraz, keď starí idú rad-radom do hrobov, a mladý svet odvracia sa od utlačeného národa; len čo mu trasúcimi sa rukami zapakoval bol peniaze na advokátsku skúšku a poslal na poštu, keď ho Boh k sebe povolal ľahunkou smrťou človeka spravodlivého a pobožného. Jeho testament bol zrušený preto, že tam boly značné legáty na slovenské ústavy, štipendiá, a zvlášte veľký legát na odmenu spisovateľov, zaslúžených o zobudenie národného povedomia.

„Tak, súd,“ zvolal živo Hlaváň, „vy to, pán kolega, beriete ešte veľmi akademicky. Áno, tak vás učili. Ale čo si vyžaluješ na takom človeku v najlepšom, najšťastnejšom prípade? To, že hanebnosti a lži, pomluvy a výsmechy, popísané a uverejnené o tebe alebo o tvojich milých, prídu ešte dva-tri razy na pretras, prezujú sa desať ráz, opätujú päťdesiat ráz pred obecenstvom cele novým, ktoré, nečítajúc mizerný plátok, nebolo by sa nič dozvedelo o tvojom unížení. Ty sám, chrániac česť žalobou, dávaš publicitu podlým výronom škrabáka, ktorý môže veľmi ľahko hrať pred obecenstvom martýra a obrancu verejnej mravnosti, väčšina obecenstva ľutuje obžalovaného a díva sa so záľubou na morálne mučenie človeka, odhliadnuc od otázky vinovatosti alebo nevinovatosti. Publikum sedí vždy „verso pollice“ na galeriách a kričí „ad leones“ oklebeteného, to mi verte! A aká otázka, či vôbec odsúdia pomluvača, ak len má za sebou slovutnú verejnú mienku? Napríklad, ktorá porota odsúdi Moritza Grütznera, ak by napísal, že pansláv doktor Hlaváň pokradol strieborné lyžice u grófky Piruetti-Mastazzi, u ktorej nikdy nebol, ani nevie, či taká grófka vôbec jestvuje?“

„Možno prinútiť žurnalistu k dementi lživých alebo nesprávne uverejnených zpráv,“ so sladkým úsmevom a šušlavým tónom riekol Karol Durina; tak hovorieval, keď si bol istý svojej veci v dišpute a keď iba z delikátnosti nechcel zabiť a zničiť spolubesedníka, menovite staršieho. On milostive pardonoval chudáka staríka.

„To by ste si pomohli!“ zakričal Hlaváň. „Po prvé, kohože z tých prinútite čítať dementi, ktorí drzé obvinenie čítali, koho z nich prinútite veriť viac vášmu dementi než jeho prvej, pôvodnej zpráve, „ktorú si predsa nemohol z prsta vycicať“; a potom, „bez vetra sa ani list v hore nepohne“. A či nie je pre vás hrozné, keď len desať statočných ľudí čítalo len jeho správu a tvrdenie, že ste tri dediny vypálili? Nie je už tu injuria rata et consummata? Nie, pane, tu len jedno zostáva, vziať korbáč a pretiahnuť ho žurnalistovi cez tvár. Ale čo si vybijete na Goldgrütznerovi? Čo mu zaškodí váš korbáč, keď mu nezaškodily zauchá dobytčieho lekára, verejne v kaviarni aplikované?“

„No a politické klebety!“ riekol ešte vždy rozjarený Ján Greguš, „akože ich zdementujete? Ako zdementujete tvrdenie, že na výlete zubrovskom páchala sa vlastizrada? Dementujte, ani vám dementi neprijmú, alebo prijmú s poznámkou ešte impertinentnejšou, než bolo obvinenie!“

„Je to prechmat, prechmat,“ hovoril Dr. Durina, lenivo obracajúc listy muchotrávok. Oči jeho, veľké a jasné, behaly nepokojne po riadkoch a straniciach. „Ostatne, nemožno nebrať do náležitého ohľadu (pán doktor ľúbil hovoriť kvetnato, sadami spletenými, vyberanými výrazmi, ktoré často nepatrily druh k druhu), že pre mnohých bolo neprozreteľnosťou…“

„Čo?“ pretrhol mladého pravotára Greguš, ktorý tuho dymil z čibuka a ešte vždy bol zapýrený hnevom a rozčúlením nad hnusným nápadom pokútneho časopisectva; on sa bál, že teraz, keď sa len začínalo, keď ešte nič pozitívneho nebolo vykonané, mnohí dobrí ľudia dajú sa nastrašiť; „vari bolo neprozreteľnosťou vyliezť na slobodný vrch, potešiť sa vzájomne, povedať pekné slovo? Požiť voľnosti, ktorú nám dáva príroda? Sobrať ľud, ukázať mu lásku a uváženie?“

Durina trochu naľakal sa zvlneného tónu v Gregušovej reči, a usmejúc sa, riekol:

„Ktože by mohol niečo mať proti voľnosti v prírode, pán direktor; proti zábave, proti ľudu…“

„Hja, pán sused náš drahý,“ prerušil Hlaváň kolegu, obrátiac sa ku Gregušovi, „naši mladí páni bratia sú z iného cesta uvaľkaní než my, oni sú z numero nul múky, a my len z ražovej. A vôbec oni veľmi mnoho zatracujú, čo je vždy znakom vyvýšenosti!“ Hlaváň používal často silných výrazov, ale ironizovať nebolo jeho obyčajou. Milanec spozoroval, že nateraz ironizuje, a nadul sa. ,Novým tónom ráči spievať; no počkaj, vták!‘ pomyslel si a popravil si na nose sklíčka.

„Mne sa zdá, ba pláne hlboko som presvedčený,“ začal lekár, vyťahujúc z elegantnej striebornej papirosnice tenunkú papirosku s dlhou papierovou trúbkou (takých cigariet v Kotlíne ešte nikto nefajčil), „áno, som hlboko presvedčený,“ vytiahol tula-striebornú škatuľku na sirky, na chrbte škatuľky zapálil sirku, potom pomaly pripálil papirosku dlhým ťahom, sajúc do seba dym; Hlaváň a Greguš hľadeli na neho udivene a očakávali trpezlive, kedy z neho už vypáli to „hlboké presvedčenie“; Milanec, vsajúc dym až do pľúc, púšťal ho pomaly polootvorenými ústami a nosom (ba že sa mu z ucháľov nekundolí! podumal Hlaváň); „hlboko presvedčený“ konečne pokračoval, „že všetky takzvané národné skutky a činy nestoja deravej vindry. Namáhať sa, zdýmať, pachtiť po niečom, čo už odžilo svoj vek, je nerozum, alebo aspoň robota bez cieľa a zárobku.“ Doktor prestal a cez dym kukol na Greguša, o ňomž myslel, že hnevom na kotlínske plátky rozdráždený, bude prosto zúriť ako Vezuv, keď počuje silné oponovanie.

„Áno, boly časy,“ pokračoval, „v ktorých hrala takzvaná národnosť ohromnú rolu; dnes je po jej sláve, dnes je handrou na smetisku ľudského myslenia, dnes je už vyjedeným vajcom, prázdnou škrupinou, dnes už beží o iné…“

Mladý následník Eskulápia pozrel fádnym byť majúcim, dlhým pohľadom na Greguša cez svoje slabobelasé sklíčko zlatého škripca, ktorý mu tuho rezal jeho tupý, pri široko stľapkanej tvári, malý noštek.

„O čože beží?“ pýtal sa už lenivo, s flegmou Greguš, kladúc komicky mocný prízvuk na posledné slovo; on hneď upadol do svojej nepremožiteľnej flegmy, keď prišlo na nejaký spor. Mohla sa ho sama vec akokoľvek blízko a bôľno týkať, keď stala sa predmetom podráždenej rozprávky, Greguš spustil plecia, oči mu ospanlivo žmurkaly a tvár dostala výraz najhlbšieho mieru.

„Beží,“ taktiež so schválnym, tuhým prízvukom opätoval doktor Milanec, „o veci veľmi vážne, a nie o zastaralé, splesnivené, moľami a myšacíncami raziace detinstvá! Beží o veľké záujmy všeľudské, a nie o také predhistorické, zapadnuté romantiky, frázy, fantázie, ako tamto zvestujú vaši zaprášení, polozhnití proroci tamto v treťom regáli vašej bibliotéky (ukázal dlhým svojím ramenom na bibliotéku a regál so starými knihami slovenskými); jedna stranica v essayi doktora Babingtona Papáčka viac stojí než všetky tamtie škváry.“

Greguš pozrel na regál v obave, či Lejla s Ruženou Kráľovou z fary stražianskej nevpratala do tretieho regálu naozaj nejaké škváry. No hneď sa uspokojil, keď videl chrbty svojich milých, po otcovi zdedených kníh. Začal chápať, že má pred sebou jednu z nových síl, ktoré začaly s istým hlasným ruchom zjavovať sa na obzore.

Hlaváň mal radosť z Greguša, lebo zbadal v jeho zdanlive ospanlivom očku iskierku — čertíka…

„Doktor Babington Papáček? Kto je to?“ spýtal sa Hlaváň.

„Počuj, Karol! Tvoj kolega nezná doktora Babingtona Papáčka, autora svetochýrnej knihy Kritika čistého svetobôľu!“

Karol Durina bol dosť zdvorilý nepočudovať sa zrejme nad žiaľnou zaostalosťou kolegu, ktorý nepozná doktora Babingtona Papáčka… Milanec odhodil dlhú trúbku papirosy a pokračoval už teraz s rezkou, určitou výrečnosťou:

„Niekedy v temnom stredoveku napríklad bežalo o náboženskú otázku, o náboženstvo vôbec. Ľudia prenasledovali a pálili sa vzájomne pre náboženské rozdiely a dogmy. A dnes? Nik nestará sa o vieru blížneho, náboženskej otázky viac niet. Dnes si nik za všetky dogmy nedá paznechty ostrihať. Náboženstvo a viera je vecou indivídua, je otázkou svedomia každého jednotlivca, je vecou súkromnou práve tak, ako či chcem nosiť bielu vestu či čiernu, či radšej jem hríby či raky. Áno, náboženská otázka sa odžila, umrela a leží pochovaná v mŕtvych bachantoch, ktoré už nikdy živá ruka neotvorí (zasa bľuskol na tretí regál bibliotéky). Práve tak odžila sa v naše najnovšie pokrokové časy i takzvaná národnosť… I pre ňu pálili a bili, prenasledovali, zatvárali; pre ňu viedli donquijotské oslobodzujúce vojny, pre ňu padaly desiatky tisícov pod Kráľovej Hradcom a Plevnom. Ale dnes je už po nej, ona je uložená do kamrlíka pre staré rárohy a straší už len v hlavách retrográdov, idealistov a kreténov!“

Milanec sa napodiv vrečnil do pátosu. Dlhé reči neboly jeho vecou, obyčajne bojoval krátkymi, presnými vetami, ktoré ohromovaly, „bily po mozgu“, ako hovorieval s istým samovedomím. Ale tu mal pred sebou významného predstaviteľa starých rárohov a kreténov, preto išiel do toho. I tak jeho priatelia a rovno smýšľajúci neprestajne píšu, aby už začal borbu s nerozumom a frázou, a už ho dajedni mali v podozrení, že sa smieril a sfilisterníčil na istom chlebe s maslom i medom. Odoaker Kutálek mu písal, že ho už pokladá za strateného, a Odoaker Kutálek bol svetlom nových síl! Ba i sám Babington Papáček mu odkázal, či nepotrebuje groše na začatie diela, no groše budú, až dokáže, že aspoň jednu národnú modlu zrútil.

Durina pomykal oboma plecami, povrtel hlavou a jeho vodovobelasé oči živo behaly od Jána Greguša k Jánovi Milancovi. On úprimne obdivoval svojho priateľa, od neho ešte nepočul takej dlhej reči. A ako jasne, logicky, pádne hovorí! Ako ich oboch starygáňov spiekol, ako ich porazil! Greguš robí takú smutnú tvár, len sa rozplakať, a Hlaváň nevie, čo si má myslieť. Milanec, taký mladý, a vidí u nôh svojich tých, čo boli rešpektovaní v celom kraji. Nedarmo sa Durinovi často sníva, že vidí Milanca s ohromnou sekerou v jednej ruke a buzogáňom v druhej rúcať modly. Durina vôbec bol v podčinení Janka Milanca. On nemal ani toľkých encyklopedických vedomostí, ani toľko rýchlo pracujúceho umu, ani toľko osobnej smelosti a bezohľadnosti. A pritom Durinovou slabou stránkou bolo: on stál na vojennej nohe s prostou, nešminkovanou pravdou… Hovorí, a ani sám nevie, že bez príčiny, bez schválnosti luže a luže. Sám nevie, kde sa u neho začína lož, ona do neho skočí, len čo otvorí pekne krojené ústa. Najprostejšiu vec okrášli lžou, bez potreby, bez schválnosti. Veď i Milanec skrivil, ale umnejšie, a pravdepodobnejšie.

„Teda otázka národná je pochovaná! Hm, hm! Kameň je už privalený, taký, čo ani anjel neodvalí! A také náuky a náhľady my Slováci máme zvestovať? Pre nás, pre nás Slovákov je národná otázka už riešená, odbavená, odžitá, pre nás Slovákov o ňu už nebeží?“ Greguš pýtal sa tichým, lenivým hlasom, zívajúc lenivo, vstal a začal sa prechádzať svojím najlenivejším, najklátivejším chodom.

Malatín sedel na stoličke pod poličkou s fajkami a fajčiarskymi rekvizitami, jeho fúziky ježily sa od radosti ešte viac než inokedy. Keď sa pohol, plešinka sa mu lisla v slnci, bijúcom cez oblok. On badal, že mladí páni trochu vysoko rúbu, nepáčila sa mu ich vysokopárnosť, ich odťahovanie sa od divadla, od schôdzok, od Čitárne, kam riedko chodili, hoci sa dali voliť za výborníkov a Milanec i za podpredsedu. Nepáčilo sa mu, že oni, a zvlášte lekár, posmešne hľadeli na jeho pasie a že sa ho raz Milanec pýtal, kedy bude zemetrasenie na mesiaci. Hlupák, na mesiaci môže byť len mesiacotrasenie! Ale teraz tešil sa, že vec ide tak dotuha, a Gregušovi a Hlaváňovi doprial trochu výprasku. I oni si mnoho namýšľajú, a on derie sa za všeobecné dobro dňom i nocou. Ani oženiť sa nestačil, ani majetku nenahabal ako oni, robotí, trápi sa, obetuje, lieta, všeobecné dobro napomáha, oduševňuje — a páni s grošom ho neraz urazili, nevideli, neoslávili!

Milanec mal bystrý um, prišiel zo zahraničia, medzi pomýlenými, skazenými študentmi naučil sa hovoriť o všetkom možnom, osvojil si „moderný“ spôsob všetko brať s epigramatickou stručnosťou, určite tvrdiť, určite zapierať, aby protivník nemohol spamätať sa; on nedal času protivníkovi rozmýšľať a protestovať, a tak často ostával víťazom. Všetkému tomuto bola motívom, pôvodom akási zatlačená vnútorná zlosť, neuspokojená, veľmi včasne zobudená ctibažnosť, ktorá nebola v nijakom pomere s jeho nadaním. Svojím ináč bystrým rozumom Milanec skoro prezrel, že flegmatický, ospanlivo hľadiaci a sotva od liene ústa otvárajúci „starý pán“ začína nepohodlne sporiť a akosi shora nadol hľadieť na neho, hoci si dnes vyskočil na toho najvyššieho koňa. Preto sa sobral so silami, vediac, že jeho hra je prehratá, keď ho dnes ubijú… Hlaváň bude držať v Čitárni za veľkým stolom, „trapezom“ zvaným, prednášku o veľkom pobití Tatárov pri Kotlinke na záhumní. Milanec bál sa tejto porážky a uzavrel sám v sebe byť neúprosným, keď treba, i drzým a nešetriacim práv pohostinnosti… Keď chcú mať bitku starí páni, nech ju majú… Rýchlo zapálil druhú cigaretu (už tak nevážničil s ňou), napravil na malom nose zarytý zlatý škripec a riekol:

„Áno, nebeží, ani bežať nemôže, z príčin snadno pochopiteľných, na snadne ležiacich. Veď i my Slováci sme len ľudia (jestli sme totiž všetci už ľudia). A keď sme len ľudia, a nie nejakí hegeliánski polbohovia, teda i pre nás, čo by sme i bývali v Havranom, sú len tie otázky vážne, len o tie otázky nám bežať môže, ktorými zapodievajú sa ostatní, mimoslovenskí ľudia, a tých je hodne, s ktorými pasuje sa široký svet, človečenstvo!“

„Keďže Angličan vo Windsore, Francúz v Lyone, Nemec v Berlíne nemusí starať sa, akým jazykom učia jeho deti čítať, aký smie zunieť pri súde, v škole, v mestskej rade, na sneme, teda i my Slováci máme byť ľahostajní oproti týmto národným otázkam? Tamtých môže viac zaujímať tohoročné polnočné slnko na Spitzbergoch, my teda bežme zaujímať sa kvadratúrou kruhu. Tí sú bezpeční s národnými pokladmi, my buďme tiež bezpeční, lebo nám nik neberie národnosť. O materský jazyk starať sa nepotrebujeme, lebo sa oň stará vláda, univerzita, akadémia?“

„Nepotrebujeme!“ s britkým, rozhorúčeným dôrazom pretrhol Greguša Milanec, a naplniac pľúca tabakovým dymom, vyrútil celý oblak zo seba. Naozaj, zdalo sa, že sa mu i z ušú kundolí. Malatín zamrmlal na svojom stolci a potrel si ruku o ruku.

„I keď nám rovno z úst berú jazyk, hanobia náš slovenský pôvod, vytínajú národnosť, násilne nás maďarizujú, za slovenské smýšľanie kruto súdia, s úradov shadzujú?“

„To sú otrepané frázy z Národných novín!“ zvolal Dr. Milanec, nakrivil ústa a hodil smelo hlavou, ako by bol svojím slovom rozhodol osud celej známej pevniny, nevynímajúc ani neznáme kusy najtemnejšej Afriky.

„I keď vás vyhodili z gymnázia pre slovenský krakoviak, a my sme vám museli hľadať miestečko za čierťažou, to bola fráza? Keď nám habali ústavy, fondy, to bola fráza z Národných novín? Keď nám berú všetky známky národnosti, a vezmú čochvíľa posledný šlabikár, posledný katechizmus, teda nám nebeží o národnosť, teda niet u nás národnej otázky?“ Greguš tieto sady vyslovoval monotónne, bez rečníckeho modulovania hlasu, sucho, pomaly, so studenou tichosťou.

„Nebeží o národnosť, niet otázky národnej,“ riekol Milanec s dôrazom; jeho hlas už triasol sa, lebo spozoroval, že ho Greguš ženie do krajnosti a musí byť konzekventným, až po hranice možnosti. Škripec mu sletel s nosa a hompálal sa na tenunkej retiazočke pri jeho zbystrených pohyboch.

„Možno, galopuje, keď nebeží,“ riekol Greguš s flegmou a vážnosťou, ako by bol predniesol nejakú vážnu dogmu, nejakú nepodvrátiteľnú axiómu. Hlaváň vybuchol v krátky smiech, ale sa hneď spamätal, nasilu urobil vážnu tvár a povedal:

„Pardon, pán doktor, vy ste ráčili tvrdiť, a tým chceli poraziť priateľa Greguša, že sa náboženská otázka už odložila, vyžila, že jej niet… Kde to stojí?“

„Ja som nehovoril, že jej niet pre sviečkové baby, popov, kostolníkov a mendíkov!“

„Vy ste to len tak hodili, ako vec známu, všeobecne prijatú, nezvratne dokázanú,“ pokračoval Hlaváň, nedajúc sa mýliť britkou poznámkou, „a to je mojím zdaním veľká, kardinálna chyba pri serióznom rozhovore a je slabinou vašich duchaplných vývodov. Povedať, že náboženská otázka nejestvuje, v naše časy nie je nijaká dôkazu nepotrebujúca exióma, hoci to azda i povedal váš Babington Papáček, ale je to iba prosté, pusté, plytké ,povedala‘, nič neznamenajúce obecné miesto, udomácnené na pivových stoloch. Ja naopak tvrdím (používajúc vami uvedeného práva), že i dnes je prvou, kapitálnou otázkou v živote národov otázka náboženská, ktorá rozdáva a berie moc, panstvo nad krajinami, určuje osudy plemien. Beriem sa to i dokázať. A čo hovoríte o národnosti, je mi divné, ba je iste iba smelý, zaujímavý paradox. Možno, dopúšťam, že o národnosť nemusia starať sa vo Windsore, ako povedal náš direktor (hoci sú Angličania veľmi žiarliví na svoju národnosť, a ich Babington, ale nie Papáček, ale Macaulay, národnosti pripisuje štátotvornú i štátobornú moc), ale u nás, pane, chcieť sa pozdvihnúť a vyvýšiť nad národnosť, chcieť nevidieť otázky národnej a lietať v akomsi nadnárodnom, čisto človečenskom empyreu — a pritom chcieť byť Slovákom — odpusťte, to je nesmysel!“

Hlaváň sa v dišputách s mladým lekárom a jeho priateľom vždy rozhorčil (koľko pretrpel po školách i v úrade pre svoju slovenskú národnosť!), rád užíval silných výrazov, čo škodilo len jeho veci, lebo Milanec na silné výrazy mal naporúdzi vždy ešte silnejšie. A teraz jeho tuhý výraz posadil Durinu na koňa.

„Nie tak, pán kolega,“ riekol nový kotlínsky advokát, pomíňajúc nervózne jasnými, vodovými očami; „vy by ste boli hotový veľmi chytro a skrivodlivo ľudí vysankovať z národa. Veď je vec veľmi prostá: narodil som sa Slovákom, nuž som Slovák, či chvála, či žiaľ Bohu, musím ním byť. To nie je ani moja zásluha, ani môj hriech, to je prostý, nezmeniteľný fakt. Fakt náhody. Či mám z tohto faktu náhody robiť složitú otázku? Ako môže byť o tom medzi rozumnými ľuďmi rozdielny náhľad, či je holub holubom, lastovica lastovicou? Také staré haraburdie! Byť človekom, a len človekom, to je hlavné! Človečenstvo vynáša nás do krážov pokrokovitého, bezpredsudkového slobodného bádania.“

Bolo jasné, že tieto sofizmy pravotár nalapal od svojho priateľa a čiastočne možno i od mytického Odoakra Kutálka, lebo s nalapaným materiálom nezručne narábal a kvetisté výrazy nekryly myšlienky.

Greguš blysol pravým okom, v ktorom zaihrala malá iskierka, potiahol mocne z čibuka a riekol s neodolateľnou svojou flegmou:

„I keď človek zradí svoju národnosť (keď sa napríklad váš holub zhavranie, vaša lastovica skrkavčie), keď premení si otcovské meno pre výhľady a peniaze, keď pľuje na svoj rodný jazyk, hoci sa narodil Slovákom, žiaľ, či chvála Bohu, ako i vy, pán kolega, či i potom ten človek je človekom, a hlavne statočným, čestným človekom?“

„Áno, je človekom, a basta!“ zapišťal zjedno Dr. Milanec, priskočiac takto na pomoc svojmu do úzkeho vohnatému priateľovi, ktorý úzkostne hádzal na neho pohľady a mihol nepokojne vodovobelasými očami.

„Vtedy mi je milšia opica a prasiatko. To posledné zvlášte, keď piští na ražni!“ Gregušove slová boly dosť zlostné, no musely byť pokladané za žart, lebo Greguš pri nich položil ľahko ruku na Milancovo vysoké, nadol spustené plece a pokračoval fidélnym tónom:

„Ach, čo je vám, mladý svet! Pre vás je život ešte tam napredku, pred vami. Tam pred vami otvárajú sa a budú sa ešte otvárať (Gregušovi sadol na tvár ľahunký úsmev, ale hneď zmizol ako para) ďaleké a zaujímavé perspektívy duchovných svetov, borieb a záchvatov. Nám staríkom prichodí skromno vyžiť s tým, čo sme si horko-ťažko nadobudli z drevených šlabikárov s kohútikom!“

Durina bol rád, že domáci pán tak ponížil vysoko nastolenú tóninu rozhovoru. On vycítil, že pomoc Milancova nebola vydarená. Zato Milanec sa naozaj srdil, ani nie tak na sarkazmy Gregušove ako na tichosť, mier, s akým hovoril, ako by bola reč o lanskom snehu. Iba iskierka v ospanlivom oku jeho prezradzovala tuhú radosť. Mladý doktor nechcel odísť, nerozhodnúc bitku, nechcel vyhnúť srážke, nechcel vstúpiť na zlatý most, s takou rozhodnou prevahou ponúkaný darom. Vrezal pevno škripec do malého, smelo nahor vyšvihnutého nosa, a ponížiac hlas (on myslel, že pišťanie pečeného prasiatka sa vzťahuje na jeho zlostný, vysoký tón), riekol:

„To sú všetko romantiky a frázy! Voláte sa mužmi činu, ba tuším i vodcami, a sadáte na vŕbového koňa, ťapkáte na ňom hore-dolu, mysliac, že „odveký vrah“ ujde pred vaším harcovaním. Kde je u vás niečo reálneho, čo možno hmatať? Samá lyrika, samé brinkoty, drnkoty fráz! Spomínate národ. Vždy len národ! Národ vám je všade, pri každej príležitosti, i keď sa susedovi kuriatko vyďobe z vajca, blahoželáte mu menom národa, keď svätíte mena nejakému Mišovi alebo Ďurovi, národ pritom praští; národné jahody so smotánkou hltáte, národné raky lovíte a na výletoch národné dymníky pálite. Otupno, hlúpo!“

Ďurko Malatín mrzuto pohniezdil sa na stolci, plešina sa mu lisla v slnku. ,Výlety a dymníky, čo na nich zlého? len by si ty nerobil dym a puch!‘ pomyslel si.

„A čo je vlastne národ?“ vmiešal sa do reči Durina, lebo o tejto téme trúfal si vedieť lekciu. O ňom mnoho sporil Milanec so Sartorisom a Roháčikom v kotlínskom klube. No Milanec odvetil namiesto tých, na ktorých bola otázka upravená:

„Všetko, i takzvaný váš národ je lyrika, romantika, dutá, prázdna fráza, diletantizmus, hra so slovom, láry-fáry! A ešte že vodcovia! Šediny mu svietia na kapitole ako mesiac na barine, a on hračká sa s povedačkami, ako: „otĺkaj sa, píštelečka vŕbová,“ deklamuje, bedár, o „slávnej sveta desatine“ a o akejsi rodine miliónovej, ešte i stomiliónovej. Vôbec s miliónmi narába ako s planými hruškami. Vždy poukazuje, spolieha sa na pokrvenstvo, na rodinu. Rodina Pán Boh a priateľ meštek! Pekná rodina! Len choď k nej, vyletíš! Zdochnúť môžeš pre slávnu rodinu. To je už prosto zavádzanie, klam a žonglérstvo!“

Hlaváňovi praskla trpezlivosť.

„Kto si neváži rodinný cit, svätý sväzok pokrvenstva a bratstva národov, je idiot!“ Pomaly, oddeľujúc slovo od slova a každé tuho prízvukujúc, riekol Hlaváň.

„Kto predstieraním nebývalej, nemožnej pomoci, fantastických praslovanských bludov ľudí zvádza k hlúpostiam a tým zapríčiňuje im utrpenia nikomu nepotrebné, nikomu neosožiace, škody mravné i hmotné, veru, ad animam, nie je idiot, ale veľmi múdry pán, pre seba totižto, pre seba!“ Milanec hovoril tiež slovo za slovom mocným prízvukom.

„Ráčte sa mierniť, milostivý pane,“ v najväčšej rozdráždenosti riekol Hlaváň a žily mu navrely na sluchách. „Veľmi divno, že vy, ktorý otvorene hlásate, že ste prišli slúžiť len sebe samému, a nikomu inému, ani kraju, ani národu, tak ste sa osvedčili na Zubrove, že sa vy opovažujete druhých potvárať z egoizmu!“

„Nuž a čo? Ja som aspoň čestný, otvorený egoista, ale vy a vaši? Ako s egoizmom stojíme, milostivý pane? Kdeže je, prosím, národné bratstvo, kde je rodinnosť, veľký, svätý cit pokrvnosti, keď vám je užitočné, vám vznešeným altruistom, aby bubon hrmel po dedinách; kdeže je láska k vlastnej krvi, keď vám je výhodné drať sedliaka do deviatej kože? A či Ďuro Chrenko z Valaskej, či kmotor Zaosek z devanských kopaníc nie je vám bližší pokrvný, bližšia rodina, bratskejší brat než Marko Kralević alebo generál Skobelov, o ktorých bájite ľudu bratské bájky a spievate rodinné a pokrvné hymny?! Či menom bratstva a svätého citu pokrvnosti hodili ste do ohňa čo len jednu expensu, jednu zmenku? Či nežalujete, neexekvujete radom svojich bratov a pokrvných? Mongolov a Číňanov neexekvujete, sú vám priďaleko!“

Tvár Milancova bola bledá, on ju nemilo skrivil a ústa roztiahol. Zpoza skrivených perí ukázaly sa biele husté zuby; očné zuby vyčnievaly a dodávaly tvári jeho výraz dravosti.

Greguš videl, že vec môže prísť ku krajnosti, zas položil ruku na lekárovo plece:

„Nie tak; pán doktor mieša nedovoliteľno princípy, zásadné, všeobecné myšlienky s náhodnými konkrétnymi prípadmi… Tak možno dokázať, že bratstva vôbec niet, lebo Kain zabil Ábela, že vernosti, oddanosti a vďačnosti vôbec niet, lebo Judáš zradil Krista. Tak možno dokázať, že niet absolútne na svete nijakej lásky, lebo veriteľ, keď príde srok, žiada od dlžníka požičané groše. Zato, že poniektorý advokát, priznávajúci sa k slovenskému a slovanskému bratstvu, dá viac bubnovať, než treba, viac pýta, než je slušné, preto ešte to slovanské bratstvo, tá slovanská pokrvnosť nemusí byť humbugom, frázou, romantikou, ako sa vyslovil pán doktor; preto ešte i ten istý hriešny advokát, i pri svojich nechválitebných osobných špinavostiach, môže veľmi mnoho vykonať v službe všeobecnej idey bratstva, môže osožiť veci národnej viac než traja iní, ktorí síce nebubnujú nad mieru, malé expensy píšu, ale národ nenávidia, zrádzajú! A môj priateľ, Dr. Hlaváň, nepatrí ani k advokátom, ktorí prílišne bubnom narábajú! On je ľudomil a bezúhonný obranca!“

„Slovanské bratstvo istému pánovi zaopatrilo doktorský diplom, a keď ho už mal v kapse, zlomil slovo slovanskému bratovi!“ zjedno riekol Hlaváň, ktorý bol už bez seba, nevedel sa mierniť a netrpezlive čakal koniec Jánovej reči. „Ostatne vyzývam pána doktora Jána Milanca, aby tu hneď pred Gregušom a Malatínom osvedčil sa, či sa jeho poznámky o bubne a deviatej koži na mňa, doktora Pavla Hlaváňa, osobne vzťahujú?“ Nozdry Hlaváňove triasly sa, on ťažko dýchal.

Bledosť tváre Milancovej, jedom vyvolaná, tratila sa — a on sa červenel postupne. Jeho istota podela sa kamsi. Čím viac tratila sa s Milancovej tváre istota, tým väčšmi vystupovala dravá zlosť, pomiešaná s rastúcou bázňou. Durina otvoril ústa, chcel niečo povedať, ale hneď ich zavrel.

„Ah, nie!“ riekol lekár sníženým tónom, „ja som nemyslel na pána Hlaváňa, ani mi v ume nebolo ho uraziť… Prosím úctive nebrať tak moje slová… Veď hovoríme vo všeobecnosti!“

Hlaváň sa utíšil. Hrom nových síl udrel mimo, doktor Milanec zúfal, že takto skončí sa vec bec iste očakávaného triumfu, a zlosť začala víťaziť nad vrodeným strachom.

„Veď všetci dobre chceme,“ začal mierne, „ale tajiť nemožno, že i medzi nami sú darebáci, lenivci; na ústach národ, za ušami intriga, klebeta, podkladanie nôh… Tajiť nemožno, že naše veci zle idú a jeden neúspech stíha druhý. Čo je tomu príčina? Nie pomery, ale zlí, na svoje miesta nepatriaci ľudia, zlé vedenie! My sa musíme preporodiť! Obnova nám chýba. Veď len treba oči otvoriť. Veď je to hanba a posmech, že ste si dali pobrať fondy, školy, že nemáte vyslancov, boháčov, úradníkov. Panák sedí v teple, krášli sa cudzím perím, z mozoľov ľudu tyje, a pritom ešte i poza plot kuká; aby bol istý na každý prípad, kuchtí po cudzích kuchyniach, intriguje s vaším ,odvekým vrahom‘, hovoriac vaším kudrnatým štýlom.“ Milanec sa rozrečnil a celkom zabudol na nepríjemný incident s Hlaváňom a horlive pokračoval: „Keď je nebo čisté, reční sa, vystatuje, výtečníči, dá sa vysielať na slávnosti, kde vonia okurovanie, nadúva sa, a keď trochu pohrmí, keď treba, aby vlastná kožtička trochu zmokla, bedákanie, plazenie, unížiteľné lamento! Také národniarstvo, také skazené, prejedené, prepité, bruchopasnícke národniarstvo patrí k všetkým čertom do horúceho, jazerného pekla!“ Milanec, vidiac, že všetci nemo počúvajú jeho reč, priberal hlasu, povyšoval tón, takže posledné slová mohli počuť po celom dome.

V tej chvíli otvorily sa dvere dokorán a v nich zjavila sa Júlia v chutnom domácom obleku so zásterkou od hrdla až po kraj šedivej sukničky. Vysoká, strojná, nežno, len ako by nádychom sčervenaná, stála vo dverách a zvedavo hľadela, čo sa to robí v otcovom tichom kabinete, v ktorom ešte zunely posledné slová Milancove.

„Nech sa páči na obed!“ riekla hlasno, pozerajúc na hostí. Jej zvučný, príjemný alt divno kontrastoval s práve odznelým, zlostným, tenkým a mocným hlasom Milancovým. Tak do vrabčiaceho vresku zuní jasný tlkot slávika.

„Pán doktor Milanec hovorí s veľkým aplombom o jazernom pekle a čertoch — a tu, hľa, anjel!“ riekol Pavol Hlaváň, už smierený a obmäkčený určitou retirádou lekára. Hnevlivý, prchký Pavol bol vlastne číra dobrodušnosť; jeho už mrzelo, že hovoril takým ostrým tónom, a povedal si, že bude s lekárom nielen zdvorilý, ale pokúsi sa úprimnosťou sblížiť sa k nemu a jeho nepochopiteľnú rozhorčenosť liečiť ústupnosťou a láskou. Veď je za neho mravne zodpovedný, on ho privolal i usalašil v Kotlíne! Mladosť máva všelijaké spády, mladé dievčence kriedu a uhlie jedia, prečo by mladí šuhaji nemohli bezuzdne pohuľať si myšlienkami a fantáziami? Odsacovať neradno nikoho a najzáhubnejšie pre vec sú osobné hnevy a sváry. To by bol luxus v takom slabom tábore. Nieto Achilov, a majú byť hnevy? Vychádzajúc z takých myšlienok, Hlaváň trpezlivo znášal i dosť smelé nápady nových síl a dúfal v budúcnosť.

„Či je Julka anjel, nemôže posúdiť otec, ale že volá na obed, to je anjelský spev, lebo som hladný ako vlk. A vy, páni moji, ste z cesty, zíde sa tanier polievky… nech sa páči, nech sa páči!“ Greguš hovoril so svojou tichou fidelitou, aby zahladil nemilý dojem srážky.

Ďurko Malatín, spatriac vo dverách Julku, skočil zpod fajkovej šteláže, krátkymi krôčkami pribežkal k Júlii, z krátkeho ramena urobil polkruh, a nakloniac ľúbezno hlavu, riekol:

„Smiem prosiť, slečna Žulietta, o vaše božské ramienko?“ Júlia bezpečno, voľným gestom vložila rameno do Ďurkovho polkruhu a obrátila sa k hosťom:

„Teda ukážem cestu, páni,“ a pošla so svojím galantným Ďurkom, od ktorého bola trochu vyššia.

„Za Malatínom, páni!“ ponúkal Greguš. Hlaváň pripojil sa k boku Júlii, „Odpusťte, len čo zapečatím súrny list!“ Obaja páni doktori išli zdržanlivým krokom za ostatnými. V strednej izbe, cestou do jedálne, nahol sa Milanec k Durinovi:

„Ej, bratku, to je kúsok!“ šepol, lusknúc jazykom, keď vo dverách jedálne zmizla plavným krokom Júlia. „Naskrze nepodobá sa vašim „spanilomyseľným slečinkám“ s kačacími mozgami! To ti je, braček, rasa! A oči! V tých je sila. Hovorím, sila, bratku!“

Durina sa zasmial: „Krásavica! Ide jej povesť.“

„Karolko, pod istou podmienkou vedel by som sa smieriť so všetkými vlastenecko-národnými koninami starého ťulpasa…“

„Len sa poriadne zaľúb, bude po Miesiželeze!“

„Pah! Takú hlúposť neurobím, nie som z mäkkého dreva… Nejaké malé, príjemné dobrodružstvo… v tienistom kútiku záhrady… Vieš, taká milá, nedotknutá sviežosť, to ti je haut gout!“

„Ticho, furták, starý ide!“ riekol Durina, potiahnuc lekára za rukáv. Durina robil zo seba famula oproti Milancovi, jemu v duši neľúbil sa cynický tón v priateľskom, čistom dome, no zasmial sa mu odobriteľno. Milanca obdivoval a bol hlboko presvedčený (toto bol cechový výraz Milancových prívržencov, všetci boli o čomsi „hlboko presvedčení“) o jeho bezspornej genialite, o veľkých, osnovy kladúcich dielach — v budúcnosti. Veď v rukopise (dvadsať hárkov v púre) má obšírny traktát Umravnenie inteligencie a v prvých črtách je už hotové dielo Slobodná láska a prostitúcia! Durina veril, že týmito fakľami rozptýli sa tma starých zužujúcich povier a predsudkov. Mal ako by na dlani: po zrúcaní starých, spráchnivených modiel povstane v Kotlínsku triumvirát: Milanec, Durina a Kutálek. Tohto posledného, Odoakra Kutálka, ešte len očakávali koncom školského roku do Kotlína, ako veľký stĺp, veľkú silu na púti budúceho slávstvovania…

Obed začal byť tichý, temer nudný: Milanec sa dul, Greguš bol málomluvný, Durina jedol s vyberaným gustovaním a gurmandským pôžitkom a strieľal jasnými, vodovobelasými očami po Julke a Ruženke Kráľovej, sestre stražianskej farárky, ktorá prišla pomôcť do Gregušov. Na Ruženku hádzal najzvodnejšie neodolateľné pohľady. Bol hlboko presvedčený, že má oči, ženským srdciam nebezpečné (veď mu to i povedaly dámy), a preto ich raz žmúril, raz otváral a vypuľoval. Stôl oživoval iba Malatín, ktorý bol mlčochom v Jánovom kabinete, ale ako videl dámy a počul šuchot ženských šiat, celý bol naelektrizovaný. Sedel pri prezidujúcej tete Lote vo svojej plyšovej kacabajke, akú nik nenosil okrem neho, a bavil ju, uspel pritom ostatným dámam nahovoriť za voz ľúbezností. Mária bola mu razom starostlivou Martou, pani advokátovej tvrdil, že už hovorí po slovensky, ako by sa bola narodila na brehoch Hrona, a nie medzi Kraxelhúbermi, Julka a Ruženka že sa rovnajú dvom hviezdam, človek nevie, ktorá jasnejšie svieti. Hlaváň sa ho pýtal, čo robia lapiny?

„Vy sa smejete z mojich lapinov! A mali by ste ma podporovať. Náš pohorský ľud hynie nedostatočnou výživou: lapiny by mu poskytovaly mäsitý pokrm, len ich udomácniť. Zbohatnúť možno lapinmi…“ A on začal dokazovať, že pri ohromnej plodnosti zajačikov za dva roky možno mať tisíc párov. „Chova je lacná, zajačiky všetko strovia! Ale takto, z krumpľov, nedochováte národa mocného, vediaceho vzdorovať tlaku!“

„Už ste privykli v Kotlíne?“ riekla konečne Júlia, ktorej bola už nemilá mlčanlivosť susedova… Ostatní hostia živo sporili s Malatínom o lapinoch, ktoré boly nateraz jeho obľúbeným športom.

„Čo robiť! Na všetko privykneš!“ odvetil Milanec s tvárou, ako by bol Kotlín nejakým očistcom a Júlia inkvizítorom. On myslel vedieť, že istá mužská nahorklosť, schválna hranatosť a britkosť viac lahodí umným ženským než sladkavosť malatínovská.

„A veď vám ide chýrne, hovorí pán doktor Hlaváň.“

„Čo môže ísť v malom meste? My dedinskí felčiari by sme sa mali hodiť na rezanie otlakov a stavanie bánk! Malomeštiaci a sedľač umierajú bez lekárskej pomoci.“

„Aký skromný!“ zamiešal sa Hlaváň, „a ja vídam, ako pána doktora rozvážajú. Zavše i tri vozy stoja mu pred domom!“

„Hm, drgáľaš sa dve hodiny na sedliackom rebrináku, a domov prinesieš… päťdesiat krajciarov!“ Milanec odstavil pohár, do ktorého mu Julka naliala vína…

„Nelej, duša,“ riekol Greguš, „už som ponúkal, pán doktor nepije vína; hneď príde pivo, pán Milanec!“

„Poznať Cislajtanína!“ riekol Durina Ruženke, ktorá skromno sedela vedľa neho, a predsa už uspela zaviesť s ním hádku o Sládkovičovej Maríne, — „on je ctiteľom Gambrína.“ Greguš sám otvoril fľašu a nalial Milancovi do pohára zlatožltého moku s peknou, hustou penou. Milanec upil málo, len čo si omočil v pene belavé fúziky. Jeho istota a britkosť začala ho opúšťať. Priamo ho magnetizovaly Julkine „silné“ oči. On usiloval sa nehľadieť na ňu, no to sa mu nedarilo.

„Radi hrávate?“ spýtal sa Júlie, ukážuc hlavou ku klavíru; konečne predsa spamätal sa, že je nesvedčno čakať na otázky a samému po ničom nepýtať sa.

„Rada, ale zle. Mnoho času zmárnila som s citarou. A vy ľúbite muziku? Veď v Čechách vraj je každý druhý človek muzikálny. Tam ste iste mnoho dobrej hudby počuli… Praha a Mozart, Don Juan — to čítať jedno pri druhom.“

„Pah! Mojou muzikou je umieráčik, hovorieva priateľ Durina, a ja jemu zasa prisudzujem za hudobný inštrument licitačný bubon. To je naše dueto v Kotlíne!“

Júlia sa usmiala a pozrela na neho. Bolo niečo neobyčajne vábneho v jej pohľade. Sama do duše vám hľadí, vy vidíte prekrásnu hádanku v jej očiach a tá vás magneticky priťahuje; sladký, opojný pohľad.

Úsmev Júliin veľmi polichotil Milancovi, ktorý bol hrdý na svoje epigramy a rástol, keď boly honorované. Rozumie sa, Durina nehovorieval ani o umieráčiku, ani o bubne. Bonmot bol jeho vlastným vynálezom a úsmev devin vítaným honorárom.

„Tak, slečna, namáhaj sa, človeče, ako chceš, nevyjdeš zo starého kráža. My mladí chceli by sme otupnú manglu prelomiť, a už vidím, príde nám zasa len klusať koldokola. Od toho vraj i kôň oslepne.“

„Ja si vaše povolanie predstavujem krásnym, vysokým: iným pomáhať! Už to je číra šľachetnosť.“

„Alebo ich tráviť! I to je šľachetnosť?“

„Ale, pán doktor! Ako smiete! A veda vaša! Veď ona urobila vraj najväčší pokrok v novom čase!“

„Naša veda začína sa až s pitevným nožíkom nad hotovou už mŕtvolou! Hotovou s našou pomocou alebo bez nej, to nerobí rozdielu!“ Slovko o „pomoci“ vykĺzlo sa mu po druhý raz, mrzel sa, ale už bolo von. Beda, keď nútime sa nasilu byť duchaplnými.

Julka ustrašeno pozrela na Milanca. Ju zmrazila jeho tvrdá pochybnosť o tom, čomu sa venoval. Ona ešte nemohla vedieť, že samoklebeta lahodí egoistom. Ona býva korenie, štípe a príjemne dráždi. Za „duchaplnou“ samoklebetou skrýva sa samopovedomie a márnivosť.

„Janko, však Marínu prvý raz vydal Viktorín?“ pýtal sa ponad stôl Durina, zanorený v rozhovore s Ruženkou Kráľovou.

„Nie, vyšla v Nitre!“ nevrlo riekol lekár a obrátil sa k Julke, keď zbadal, že jeho reči ju zaujímajú. Ona posotila svoj stolec nazad a zadumala sa.

„Tam vyšiel Detvan!“ nesmelo poznamenala Ružena a pozrela šelmovsky na zamosúreného lekára, ktorý začal Júlii hovoriť o praktickej anatómii, o trachóme a najnovšom lieku proti migréne.

„Vy máte literatúru na päť prstoch!“ riekol Durina a naklonil sa k šumnej susedke. Ružena Kráľová bola osemnásťročná deva, stredného vzrastu, černovlasá a černooká. Vedela sa príjemne smiať samými očami, a vtedy bola roztomilá. S jej barnavej tváre nikdy nesišiel zdravý, hodvábny rumeň, ako býva na broskve. Na jej tuhom, tvrdom tele všetko svedčalo ako uliate, úzke moderné rukávy, úzke, formám priliehajúce šaty preutešene stály tomuto sviežemu, elastickému decku.

„Mnoho sme čítaly so sestrou. I švagor nás do literatúry hnával. U neho je všetko. Málo takých biblioték na Slovensku.“ Ružena sklopila oči, potom pozrela na vážneho Milanca, hádžuceho okolo seba latinskými výrazmi medicínskymi.

„Keby to len všetko nebolo také nudné!“ riekol Durina. „Ja sa vám priznám, začal som desať ráz, ale nikdy nedočítal Marínu. Slová, slová a fantázie. To sa už odžilo!“

„Marína že sa už odžila?“ spýtal sa Hlaváň, začujúc doktorov prísny úsudok. „Potom odžila sa vôbec poézia! My sme Marínu nazpamäť vedeli. Ešte teraz by som sa pribral s malou pomocou vyrectovať celé strany, a práca ma dávno odtiahla od všetkých poézií!“

„Odpusťte, sú diela, ktoré majú veľkú slávu literárnohistorickú — a život o nich nevie! I ony, aj ich sláva pochovaná leží v prachu zabudnutia!“

„Napríklad?“

„Napríklad Kollárova Slávy dcera! Sláva jej hrmí, aspoň pohrmieva, dávajú sa jej a autorovi samé eminencie, ale nik ju nečíta! Či si možno predstaviť napríklad mladé, umné dievča, držiace v ruke Slávy dceru? Nie, to by bola smiešno. A kto číta dnes Hollého? Haha! Bolo by komické, keby ružové pery našich prekrásnych dám začaly skandovať jeho hrbľovaté, škrípavé hexametre!“

„A koho uznávate postaviť na piedestál, s ktorého ste shodili tých starygáňov?“ spýtal sa Hlaváň.

Milanec naklonil sa nad tanier a odvetil miesto Durinu:

„A už Jaromír Hadubrand Strebavý vo svojom epose: Prostituovaná duša má viac poézie než celý Kollár s Hollým, a na prídavok, než všetci starí i noví naši veršovci dohromady.“

Lota bola Malatína hnevala pre proroctvo počasia, a teraz do začínajúcej sa škriepky vybuchla hlasným, polohnevným smiechom, rukami vystierajúc proti Malatínovi. „Pomoc, páni!“ volala stará panna, „Malatínisko sa zbláznil! Lásku mi vyznáva!“ Ona skoro prestala sa smiať, no na tvári jej nebolo už ani hnevu.

„Len slovo!“ hovoril Malatín, „a ja som najšťastnejší pozemšťan!“ Pozeral zaľúbenými očami na tetu Lotu.

„Pajác do hrachu!“ riekla a začala sa už durdiť.

„No, no!“ riekol Greguš, „len sa nezariekaj!“

Keď prišla pečienka, Greguš razom vstal s pohárom v ruke a riekol:

„Pripíjam tento pohár pravého modrianskeho, falše neznajúceho vína na zdravie mojich milých hostí, ktorí po prvý raz poctili môj skromný dom. Nech príchod našich dvoch priateľov, ktorých vývin na školách sme so sympatiou sprevádzali, stane sa prelomom z hlivenia k rezkému životu. Nič nám starým nebude milšie a vítanejšie, než keď všetkých nás i našich predkov prevýšia, zahanbia krásnymi a zdarenými skutkami mladí, do života vstupujúci druhovia a bratia naši. Nech sú ich skutky blýskavejšie, úspešnejšie, nech je ich poézia vyššia, krajšia, ich vedecké diela hlbšie! Nech stvoria nám lyriku nad Sládkoviča, epos nad Hollého! Nech nám stvoria román za príkladom veľkých romancierov severných, nech stvoria drámu, ktorej u nás ešte niet! Pijem na zdravie dvoch nových doktorov kotlínskych, pijem na zdravie mládeže, ktorej sú povolanými predstaviteľmi!“

Mária počudovala sa mužovi, ktorý nikdy netoastúval, a nevediac, v čom je vec, hneď ženským prenikavým dôvtipom vycítila nesúlad, panujúci medzi pánmi. Ona vycítila osteň v chválospeve.

,Hľa, toast, a aký šteklivý!‘ myslel si Milanec. ,Títo páni raz nemôžu zaobísť sa bez krasorečníctva… vari čaká odvetu, hodné okiadzanie; počkaj, toho sa odo mňa nedožiješ. Nech strelí Durina, ak má nabité.‘

No od obeda vstali bez Durinovho výstrelu — a už prichádzali stražianski priatelia Gregušovcov: Miroslav Štrbík so ženou, miestny katolícky farár Hranilovský, prívetivý, päťdesiatnik, pevný, no tichý národovec, ráztocký Daniel Kukliš so sestrou Irenou, dvadsaťročnou, vysokou devuškou, dvaja stražianski učitelia, Rybár a Berner (Kastorom a Poluxom ich menovali pre ich nerozlučnosť), Jozef Kaňúr a niektorí z ich „spoločnosti“, dve kamarátky Ruženkine zo Stražian, smiešlivé devušky, pratajúce sa za majestátnu postavu Ireninu; ony sa mnoho chichotaly, všetko im bolo smiešne, a keď sa na nich obrátili, robili vážne tváričky, ale očkami si jedna druhej dávaly znaky. Prišli i dvaja mladí koncipienti. Dom naplnil sa, zašumel. Čiernu kávu pili, kde komu dostalo sa miesta v besiedke, pod smutnou vŕbou pri Kotlinke, v ovocnej záhrade, v tieni predného múru… Mládež začala hry, potom sa rozspievali a konečne v jedálni zahrmely stoly a stolce — vypratúvali ju na tanec… Berner, učiteľ stražiansky, vytrvalý človek, začal mlátiť do klaviatúry a bál bol skoro v úplnom prúde. V prestávkach rečnili a spievali. Malatín predstavoval dlhého Angličana v panoráme, tancoval s Gregušovým prachovým kepeňom serpentínový tanec, pričom vyvádzal skoky a piruety ani hociktorá balerína, napodobnil rečníkov, učil mlaď novému kroku vo valčíku, učil ich tanec vraj „fandango“ zvaný a potil sa, až mu kropaje potu vyšly na plešinu. Durina tancoval, ale málo a vážne, ako by hovoril: jaším sa s vami síce, ale len z delikatesy, aby som vám nepokazil zábavu, ináč som dávno nad všetkým týmto. Dr. Ján Milanec stal si do dverí, oprel sa plecom o dveraje a pozeral útrpným úsmevom na tancujúcich. Očami sprevádzal Lejlu, jej plavné, bystré pohyby bez príznaku najmenšej námahy; ona svojím svižným driekom poddávala sa sráznym, hľadaným, umelkárskym zvŕtaniam Malatína, ako by popredku vedela, čo bude vyčíňať šibký starý mládenec; u nej vychodily i tieto tanečné kunšty umiernene a vkusne.

,To dievča je stelesnená harmónia!‘ pomyslel si Milanec a chcel sa nasilu oddialiť… Malatín vypustil tanečnicu pri ňom. Júlia zostala pred Milancom.

„Pán doktor je veľmi zaujímavý, keď podopiera dvere ako strapatá karyatída!“ šepol jej Malatín, tak, aby to i doktor počul, a bežal drobnými krokmi vyzvať Ruženku. Starý mládenec hneď zvŕtal pružnú, mladuškú devu, ona sa poddávala jeho sráznym pohybom ako zástavka mocnému vetru.

„Vy ste nikdy netancovali?“ spýtala sa Júlia z púheho rozpaku, keď zostala stáť pred Milancom, voľne vydychujúc.

„Je to proti mojim zásadám. Som hlboko presvedčený, že človek má len to robiť, čo osoží a má smysel. Veď vari nejdete k baletu? Pre Malatína arci má i tanec smysel. Ku komediantstvu patria i všelijaké kotrmelce, košúty a saltomortále.“

„Pravdu vyznajúc, nerojčím za tanec,“ ticho riekla Júlia, „ale, pán doktor, všeličo robíme, čo neosoží síce, ale patrí k životu, oživuje spoločnosť. Preto nezaslúžime ešte výsmechu.“

Mladí ľudia sadli si neďaleko piana, do ktorého Berner vytrvale mlátil.

„Také krásavice, ako slečna, nemaly by tancovať,“ riekol Milanec, popravil si škripec dvoma prstami a hľadel Lejle zblízka do zohriatej tváre.

„Taký umník, ako je pán doktor, nemal by vytínať také triviálne poklony… je to nevkusné! Tým menej, že odsudzuje banálnosti.“

„Odpusťte, zo mňa hovorí doktor, a nie banálny, fádny poklonkár… Tancom odpadá pyľ krásy… lebo krása je len výslednica úplného telesného zdravia a harmónie duševnej. Ale oboje sa ruší divým, neprirodzeným hopkovaním v dusnej atmosfére… to je, myslím, jasné.“

„Pramamičky naše tancovávaly s pradedmi našimi, hovorieva apuško, a nebráni mi, ani mama nebráni. V nemeckom inštitúte, prísnom, náboženskom, mávali sme dva razy do roka bál… kadetov nám priviedli a pážence… A to boly veľmi milé zábavy… Gavalieri naši boli jemní, zdvorilí, rytierski… áno, rytierski, pán doktor, a… zdvorilí!“ zopätovala a podala rameno Dankovi Kuklišovi, ktorý ju nesmelo vyzýval ku kadrile. Danko Kukliš s tichou radosťou viedol Julku do kola.

,Fác, fác!‘ podumal Milanec, ,ale je ostrá… ani britva. Od tej muž sotva vymôže si domového kľúča!‘ Ešte chvíľu postál. Lejla chodila s Dankom Kuklišom veselá, dôverne shovárala sa so skromným, umným a Gregušovcom s dušou oddaným mužom. Ona učila sa od jeho sestry Ireny čítať po rusky. Milanec pocítil akúsi závisť. ,Hľa, mlynár si tuším vodu naháňa na koleso… múčny moľ… ako sa mu nobl usmieva tá čertica.‘ Smraštil sa a odišiel do záhrady. Pod smutnou vŕbou našiel vydychujúcu Irenu Kuklišovú, ktorá vedela, že bude dôverná porada, a veľmi bola zvedavá, čo uzavrú v Gregušovej kancelárii. Ju málo tešily ľahké zábavy Malatína a tanec. Neodriekala sa, no nebažila za ním. Dr. Milanec ju pochválil, že nerada tancuje. On oprel sa o peň a hľadel na junónsku postavu Ireninu, na jej krásnu hruď a jasné orlie oči.

„Ako sa vám vodí, pán doktor, v našom smutnom kraji? Nebanujete za veľkým mestom?“

„Pravdu vyznať, áno — no zabrali sme sa do práce, a tá pomáha cez nudu.“

„Mnoho chorých?“

„Ach, to nie, aspoň tých obyčajných chorých, čo platia, je málo. Ale mnoho je chorých medzi nami na zaostalosť, zpiatočníctvo, haraburdáctvo; verte mi, tu je mnoho obskúrnosti a mnoho beliem na očiach. Tie beľmá ideme rezať, ja a Durina… Príde známy Odoaker Kutálek, to bude tretí… Potom chytíme sa do Augiášovej stajne!“

„Odpusťte, ja s vami súhlasím, že nejde u nás všetko s kostolným poriadkom. Ale o takej zaostalosti neviem. Čo našim chýba, je guráž, odhodlanosť, smelosť i napádať, nielen sa brániť!“

„Ba až prismelí sú pri stváraní všelijakých komédií a daromníc. Nimi len dráždia mocného protivníka. To musí prestať!“

Irena hľadela zadiveno na Milanca. ,Ty by si mal byť radikálny spasiteľ náš od bied?‘ Začala mu nedôverovať… Páčil sa jej síce v ňom istý vzdor, hotovosť tuho sporiť, ale odstrašovaly ju prázdne, vždy len všetko negujúce sady. ,Škoda,‘ podumala, keď Milanca odvolali na poradu.

Pred večerou starší páni utiahli sa do Jánovho kabinetu, i tí, čo sa v karty hrali, vstali na vyzvanie Hlaváňovo. Kabinet, veľká priestranná chyža, naplnil sa hosťmi.

Hlaváň oznámil, čo vedel o všeobecnom ťažení proti národnému pohybu, ktorý po veľkých, mnohoročných námahách skrsol v mŕtvom predtým Kotlínsku. Po tieto dni má byť dôverná porada všetkých na slovo vzatých stoličných maďarónov. Poradu povedie sám Büky. Ešte teraz nezáleží im na jednotlivostiach, isté je, že o krátky čas začnú. „My sme sa dali vždy prekvapiť pri predošlých hromadných prenasledovaniach,“ hovoril Greguš, „napadli nás nepripravených. Zavreli nám školy, nevedeli sme, kam so žiakmi a učiteľmi. Vôbec v každej biede spoliehali sme sa na spravodlivosť a dobré práva, na veľkodušnosť, rytierskosť, na zákony, nenapádali sme, dôverovali sme sľubom. To bolo šľachetné, čestné, ale nie múdre. My sme na vyhnalove. Po nemecky „vogelfrei“. Ani to nie, jarabice požívajú zabránený čas, v ktorom ich strieľať neslobodno, my nie, v tom ohľade, i pri baranej prírode našej, patríme medzi vlkov a divé mačky, ktoré nemajú zabráneného času. Nuž preto nás pán doktor Hlaváň popredku upozorňuje na raziu, ktorú zamýšľa Büky, aby sa udržal v sedle!“

„Musíme sa zorganinovať na obranu,“ riekol Štrbík, „ináč nás zasa zadržia na istý čas. O zničení pohybu ani reči. Mám živé svedectvá, ako sa šírime. Nám treba tak zariadiť veci, aby sme bez zbytočných obetí odrazili nával na naše opevnenia.“

„Patrím k ľuďom tichým,“ riekol Hranilovský, miestny farár katolícky, „nedal mi Boh ducha bojovného, ani úrad ma k tomu nevedie. Nie všetko môžem odobrovať, čo sa na našej strane robí. Som sluha cirkvi a jej rab nehodný. No k obrane milej slovenskej národnosti prispejem. Nežiadajte len to, čo z človeka nevystane! Šetrite nás v našich pozíciách, len stojac na nich môžeme osožiť. Osvedčujem sa, že brániť chcem svoj národ, ak ho naozaj napadnú intrigou a násilím!“ Všetkých milo dojalo slovo Hranilovského. Nebolo v ňom sily, ale bola úprimnosť a česť. Viac nesľuboval, ako vedel splniť. Že splní, čo sľúbi, vedel každý.

„Prosím poslať dopredku nás nezávislých, samostatných,“ tichým, pevným hlasom povedal Danko Kukliš a temer zapýril sa, že pred toľkými hovorí. Bol on skromný, utiahnutý, ako by sa zdalo, zastrašený niečím; „a predbežne šetriť ľudí, ku ktorým je ľahký prístup.“

„Mne môjho hoblíka neodnímu!“ riekol Jožko Kaňúr a oči sa mu iskrily. On bol nevolená, no jednohlasne uznaná hlava „Spoločnosti“. Viedol ju umne, obozretne, pri dosádzaní nových „klinov“ bol opatrný, znal ľudí a požíval dôveru preto, že sám bol verný, hotový trpieť, hotový pracovať do úmoru. Neznal telesnej ustatosti, keď prišlo nocami cestovať či zimou, či letom.

„Po druhé,“ pokračoval Kukliš, a to druhé bolo, prečo vlastne dal sa do rečnenia, „i pre obrannú vojnu treba vojenné výlohy! Treba nám bezodkladne sosbierať obranný fond.“ To rieknuc, položil na stôl okrúhlu sumu peňazí a podpisný hárok.

O chvíľu bola podpísaná hodná suma, za kasíra poprosili Kukliša; on a Greguš majú vždy s privolaním tretieho rozhodovať nad obranným grošom. Štrbík a Kaňúr majú ďalej sbierať.

Milanec a Durina, pritiahnutí do najdôvernejšej porady Hlaváňom, ktorý bol dosť naivný myslieť, že takou dôverou odzbrojí mladých hyperkritikasterov, ticho počúvali. Pri rečiach a debatách, ktoré sa rozvinuly, obaja pocítili, ako málo ešte poznajú pomery a ľudí: mnohým rečiam ani nerozumeli, neznajúc okolnosti, osoby, predakty, predudalosti. Im zavše prichodilo, ako by títo ľudia hovorili úslovnou rečou, kde známe slová iné znamenajú než obyčajne. Slovám rozumeli, ale súvisu a smyslu nebolo. Durina i dosť skoro ušiel za dievčatami… Jemu veľmi pozdala sa Ruženka Kráľová z fary.

„Na takej fare bolo by dobre byť kaplánom,“ riekol Mllancovi, napodobniac ho vo všetkom, i v ľahkom hovorení o devách a ženách. Jeho priamo porazila mladá sviežosť devina, jej strunistý krok, jej smejúce sa uhľočierne očká.

Milanec ticho sedel a škaredil sa. Niektoré priohnivé reči ho srdily…

,Až do ostatných konzekvencií reční tamten kňazko luteránsky,‘ podumal doktor, ,a neviem, či neutečie do konopí, keď na neho zadupká seniorálny inšpektor… A tamto Kaňúr s večným „nebojme sa“ neviem, ako dlho bude páriť kaňúrskymi krídlami! Hoblík mu nekonfiškujú, ale jeho samého… Múčny moľ — to je aspoň chlapík, začrel do vrecka — päť stotín! Musí mať hodne šupákov…‘ No vcelku mu veľmi lichotilo, že, hoci sa predstavil takým, akým je, nešetril ani city, ani osoby a obľúbené teórie „staríkov“, bol zavolaný do intímnej, chúlostivej porady, kde odkrývaly sa i vlastné rany strany a spoločnosti slovenskej. A nadto mu dali i úlohu pri bližšom rozdeľovaní úloh a agend: on mal hneď ísť k Surinskému, o všetkom ho uvedomiť a s ním brániť podhorský kraj, oboznámiť sa a tamojšími ľuďmi, pomermi. Surinský mu už povie, čo je hlavne potrebné. Doktor Milanec uklonil sa, prevzal nemo úlohu so suchým, chladným úsmevom.

Porada v Jánovom kabinete mala dvojaký dojem: niektorí sa poľakali, niektorí radostne rozjarili. Daniel Kukliš i pri tichej povahe svojej horel po činnosti. V ňom bolo mnoho tichej energie a vytrvanlivosti. Vždy hotový obetovať, rozhľadený, vzdelaný mladý mužský bol silno podporovaný sestrou Irenou, ktorá mala búrnejšiu povahu a bola ešte energickejšia než brat. Ona u Gregušov hneď badala, že sa čosi kutí, a keď stihla priblížiť sa k bratovi Dankovi, chytila ho mocne za rameno… „Bolo čosi?“

„Bolo, ale nie pre ženské,“ povedal Danko s úsmevom, lebo vedel, že v tomto ohľade Irena nepatrí medzi ženské. Ale ona sa naozaj pohoršila, zasvietila brunastými očami a povedala mu…

„Oj, keby len medzi vami nebolo toľko báb! Napríklad, tamtí mladí plazáci!“ ukázala na Durinu a Milanca.

Rozjaril sa Kaňúr, ktorý vedel znamenite sliediť za dielami v protivníckom politickom tábore, bol čiperný a vždy hotový na krkolomné podujatia, keď myslel, že osožia veci.

Večerali v záhrade, lebo večer bol prekrásny, teplý, lahodný ako príjemný sen. Kotlinka lisla sa odleskmi lámp, lampiónov a sviec… Kotlínčania odobrali sa skôr: mali ďalekú cestu.

„Ako sa vám pozdal Gregušovie dom?“ pýtal sa Hlaváň už na bričke, keď hrmela po hradskej okolo Lutišičovho kaštieľa, Dr. Milanca, ktorého usadil k svojej panej na zadné sedisko, sám sadol oproti nim. Durina prevzal od kočiša opraty a poháňal. Kone badaly cudziu ruku a išly neriadne, potrhávaly.

„Pani Mária vie variť ľúbezný paprikáš, ale rechtor Berner prešpatno mlátil do piana!“ odvetil Dr. Ján Milanec a zapálil si cigaretku; až keď horela, pýtal si dovolenie od susedky.

„Neverte tomu chladu!“ zakričal Durina s kozla, šibnúc bičom do ťažkých fiakerských koní, „náš lekár Miesiželezo je už náležite buchnutý, len nevie, do ktorej, či do Júlie a či do Ireny a či do Ruženy. S Irenou v záhrade dlho hrkútal!“

„Ty nás len prevaľ do eskarpy! Veď sa ti kone motkajú ako opité!“ odvrkol Milanec. „Do všetkého sa berieš, čomu nerozumieš!“ Veľmi sa nahneval na opovážlivosť Durinovu chcieť uroniť jeho vyvýšenosť pred Hlaváňom a Hlaváňovou.

„No, no, pán doktor,“ riekla Hlaváňová, „to by nebol div! Prekrásne devy! Sama neviem, ktorej dať prednosť! Ruženka je milý čertík, veselá, jará — Irena je rozvážna, umná, Júlia je krásavica, všetky tri sú dobré a pilné devušky.“

Po veľkej trme-vrme, keď sa ostatní vypratali, zostali sedieť v husto zarastenej besiedke Gregušovci, Štrbíkovci a Kukliš so sestrou. Kuklišove dva sivé kone, mocné ako levy, čakaly pred mostom. Blížilo sa k jedenástej, a nikomu sa ešte nechcelo spať. Julka odišla uložiť sestričku Marišku, Ruženka pomáhala tete Lote upratovať dom. Mária, hodne ustatá, sadla do trstinového fotela, založila ramená nakríž, Greguš so Štrbíkom dopíjali čaj.

„Rada hostí!“ povedala Mária, „príjemne mi je, keď to tak bzučí ako v úli. Ale potom sladko je posedieť s blízkymi a nepočetnými!“

Mesiac vyšiel bol zvečera ohromný, ako zlatý disk, teraz už vysoko na oblohe premenil sa na disk strieborný, ani rakúsko-uhorská zlatá valuta. Jeho mliečne, hmlisté svetlo miešalo sa so svetlom guľovej lampy na stole v besiedke a v zeleni bujného viniča účinkovalo prekrásne. Pani farárka bola nepokojná pre deti, ale pán manžel ani hnúť! Jej sestra Ruženka mala ešte ostať zajtra u Gregušov. Irena sa ešte vždy durdila na brata. Greguš smial sa, keď mu Danko rozpovedal príčinu…

„Slečna, hovorí sa, že by tisíc bied nebolo prišlo na národy, keby alkovne nezvedely to, čo bolo za zeleným stolom!“ povedal dobrodušne Greguš a prisadol k Irene, aby ju udobril.

„Sú i výnimky,“ riekla Irena, „myslím, že som dosiaľ už dokázala schopnosti zasiahnuť i do obecenstva. Ale keď nič nezviem, ako mám konať?“

„Neboj sa, sestra, my pôjdeme spolu!“ vrelo riekol Danko a vzal ju za ruku…

„Ja zasa ani nechcem o ničom vedieť!“ povedala Štrbíková, úzkostlivá, vždy len na deti mysliaca maminka. Bolo ich už šestoro, všetko malé, ako schodíky. „Rada som, keď nepočujem o tých večných borbách. Má toho dosť môj biedny muž!“

„Nie som ja taký biedny, ale pravda je, načo každú mrzutosť, ktorá nás vonku prikvačí, niesť do rodiny, všetko žene navaliť! Má žena svojich domácich bôľov a starostí dosť a dosť!“

„Ach, už len niečo treba i nám vedieť!“ riekla Mária. „Všetko nám je spoločné: i radosť, i smútok, i dobrý chýr, i zlý. Ale nasilu sa tiež nederiem za každou ich aférou!“

Júlia sa vrátila a žmurkala tmou stiahnutými očami v lampovom svetle. Stála v zelených dverách besiedky. Na jej hlávke spočinuly široké listy viniča.

„Bachantka!“ riekol farár. V besiedke rozvinula sa reč o tom, nakoľko môžu mužovia zasväcovať ženy svoje do tajností, majúcich všeobecný význam. Irena bránila tézu, že poriadna žena má o všetkom vedieť, Mária bránila zdržanlivosť mužov v tomto ohľade. Farárka tvrdila, že žena len vtedy môže byť šťastná, keď sa obmedzí na svoje vlastné domové kráľovstvo. „Ale v tom už musí mať hlavné slovo!“ doložila, hoci bola tichá a poslušná.

Júlia sadla pred besiedkou na Mariškinu kolembačku a pomaly sa kolísala, dupkajúc nôžkou o pieskovú pôdu.

Daniel Kukliš pošiel k nej a oprel sa nad ňou na stĺp kolembačky. Jej pohyb potriasal ľahunko stĺpom a otrasy prechádzaly na jeho plece, ony ho príjemne rozčuľovaly, lebo prichádzaly predsa prostredne od nej, od pohybov jej sladkého tela. Mesačné svetlo padalo na bohaté vlasy Lejline. Odputnané vlásky pospešnou prácou lisly sa okolo jej bieleho, hladkého čela ako priehľadné strieborné pavučinky. Ona sa lepšie rozhúpala, Danko raz videl jej krásnu, lunou zjasnenú tvár, raz utešenú, voňavú hlávku s mocným, postriebreným gaštanovým vrkočom.

„Vy rada taký huriavk, tanec, kriky a hry?“ spýtal sa Danko, len aby mohol s ňou pohovoriť. Cez deň nebolo stihu — ona bola na všetky strany rozchytávaná. Ach, a on by tak rád s ňou čo len niekoľko slov, tak od srdca. Kukliš bol priskromný zachádzať častejšie do Gregušov, vážil si chvíle, prežité v ich dome. Od tej chvíle, čo Lejla prišla s matkou do Ráztok navštíviť Irenu, s ktorou nevidela sa päť rokov, odvtedy, čo ju videl stáť nad mlynským úpustom, behať po sade, Danko videl v Lejle vyššiu bytnosť, ktorú možno len zvelebovať. Mlyn, záhrada, úpust, dvor s nesčíselným hydom, celý byt stal sa mu drahším, ako by posväteným, odkedy Lejla okrášlila ho svojou sladkou prítomnosťou.

„Neškodí i trma-vrma niekedy. A u nás to býva vždy tak veselo, nenútene. Iba tí páni noví doktori sa duli… iste ich omína učenosť.“

Danko, vysoký, štíhly mladý mužský, stál celý očarovaný nad devuškou, ako by plávajúcou v hmlistom lunnom svetle. Tenkých oceľových povrázkov, na ktorých bola pripevnená doska kolembačky, nebolo vidno v šere, takže voľne rozložená, štíhla postava Lejlina tu dolu pod ním zdala sa naozaj vznášať a plavno lietať vzduchom ako vzdušná víla.

„Nám so sestrou veľmi dobre slúži trochu živšie požiť. U nás v Ráztokách len hrmot mlyna prerušuje púšť a mier. A zvlášte Irena želala by si prúd, pohyb, otrasenia! Ona ide do žitia s roztiahnutými vetrilami!“

„Vaša sestra je skvost, perla, zlato! Kde sa len vzala u nás taká devuška? Ona je, zdá sa, k nám presadená z čias iných, ideálnych. Ako jej závidím jej pevnotu, rozhodnosť, jej oheň, jej prekrásne oduševnenie! Ona nás učí poznávať veľkých slovanských spisovateľov, s akým ohňom nám číta Puškina, ako milo zneje jeho verš v jej ústach! A to všetko má zo seba; váš nebohý brat ju vraj vyučil začiatkom a po ňom i zostaly knihy, ale to boly len hračky, ona sama išla ďalej… A pri jej ohromnom hospodárstve, kedy len stačí?“

„To je pravda,“ riekol Daňo; „i ja obdivujem jej vlastnosti, že na všetko nájde čas, nič nezamešká.“

„No hlavne s Ruženou obdivujeme jej samostatnosť, jej zakončenosť, jej pevnotu. Ona je už v cele opravdivom živote, vie čo, kam! Pevná ako žula, povedomá, svoja! Pri nej som iba tieňom. My ostatné, obyčajné stvory, len s brehu, zďaleka hľadíme na valiacu sa rieku života, ona je na nej samej na svojom vlastnom člnku, s veslom i kormidlom v strunistých rukách. I borí sa víťazne s vlnami, i často proti prúdu. Ja si prichodím proti nej ako netrebná, neužitočná bábika, ktorú obliekajú, vyzliekajú a zasa obliekajú, postavia do kútika. Najviac čo povie „papa!“, „mama!“, keď ju stisnú.“ Lejla usmiala sa vlastnej myšlienke.

„Irena rovná sa trochu mužským, má tvrdý mrav…“

„Áno, z nej by vystala i panna Orleánska…“

„Ale kde vyššie sú nežné, krásne ženské, zdanlivo slabé, no mohutné svojou nežnosťou a krásou.“ Dankovi krv vrazila do líc pri týchto slovách… Divil sa sám nad svojou smelosťou.

„Áno, také kvietky vy radi, čo možno odtrhnúť ľubovoľne a pripäť na golier? Irenu by darmo niekto trhal — má tŕnie!“

„Nie, nežnosť ženská je vyššia než všetky sily, mocnejšia než všetky tŕne. Ako by sa mohla moja sestra Irena prirovnať vám? Ona je dobrá, šľachetná, má krásny tvrdý charakter, ale vy ste krása, ideál dušou i anjelským zjavom!“

„Pán Kukliš, i vy viete nepekne lichotiť?“ Lejla prestala sa knísať, zadržiac kolísku nôžkou. „Dnes som doktora Milanca vyplatila náležite… No, nie, nie! Od vás je to niečo inšie. Vy ste milý, dobrý náš Danko ráztocký… vám sa to len tak skĺzlo s jazyka… Otec vás rád má, on vás kladie vyše Hlaváňa, vyše mnohých; i mama má rada vašu tichú, mocnú priamotu! Vy ste naozajstný, srdcu blízky Slovák, náš, cele náš!“

V Dankovi srdce bilo šťastím. Od prvej chvíle, čo uzrel Júliu, prišlú z Nemiec, jeho tiché, verné srdce naplnilo sa prekrásnou devuškou! Skromný, len zďaleka túžil uchytiť jej pohľad, jej slovo, vidieť jej hlboké magnetické oči.

„A ešte vám viac poviem,“ pokračovala Lejla a rozkolísala sa nôžkou, takže čipky jej rukávov trepaly sa v mesačnom svetle, „nielen mať moja a otec môj vás veľmi radi majú, i ja vás rada mám, pán Kukliš. Poviem vám, prečo: mne sa ľúbi to, že vo vás niet falše. V každom inom, v každom z nás zneje, čo i tichá, no predsa falošná nôtka. I vo mne zneje — do cis mol! Vo vás jej niet, ani v Irene jej niet. Už Ružena farská je iná. Ja ju sestersky milujem, ale čertík v nej sedí. Taký milý malý čertík, ale predsa čertík… Hlaváň má tiež vrtochy, časom chcel by zápoliť s otcom, hoci to neuznáva, Štrbík má zavše tiež mušky, no vo vás nič podobného niet!“

„Som šťastný vaším súdom… Nezasluhujem… No to je pravda, to nebojím sa riecť, že som verným druhom vášho domu.“

„A to je mnoho, pán Kukliš! Mnoho nepriateľov má môj apuško, mnoho. Takí ľudia, čo za dobré a vysoké nažijú si nepriateľov, zaslúžia mať i priateľov! Nedávno povedal Lutišič, neviem už, či úprimne, že u Greguša je známkou, že medzi čestnými ľuďmi nemá skutočného nepriateľa, naopak, každý oplan, ktorého zná, je jeho nepriateľom.“

„Ach, čo len váš otec!“ On naklonil sa k Lejle, aby hlas nezalietol do búdky. Tvár jej prechádzala pri knísaní tesno vedľa jeho tváre… Ľahkým vetierkom ho ovievala jej hlávka. „Váš otec je u nás prvým mužom… On je už taký ideálny Slovák, ale len v dobrom. Za neho dáme sa i rúbať. Len, prosím vás, keby ste niečo počuli alebo zbadali, dajte vedieť do Ráztok. Len dva riadky, alebo niečo od vás, stužtičku, ihlicu…“

„Iste vy budete prvý, na ktorého bych sa obrátila, nedajbože, v nešťastí a nebezpečenstve.“ Podala Daňovi ruku, on ju pritisol k ústam s trasením a nesmelosťou. Ústa jeho ledva že sa dotkly jej dlhej prekrásnej ruky.

„A kebych chcel si i právo obrany získať?“ nebývalým smelým duchom zachvátený, razom riekol Danko, a potom sám sa zľakol vlastných slov. On podržal Lejlinu ruku vo svojej dlani, zastaviac tak jej húpanie.

„Toľko práva vždy máte ako vaša prekrásna sestra, netreba vám ho získať!“ Lejla ticho vytiahla ruku a nôžkou rozsotila sa tak, že Danko nevdojak oddelil sa od stĺpa.

„Ach, vy sovy nočné!“ bolo počuť hlas tety Loty, neisto habkajúcej od domu k besiedke, „idete do spiša! Mesiac už vyčkali, iste chcú vyčkať i ranné slnko!“ Všetci sa trhli, vstali a dali tete Lote za pravdu. Farárka plačlivým hlasom riekla: „Môj u vás vždy korene pustí! A deti!“ Hostí vyprevadili k mostu. Pribehla i Ružena a sľubovala sestre prísť nazajtra. Hostia posadali do veľkého Kuklišovho batára… Gregušovci počúvali jeho tratiaci sa rachot.