Zlatý fond > Diela > Kotlín (Časť druhá)


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Kotlín (Časť druhá)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Lucia Tiererova, Petra Pohrebovičová, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov

V. Lejla.

Obavy Márie Gregušovej pre Júliin dlhý pobyt v bohatom cudzom dome boly na šťastie márne — nateraz mal otec pravdu, hoci vcelku mať lepšie znala dcéru než otec, ktorému až fantastická láska halila oči ružovou hmlou…

Lejla vžila sa hupkom do užšej, milej a srdcu bližšej domácnosti, ako by len v nej bola dozrela na pannu a nikdy nebola chodila po parketoch vo veľkej nadmorskej vile Lingnerovej pri Cuxhafen. Ona opúšťala veľký, hrmotný Hamburg, panskú pohodlnosť, ľudí milých, na rukách nosiacich „das liebe Pustakindchen“ (oni si Uhorsko nevedeli tam predstaviť bez „pusty“), no opúšťala pre otca, mať, pre svoje milé Havrané. Zdravá duša a svieže zdravé srdce nemohlo sa odcudziť a jasná hlávka nenabrala sa pustým prepychom a nedosiahnuteľnými želaniami.

Ako novinku ešte nevidenú našla doma sestričku Marišku a hneď sa do nej zaľúbila pri prvom sesterskom bozku na malé malinové ústočká buclatej belohlavej Marulky. Milé, k „tete“, ako volala dlho sestru, prítulné decko, rodičia, dom, záhrada, Kotlinka, priateľskí ľudia nahradili skoro luxuriózne kúpele s ohromne veľkou nudou, prevážanie sa z mesta do mesta, vychádzky zo Švajčiarska na Riviéru alebo do hotelov pri Lago Maggiore.

Lejla bola dušou dedinárka. Staré dedinské známosti nadpriadla hneď v prvé dni. Ako dievčinka chodievala na besedu k Babuši Bendovej preto, že okrem krásnych povestí mávala prichystané perníky a oriešky, akých perníkov a orieškov nikde inde nebolo. Veď boly s kohútím mliekom, podľa slov Babuše. Tak i teraz si rada posedela v malom jej domčeku na Hŕbkoch. Bol to pravý oriešok: všetko na ňom a v ňom bolo malé, okienka ako detské očká, kozúbok ako hračka, malý dubový stôl na krížnych nohách, nízka povala, malá postieľka, a na konci koncov pri oblôčku malá, drobná Babuša, v tele útlunká, len s krásne vyvinutou hlavou a belasými očami.

Babuška Bendová bola dedinská zriedkavosť: stará panna. Starých panien nebývalo po slovenských dedinách. No úbohá Babuška bola od mladi na obe nohy chromá — akási divá lámka jej ich skrútila a zo sústavov povykrúcala, keď jej bolo práve šestnásť rokov. Čudno bolo vidieť na slabom telíčku pekne sformovanú hlávku, starú, jasnú tváričku s jasnými hustými vráskami a umnými, hlboko ležiacimi očami. Obdivuhodné boly jej krásne, biele, podlhovasté ruky, nikdy nekazené čiernou prácou, cele ruky aristokratky. Ale tie ruky bolo hodno pozlátiť! Takých dvoch ženských rúk nebolo viac v celom Kotlínsku: ony vyšívaly zlatom, striebrom, hodvábom, pamukom, a vyšívaly tak, že práca ich ďaleko prekročila medze obyčajnej domácej industrie a zachádzala na posvätnú nivu umenia. Ona i nadobudla si už veľkú povesť, v jej domčeku-oriešku boli už i vysokoučení páni, i vysokopostavené osoby obdivovať staruškine práce: ona si sama kreslí vzorky, vynachádza nové formy, nové línie, nové sostavenia, vynachádza, komponuje celé ornamenty; v jej prácach žije priamo orientálna fantázia foriem, harmonicky sa meniacich, prechádzajúcich jedna do druhej: tu zjavia sa štylizované zvery od kohúta až po šarkana, štylizované kvety od tulipána a ruže až k nebývalým exotickým rujným, palmovým, liánovým rastlinám. Jednotné sú jej vzorky; ako básnička k pekným refrénom vinú sa jej vložky, veselým, plným behom hadia sa jej vždy nové a nové meandre. Motívy sama vynachádza, len štýlu zdedeného prastarého drží sa. V nej obnovuje sa už zabudnuté umenie, ktoré vídame len na veľmi starých slovenských výšivkách, už temer do knota vykorenených zo Slovenska hltavou špekuláciou. Na oddych, keď jej krásne ruky ustanú a oči vypovedia hrať sa s farbami, klepluje čipky, jemné ako pavučiny.

Sedáva milá Babuša za svojou babou, špendlíkmi posiatou; biele, dlhé prsty hrajú sa neuveriteľnou rýchlosťou s kleplami, ozdobno vyrezávanými; pri nej na stolčeku sedí Júlia a hľadí na ostrý profil starej devy, na jej tenunké, šedinami preskočené vlásky, vyšlé zpod tuho na hlave uviazaného ručníka, panenským to nosivom havranovským. Ale Babuša už viac nerozpráva Lejle o troch zhavranelých bratoch, ale spomína zašlé časy, skutočné udalosti. Na prosbu zaspieva tenunkým žalobným hláskom baladu o Andoline, zajatej Turkami. Lejle je pritom voľno, ona stáva sa deckom, a nepokoje, ktoré ju počínajú pochytávať tam vo svete, pri Babuške prestávajú! Lebo okolo nej i v nej samej je mier, zbožnosť, viera a oddanosť Bohu… Nikdy ani slova žaloby na sudbu, ktorá ju prikovala k lavici a barlám… aký rozdiel medzi ňou a Andrejom, ktorý horieva netrpezlivosťou a nervozitou, až človeku samému sa srdce potriasa a znepokojuje. A čo je jeho polonamyslený neduh proti Babuškinmu celoživotnému mrzáctvu?

Babuška zdvihne hlavu od práce, položí ruky do lona a zahľadí sa na Lejlu:

„Ach, milá, krásna i dobrá si, Júlia, to je už veru, Bože, svätá pravda! Hm, dieťa moje, všetko od Boha… Vďaka mu za život, za radosti také mnohé!“ (Lejla udiveno hľadí na mrzáčku — aké tu radosti?) Lejla nemôže ešte pochopiť, že Babuška žije pravým statočným životom, zdravým, i pri telesnom lazárstve. Babuška žije opravdive, nielen spokojno, i radostno, celistveno, harmonicky. Úzky je priestor, po ktorom pokuľháva, maličký domček, ktorý obýva, ale široké je pole jej duše, veľké priestranstvo jej citu, jej fantázie.

„Veď boly časy, dieťa moje,“ počne Babuška znova, „i ja som nebola posledná v Havranom, hoci sme boli len chalupníci… Ale dobre sme sa opatrovali, mamka boli pilná ako včela, a keď ma na sviatky vyobliekali, všetci hovorili, že niet krajšej panny, hoci som bola drobná. Bola som ti ja taká parádnica, Juliška moja, vo mne len tak klokočom všetko vrelo, na ľade som sa zohriala… A mala som švárneho frajera, dobrého, bohatého, všetky dievky mi ho závidely — hen strýca Kabelu — veru, Bože, tak… Kto by to teraz povedal?“

Julka zbožne načúvala, a veru si nevedela nijak predstaviť Babušku s mladým šuhajom.

„Ach, dieťa moje, sedávali sme my, sedávali spolu po sobotách na našom zadnom násype, len sa obzrieme, a už polnoc bije na stražianskej hrubej veži. Sem na Hŕbky dobre počuť… Sladko to bolo, mladí sme boli, plakávala som od radosti: hej, dievča, budeš si sedieť naprostred dediny na širokom dvore kabelovskom… I starí ma radi mali, bola som šikovnica — práca mi horela pod rukami…“

„Jeho, Janka to mojeho, vzali na vojnu… na nedlhú, lebo ho vymohli… a keď sa vrátil, našiel ma sedieť na našom zadnom násype, o pravom poludní to bolo, — ešte to viem, ako by to včera bolo. Našiel ma, neborák, samu sedieť, napravo barlička, naľavo barlička, a líce bledé, oči uplakané od bôľu… Veru tak, dieťa moje zlaté, také bolo naše uvítanie. Sadol si môj Janko ku mne, sadol a plakal nahlas ako chlapec, keď ho bijú… plakal a nikam von z hlavy (bol to dobrý, dobrý parobok): on ma i takú rád, veď vraj zdraví mrú a chorí sa zotavujú, on že odo mňa neupustí, nie a nie…“

„Nie tak, holúbok!“ povedala som ja, cele vážno a smelo, ale do srdca ma čosi pichalo ako vretienkom, tak tupo a predsa bôľno, „nie tak, Janíčko môj! Nie je pre takého šuhaja súca na obe nohy chromá žobráčka. Choď len, Janíčko, Boh nám obom pomôže!“

„A teraz má Janko Kabela troch synov a Aničku, čo ju tak rada máš, a ja tu na Hŕbkoch v rodičovskom domčeku veselo ihlou pichám, veselo prepletám kleplami, a keď mi začína byť smutno, zaspievam si Kdo jen na Boha se spoléhá!“

Júlia hľadí s pevnou vierou na ostrý profil bielej, tenučkými vráskami zoranej tváre, na umné, dobré oči a pochopuje, že dievča s takou dušou neprijalo veľkodušnú obeť Kabelovu.

Potom zaskočí Júlia do Kabelov; tam smutná idyla Barborienky a Janka premenila sa pre posledného na zdravú prózu… Anna skromne víta Lejlu, no Aničkina hlávka už zapadla sniežikom nehynúcim, čo nesíde ani na horúcom slnku: áno, na jej hlávke polodetskej ešte belie sa čepiec so širokými čipkami, takými širokými, že sa jej opálajú po celej tvári, čo len hlavou pohne. Tuho ohorená, barnavá tvár blčí rumeňom za bielou sieťou tenunkých čipiek. Čím bohatšia a mladšia nevesta, tým širšie sú čipky. Anička je temer o celý rok mladšia od Júlie, a je už ženou! Ako divno je pritom Julke okolo srdca a hľadá akúsi rozlúštenú hádanku na dobre známej tváričke… Nenachádza iného než dobrú, driečnu, no trochu odcudzenú bývalú hračkárku, lebo medzi nimi otvorila sa široká prietrhlina vyšším vzdelaním na jednej strane. Hľa, ako nás ono odrýva od milej pôdy!

Doma je Lejla materi poruke, „neonačí sa Martinkove pančuchy štopkať“, ani Kotlinku neodľúbila pre more; vozí sa rada po tichej rieke v ľahkom člnku. Sama vesluje dvojným veslom, v lete nemožno ďaleko, lebo je tam ďalej voda plytká, okolo domu dal Ján ruslo vyčistiť. Chodí rada do poľa, na lúky; podvečer hráva na piane, tak ako lepšia diletantka, zato je výtečnicou na citare, na ktorej naučila sa hrať Bsolu s Elzou Lingnerovou v hmlistej Germánii. Obe učil povestný umelec-virtuóz za veľké groše, a prekrásnu, drahú citaru daroval jej Lingner s nápisom na doštici: „Meiner lieben Hunnin“, lebo si nedal z hlavy vybiť, že v Uhorsku bývajú samí potomci Hunov. I spieva Lejla pri svojej citare vysokým altom; v stredných polohách je hlas jej mocný, kovový, prísny.

Lutišič rád počúva i jej piano, ale ešte radšej citaru. Jeho vozík práve zastal pri moste. Júlia sedela s tetou Lotou vo viničovej besiedke a zdvihla hlavu od šitia.

„Pán veľkomožný ráči sa k nám uponížiť,“ riekla Lota, „ale včera neprišiel, keď boli hostia.“ Ona vstala a odchádzala spešno k domu. „Povedz mu, že čakám na odpoveď, kedy zas pôjde do Krakova Maďara robiť?“

„Tetuška, teba bych nechcela mať za nepriateľku,“ povedala Lejla za odchádzajúcou. Medzi Andrejom a tetou bola ustavičná vojna.

S Andrejom bola Lejla prosto rodinná po dávnej známosti z detstva. Bez ceremónií prichádza do besiedky, keď je u nich, bez ceremónií odchádza hrachu alebo fazule natrhať do kuchynskej záhrady. Slobodne sadá si i pred ním na Mariškinu kolembačku, pomaly kníše sa nôžkou, obutou v lakovanej úzkej črievičke. Cez lesklé remienky, krížom späté na vysokom priehlavku, belie sa riedka letná pančuška. On beseduje medzitým vážne s Máriou (je to vyšší, útly tón, s akým sa proti nej chová), sporí a prekára sa a Lotou, počúva štebot Marišky, ktorá sa s ním práve tak baví ako niekdy Lejla. Ale už mu nejde do vrecka pre bonbóniky… už sa múdri a čaká, ale očkom predsa za vreckom mihne. Chodí Andrej každý boží deň v posledné časy. Po vizite sadá do svojho malého vozíka, pošibe čierneho rysáka a letí k Mahutám mäkkou poľnou cestou.

„Teta ušla pred nepriateľom,“ usmial sa Andrej, zastanúc pred besiedkou. Ani len paličky nemal, tichým, no rovným krokom prešiel od mosta.

„Mali by ste sa raz smieriť základne, hoci „vielliebchen“ si zahrať, ako je to v Nemecku zvykom. Veď teta má srdce ako perník!“ Lejla pomkla sa so šitím na lavičke, Andrej sadol si na samý kraj.

„Ale rozum ostrý — a jazýček ako osí osteň! A máva často pravdu. Prosím ťa, ja som vo vašom dome veľmi raniteľný! Nešťastná politika!“

„Teta má vždy pravdu, lenže ju meria s korením. Včera sme mali hostí. Kotlínci doniesli zvesť, že sa čosi strojí proti našim. Preto teta ušla pred vami. Ona hovorí, že ste tiež z toho plota kôl!“

„Ach, Lejla, mne je dnes nie do politiky!“ riekol Andrej a ona už teraz zbadala po bledej tvári, že i pri rovnej chôdzi Andrej je veľmi smutný. Ona nemohla vedieť, že prestál veľké pokušenie, že hral sa s žitím a smrťou, že koncom koncov predsa ešte roztrhal osudný list, písaný Štrbíkovi; a čo ho zdržalo? Myšlienka na Lejlu. Mal ťažkú, hroznú noc! Od Gaža dostal mrzutý list, všetka horkosť, všetky hriechy minulosti rútily sa na neho — tu obraz mladej devy skrsol na temnom úzadí jeho zúfalstva…

„A čo tak sama? Vlastne som rád. Možno pohovoriť. Tvoj hlas mi zaháňa biedy.“

„Otec išiel do Kotlína proti chlapcom. Má ich priviesť ta ich inštruktor, nejaký Odoaker Kutálek. Mama je na fare, viedla ta Ruženku, skoro príde!“

Andrej ani sám nevedel, ako mu k srdcu prirástly krátke vizity na závodí pred každým popoludňajším výjazdom. Dnes chcel vynechať vizitu, pohol rysáka až za dedinu, kde sa od hradskej odráža poľná cesta… Nevydržal! Obrátil sa na jednom mieste (elegantný vozík dal sa skrútiť ako vrtielka) a letel nazad… Cestou rozbresklo sa mu: neleje Gregušov dom hojnú útechu do jeho duše, nie dom, ale Lejla! Stŕpol! Nuž či ho zasa ženie kamsi precibrený egoizmus?

,Nie som dosť zrelý, abych jasne, rozumom a mužskou vôľou riadil svoje činy, svoje návyky, nie som dosť mužom opanovať fantastické túžby? Nie som dosť šľachetný a čestný netýkať sa pre svoj sebecký, hoci i čistý duševný pôžitok mladej, v mier a šťastie ukolísanej duše? Či som naozaj taký padlý, že ma nepohne ani citný, tichý sen neviny a krásy?… Nie, ani pod Mahuty, ani na závodie,‘ a chcel skrútiť do svojej veľkej brány z kovaného železa… No rozbehnutý koník minul tuhým svojím klusom bránu; on bol už navyknutý o tomto čase ta ku Kotlinke, k mostu. Andrej mu povolil uzdy, nepotrhol a vozík našiel sa pred mostom.

,Nechcel som, Boh mi je svedok,‘ riekol si, schodiac s kočíka. Opraty hodil chlapcovi. „Príď až podvečer!“ Také je ľudské srdce… ono by vinu svojich túžob i na koníka vedelo zvaliť… Múdry rysák.

„Viem, že ste mali včera hostí! Pre mňa to bolo pusté poobedie. Veľká spoločnosť by mi nervy ubila, nie som súci. A tak som zostal bez útechy vidieť váš milý dom!“

„A premilú tetu!“ riekla Lejla, šibalsky sa usmejúc…

„Dobre ti je žartovať!“ Andrej sa naozaj zasmútil. Lejle bolo už ľúto. Vedela, že Andrej pookrieva s ňou. Ona vie s ním hovoriť o nemeckých a francúzskych mestách a cestách, on rád rozpráva históriu pamätníkov, ktoré i ona videla, lebo vie, že ho pochopuje. Vôbec medzi nebýva nedorozumenia, ani valnej roztržky v smýšľaní.

„Dobre, keď som vás žartom bodla, idem vás nadto pomučiť! Zahrám vám, chcete, pán sused?“ Lejla vedela, že ho jej hra vždy privedie do lepšej nálady. „To už nebude žart, to bude naozajstná „uchomlsa“, ako hovorieva teta, nadávajúc na moju „nemocnú drumbľu“.“

„Budem vďačný… vieš, ako kňaz u Shakespeara: ak je hudba pokrmom lásky — tak hrajte!“

Lejla vstala bez slova a pošla po citaru. Andrej hľadel zadumaný za odchádzajúcou a zhlboka vzdychol. On vedel, že je na čase osvietiť pomer, ktorý povstával medzi tichým, čestným, i jemu milým gregušovským domom a ním. V dome je dievča, už-už nevesta. Ďalej nedá sa hrešiť na účet rodinnej pokrvnosti. Ani pri zdanlivej blízkosti, ani pri tom, že Greguš je jeho minister, pokladník, priateľ, ďaleký ujčený pokrvný, bývalý tútor a hostiteľ… medzi ním a Gregušovcami je priepasť, a on posiaľ nevedel ju ničím preklenúť alebo vyrovnať. Ako? Najlepšie by bolo utiahnuť sa, nechodiť na závodie, odtrhnúť sa cele. Áno. To by bol čestný, riadny východ prv, než sa stanú nejaké zámoty, nejaké potrasenia.

,A či už nie som v nich?!‘ pýtal sa sám seba a pozrel na nebo. Slnko bolo ešte vysoko, skryté za oblakmi, ktoré sa vežily až po samý zenit, len nad obzorom bol pruh neba s viditeľnými sprchami slnečnými, ako vídame na starých drevorezoch… Nad dedinou panovala letná tíšina, lebo občania boli na prácach, roliach a lúkach. Nad neďalekými lúkami dolnými na ľavom brehu Kotlinky vznášal sa ledva čujný šum, prerážaný ďalekým výskotom šumných hrabáčok. Andrej zadumal sa hlboko. Hľadel na lastovice, krúžiace vysoko pod samým oblakom, a nevdojak premýšľal o Lejle, jej detstve, jej pomeroch, výchove a konečne návrate z cudziny, o jej terajšom žití a o budúcnosti devinej.

Lejlin život v domovine tiekol v tichosti a sladkom zobúdzaní sa z detstva, dlho chráneného šťastím a podarenou, jemnoprísnou výchovou. Bol to život domácky. Najviac ak išli do Stražian na faru; Mária rada mala farárku, obsypanú deťmi, a Júlia s Ruženkou sa dopĺňajú. Je to beznáročné, umné dievča, má krásny soprán (s Lejliným altom krásne splýva), vyzná sa v slovenskej literatúre, číta českých i ruských autorov. Julka od nej slovančine učí sa a Ruženku Júlia zas oboznamuje s nemeckými dielami. Dali sa do toho s chuťou. Vyšším fórom pre obe je Irena Kuklišová, zvlášte pri ruskom čítaní.

Greguš musí sám seba krotiť v láske k najstaršej dcére, lebo sám hovorieva, že je rodičovským hriechom jednému decku viac srdca dávať než druhému. No v srdci volá ju „nádherným božím stvorením“. Julka to vie, ale nevyužíva. Otec má k nej neohraničenú dôveru, zvlášte preto, že bola od detstva pravdivá a otvoreno srdečná, „nosí srdce na dlani, nemôže mať skrytých citov“. Mária nie je tej istej mienky ako zaľúbený otec, ona tajne obáva sa jej zápalčivosti, ktorá príležitostne mohla by ju strhnúť k nejakému výstrednému kroku, ľaká sa jej živého temperamentu, hotovosti oddať sa chvíľkovej nálade nie na žart, ale cele s ohňom, bez váhania, a potom už zotrvať, i keď rozum ináč velí. Mária vidí materským neoklamateľným pozorom, že duša Lejlina je ešte tichá ako nedotknutá hladina tatranského plesa, keď bezvetrie králi po výšinách i dolinách, a predsa vie zavše náruživo rozpáliť sa pre pletku, tajne plakať a skrývať svoj rozháraný stav pred otcom. Ak Ján nevidí nič na nej, čo by sa malo srezávať, od čoho by sa mala odvykať, mater vidí ešte mnohé zbytočné perútky na svojom ružovom pníku sedemnásťročnom; otec tešil sa jej solídnej vzdelanosti, naozaj ženskej, neprecibrenej a nepremrštenej, svetskej i náboženskej; mať videla i menej želateľné pozostatky nemeckej výchovy, napríklad: drevené držanie sa, nahrbený chod, ťažkavosť niektorých pohybov. Bolo dosť dvoch-troch napomenutí, a Lejla narovnala sa ako svižný prútik, násilne ohnutý. Pomáhalo matke pri cibrení celé okolie, havranovský vzduch i to vysoké slovenské slniečko, vychádzajúce zpoza vlnistých šedivých úhorov. Podobným materským cibrením Mária odmenila i Lejlinu toaletu: ťažký severný nevkus zamenila našou južnejšou lahodou a eleganciou. Veď i veľmi vzdelaná deva, vediaca sporiť o nemeckých romantikoch a klasikoch, nemusí byť práve oblečená, ako by ju vystrihli zo starého berlínskeho módneho žurnálu; nič neujíma učenosti, keď vkusné šatočky zvyšujú pôvab mladého dievčaťa. Júlia prispôsobila sa s čujnou ženskou elastičnosťou vnešným preobrazeniam, chytro naučila sa strojno klásť svoj veľký klobúk so smelo vyhrnutou rembrandtovskou strieškou na hlavu, stojac pred veľkým zrkadlom. Ale pokus matkin naučiť ju istému zdržanlivému súdeniu o vlastných dielach ostal nezdarený. Ona už nehrbí sa, ako by sa hanbila za svoju výšku, chodí ľahko, graciózne a prirodzene, rovno drží hlávku na prekrásnom štíhlom hrdle, ale vnútorne sa nemení, rozpaľúva sa nažeravo, chladne na ľad, má napohotove náhly súd, a drží sa už potom húževnate raz povedanej mienky. Veď i Mária sama sebe priznáva sa, že bola i ona vznetlivá, zápalčivá a urputná vo svojej mienke, ale zato i hodne trpela, často bôľno poudierala sa o kúty a o hrany života, ktorý nikdy netečie po našom velení, ale samovoľne, nezávisle od našej vôle. Že vplávala do tichého prístavu láskou a vernosťou, no i trpezlivosťou Jánovou, to má čo ďakovať len milosti božej… Preto by chcela Lejle poučením usporiť pokušenia a údery sudby, ktorým možno vyhnúť s kompasom životnej skúsenosti. Keď tisíci skúsili, že, hľa, na tomto mieste je podvodové úskalie, teda ho treba oboplávať a nekormidlovať priamo naň. Nad mladým človekom zapálili rodičia, priatelia, múdri ľudia maják múdrej rady a dobrodušného vystríhania, hmatateľného príkladu… No vychodí, že málo to všetko prospeje. Žitie beží, krv sa búri, smelosť mladosti rozohrieva hruď… Človek nečuje rady, nevidí majáka, nenasleduje príkladu, sám musí vlastnou lodicou buchnúť do podvodových hrán… Už či sa čln prekotí a pochová plavca, či poškodený donesie sa na breh… Naučenie, ďalší príklad histórie, múdrosť Písma, blízky príklad vlastných, škola, horúca láska a vystríhanie milujúcich neoslobodzuje od opätovania chýb a bludov. Život je praktika, nie teória! Životu nenaučíš sa z kníh.

Áno, na Lejlu prichádzajú chvíle divného vnútorného nepokoja bez vidnej príčiny: tam dnu búri neistý, temný cit, a hlávka darmo pátra, zkadiaľ zrazu soskočil na ňu smútok, spojený s nevedomou bázňou. Prečo smútiť a čoho sa báť? Nemá príčiny smútiť, nevidí zjavného predmetu, ktorý by ju mohol postrašiť, tak pevno chránenú múrmi solídnej, nikde nenatresnutej, zabezpečenej domácnosti. A predsa neraz, keď kladie sa na postieľku, husia koža beží jej po obnažených po lakte ramienkach, preskočí na hrdlo a celá deva strasie sa a zachveje.

Júlia vrátila sa do besiedky s citarou. „Len zadrumbľuj tomu čudákovi,“ zavolala za ňou Lota, čistiac hríby, „azda sa prestane mračiť.“

Andrej pozrel vďačným pohľadom na Lejlu a oprel čiernu hlavu svoju na ruku. Júlia položila nástroj na stôl, brinkla prstočkami a začala ticho hrať; struny zahovorily, každá osebe. Andrejovi sa zdalo, keď nehľadel na jej ruky, že tam ďaleko hrá celý orchester, a vietor raz donáša, raz pretŕha záplavu ďalekých tónov.

Lejla prestala a spýtala sa:

„Čo vám hrať, pán sused? Všetko ste už počuli!“

„Čokoľvek,“ odvetí Andrej; slovo sused ho už po druhý raz milo prekvapilo.

Ona od krátkeho času vyhýba Andreja priamo oslovovať. On prosil, aby ho neujčekovala, a odvtedy nevie vlastne, ako s ním byť. On jej tyká, ona jemu húževnato vyká. Vcelku tieto nejasnosti pomeru tiesnia Lejlu. No sused zneje milo a zodpovedá. Nevinné slovo, ani priblízke, ani pristudené.

Lejla hrá nemeckú prasentimentálnu pieseň, prejde na tirolskú s jódlovým refrénom, potom kompozíciu opier a na konci slovenské piesne a trávnice; pieseň za piesňou vinie sa pekne jedna za druhou z neveľkého nástroja ako dlhá kvetná girlanda. Lejla ich nehrá tak, ako sú v sbierkach, ako ju naučil stražiansky učiteľ Berner, ani nie tým istým poriadkom. Ona vyberá zo sbierky a od stražianskeho učiteľa, ktorý ich zná na tisíce, iba rozhádzané jednotlivé kvety a sama vije z nich veniec a kyticu, i samy kvety premieňa bez ublíženia ich charakteru. Ona ich odzrkadľuje v zjasnenom, krajšom vide, prehlbuje ich, lebo zrkadlom im je jej duša a priehlbinou im je jej srdce: ony u nej prechádzajú médiom duše a srdca. Ony sú pre ňu elementmi, základnými náčrtkami, darovanými géniom národa, a ona pretvoruje ich na umelecké kusy. List akantu, rastúceho v Grécku, nie je umeleckým predmetom, no umelec upotrebil jeho formy pri tvorení korintského stĺpu. Hlavica korintského stĺpu je samostatnou umeleckou tvorbou, a nie odblesk akantového listu, hoci on dal hlavný motív k hlavici. Piesne, obsažné muzikálnym zrnom, nie sú ešte umelecké výtvory: ony musia prejsť cez hranol, cez kryštál umeleckého ponímania, preobrazenia a podávania, až potom sú umením. V tomto ohľade naše slovenské, pôvodné, z úst ľudu spísané piesne národné majú rovný osud s čudnými výšivkami, štylizáciami Babuše Bendovej: ona upevňuje a zachováva dávny formový sen minulosti, varíruje bezprostrednou vrodenou predtuchou len základné línie: príde raz umelec s povedomým ponímaním umeleckým, s mocnou výkonnou potenciou, príde tvoriteľ: on utvorí z Babušiných elementov novú našskú architektúru, alebo aspoň slovenskú, pôvodnú ornamentiku. Tak i pieseň národná podáva len elementy a čaká na umelca — komponistu. Z nití a plátna — na kameň a v železo, od trávy a s grúňov tatranských na pódiá koncertné a operné, to asi môže byť ich cestou, ak nezakrnejú; a zakrnejú, ak nebude slovenských umelcov a budú kazitelia a len diletanti.

Slovenská duša mladej devy skoro vžila sa do piesní a ich ducha, ktoré i nad jej kolískou zunely. Ona ich zručne prispôsobila cudziemu inštrumentu, ktorý ovládala virtuózne. Od prírody muzikálne vysoko nadaná, zanedbala piano len náhodne: obom devám, Elze Lingnerovej i jej, jednako nepáčil sa starý učiteľ klavírny, ktorý ako pedant nevedel v nich vzbudiť pravý záujem. Zato učiteľ na citare bol sám virtuózom. Nie div, že Andrej radšej počul citaru od Lejly než piano.

Nástroj ožíva pod jej rukami, vysiela jemné odtienky tónov, ktoré túžobne, zamierajúc trasú sa, ako by spiežové, tvrdé struny išly sa rozpuknúť žiaľom a nevyplniteľnou, horúcou túžbou. Z túžobných, žiaľnych pasáží prechodia postupne k búreniu náruživému, bôľ a žiaľ len zavše vrútia sa do hrmotného, činného pochodu… Do mol to ide všetko, ale predsa to ukazuje silu… Vždy bystrejšie bije takt… Vysoké struny rozplývajú sa v trasľavú hmlu bystrými otrasmi, bas búri do ich poskočného vibrovania a konečne celý nástroj zuní a zuní pod bielymi, prekrásnymi, s neuveriteľnou bystrosťou pohybujúcimi sa prstami… Andrej je vo vytržení… Malý briliantík na jej ukazováčiku iskrí sa a v bystrom pohybe píše celé malé bleskové línie a kruhy… Nástroj rastie pod jej rukami, tak sa zdá, veď nemôže taký neveľký kus čiernej mahagónovej dosky vysielať zo seba túto skvelú, búrnu záplavu hovoriacich, pejúcich, zúriacich tónov… Nemožno, dumá Andrej, že by to boly slovenské piesne, ktoré ho tak málo uspokojovaly svojou naivnou, beznáročnou prostotou. A predsa sú to ony, naivné prosté motívy, ale už preobrazené v umenie. Sú to slovenské, hlboké zvuky, a zostaly slovenskými i po umeleckom zjasnení.

Tu razom položí Lejla obe biele podlhovasté ruky na struny, dlaňami prihluší v jeden moment všetky ich búrne i túžobné, žiaľne i náruživé zvuky a pozrie svojím hlbokým, ako by prosebným pohľadom na zblednutú tvár Andreja Lutišiča. Vo veľkých, hlbokých, prosebných zrakoch, v tom magnetickom pohľade zvučí ďalej nečujná melódia krásnej a harmonickej symfónie… A v harmonickú symfóniu mieša sa zďaleka, ako čudný kontrast, nerušiac ju, ale vyzdvihujúc, záchvev tajného nesúladu. Sladkosť krásy, plynúca z pohľadu nevšednej, vysoko nadanej devušky, má osteň nahorklý, v radostný, dušu unášajúci poryv, vzbudený jasnou, spytujúcou zrenicou, vráža sa bôľ, záhadný, bôľ nesplniteľnej túžby… Nikdy, myslí si Andrej, neodkryjú sa ti taje tohto lúčistého, prosebného pohľadu… Pohľad nezastavuje sa na jeho tvári, neplatí jemu, on letí mimo jeho duše kamsi v nevedomú diaľ.

Lejla poznala hneď, že urobila dojem hrou, vôbec vie, prečo najradšej a najlepšie hrá jemu; preto, lebo najlepšie cení a pochopuje jej hru. I tu nevznikne medzi nimi nedorozumenie. I Berner je veľmi muzikálny, ale vždy sa mračí, keď Lejla prislobodne narába slovenskou piesňou.

„Národnú pieseň neslobodno meniť,“ hovorieva, bojac sa o nákazu, akú zanáša do našej hudby napr. Cigán; ale Berner zabúda, že čo Lejla hrá, keď sa vhĺbi do hry, už nie je viac národná pieseň, lež pieseň Lejlina, slobodná, samobytná a pritom hlboko a jasno-čisto slovenská, ako jasno-čisto slovenská je duša Júlie Gregušovej.

Divno, ďaleká cudzia výchova, poznanie génia cudzieho, katexochen nepriateľského národa, vzbudila a odokryla vo vnútornosti slovenskej, nadanej, čistej devušky pravú, pôvodnú slovenskosť a umožnila, aby sa slovenskosť vyrážala v jej myšlienkach, horúcich citoch, v hre a celom byte… Lejla bola tri razy slovenskejšou Slovenkou než Ruženka, ktorá nikdy nevyšla z nášho slovenského ovzdušia a viac znala o slovenskom živote, ale bola na maďarskej škole, v maďarskom súkromnom inštitúte a tak v nej tu i tu zaznela neslovenská strunka pri speve, pri tancovaní spotvoreného čardáša. Júlia ustupovala v čistej slovenskosti jedine Irene Kuklišovej, ktorá citom svojim a smýšľaniu svojmu vedela dať tuhý, makateľný výraz.

„Čo to máš v prstočkoch, Lejla,“ ticho preriekol Andrej, po dlhšom mlčaní, „za srdce ma nimi chytáš…“

„Maly sme dobrého učiteľa!…“

„Ah! Tvoj učiteľ to nevedel, čo ty vieš! Kde by Nemcovi vniknúť v takú priepasť veľkých citov!“

„On bol virtuózom. Zlatom platili jeho hudbu!“

„Takého zlata niet, čo by odvážilo tvoje tóny, Lejla… Ver mi, tys’ ma očarovala… A čo ti poviem, dosiaľ som o tom mlčal, ale dnes, keď si ma už premohla skutkom, môžem to zjaviť: nebolo pre mňa otupnejšieho nástroja ako citara. Ona práve prišla v môj kvetný vek do módy podľa príkladu prevysokej dámy; vtedy som začal rád mať hudbu. Kam by človek neprišiel — všade citara. Vo famíliách: Anni, Pepi, Lujzi — zahraj milému hosťovi; a Anni či Lujzi či Pepi nesie do salónu citaru. Na koncertoch bez citary ani hnúť, v orchestri citarové sólo; po hostincoch zavýja talmová Tiroláčka zlomeným hlasom tirolské talmijódle, perse pri citare. Dvanásť citarových klubov vzniká naraz. Utekal som od tohto nástroja.“

„Hľa, tak človek neutečie svojmu osudu! Pribehli ste do slovenskej dediny… a tu citara!“ smiala sa chutne Lejla…

„A nevedel som, nemohol som šípiť, že sa mi stane takou milou. To dôkaz tvojho talentu, Lejla.“ Smiech Júliin bol taký prostosrdečný, že zlá nálada Andrejova začala sa rozptyľovať, sadol bliššie, odložil šitie s lavice na stôl, prosil, aby ďalej hrala, a hľadel pri jej boku na ruky, ktoré ľahko dotýkaly sa zasa strún „nemeckej drumble“, ako hovorievala teta Lota, a vyludzovaly z nich voľnú Lejlinu fantáziu pianissimo. Ani vetrík nemohol sa ľahšie dotýkať Eolovej harfy ako prsty devine strún: ako ľahký dych vinula sa z nástroja fantázia bez konca. Lejla vpila sa očami do strún a nehla ani mihalnicou počas hry. Líčka jej oblialy sa slabým nádychom rumenca, len takým ledva vidným pyľom.

Zdalo sa, sama zabúda sa… Chodily, brodily tóny po neznámych lúkach a luhoch, vznášaly sa ponad cudzie kraje, volaly k neznámym želaniam a túžbam… a želania i túžby uchádzaly pred nimi, volaly, vábily a zas len uchádzaly… konečne briliantná hra bludných tónov a modulácií našla sa v známom kraji… melódia fantastická, nekonečná začala sa zaokrúhľovať a vyšla konečne na Schubertovo známe nokturno. Veľká, svätá túžba lásky, nepovedomá ešte, blúdiaca odo dňa k noci, od predsvitu k západu, poletujúca nad svetom, zunela z prekrásne hranej variácie nesmrteľného nokturna. Tichšie, tichšie znely struny.

Andrej naklonil k deve líce, aby lepšie počul… Teplo jej pomaly sa hýbajúcich rúk vialo mu na tvár. Melódia zatíchla, mrela, a predsa akordy boly plné, ani jedna strunka nezamĺka, ktorej treba bolo k plnému akordu. Bas už len takým dychom trasným vil sa z nástroja, vysoké struny spievaly a so stredným i jednakým slabnutím, zatíchaním doznievaly. Hasla celá sladkobôľna pieseň rovnomerne, neprerážal ani jeden tón. Ruky zastávaly pomaly. Len voňavý magický van tepla vstúpal od nich. Andrej nevedel, kedy zastaly struny, až keď videl, že už nemo sa blyštia kovovým leskom, že už ruky nehýbu sa, no on ešte počul mrúce tóny a neveril, že už prestala hra, že ružové prsty Lejline nepohnute spočívajú na strunách; hra neprestala, hra zunela ďalej mrúcimi záchvevmi, ale — v jeho duši. Hra Lejliných rúk zamĺkla, ale vzbudila v duši ozvenu, ktorá zunela v sladkom odumieraní, a Boh sám vie, kedy zamĺkne!

„Lejla, tak umrieť pri tvojej hre, tak zmiznúť v nič, v nirvánu, ako tvoja sladká, hlboká, do večnosti nesúca sa hra!“ Schytil jej ľavú ruku so strún citary, niesol k ústam; ona ju poľahunky, bez sprotivenia sa, viac zručnosťou než silou vyvinula z jeho ruky, prv než ju stačil pritisnúť k perám. Horúci dych jeho iba ovial jej ruku. Priklonila sa chrbtom k operadlu a po dlhšom mlčaní riekla:

„Podobné slová od vás ma vždy veľmi zarmucujú. Nerada bych mala v pánu susedovi falošný obraz človeka, odpusťte, čo sa nedáva takým, akým je — hádam pre väčšiu zaujímavosť, pre iné ciele… Viem, že toho u vás niet, ani príčiny nemáte pri mne pretvárať sa. Verím. Azda vás teší iných rozsmútiť? Hovoria, že sú takí ľudia, čo cítia tajnú radosť pri cudzom bôli. Mňa by také slová rozsmútily i z úst človeka cudzieho, ba i nesympatického. No a vás tak dobre znám! Ujčekovala som vám, a robila bych to i ďalej, keby ste si to neboli zakázali. Váš obraz, vaša osobnosť spája sa s mojimi prvými dojmami detskými. Preto mi je to nemilé, a ak vás môj brnkot naladil tak, teda viem už, čo mám robiť. Ale veď ste ma sami vyzvali!“

„Nie, Lejla… teba rozsmútiť… nie! To by znamenalo za chlieb vďačiť sa skalou. Chcel som ti len priblížene vyraziť, ako ma dojala tvoja hra, ako ma chytila rovno za dušu!“

„Veľa dobrého na nej byť nemôže, keď vás chytá a ťahá do zúfania, do bohaprázdnej túžby po vašej indickej nirváne. I hudba je od Boha, má chytať a ťahať k životu a jemu k chvále. Neznáte Barboru Bendovú? Neďaleko kaštieľa býva na Hŕbkoch. Štyridsať rokov je chorá, a keď k nej prídem, nie ja chuderku, ale ona mňa potešuje. Práve keď som smutná, zabehnem k nej. Toľko viery, toľko tichej radosti zo života, a akého života! Neviem, či vie plynne čítať, ale ako ďaleko vám, premúdrym, do jej múdrosti!“

Andreja nevytrhla z opojenia ani táto Lejlina odbočka, iste schválna, lebo Lejla jemným ženským citom nemohla nezbadať, že k Andrejovmu entuziazmu muzikálnemu pojí sa entuziazmus za jej osobu. Ona už začínala sa báť jeho čiernych očú, ktoré vpíjaly sa zavše po neujčekovsky do jej očú, tých mlunných iskierok, ktoré časom zablýskaly sa v jeho zrakoch, a banovala, že teta Lota neostala posporiť s Andrejom. Ich večná vojna bola zaujímavá, a nejednu horkú pravdu zhltol pokorne Andrej, ktorú by nebol zniesol ani od Jána Greguša. Škoda tety, nebolo by prišlo k Andrejovým, ako sa jej zdalo, chúlostivým slovám.

Rozjarený Andrej pokračoval, neodpovedajúc na pravdivú poznámku Lejly, hoci dobre znal Babušku Bendovú a bol u nej dva razy so Skladanským.

„Prisahám ti, že nie zúfanie vyvolala tvoja hra, ale šťastie. Bol som šťastný,“ opätoval slovo významne, so srdečným teplom, „a to je veľké slovo odo mňa. Čo nemohol dosiahnuť duchaplný Štrbík s celou svojou filozofiou a bohoslovím, dosiahly tvoje nežné palčeky… a tvoja duša. Už verím, verím v jej bezsmrtnosť, v jej nedielnosť a božskosť. Hlása mi to tvoja fantázia, ktorá odznela v tejto prekrásnej skrýši. Myšlienka, podstata tvojej piesne nemôže zahynúť, ona je večná, ona je kus duše tvojej! Ver mi, deva, všetko zlé, všetko podlé spadlo so mňa ako hadia koža so zakliateho princa. Zakliaty, prekliaty som bol! Chvíľa vyslobodenia! A tys’ našla spasiteľné, odklínajúce slovo, tys’ mi odkryla moju vlastnú dušu, presvedčila si ma o nesmrteľnosti.“

Andrej sovrel ľahunko jej ruku, voľne na stole ležiacu. Ona ju neodtiahla, privážne, prislávnostne zvučal jeho hlas.

„Ja verím už i vo vyslobodenie, a to vznáša ma do sfér, v ktorých ešte nikdy nebola duša moja. Šťastný som vysokým, čistým šťastím. Neber mi ho, deva! Nezaháňaj ma nazad do hadej kože!“

Lejla s tichým súcitom hľadela na tvár Andrejovu, sálajúcu oduševnením. Bol krásny v tú chvíľu. Jeho sivobelasé, hlboko ležiace oči svetielkovaly ohnivými iskrami a polievaly tvár živým jasom. Lejla pomaly vytiahla rúčku zpod jeho dlane, pálila ju jeho dlaň, a páľa pomaly šírila sa ramienkom.

„Vy páni chcete vždy len akési ópium, akési stimulum, rozdráždenie citov, ináč niet vám šťastia, myslíte si. Ale to je chorobné, namyslené šťastie. Ja neviem, prečo moja hra vám poskytla taký durman? Hrám prosto, pravda, nie bezcitne, a vyhrajúc, zasa som doma, môžem sa veseliť, smiať, žartovať, pracovať, čítať… Dnes podvečer pôjdem na lúku, sennej vône dosýta nadýchať sa. I hrabáčkam pomôžem, i radostne pozriem na škovrana, tratiaceho sa vo výške! A aké piesne rozsieva so svojho vzdušného trónu!“

Ale Andrej ani teraz nebadal, nechcel badať, ako sa Lejla chce vyšmyknúť zpod ťažkého pre ňu rozhovoru. Kdeby jej, zdravej, ešte len polorozvitej devuške nájsť niečo príjemného na podobnom, nejasnom, no náruživom rozhovore! Rozčuľoval ju, ale bôľno.

„Ty sama nevieš, čo hráš a ako hráš. Pamätaj na moje slová: dnes som odkryl časť duše tvojej, v tebe drieme záhada, ktorá ťa bude mučiť. Tys’ nie jednoduché stvorenie, ktoré by sa uspokojilo s obyčajným mierom. Sama mieru nechceš. Ruve sa duša tvoja za vysokým. Vidíš, ja som tvrdý, drzo-zlý a nebodaj stratený človek. Záhady i mňa mučily a domučily. Boh ťa chráň, tys’ anjel! Ty sama nevieš, ako hlboko si zasiahla do rán mojich, ach, mala by si pre ne divotvorný balzam! Vidíš, už pri hre tvojich rúk, nielen pri zvukoch nimi tak bájne vyludzovaných, ale i pri pohľade na tvoje biele, štíhle, mocné ruky (vpravde, mocné!) vzkriesilo sa vo mne to dobré, svetlé, radostné, ktoré driemalo kdesi hlboko pod slojom nečistoty, náruživosti, sebectva, tmy. Padajú škvrny, ukrytá duša víťazí… Tys’ po dva razy odtiahla ruku svoju od mojej. Spravodlivo! Ty nemôžeš vedieť, aká šupina spadla s môjho vnútra a že si ma od nej oslobodila. Ty nevieš, aká si mi drahá, akú veľkú si nado mnou dosiahla moc!“ Andrejov hlas triasol sa, líca jeho polialy sa rumeňom.

Lejla odtiahla sa o poznanie od boku Andrejovho, aby mala pohodlný východ z besiedky. Niečo hrôzokrásneho, mocného, skoro hrozivého vialo z Andrejovej osobnosti. On sa premenil, jej zdalo sa, slzy tisnú sa do jeho krásnych, jasavých očú. Úzkosť ju nadchádzala a v búdke držal ju iba víťaziací cit ľútosti. Tohto mužského báli sa, hovorili o ňom ako o krutom zabíjačovi, ktorý nejednému protivníkovi prerazil šabľou lebku, alebo guľou kosti prevŕtal. A tu sedí pred ňou a budí ľútosť!

„Mne by tak vrúcne chcelo sa spoveď složiť do tvojich bielych rúk, spoveď úprimnú, očisťujúcu! Ja bych rád do rúk tvojich, Lejla, položil zatemnenú dušu svoju, aby zbelela na sviežo padnutý sneh! Na dlaň tvoju ružovú skloniť biednu hlavu, a nehľadiac do tvojich spytujúcich očú, všetko ti povedať, všetko, žeby nezostalo v duši mojej ani jednej utajenej myšlienky… Ach, to kruté, čo je vo mne, zmäklo by, to príkrohorké zosladlo by… Nehľaď tak ustrašene, Lejla… Neboj sa, veď to byť nemôže. Mne ústa zamkýna veľký tajný strach, mátoha a mora, čo ma tlačí až k studenej čiernej zemi.“

Lejla naozaj ustrašeno hľadela na Andreja; razom jej svitlo, že na duši Andrejovej musí ležať nejaká hrozná vina, nejaký strašný, veľmi hriešny čin, nejaký kolosálny prečin, hlboko tajný, no preto týrajúci jeho svedomie, jeho od prírody dobré srdce. Veď čoho by sa mal báť smelý, srdnatý muž? Ona počula zďaleka, len tak šeptom o nejakých neobyčajných sudbách jeho rodiny i jeho samého; z náražiek tety Loty zatvárala na temné udalosti zo života Lutišičovcov vôbec, na divú peštiansku periódu Andrejovu, a preto skrslo v nej úžasné podozrenie. Ale čo môže ona? Načo jej spovedať sa? Čo by pomohlo, keby sa jej i sveril a ona by mu i všetko odpustila. A čo môže ona vôbec odpúšťať? Pred ňou ničím neprevinil sa, jej neublížil. Jediným hriechom pred Gregušovcami je jeho odrodilstvo.

Andrej teraz už uvidel a poňal celú jej anjelskú nevinu. V nepochopovaní jeho náruživosti, už narastenej do veľkých rozmerov, tak jasno zjavujúcej sa v rečiach jeho, bol dôkaz, aký pyľ krášli jej dušu, aká kryštalová, ani vetierkom ešte netknutá ranná rosa perlí sa na tejto ruži, ešte nie celkom rozvitej, hoci má sedemnásť rokov. Zahanbil sa sám pred sebou a myšlienky, ktoré ho zachvátily na ceste, keď chcel zatiahnuť do svojej brány, znova ožily. Opanovať treba fantastické túžby, šľachetnosť a česť kategoricky žiada nebúriť mier už i jemu drahej, najdrahšej duše. Dokázať treba, že nie je taký padlý, aby ho ľútosťou nenaplnil krásny, citný sen neviny… Skrotiť precibrený egoizmus! Stať sa iným človekom, očistiť sa surovým opravdivým pokáním — alebo stať sa… mŕtvolou, či už dýchajúcou v sklenej, alebo hnijúcou v kamennej krypte.

Andrej vstal a cítil slabosť v nohe, no vzmužil sa, zatnúc zuby, vyšiel z besiedky. Lejla zbadala, že mu je ťažšie — ona s prostotou decka podala mu rameno a viedla ho k mostu. Nemo ďakoval jej Andrej. Ešte nikdy v žití necítil takú omamujúcu sladkú blízkosť ženskej bytosti. Jeho ľavé rameno ľahko dotýkalo sa jej boku… I vzniklo v srdci jeho sladké, panické túženie po vyvýšenej ženskosti, ako niekedy v parteri prešporského divadla, pri pohľade na nedosiahnuteľné hviezdy — krásavice v lóžach, ako niekedy v chvíľach otrezvenia v Pešti, keď márne hľadal duševnú krásu ženskú, vynášajúcu človeka do vysokých sfér nesebeckých sympatií.

„Len sa oprite lepšie, ja som mocná!“ riekla Lejla. V ňom srdce zamieralo! Sadol do faetona. Neozrel sa na devu, podopretú na mostové zábradlie… netrúfal si. Pozrieť, vidieť ju a nevrátiť sa nebolo možné. Tuho, bez potreby šibol bičom ohnivého rysáka, kôň, nenavyknutý na bič, zrehtal, ako by urazený, a schytil sa do veterného behu.

Lejla cítila veľkú túžbu zájsť do prírody, do samoty. Rozhovor s Andrejom nezasiahol ta, kam bol mierený, ale vzbúril ju predsa. Vzala slnečník a šla k dolným lúkam. Znepokojil ju Andrej, hoci i tešila sa dojmu svojej hry — jej nebolo ľahostajné, ako ľudia cenia jej výkon. Umenie, čo ako intímne, hľadá oceniteľa. Luhár je, kto tvrdí, že maľuje, dlabe do mramoru, básni, hrá na husliach len pre seba, pre svoje vnútorné uspokojenie. Je to iba naduté koketovanie, a hlavne dôkaz zúfajúcej beztalentnosti… Platí Goetheho: „Dichter lieben nicht zu schweigen, wollen sich der Menge zeigen!“ Knihy, tlačené v 24 numerovaných výtlačkoch, sú výmyslom chorej namyslenosti a dokázanej bezdarnosti.

Na Lejlu prichádzaly časom divné vnútorné nepokoje i bez vidnej príčiny, a dnes bola i príčina. Tamdnu búril akýsi neistý, temný cit, ale hlávka darmo pátrala, zkadiaľ na ňu soskočil taký svoj smútok, nie smútok nad cudzím bôľom, taká bázeň bezpredmetná, nielen bázeň pred Andrejovými, pre ňu tajomnými narážkami.

Skoro prišla na dolné lúky ku Kotlinke, obrastenej vrbinou a jelším tak husto, že rieky nebolo vidno. Stromy s oboch strán ruky si podávaly ponad vodu, bez šumu plynúcu. Z húštiny ozýval sa posmeváčik, v neskosenej ešte tráve okolo rieky škriekal chriašteľ. Veľký oblak už odtiahol k východu a tam chytal lúče k západu chýliaceho sa slnka. Miestami, kde bola menej bujná tráva, lúka strela sa ako farbistý koberec; bolo tam viac kvietia než trávy.

Lejla pozdravovala sa s hrabáčkami, dohrabávajúcimi krásne uschnuté už druhé seno. Aničku Kabelovú (tak ju vždy ešte volali: veď jej muž bol na prístupkoch), veselú, rozohriatu, videla hrabať okolo návidlia. Kynula jej slnečníkom. Anička sa usmiala, sklonila hlávku a ďalej hrabala. „Postoj, Anka, poďme si poklebetiť — tu si sadneme.“ No Anka zapýrila sa ešte viac a hrabala, len tak lietaly chumáče sena. Čo ako usilovala sa Lejla, nešlo to už s kamarátstvom. A príčina nebola v Lejle, ale v Aničke. V detstve si boly obe blízke, boly jednako deťmi; dnes Ankin svet bol úzky, hmotný, zdravý; neponúkal mnoho myslieť, zato ponúkal intenzívne, plno žiť. U Lejly vládne myseľ, vládne cit.

Lejla vynašla si útulok medzi jelším, osamelý, vyvýšený na pahrbku nad samou Kotlinkou. Ju tam nemohol nik vidieť, a pred ňou v polkruhu rozprestierala sa celá krajina, len od dediny jelšina hatila výhľad. Sadla na medzný kopček, okrúžený vysokou trávou, založila ruky pod kolienka. Zapadajúce slnko osvecovalo kraj hmlistými parami letnými, temperovanými bleskmi.

Lejla vzdychne a slza za slzou kanie jej po lícach. Tak hojne a voľne tečú dievčenské slzy. Ona nevie, čo viac núti ju plakať, či búrlivé, náruživé slová Andrejove, v ktorých desila ju akási úžasná tajnosť, o nejž hovoril narážkami, či vrúcny, teplý dych rozkošnej prírody, či tajná bezpredmetná túžba, volajúca dušu do diale! Tuším, taká žiadosť rodí sa v nej. Vari by rada ta k horám, vlniacim sa po ďalekom obzore v mäkkých smelých krivkách, ta v zamatovú, belasejúcu sa ich výšku, ta, kde je všetko jasné, čisté, kde niet dušu moriacich tajov, ta na výšinu Dubiny, jemno osvetlenú zapadajúcim slnkom. Alebo ta napravo, v onú vlnistú roveň, ohraničenú temným pásmom veľkého boru, nad nímž králi biely pútnický chrám s lisnúcimi sa v slnku medenými makovicami dvoch veží — blížencov! Ale ani na hory, ani na roveň neželá si obyčajným vozom, ale letkom, na nejakom plášti — samolete, aby modrota hôr nestačila zmeniť sa v šedivosť skál a v zeleň trávy a čerň borového pásma aby ešte nestihla prejsť v popolavozelenú farbu borových ihlíc. „Náručie úzko, šíry cit“ prišly jej na um slová Sládkovičove, čítané s Ruženkou. „Ako krásne to riekol náš poet!“ Ona rozplývala sa, tenula svetom ako zlatý obláčik. Potom ľahla si pri kopni a tisla tvár do mäkkej trávy.

V tom čase vozík Andrejov letel hradskou. Pri bráne Andrej shodil chlapca a jachal sám. Koník, naplašený bičom, bežal chytro a nepokojne. Skoro dobehol k poľnej ceste. Andrej už nepoháňal, rysák upokojil sa, šiel rovným, plným chodom svojím; Lutišičovi zdalo sa, že sedí ticho a hory blížia sa. Ony sa sblížily. Napravo, vysoko do vzduchu, otvárajúc dolinu (v starine iste zatvárajúc), stály Mahuty, rozvalina zámku, už veľmi rozdrobená dažďom, mrazom a vetrami. Dve steny bývalej veže, rohom k doline, vzdorovaly ešte v niekdajšej výške; z ostatných múrov máločo zostalo. Rumy pokryla dávno prsť a drobný trávnik rástol na nej. Mahuty už ani len sovám a kavkám nedávaly pohostinnej skrýše. Andrej vletel do doliny; obe jej stráne pokryté boly krásnou bučinou, už temer na rúbanie. Na ľavej, hĺbej v doline, sedelo na zarastenom kuželi Trasikovo, omnoho zachovalejšie. To bola naozaj „malebná“ rozvalina, s pitoresknými múrmi, chodbami, trhlinami, zubcami a oblokmi. Možno, Trasikovo preto bolo zachovalejšie, že bolo ukryté v doline, kam vetry tak urputne nedobíjajú. Dolinou už išla hradská cesta, Andrej zvrtol na ňu svoj povoz. On by bol tuším letel bez zastania, dobrý jeho kôň bol už v pene… Ale večerné šero tislo sa mocne do horskej doliny a hradská cesta začala vystupovať dosť príkro nahor…

Spamätal sa. Čo to naháňa, alebo čomu to chce uniknúť behom svojho dobrého koňa? Veď je už hodne hlboko v doline. Načo do peny vohnať rysáka, — veď Andrej neubehne sám pred sebou. Ale ani Lejlinu bájnu pieseň neodbehol, i tá letí za ním nevidným krídlom a máše ním okolo jeho horúcej hlavy; neunikol ani jej bielym rukám, ani magnetickému prosebnému pohľadu jej nežnoprísnych zrakov: ony s ním letia, s ním by letely i za hory i doly! Pieseň počuje v šume hory, v mäkkom rachote vozíka, záblesk jej záhadných očú vidí v svetle večernice, ktorá osamelo ukázala sa na mrkajúcom nebi.

Andrej pod prvou serpentínou obrátil vozík. Silou nevyrve sa z krážu, do ktorého vžil sa, ani sám nevedel ako. Kde jeho skúsenosť, istota, kde pohodlný úkryt pred silným cítením, kde blazeovanosť? Kde nechuť a nuda, drepenenie v polosne, zabudnutie sa pod radom pravidelne a umne podelených hodín? Veď len nedávno ešte veril, že pre neho je dobré a zdravé držať sa prítomnej hodiny, ničoho neželať, ničoho neželieť, ničoho nedúfať. Veď on nasilu hodil rukou na minulosť i budúcnosť a žil znosne a ticho. A teraz celý jeho životný systém, vystavený s takou pevnotou, rúca sa na hŕbu, celé jeho solídne stavané budovisko životné káca sa rúčkou mladej devy ako kartový dom, a to devy blízkej, proti ktorej by mal mať city viac rodinné, polorodičovské! Čo je to? Či sa naozaj ona tak premenila, tak narástla, tak zvážnela pre neho, ona, nedávno dievčička, ktorej pre neho mohlo byť na svete, ale nemuselo; tak zmocnela proti nemu, že ním potriasa ako bezvládnym? A či je to len choroba jeho vlastnej hlavy, len zimničné mátoženie v ňom, v predstave, v rozdráždenej fantázii, a keď zotaví sa a hlava ochladne, Lejla zasa bude predošlou milou, no ľahostajnou dievčinou? Ach, ale ak je príčetný, ak nelomcuje mu hlavou a srdcom strašná horúčka — teda to iné nemôže byť ako láska. Láska, a to tá čudná, mládenecká, pochabá láska, nad ktorou bol vždy povýšený, ktorú menoval za cynickým Židom Heinem „blöde Jugendeselei“. Pravda, súdil ako slepý o farbách a hluchý o slávičom speve, lebo on posiaľ takej lásky nepoznal v žití, a veril, že jediné jej oprávnené miesto je román a lyrická pieseň. Ona vznášala sa iba chvíľkami v jeho mladej fantázii ako predmet neistého želania a bola znemožnená, zabudnutá, udusená huriavkom smyselnej prózy peštianskej. Keď otvorily sa mu všetky brány rozkoší, zažívania, pôžitkov, mocných citov — zatvorily sa vzdušné dvere k poznaniu vysokých duševných sladkobôľnych snov a cítení. A teraz, po toľkých búrach, po dokonalom otrezvení, ustálení, má ideálne vzletná, mladícka láska rozvlniť ostydnutú hruď!

Už bolo temno, keď Andrej zahol s hradskej a behom vrazil do brány dokorán otvorenej. Podivil sa: jeho veranda bola tak silno osvetlená, ako keď máva vzácnych hostí, ktorým chce ukázať svoj malý raj pri svetle lámp. Matej vybehol zo siene hupkom prevziať pánovi opraty a oddať Ďurkovi. Andrej sa ho pýtal, čo sa to robí v galérii, ale namiesto odpovede na otázku Matej začal hundrať:

„Lepšie nám je, lepšie! Už môžeme nielen po búroch lelky naháňať, nielen driapať sa na lipovú filagóriu (sám čert ju ta vytrepal, ani nie dobré), ale po nociach lietať, ako netopier, sami, bez kočiša! A keby tak zaosek vypadol, a kolo sa odkotúľalo do hrádze?… Ej, ej, Vaša Milosť…“

Andrej videl, že sa od Mateja nič nedozvie, vošiel zvedave na verandu. Na diváne našiel Gašpara Skladanského, pohodlne rozloženého. Andrej radosťou zakričal. V tú minútu ožiarila jeho vnútro radosť, úprimná, víťaziaca nad všetkým iným. Ako by razom veľký sviatok vhupol bol do jeho domu. Prítomnosť Skladanského ožiarila jeho verandu väčšmi než všetky slávnostné lampy a svetlá, ktoré Katarínka pozapaľovala vzácnemu hosťovi. Ona nezabudla pozapaľovať ani bočné reflektory, hádžuce svetlo na najkrajšie obrazy: na taliansku heroickú krajinu, na starú podobizeň Lutišiča zo šestnásteho stoletia. Katarínka vedela veľmi dobre, že Andrej nemohol ani dostať milšej návštevy. Veranda pri slávnostnom osvetlení ako by sa bola zmenila! Všetko lislo a triaslo sa v blesku lámp a sviec. Temné palmy ešte viac potemnely, busta Romea ešte viac obelela, obrazy oživly, ich farby svietily. Podobizeň Lutišiča zdala sa živo hľadieť nadol a radovať sa z nového života.

„Akým osudom, akým šťastným osudom?!“ zvlneným sonórnym hlasom zvolal Andrej, odhodil ľahký prašný kepeň a sadol k Skladanskému na diván, objímajúc ho ramenom. „Daj sa bozkať, zlatý človeče! Teba sám Boh priniesol! Znamenitá myšlienka! Listom si ma zasmútil, no príchodom potešil, ani sám nevieš ako!“

Andrejovi bolo poznať nelíčenú, veľkú radosť, milé prekvapenie, ale Skladanský prižmúril svoje silné oči, pozrel na neho letkom, no skúmave, a hneď vedel, že Andreja zasa trápi jeho nezákonná „čierna žena“. A divno, veď mu Štrbík nedávno písal, že je všetko v poriadku, ba že Andrej ožíva, nesedí celé týždne na diváne, vychádza i medzi ľudí, jazdí a zachádza do Gregušov, i u neho na fare býva a rád baví sa s jeho ženou a švagrinkou Ruženkou… Ako sa dobré zprávy jeho „veľposlanca“ farára srovnávajú s tuhým tieňom na čele Andrejovom? Počkáme, uvidíme, podumal Gašpar.

„Prichádzam trochu skôr! Chcel bych u vás vidieť i kolmé, letné slnko a tuhé tiene. Mrzutosť, o ktorej som ti písal, prestala. Vyhol som krachu! Som zasa v poriadku. Dáš mi hospodu na dlhší čas? Prišiel som s celým ateliérom. U nás sú toho roku suchoty, nik nestavia. Vo Währingu dokončujem ohromnú činžovú kasáreň! To potrafí i môj inžinier. Vy, páni Uhria, nám všetko beriete… Babylon chcete prevýšiť. Pokým u nás horko-ťažko slepia činžiak, v Pešti vyrastú celé ulice ako huby po daždi! Vy ste chlapíci! No vaša železnica nejde po čardášsky (cardasmässig, riekol po nemecky), lezie ako slimák, čo dostal úsad!“ Vstal, natiahol sa v celej dĺžke, rukou si prešiel cez dlhé vlasy a položil obe ruky Andrejovi na plece.

„A čo s tebou? Nepíšeš román, veď si sa sberal? Vidím, robíš nočné vychádzky, to sa mi ľúbi. A po obede kam chodievaš? Ale čo sa pýtam! Do Gregušov! Zavedieš ma? Či sa bojíš?“

„Veľmi rád. Ján ťa často spomína, a Márii si sľúbil podobizeň! Zabudol si? Keď hľadíme na krásnu ženu, ľahko sa sľubuje podobizeň. Ale maľovať — to je iné!“

„Tak, vidíš. Perspektíva otvára sa príjemná. Ja budem maľovať starú, a ty budeš dvoriť mladej! Vždy si vyberie to lepšie!“

Andrej Lutišič prosto zhrozil sa nad žartom, tak nevinným medzi dôvernými priateľmi, nemajúcimi jeden pred druhým nijakej najmenšej tajnosti. A veď sám v listoch spomínal a opisoval Lejlu. No teraz ho ľahké slová Gašpara ohromily, urazily, ako by nimi bol siahol na čistý obraz devin. Z toho bolo poznať, ako premenily sa okolnosti, ako cele inou je pre neho Lejla oddnes než Lejla v jeho listoch. To je už cele iná bytnosť, cele iná postava, a cele iné sú i jeho city a náhľady, iné vzťahy… Andrej zhrozil sa nad premenou. No on sa premohol a zazvonil.

„Ani jesť nepýtaš! Budeš lacným hosťom!“ No bystré oko Gašparovo nemohlo nespozorovať, že jeho žart nemilo dotkol sa Andreja… Prečo? Iste nie pre jeho portretovanie Márie… Matej s Katušou priniesli večeru a prikryli na stredný stôl pod ohromným lustrom. Veranda jasala v čudnom svetle lámp, s farbistými tienidlami, obrazy ožívaly, mocno osvietené reflektormi, najmä talianska heroická krajina nad divánom v lampovom svetle stala sa divom plastiky. To, čo utratila večerným osvetlením na kolorite, nahradilo temer dekoračné mámenie: krajinka prosto narástla, stromy, ruiny dórskeho chrámu zdaly sa namaľované v životnej veľkosti, krásna diaľ, ovlažená riekou, prestierala sa až po vysoké, vzdušné vrchy… Južná horúčosť ležala na krajinke… Gašpar zdvihol hlavu nad tanier a žmúril na obraz:

„Tiež starý pán, čo nič nevie podľa terajších teórií,“ riekol Skladanský, „čo ,hryzie‘, to jest statočne prevádza obraz, aby bol obrazom, a nie podmaľovaním. Veľká chyba v ich očiach je, že tamtá oliva svieti striebrošedivým lístím a cypresa nie je čiernym fľakom, ale veritabilným stromom, že nebo je po taliansky belasé, a nie z malachitu. Ale čo si ruky po lakte zoderú, nenamaľujú takých vzdušných hôr! Keď na ne pozriem, hodil bych štetec do Dunaja!“

Andrej začal jesť, ale hneď položil vidličku a nôž krížom na tanier. Prvé radostné rozčúlenie nad príchodom Gaža Skladanského na čas zatislo jeho čiernu náladu; ona drala sa zasa na povrch. Žarty Gažove o Lejle ho pálily a rozčuľovaly.

„Vieš čo,“ riekol Gažo, „je tu krásne, ale ešte svitne deň a mrkne večer… Tys’ zunovaný dlhšou jazdou! Čo sa Matej nafrflal, čo sa navyzeral za tebou! A ja som pred odchodom sbehal pol Viedne. Nuž, treba ísť spať, čo?“

Skladanského zaviedol Matej do malej hosťovskej spálne, ktorú si Skladanský sám pre seba určil pri reštaurovaní kaštieľa. „Zobuďte ma včasne, starý kamarát,“ hovoril Gašpar, „pôjdeme spolu na poľovku. Ale bez pušky. Vy mi vysnoríte driečnych hrabáčok, budeme ich spolu maľovať, Matej, čo?“

„Mohli by ste radšej odmaľovať moju Betušku! Kážem jej obliecť najnovšie šaty, ona už chodí tak trochu po nemecky… Už sa mi spanštila! Ale hrabáčky, čo na nich? Sú bosé a v starých handrách!“

Skladanský uložil sa a dýchal novým vzduchom. „Ešte i v starých, málo vetraných izbách je tu vzduch ľahší a ozónom bohatší než u nás v Prátri! Aká rozkoš taká dedina!“ On vyňal z kapseľky rozčítaný román a prešiel niekoľko strán. Už odložil knihu a chcel zadusiť dve sviečky, Matejom zapálené a postavené na nočnom stolíku, keď začul pri dverách šuchot. Dvere sa otvorily a do spálne vstúpil Andrej v chaláte a pantofliach, s bledou tvárou a lisnúcimi sa očami. Ďaleko býva od takých očú spánok.

„A ty mátoha z burgu! Ešte blúdiš po dvore?“ On oprel sa lakťom o podušku. „Ostatne, vitaj, sadni si na posteľ. Čarágajme ešte chvíľku! Tak málo hovoríš o sebe… Ale sa neškňúr, ako by si chcel atentát spáchať na talianskeho kráľa!“

Andrej sadol na kraj postele.

„Povedz mi úprimne, Gažo môj zlatý, nezbadal si nič na mne?“ Andrej vzal do ruky sviecu, aby ho bolo dobre vidno.

„Ako to myslíš? Nič zvláštneho. Zdá sa mi, že si lepšie s nohou, fadesa s teba soskočila. Nenudíš sa, nezívaš ako Lurlloch. Oči máš jasné, hlas čistý! Ukáž ešte jazyk, ty veľké decko! A čo ma teší, úprimne, vítal si ma ako milenku, ej, to je zriedkavé priateľstvo v týchto hnojných časoch! Milý, milý!“

„Povedz úprimne, ako by si stál pred Bohom, nebadáš nič neobyčajného na mne?“ Hlas jeho bol drsný, znel tónom vyšetrujúceho sudcu, takže Skladanskému prešla chuť žartovať. Či hádam nie je predsa chorý, či sa nestalo niečo zlého? Tvár má ani velinkvizítor. Čo som mu urobil?

„Čo mám badať, ja hriešny človek… Ešte dnes ráno hltal som viedenský prach. Vyslov sa jasnejšie!“

„Povedz, som človek s normálnym rozumom?“

„Ale načo také žarty pred snom! Závidíš mi túto prvú noc v tichosti dedinskej, bez uličného smradu a hrmotu fiakrov?“

„Nevyhýbaj, povedz, odpovedaj na otázku. Neukrývaj nič. Ja dobre viem, že takým ľuďom ukrývajú všetko. To nerob. Myslíš, že som zdravý, že hovorím rozumne, slovom, neblazniem?“

„Ale, Andrej, Andrej. Viem, že si čudák, ale toto je už priveľa! Aké sú to otázky? Pravdaže si zdravý, a očividne ozdravievaš. Boh ti pomáhaj, druh môj sladký! Mám z teba veľkú radosť. Počkaj, prežijeme tieto letné dni ako v Arkádii… Narozprávam ti hlúpostí za tri senné vozy! Ale teraz spať!“

„Ďakujem ti,“ riekol Andrej, „však hovoríš pravdu?“

„Čistú pravdu, na česť a svedomie!“ Andrejova tvár nestratila svoj temný výraz… On odišiel. Veranda bola na noc oddelená od záhrady sklenou stenou a obrovskými čalúnmi, na stole pri diváne horelo slabušké svetlo. Andrej ľahol a hľadel do šera. I Skladanský zaspal len nad ránom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.