Zlatý fond > Diela > Kotlín (Časť druhá)


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Kotlín (Časť druhá)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Katarína Diková Strýčková, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Lucia Tiererova, Petra Pohrebovičová, Katarína Mrázková, Zuzana Došeková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 108 čitateľov

II. Motýlik nad rezedou.

„Ostatne,“ prerušil ticho Andrej, „my sme mali o inom hovoriť, a nešťastná politika všade sa pletie človeku pod nohy… U nás mení sa na politiku i tvarohový bialoš, i logaritmus. To smrdí umrlčinou; kde mnoho politizujú, nemajú čím žiť a dusia sa… Videl som to na vlastné oči vo Francúzsku… Ale nazad! Vy ste ma, velebný pane, umne varovali pred pohlavárom a kápom ultradekadentskej filozofie. Myslím, že váš strach je preuveličený… „Der Wille zur Macht!“ Môžem chcieť koľkokoľvek byť mocným, keď ledva nohy vlečiem, alebo keď mi pľúca zjedá akýsi bacil, alebo rak vije hniezdo v žalúdku! Ale ani morálne byť mocným nezávisí od vôle. Mocných, zdravých, hrmotných ľudí videl som už triasť sa pred guľkou alebo šabľou. Muž ako hora, myslel bys’, Cerbera prinesie z predpeklia, a ono na bariére nevie pištoľu v ruke trímať, prsty ako stuhnuté, rameno sa trasie ani huspenina, nohy drmolia pod chlapiskom ako cymbalová struna. Nuž chci mať tuhé nervy, keď ich nemáš… A hľa, ja taký subtílny, nevedel som ani, že mám nervy. Bol som ako z ocele, keď prišlo na majdan, ako hovorili vaši Srbi… a inokedy som mäkký…“

„Veď i ja z povinnosti začítam sa v novej filozofii, a prišiel som k tomuto, veľkomožný pane: všetko to dohromady je len lomcovanie na múr, rukou božou vystavaný okolo spanilej záhrady milosti a šťastia. A múr je preto múrom, aby nik nemohol hlavou cezeň, ako cez vzduch alebo hmlu. Lebo by nebol múrom, keby sme ho mohli čelom prebiť. Ale múr má dvere pre jedných dokorán otvorené (blažení sú chudí duchom!), pre iných zavreté, ale nezamknuté, treba len kľučku znať… A keby boly i zamknuté, Boh dal každému do ruky kľúč — na, otvor si. Ale my ako hlavaté, nerozumné deti chceme len prosto múrom, a doráňame si pritom čelo!“

„Ach, Bože môj!“ vzdychol Andrej a rozohnená nálada ho ponechávala, „vidím vaše dokorán otvorené dvere… a keď nimi človek bez námahy prejde… nájde zasa nový múr! Na otázky otázkami odpovedáte, na úzkostlivé prečo? menami a nesrozumiteľnými sadami. Znám ja i vaše kľúče, ale čo mi ony poroztvárajú? Systém slov, ktoré nemajú pre mňa smyslu. Vo mne niet orgánu chytiť, pochopiť napríklad božie synovstvo. O pochopenie sem-tam, nežiadam ani toľko, len chytiť predmet, vedieť naň čo len okamihom pozrieť. Neviem, nemôžem, nevinný som… nemôžem. Odpusťte, velebný pane, vy žiadate odo mňa lož a pretvárku. Ako môžem úprimne povedať „verím“, keď každý zdrap môjho mozgu, každá kvapka mojej krvi kričí: nie. Vy hovoríte, všetko je od Boha, teda i môj rozum, či už nerozum (to na jedno vyjde) je od Boha, i od Boha musí byť to moje či rozumné, či nerozumné nie, to moje zaprenie, tá moja nevera, taká trápna, bolestná, žerúca útroby i mozog. Veď ja som mučeníkom, strašným mučeníkom svojej nevery, ktorú som nehľadal, ktorá sa mi ovesila na hrdlo, a vy veriaci ste labužníci duchovní, požívajúci sladkosť a bezpeku viery. Hľa, duša moja, velebný pane, aká dilema; a ja bych tak rád prísť načisto. Verte mi, prichádzajú chvíle, v ktorých skučíš od bôľu ako bitý pes! Hádžeš sa, meceš, pochybuješ, hrešíš, zúfaš, dúfaš, prosíš — ale pred tebou chladná priehlbeň čuší a čuší!“

Andrej svraštil svoju jemnú tvár, stiahol husté čierne obočie…

„Vaša Veľkomožnosť,“ začal Mirko.

„Ale, prosím… len bez titulov… čo som ja vám aký veľkomožný. A či chcete navzájom tituly?“

„Badám, kde je chyba. Vy odvolávate sa na vnútorné konsolidovanie, zjasnenie, smierenie so záhadami bytia, „prídenia načisto“, ako ste sa vyslovili, odvolávate sa na prísnu pravotu ako nejakú právnu požiadavku. A v týchto veciach niet práva, niet zákona. Všetko právo osnované je na sile, násilí, keď sa mám náležite jasno vysloviť. Smierenie so záhadami bytia je možné iba na záväzku (religio, po latinsky), osnovanom len na dobrej, slobodnej vôli a na pomoci z výše… na milosti. Nie požiadavka, ale dar, nie právo, ale milosť — a o tú treba prosiť s pokorou a už popredku s pevnou dôverou, že ju obsiahnete!“

„Udeľte, udeľte teda tej milosti! Ja ju nevidím, ja som ju nezakúsil. Neraz som po nej volal s pokornými slzami — niet jej! Uzdravte ma, abych mohol začať zjasnený život, po ktorom túžim a ktorý bych mohol, vedel viesť, oj, vedel, vedel, horko poučený životom a vlastnou skúsenosťou! Ja sa obávam niečoho veľmi zlého… odvráťte ho, udeľte mi tú milosť, vyproste mi ju, vy silní vo viere! Rozožeňte hmlu mojej melanchólie, „otvorte mi temnicu, dajte mi sijanie dňa“! Vyplňte obsahom prázdnotu duše! Umožnite, aby som bol zasa silný, svieži a aby som sa nemusel báť vzrastu svojej choroby, celkovitého ochromenia, večného ležania na tomto diváne, v tejto sklenej krypte! Aspoň poisťte mi dneskajší môj stav, v ňom môžem sa voľne hýbať a nič ma nebolí, čo i nejdem tancovať mazúrku! To by bola raz milosť, pre ktorú bolo by hodno vzdať sa práva a zákona! Volám za ňou! Na kolenách volám!“ Andrejov hlas triasol sa vrúcnosťou; u neho nie samé telesné zdravie bolo na ume; on hlboko kajal sa z mnohých nedobre, bez radosti a cieľu prežitých dní a hodín a rád by bol požiť niekoľko rokov ideálnou kalobiotikou, spojenou s dobrými dielami, požiť raz i svojou dušou, celým svojím človekom, bez ohliadania sa na svet a ľudí… On zo začiatku pre chudobu, potom pre svet a ľudí neprišiel k svojej duši, k svojmu vnútornému človeku, ale vždy mal na starosti to, čo iných zaujímalo a poburovalo. Obzerať sa na ľudí, na svet, uvažovať, akí sme pre nich, je temer vždy mučeníctvom bez zasľúbenia, daromné, prázdne! Obzerajú sa, starajú o to, aký estetický obraz poskytujú svetu!! Takí esteticky naladení ľudia veľmi často prepasú dobu ruží a v jeseni túžia aspoň po georgínach. Ale on ešte nestojí pred jeseňou, on ešte neprepásol kýžený čas ruží! Jeho tlačí neistota zdravia a zahúdly mu do ušú divné melódie starostí a úzkostí o dušu; bez toho, hádam, bolo by možné ešte zachrániť kus žitia!

„To sú otázky časné, telesné…“ začal Štrbík, ale Andrej bol prihlboko vo svojich dumách, ktoré tu teraz po prvý raz hlasno vyslovil, aspoň slabo natienil, preto pokračoval:

„Ale ja vidím, niet milosti, ale je korbáč. Veď áno, sám som si vina, kajam sa, uznávam, viem si vysvetliť, že znášam iba pokutu za hriech proti Bohu, prírode, poriadku ľudskému. No prišla exekúcia, dôkladná, surová, nemilosrdná, ne-mi-los-ti-vá, pán farár, nemilostivá! Nevidím ani tieňa milosti. Som ešte mladý, sudba ma zahodila do netrebných pustatín, tam zažil som chvíle, hodiny a dni duševnej pustoty, verte mi, jedna jediná chvíľa nebola šťastná, nebola krásna, ani jedna nestála deravej grešle, a ja som za ňu platil ťažkým zlatom. Hádam, počujúc o mojom peštianskom slávstvovaní, vy na mňa pozriete okom pochybujúcim, ale na česť vám hovorím, tĺkol som sa od túžby k túžbe, a nedosiahol ani jedného zdravosladkého záchvevu srdca… Bola kopa všelijakých osláv, uznaní, rozkoší, ženských triumfov a mužských zadosťučinení — ale to nestojí všetko za reč. Bolo opojenie, vyčerpanie síl, ale duša sa pritom nezatriasla. Ona pritom nebola, ona sa skryla tamdnu hlboko! Som jej za to vďačný, že nebola prítomná pri výstupkoch a divostiach.“

Štrbík nemyslel, Že príde na takú úprimnú spoveď, že Andrej je vstave shodiť všetku pýchu a tak odkryť sa konečne predsa len pred… politickonárodným protivníkom. Už chcel mu vysvetliť, že zle pochopuje slovo milosť, že je ono vyššie v božej ekonómii než u nás smrteľníkov. No videl, že Andrej ide ďalej hovoriť, pomykol hlavou a počúval.

„Prázdno bolo, tupo, a ja som raz nevedel, čo ma tlačí, čo ma ženie do opojného huriavku. Cítil som, že si sám tvorím a chystám nešťastie. A keď už pri hotovom nešťastí nenachádzam, keď nenájdem východu, kúry, nenájdem milosti, mám úplné právo zasa len sám nešťastie svoje zničiť razom! Či nie?“

„Nie!“ živo, sonórnym hlasom zvolal Mirko a jeho pekná, významná tvár zblčala už ohňom kňazským, horlením teologa a citom pastiera duší, „nie, pán Lutišič, lebo to by bolo zúfanie, a zúfať na božej milosti nemá práva nik! Také zúfanie volá sa hriechom proti Duchu svätému, pán Lutišič. Mne je hrozné počuť také slová od človeka vážneho, významného umom a širokou vzdelanosťou! Keď sa vás chytá pokušenie zúfalstva, vedzte, vtedy Boha urážate a nútite ho, aby sa od vás odvrátil. Vy predsa veríte na moc, na existenciu zlého? Sám ste to neraz tvrdili. Lebo existencia zlého javí sa nám jasno a citeľne nás okružuje. A verte na zlo! Na diabla neverí, len koho má už za hrdlo. Boh dal nám slobodnú vôľu a tým nás postavil nad anjelov, keď ju k Bohu obraciame, lebo v nej zrkadlí sa veličie božie ako slnko v rosnej kvapke; ale postavil nás niže zvera, keď ju obraciame k satanoví, lebo tým odpadávame od Boha. Zúfanie je satanova udica, na ktorú duše lapá. Ach, a vy ste tak blízko k Pánovi, s vašou horúcou túžbou po vyplnení vnútornej prázdnoty, s vaším peknoduchým borením sa s pochybnosťami, s vaším rozvitým, hlboko a široko erudovaným umom a vaším dobrým srdcom, ktoré som poznal ešte na gymnáziu!“

„Všetko to počúvam, ctím si váš zápal, ale nezaplnený priestor v hrudi mojej mrazí ma a zatemňuje pohľad.“

Štrbík sa rozohrial a neprilipol k poznámke, ale ďalej hovoril pekným, rovným prúdom:

„Rozpovedali ste mi pred rokom svoje rímske skúsenosti, svoju ohnivú túžbu, ktorú nemohly ukojiť diela nesmrteľných velikánov umenia náboženského! To bola pravá cesta. Ešte krok napred, a príde vám v ústrety ten, ktorý vyplní vám v hrudi nezaplnený priestor, odženie prázdnotu zo srdca, a ono obnoví sa a okreje!“ Mirkov hlas triasol sa rozčúlením. On začal milovať tohto odcudzeného človeka. Zasa nachádzal sa v podobnom položení oproti Andrejovi ako na slovenskom gymnáziu pri alumníckom chlebe, ako v Prešporku po vŕškoch, po Aue a v surdíku učeného Žida. Sama sudba, zdalo sa, núti ho pokúsiť sa mocne vplývať na zablúdeného, no zriedkavého mužského; po dva razy bez hľadania našiel sa v úlohe inštruktora, oba razy sa mu po zdarných začiatkoch vyšmykol ako hladký pstruh, teraz po tretí raz stojí proti nemu už ako kňaz a duševný radca, nie náhodou, ale ním samým privolaný. To ho rozčuľovalo, a akokoľvek ho silno odstrašovaly dva márne pokusy, tretí zdal sa byť pokynom z výše. Ako dobrý, veriaci kňaz ani ináč myslieť nemohol.

„Nuž, kto má nado mnou vykonať div?“ spýtal sa Andrej, „kdeže je ten mocný dejateľ?“

Miroslav Štrbík vstal, položil ruku na srdce, nahol sa k sediacemu a povedal:

„Spasiteľ náš, Ježiš Kristus, Boh a Pán náš!“

Andrej so srdečnou, hlbokou ľútosťou pozeral na Miroslava, tak potraseného a rozčúleného, keď počul jeho vibrujúci hlas, z ktorého ozývalo sa presvedčenie, oduševnenie, v ktorom zvučal teplý tón lásky. Ale iba výzor, iba hlas dojímal Andreja, zaihral jeho jemnými, nekonečne citeľnými nervami, slová zostaly pre um a srdce jeho pustými, chladnými zvukmi, v ktorých nenašiel útechy. Meno Spasiteľovo bolo mu posvätným, úctyhodným menom, ale nebolo pre neho preniknuté božstvom, ožiarujúcim človeka vnútorne. Krásna kázeň kňazova namiesto uspokojenia priniesla mu nový poryv zúfania. On nechcel uviesť iskrenného človeka v zablúdenie, musel mu zjaviť všetko…

Nahol sa k stolíku a vyňal zo zásuvky etui, roztvoril a vytiahol z neho veľký, jemno cizelovaný revolver. Krásna žilnatá jeho ruka trímala rúčku, nabelaso nabehnutá rúra lisla sa v poludnom svetle.

„Ultima ratio!“ riekol tupým hlasom. To bolo kus spovede so strany Andrejovej. Jemu záležalo na tom, aby Miroslav Štrbík nemal o jeho duševnom stave mylný pochop ani na dobrú, ani na zlú stránku.

„Hľa, posledný môj priateľ!“ položil zbraň na stôl, „vždy leží pri mojom boku! Nuž, či veríte v úprimnosť môjho zúfania?“

Mirko zhrozil sa nad Andrejom. Tak ďaleko by bol, také úprimné boly jeho žaloby, také hlboké zúfanie? Boháč, obkľúčený nádherou, vybranou s najvytríbenejším vkusom! A sama tá jeho moc! Veď je pomerne znesiteľná, nie bezpodmienečne zúfalá, nehatiaca ho v pekných duchovných prácach, dumách a pôžitkoch. Skladanský písal, že verí na celkovité vyliečenie, len času a trpezlivosti. Veď aké bývajú choroby, a ľudia menej silní duchom a vôľou nejdú sa strieľať! Ľudia s amputovanými údmi žijú dlhým, príjemným, užitočným žitím. A veď jemu nik nedokázal, že by choroba jeho bola nevyliečiteľná. Čo môže ešte vidieť, skúsiť pekného, čo vykonať dobrého! Celý kotlínsky kraj sa hýbe, veľká národná manifestácia na Zubrove oživila všetko zôkol-vôkol. Nech len zďaleka pridá sa Andrej k pohybu, nech len podá istú záštitu — a divy stanú sa v Kotlínsku aj inde!

Štrbík sobral všetky svoje sily, celú svoju výrečnosť a nemalú spôsobnosť vplývať na myseľ a srdce. Netýkal sa už dogmatiky, keď videl, aký ďaleký je Andrej tým svetom, no ohnivými slovami vylíčil mu mier veriaceho srdca, možnosť a blízkosť šťastia í pozemného, pripomenul krásnu epopeju Jóba, práve ním citovaného, prešiel na Hamletovu skepsu, a na konci prosil ho nebyť samosudcom nad sebou.

„Ak vám duša túži za obeťou, za žertvovaním, za dobrovoľnou stratou: nuž vyplňte jej túžbu: tu pred vami zúbožený národ slovenský, opravdivý cestovateľ, zlodejmi dorúbaný v horskej samote — buďte mu Samaritánom! Ja pevne verím, že smierenie s národom privedie rozháranú, ohnivú, šľachetnú dušu vašu i k mieru s Bohom, s cirkvou a ťažkými záhadami žitia a bytia!“

Vtom na oboch havranovských vežiach razom zazvonili poludnie.

„Hľa, obe konfesie kovovými hlasmi razom zavolaly amen na vašu kázeň, drahý pán farár!“ polocitne, položartom riekol Andrej. Štrbík vstal na odchod; Andrej ho sprevádzal až k schodom, a keď mu ruku podal, nahol sa k jeho uchu:

„Nehnevajte sa na mňa, odpusťte mi. Takého ma berte, aký som, prichádzajte, nie je vytvorená možnosť… ostatne, sľubujem vám na česť i meno svoje, že vás neprekvapím, vám oznámim „wann der Zeiger fallen wird…“ Ak vám možno, prichádzajte zavše!“

Mirko potriasol Andrejovou pravicou a šibko zahol za uhol, bystrým krokom ponáhľal sa domov na obed — už i tak neskoro príde, jeho milá žena už čaká s deťmi… I hosťa má, ženinu sestru Ruženku, ktorá prišla k nim na celé leto! Štrbík chcel navštíviť i Greguša, ale už bolo neskoro. Bystrým krokom prešiel hradskou, bľusknúc okom na pekný dom gregušovský na zariečí za Kotlinkou. Dom svietil milo v zeleni mladej záhrady, besiedka z bujného viniča zelenala sa popri striebrošedivej smutnej vŕbe, ktorej ratolesti klonily sa nad tichou vodou.

Andrej sadol nazad do fotela a sklonil hlavu na hruď. Sám sa divil nad svojou sdielnosťou, a trochu mu bolo i ľúto, že sa rozhorlil… ,Ako ďaleko šiel môj milý kňazko,‘ pomyslel si, ,naraz do dvoch ovčíncov šiel zajať barana! A čo má človek, keď nepatrí k žiadnemu košiaru? Vari slobodu, ktorú som si prv vážil nadovšetko… Teraz jej mám dosť a dosť, a čo s ňou? V obmedzení je šťastie, tuším, som to kdesi čítal — a či mi to samému v ume blyslo? Vidíme i v umení blahé následky obmedzenia, kto sa ho nedrží, rozplynie sa, rozriedi a stratí formu. Vlastne by i život človeka mal byť umeleckým dielom. Burckhardt pokladá štát za umelecké dielo (Staat als Kunstwerk); omnoho vďačnejšie by bolo žitie indivídua zladiť umeleckými harmonickými prostriedkami. Medzi nimi bolo by iste i obmedzenie, vsalašenie v nejakú čriedu, najbližšiu srdcu…‘

Bezcieľnosť života zaľahla Andrejovi ťažko na dušu. Keď sa dobre prizrel, zbadal, že je viac duševne chorý než telesne. Všetko, čo začal, zostalo začaté a nedokončené. Literárne práce mu nešly — on bol pre život a čin stvorený, a preto v tomto ohľade ušla mu pôda zpod nôh. Či má naozaj hľadať novú? A ešte takú hrboľatú, skalnatú, tŕnistú? Pah — veď tu niet priestoru pre neho! On už v širších vodách plával; Dunaj bol jeho bazénom — čo taký plavec urobí s Kotlinkou? Jemu bolo smiešno, keď sa videl v úlohe kotlínskeho politického borcu! S Bükym sa ruvať, s Mišom Strakonickým, a Varečkaym a či s fyzikom Krausom? Jemu postačí Vizyho hnevať… Bolo mu i smiešno i otupno. Od pol druha roka tĺkli na neho z Kotlína, znepokojovali, volali, navštevovali. On sa nijak nevedel odhodlať, a keď raz prišiel medzi kotlínskych „smerodajných“ matadorov, priniesol si ztade spleen a smrteľnú nudu…

Od záhrady bolo počuť šuchot ženských šiat. Andrej zdvihol hlavu a hľadel k záhrade. Ťažko veriť dobrým očiam: po chodníkoch, zarastených rezedou, prudkým behom blíži sa mladá deva, rovno k schodom verandy. Šedastú sukienku naddvihla, takže v jemnej rezedovej zeleni vidno dve utešené, úzke nôžky. Tri pružné skoky — a deva bola na verande proti Andrejovi, ktorý zostal na svojom foteli v nedorozumení.

Zadiveno otvoril svoje veľké, jasné oči: dve iskierky v nich zahorely ako mlunné svetielka: vtom ho i deva zazrela a zostala stáť ako socha. Andrej videl utešený obrázok: mladá, vysoká deva stojí pred ním ako primrazená; útle, dlhé ramienka spustila nadol ako pravá, lekciu nevediaca inštitútka pred prísnou učiteľkou. Líca jej horia prekvapením, zadivením a rozpakom; mocný vrkoč hodvábnych, tmavogaštanových vlasov ovíja diadémom malú hlávku až pribohato; podiviť sa prichodí, že štíhle, polodetské hrdielko unesie toľko vonných, v slnku mäkko svietiacich vlasov. A ak by Andrej po inom nebol poznal Júliu, lebo sa silno a narýchlo rozvila, jej oči musely ju prezradiť človeku len trochu pamätlivému. Boly to veľké temnohnedé oči s výrazom hlbokej, sladkej otázky, ale tak omamujúco sladkej, že odpovede na ňu nebolo, ony ju znemožnily ako zraky sfingy. Bola v nich ženská neha, prebúdzajúci sa roj svetlých myslí, nepovedomá radosť a trepot mocne hlásiaceho sa života. Okolo nej ako rám stelie sa tuhá zeleň veľkolistých tropických rastlín, naľavo za ňou priehľadne belejúca sa busta Romea… veru primerané úzadie pre prileteného motýľa… Len krátko trvala chvíľa zmeravenia devy — no obraz vrezal sa nevymazateľne vo fantáziu i pamäť Andrejovu.

„Lejla, Lejla!“ zvolal Andrej svojím čistým sonórnym hlasom, „vari sa ľakáš obludy! Či som už naozaj takým strašidlom denným?“

Júlia Gregušová vlastne až teraz po hlase poznala Andreja Lutišiča, hoci vedela, kam ide, hoci mohla si predstaviť, že päť rokov neprešlo bez stopy, bola nemilo prekvapená Andrejom. Pravda, premena s ním stala sa veľká, ale Júlia mala mať predsa viac taktu a nedať mu to cítiť! Ona šla jeho prekvapiť, a bola sama prekvapená.

„Vari si ma nepoznala, Lejla?… neklam, nepoznala! Však smutné videnie?“ Andrej oprel hlavu na operadlo. Jemu bolo strašne smutno! Hľa, efekt!

„Ale čoby! Poznala, na prvý pohľad!“ Ona sa znovu zarumenila, lebo nehovorila pravdu, a začala sa obzerať, aby jej výhovorka bola uveriteľná. „Zarazilo ma toto všetko. Veď sú tu pravé divy! Poznala som tu tak dobre všetko, a razom vidím sa v neznámom… a bolo tu pusto… a aká krása, aká krása! Otec ide za mnou, predbehla som ho!“ A Julka zalomila ruky a s úprimným obdivom pozerá na všetko. Pristúpila k fotelu. Andrej chytil jej ľavú, útlu ruku a pozeral nahor. Rumeň už bol sletel s jej líc, ale zdalo sa, kus ho ostalo na drobných, jahodových ústach, také boly živorudé, očami bolo badať, že sú sladké a horúce. Andrej nahol hlavu, pritiahol jej chutnú, bielu, trochu ešte chudú ruku k svojmu lícu a potom ju bozkal nehlasným, dlhým a tuhým bozkom. Júlia sa zapýrila po tretí raz a vytrhla nežno ruku od jeho úst, nevediac, kam s ňou. V Nemecku temer nikdy necelujú dámam ruky, a devuškám vôbec nikdy.

„Vari som ťa pohrýzol!“ usmial sa horko Andrej, „čo sa pýriš ako pivónia? Akože ťa mám vítať? Už prešly časy, keď som ťa smel kvákať za vlasy a poťahovať za uško, na čo si sa vedela tak milo hnevávať. Teraz už, takej veľkej, možno iba ruku bozkať. Ale oči máš ešte vždy špatné!“ riekol so smiechom a znova chytil jej ruku. „Ukáž ich, ukáž!“

Júlia bola v zmätku. Jej začínalo byť hodne nevoľne a banovala, že neposlúchla otca, ale predbehla ho a vpadla prvá do verandy. Nemyslela si, že v pomere jej k Andrejovi možná je taká premena… On bol predtým zrelý mužský, „báči“, ona decko, a teraz ho dohonila, ona už nie je decko, začína sa mu rovnať.

Nijako nevedela uhádnuť tón, akým treba hovoriť, nevedela, ako sa držať, kam sa postaviť, či sadnúť, či ostať, či odbehnúť. Poznala Andreja z detstva, i potom, už ako múdriaci sa a detinský koketujúci odrastok, on bol u nich často, ale to bola známosť čisto detská, hračkárska. Jasné bolo, že v takom úprimnom tóne nemožno, a zasa nejako veľmi múdriť sa zdalo sa jej nevkusným, falošným okúňaním. Vo svojich rozpakoch, ešte vždy hodne zahanbená, pozrela na Andreja jasným, lúčistým pohľadom, poloprosebným, polobôľnym. V nej borily sa city ľútosti, úzkosti a stydu, že prostopašne vhupla do nemilého položenia, a možno i jeho ohorčila… Veď len bol veľký rozdiel medzi svižným, živým šuhajom, ktorého menúvala „náš Andrejko“ a ktorého milý obraz utkvel verne v neklamnej, silnej pamäti detskej, a medzi týmto polozvädnutým elegánom, v ktorého čiernej brade lisly sa už i šedivé vlásky.

„Krásavicou si vyrástla, Lejla,“ riekol po malej chvíli; schválnym použitím maznavého mena chcel prízvukovať ich rodinný pomer, ktorý bol, pravda, priďaleký, než aby bol mohol ospravedlniť zvláštnu intímnosť. „Azda ťa moje znalecké uznanie nepokazí. Ale oči máš vždy ešte špatné. No, čo ti dať z príchodu? Veď je to ujcovská povinnosť.“ Sňal s malíčka ľavej ruky prstenček s malým ohnivým briliantom a stykol jej ho cele pohodlne na ružový ukazováčik. „Ako by ho odmeral,“ riekol a bozkal jej prst. Ona už ruky neodtrhla.

V záhrade za vodometom zjavil sa Ján Greguš. Nevedel, ako k verande bez pošliapania široko rozrastenej rezedy. Cez riedky, hmlistý závoj vodometu uvidel pekný obrázok: jeho milé, ešte novučičko-nové dieťa stálo tam uprostred veľkolistých paliem nad mladým krásnym mužom v zlatošitom indickom chaláte. V úzadí za devou lisly sa zlaté rámy olejových obrazov, svietily ich živé farby. Za párom mladých ľudí práve bola veľká talianska krajina, maľovaná v pleine-aire, a to geniálnou silou. Krajina sa prepadala, rám zdal sa byť iba oblokom, cez ktorý vidno prestierať sa do ohromnej diaľky heroický kraj, vpredku s ruinou dórskeho chrámu.

„Pochábeľ, pochábeľ!“ so šťastným úsmevom hovoril Ján, silno vydychujúc. Našiel konečne chodník okolo pravej steny od gazdovských stavísk a pomaly stúpal širokými schodmi galérie.

„Predbehla ma na pol cesty! Nasilu ťa chcela prekvapiť ešte doobeda… Má v sebe ešte hodne havranovštiny, Nemky ju ešte náležite neskrotily!“ hovoril Greguš, utierajúc si pot s čela; na jeho tvári svietila radosť.

„Ku mne priletela ponad moju rezedu ako milý, pestrý motýľ. Jej šťastie, že nezanechala stopy, moja rezeda ani necítila jej nôžky! Hovorím, motýľ!“

Andrej vstal, nalial Jánovi pohár vína, sebe len na dno, Julke tiež kvapôčku.

„Na šťastlivý príchod slečny Júlie!“ Malá spoločnosť veselo si štrngla a všetci sa zasmiali. Sami nevedeli čomu, zasmiali sa, lebo to tak prišlo.

„Ale nám narástla — ako dlžoba u Žida!“ riekol Greguš a utieral pot s čela. „Mne sa zdá, len toť som ju viezol do Švábie — a tu ju máš!“

„Vieš, ako ľudia vzdychávajú, keď vidia dorastajúce deti po istom čase? Že vraj: starnene, starneme, hovoria s akousi výčitkou a horkosťou, ako by bolo povinnosťou detí naveky deťmi zostať!“

„Mne zdá sa naopak, nestarnem, ale obnovujem sa deťmi!“ riekol Ján a bral Julku za ruku. Ona sa mu vyšmykla a sbehla schodmi, volajúc „s Bohom“ Andrejovi. Greguš šiel širokým chodníkom k dvoru. Deva sa pri ružovom kole zastavila pri kre maršall-nielok, ktorý prebohato zakvitol. Nahla svoj štíhly driek a voňala, nedotýkajúc sa ruže.

„Bože, koľko ich len byť môže na jednom pníku!“ Spľasla rukami a išla, doháňajúc otca.

„Uvidíš, koľko!“ zakričal za devou Andrej. Odstúpil od schodov, ľahol na diván, tvárou k stene. Potom zazvonil. Matej Brázda vkročil na verandu s prístrojom obedným, ľahunko stúpal okolo stola, odpratávajúc náčinie od rána.

„Driečna sú tá panička Gregušových,“ riekol s úsmevom, „to by boli za pani veľkomožná!“

„Keby len ženíchov bolo!“ riekol Andrej.

„To je tak, pán veľkomožný: kde ruža, tam sa i motýľ nájde!“

„Choď a pošli hneď Betušku!“ riekol Andrej a začal načierať Katarínkou prinesenú polievku.

Po ceste Júlia zasa predbehla otca, skočila na Hŕbky do domčeka chýrnej chromej vyšívačky Babušky Bendovej, ktorú mávala rada pre rozprávky, bájky, povery, povedačky o strašidlách, smrtiach, vílach a rusalkách. Našla ju pri babe kleplovať… Vybozkávala jej bielunké líce, poorané nesčíselnými tenunkými vráskami. Babuša sa čudovala, zaplakala si a desať ráz ju prekrižovala. Ztadiaľ Júlia skočila k Jánovi Kabelovi, prvému boháčovi havranovskému: s jeho dcérou Ankou bývala tuhou kamarátkou. Anka bola už vydatá, priženili si do domu Ďurka, a už sa ostýchala s Julkou. „Veď privykneš zas ku mne!“ riekla veselo a bozkávala ju na pravé, ohorené líčko. Keď pribehla domov, otec hrozil jej z dverí a slúžka niesla polievku do besiedky, na bielo prikrytý stôl. Teta Lota Gregušová prechádzala sa pred besiedkou, ale ani teraz nezaháľala, ona chodiac plietla belasú pančuchu. Na stole svietila ohromná kytka samých maršallnielok!

Mária sa usmiala: „Betuška Brázdová doniesla ti kytku z kaštieľa.“ Lejla sklonila k nim hlávku a voňala. Teta Lota zpod obočia zazerala na Júliu i kytku.

„Galantný je, ale, mama, taký smutný! Skoro som sa poplakala.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.